Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 629/2014
PDF · 470.89 KB
No categories available
II. ÚS 629/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2014 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpenej advokátkou Mgr. Marcelou Grancovou, Kováčska 28, Košice, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Svidník, v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 175/2010, za
účasti Okresného súdu Svidník, a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 175/2010
p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom
dvetisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Svidník p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Svidník j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania
v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet Mgr. Marcely
Grancovej, Kováčska 28, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra
2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátkou Mgr. Marcelou Grancovou, Kováčska 28, Košice, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Svidník (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 175/2010 (ďalej aj „namietané konanie“).
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka je žalobkyňou
v súdnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 C 175/2010, v ktorom sa domáha
určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v podiele 1/2 z titulu zániku darovacieho vzťahu
pre hrubé porušenie dobrých mravov.
Z dôvodu, že sťažovateľka zastáva názor, že v namietanom konaní postupom
okresného súdu došlo v dôsledku jeho nečinnosti k porušeniu ňou označených práv, podala
ústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením týchto práv
odôvodňuje takto:
„Dňa 04. 04. 2011 sa v uvedenom konaní uskutočnilo pojednávanie, na ktoré súd
nepredvolal právneho zástupcu sťažovateľky ani sťažovateľku, ale v zápisnici z uvedeného
pojednávania súd uvádza, že má vykázané doručenie predvolaní.
Dňa 15. 04. 2011 súd vyzval sťažovateľku, aby sa vyjadrila, či trvá na podanej
žalobe, pretože sa neustanovila na nariadené pojednávanie a či berie žalobu späť
a oznamuje nový termín pojednávania na 31. 05. 2011.
Dňa 12. 05. 2011 sťažovateľka oznámila súdu, že na žalobe trvá v celom rozsahu
a oznámila, že o pojednávaní nemala vedomosť ani ona, ani jej právny zástupca, pretože im
nebolo doručené žiadne predvolanie a ani ku dňu tohto oznámenia nemajú vedomosť o tom,
v akom termíne malo byť vykonané predmetné pojednávanie.
Dňa 25. 05. 2011 požiadala sťažovateľka v tom čase bezmála 82 ročná, o odročenie
pojednávania nariadeného na 31. 05. 2011 z dôvodu zhoršenia svojho zdravotného stavu
a predložila súdu listinný dôkaz o tejto skutočnosti.
Prípisom zo dňa 09. 06. 2011 súd vyzval sťažovateľku na oznámenie, či trvá
na podanej žalobe, pretože sa nezúčastňuje pojednávaní (napriek tomu, že doposiaľ súd
nariadil dve pojednávania, z toho na jedno sťažovateľku nepredvolal) a či vzhľadom na to,
že po začatí konania došlo k zmene vlastníctva nehnuteľnosti z odporcu na jeho syna
nevezme návrh späť. Pojednávanie súd nariadil na 07. 09. 2011.
Dňa 25. 07. 2011 podala sťažovateľka vo veci vyjadrenie, v ktorom uviedla, že riadne
bola súdom predvolaná len na jedno pojednávanie a navrhla súdu, aby pripustil vstup
do konania aktuálneho vlastníka nehnuteľnosti v zmysle ustanovenia § 92 ods. 1 OSP.
Zároveň požiadala o odročenie pojednávania nariadeného na deň 07. 09. 2011 z dôvodu
dlhodobo vopred plánovanej dovolenky svojho právneho zástupcu.
Dňa 06. 02. 2012 súd vyzval sťažovateľku, aby oznámila, či neberie žalobu späť
titulom príbuzenského vzťahu s odporcami a nariadil pojednávanie na 03. 04. 2012.
Dňa 21. 02. 2012 oznámila sťažovateľka súdu, že trvá na podanej žalobe.
Dňa 03. 04. 2012 bolo pojednávanie, ktorého sa zúčastnila sťažovateľka odročené
z dôvodu neprítomnosti odporcu v 1. rade na 12. 06. 2012.
Dňa 12. 06. 2012 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol prítomný
právny zástupca sťažovateľky a bolo odročené na 01. 08. 2012.
Dňa 01. 08. 2012 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol prítomný
právny zástupca sťažovateľky a bolo odročené na 20. 11. 2012.
Dňa 20. 11. 2012 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol prítomný
právny zástupca sťažovateľky a bolo odročené na 16. 04. 2013. Sťažovateľka v tom čase
83 ročná sa nezúčastnila pojednávania z dôvodu zlého zdravotného stavu.
Dňa 16. 04. 2013 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie sťažovateľka bola prítomná,
bolo odročené na 24. 09. 2013.
Dňa 17. 06. 2013 podala sťažovateľka sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi
okresného súdu. Poukázala v nej na skutočnosť, že súd koná neefektívne, keď vyhovuje
všetkým návrhom na dokazovanie zo strany odporcov aj keď nesúvisia s uvedeným konaním
a konanie je tak poznačené zbytočnými prieťahmi.
Prípisom zo dňa 21. 06. 2013 predseda okresného súdu oznámil sťažovateľke,
že podľa jeho názoru v danom prípade nedošlo k prieťahom v konaní a že nie je oprávnený
posudzovať správnosť vykonávania dokazovania.
Dňa 24. 09. 2013 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, za sťažovateľku bol prítomný
jej právny zástupca, ktorý jej neúčasť ospravedlnil zhoršením zdravotného stavu.
Pojednávanie súd odročil na 26. 11. 2013 s tým, že uložil povinnosť právnemu zástupcovi
sťažovateľky, aby zabezpečil jej účasť na pojednávaní.
Dňa 26. 11. 2013 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, sťažovateľka sa ho vzhľadom
na povinnosť uloženú súdom zúčastnila, na pojednávaní jej prišlo nevoľno, skolabovala
a sťažovateľka musela byť následne hospitalizovaná v Leteckej vojenskej
nemocnici, a. s. od 26. 11. 2013 04. 12. 2013.
Dňa 18. 02. 2014 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktorého sa zúčastnil právny
zástupca sťažovateľky a bolo odročené z dôvodu opakovaného predvolávania svedkyne
na 28. 05. 2014. Právny zástupca sťažovateľky opakovane namietal výsluch tejto svedkyne
ako nesúvisiaci s predmetom konania.
Dňa 29. 05. 2014 požiadal právny zástupca sťažovateľky súd, aby pokiaľ trvá
na vypočutí svedkyne, aby tak urobil prostredníctvom dožiadaného súdu v Košiciach
v súlade so zásadou hospodárnosti konania, nakoľko všetci účastníci konania ako
aj svedkyňa majú trvalé bydlisko .
Súd pojednávanie nariadil na 28. 10. 2014 a opakovane predvolal svedkyňu .
Konanie doposiaľ nie je právoplatne skončené.“
Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka namieta doterajší postup okresného
súdu, podľa jej názoru daná vec nie je právne a skutkovo náročná, svojím postupom
nezapríčinila vzniknuté prieťahy v namietanom konaní, a preto zastáva názor, že okresný
súd nepostupuje v tomto konaní dostatočne efektívne, keďže jeho postup ani po takmer 4
rokoch neviedol k odstráneniu stavu jej právnej neistoty.
Sťažovateľka žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €, čo odôvodňuje
s poukazom na celkovú dĺžku konania a s tým súvisiacim stavom svojej právnej neistoty,
čo zároveň negatívne vplýva aj na jej zdravotný stav, pretože žije v neustálom strese.
Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľky
na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, a
právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta
Dohovoru,
bolo postupom Okresného súdu Svidník vo veci sp. zn. 4 C 175/2010 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Svidník konal vo veci
vedenej na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 4 C 175/2010 bez prieťahov.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie
vo výške 4.000 EUR, ktoré je odporca povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“
Ústavný súd sťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
súdu v napadnutom konaní, predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí a uznesením
č. k. II. ÚS 629/2014 13 z 30. septembra 2014 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.
Ústavný súd následne spolu s prípisom č. k. II. ÚS 629/2014 19 z 20. októbra 2014
doručil predsedovi okresného súdu prijatú sťažnosť a uznesenie č. k. II. ÚS 629/2014 13
z 30. septembra 2014, ktorým prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky, a vyzval ho,
aby sa k sťažnosti písomne vyjadril a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo
ústne pojednávanie.
Predseda okresného súdu v prípise č. 1 Spr O 489/2014 z 3. novembra 2014
doručenom ústavnému súdu 6. novembra 2014 uviedol, že sa nemôže vyjadriť k vecnej
stránke sťažnosti, pretože súdny spis sp. zn. 4 C 175/2010 sa nachádza na Okresnom súde
Košice I na účely výsluchu svedka, pričom uviedol, že Okresný súd Košice I požiadal
o urýchlené vybavenie dožiadaného úkonu.
Ústavný súd prípisom č. k. II. ÚS 629/2014 21 z 18. februára 2015 opätovne vyzval
predsedu okresného súdu, aby sa k prijatej sťažnosti vyjadril a doručil ústavnému súdu
súvisiaci spisový materiál v čo najkratšej lehote.
Predseda okresného súdu v prípise č. 1 Spr O 489/2014 z 27. februára 2015
doručenom ústavnému súdu 4. marca 2015 uvádza toto:
„Žalobkyňa... podala dňa 28. 9. 2010 na tunajší súd žalobu o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti. Táto vec je vedená pod sp. zn. 4 C 175/2010. Úkony, ktoré tunajší
súd vykonal, sú presne uvedené v sťažnosti adresovanej Ústavnému súdu sťažovateľkou.
K týmto úkonom je potrebné uviesť, že tunajší súd dňa 28. januára 2015 vo veci rozhodol.“
Prípisom č. k. II. ÚS 629/2014 22 z 5. marca 2015 ústavný súd vyzval právnu
zástupkyňu sťažovateľky, aby oznámila, či súhlasí s tým, aby ústavný súd postupom podľa §
30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti,
a zároveň jej zaslal vyjadrenie okresného súdu č. Spr O 489/2014 z 27. februára 2015
na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní
doručenom ústavnému súdu 16. marca 2015 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania, a v zastúpení sťažovateľky skonštatovala, že okresný súd „... nijako
nespochybňuje odôvodnenosť podanej ústavnej sťažnosti. Právnemu zástupcovi sťažovateľky
bol dňa 03. 03. 2015 doručený rozsudok prvostupňového súdu, ktorý však nie je
právoplatný a právna neistota sťažovateľky naďalej trvá. Na dôvodoch podanej sťažnosti
sťažovateľka naďalej trvá a v plnom rozsahu na ne odkazuje, pričom konanie na prvom
stupni v trvaní 4 a pol roka vo veci, ktorá nie je skutkovo ani právne zložité je neprimerane
dlhé a ničím neospravedlniteľné.“.
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedu okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využil
možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania,
pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožno
očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článku
ústavy a dohovoru. Poukazujúc na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou
v sťažnosti namietaného porušenia označených práv – ústavný súd nepovažuje ústne
pojednávanie ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností
potrebných na meritórne rozhodnutie veci (m. m. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03), a preto ďalej
konal bez nariadenia ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právne
východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,
sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím
súdu (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie
pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo
upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod
na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna, faktická,
prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho
konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada
aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný
súd aj sťažnosť sťažovateľky.
1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje,
že predmetom namietaného konania je rozhodovanie o návrhu sťažovateľky, ktorým
sa domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v podiele 1/2 z titulu zániku
darovacieho vzťahu pre hrubé porušenie dobrých mravov. Obdobné spory tvoria štandardnú
súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov, pričom k tejto problematike existuje v zásade
ustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto vec sťažovateľky ústavný súd nepovažuje
z právneho hľadiska za zložitú. Obsah súdneho spisu sp. zn. 4 C 175/2010 v zásade
nepotvrdzuje ani nadmernú faktickú zložitosť predmetnej veci, aj keď je potrebné
prihliadnuť na skutočnosť, že pre rozhodnutie v merite veci bolo potrebné zistiť skutkové
otázky výsluchom svedkov a účastníkov konania, čo bezpochyby zvyšuje stupeň faktickej
náročnosti veci.
Tieto skutočnosti však v okolnostiach danej veci nie sú spôsobilé odôvodniť celkovú
dĺžku namietaného konania, pretože nemali ani výlučný, ani výrazný vplyv na jeho celkovú
dĺžku. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právnou a skutkovou zložitosťou
veci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku napadnutého konania.
Pokiaľ ide o význam namietaného konania pre sťažovateľku, ústavnému súdu
neuniklo, že vysoký vek sťažovateľky a jej zhoršený zdravotný stav vyžadoval od okresného
súdu zvýšenú mieru starostlivosti, a teda aj vyššiu mieru rýchlosti a plynulosti priebehu
namietaného konania (m. m. napr. rozsudok ESĽP Beljanski proti Francúzsku zo 7.
2. 2002). Bolo preto jeho povinnosťou tieto skutočnosti reflektovať a v priebehu
namietaného konania zvoliť také opatrenia, ktoré by zabezpečili jeho zrýchlený priebeh.
2. Ústavný súd pri hodnotení ďalšieho kritéria − správania sťažovateľky, vychádzal
z toho, že v posudzovanom prípade ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný
postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 OSP a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak,
aby súd mohol o ochrane uplatneného práva rozhodnúť v súlade so zákonom
a aj v primeranom čase. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že k právu účastníka
konania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje aj jeho procesná
povinnosť prispievať k dosiahnutiu účelu súdneho konania včasným reagovaním na pokyny
súdu a oznámením potrebných skutočností.
V súvislosti hodnotením tohto kritéria ústavný súd prihliadol na skutočnosť,
že pojednávania nariadené na 31. máj 2011 a 7. september 2011 boli odročené z dôvodu
na strane sťažovateľky (zhoršenie jej zdravotného stavu), resp. jej právneho zástupcu.
Vychádzajúc z uvedeného zistenia, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľke nie je
možné a priori vytýkať, že v priebehu konania žiadala o odročenie nariadených pojednávaní
pre skutočnosti, ktoré nastali na jej strane, resp. na strane jej právneho zástupcu, pretože
uplatňovanie tohto procesného prostriedku slúži predovšetkým na ochranu práv účastníka
konania, ktoré mu vyplývajú z právneho poriadku. Na druhej strane však v zásade nemožno
prijať záver, podľa ktorého ak vec prejednávajúci súd takému procesnému návrhu vyhovie,
bude eo ipso zodpovedný za prieťah/predĺženie stavu právnej neistoty, ktorý týmto
postupom nastane vo sfére sťažovateľa.
Uvedené správanie sťažovateľky ako účastníčky konania síce nemôže vysvetliť
doterajšiu dĺžku napadnutého konania, ale možno ho primerane zohľadniť pri určení sumy
finančného zadosťučinenia.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej
zbytočné prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinené nielen
samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou
činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II.
ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Ústavný súd zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 175/2010 zistil,
že procesné úkony okresného súdu v zásade korešpondujú s procesnými úkonmi uvedenými
v sťažnosti sťažovateľky. Súčasne zistil, že doterajší postup okresného súdu v priebehu
napadnutého konania nie je v zásade poznamenaný výraznými obdobiami jeho ničím
neodôvodnenej nečinnosti, počas ktorých by nevykonal žiadny relevantný úkon smerujúci
k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľky, avšak v tejto súvislosti nemožno
opomenúť tú skutočnosť, že vzhľadom na osobu sťažovateľky − jej vysoký vek a zhoršený
zdravotný stav − mal okresný súd vo veci konať podstatne rýchlejšie. Za neakceptovateľný
možno v okolnostiach danej veci označiť najmä postup okresného súdu v súvislosti
s prípravou prvého pojednávania vo veci, keď uvedené pojednávanie bolo možné vykonať
až po ôsmich mesiacoch od podania návrhu na začatie konania.
Namietané konanie je poznačené tak neefektívnou, ako aj nesústredenou činnosťou
okresného súdu pri prerokúvaní a rozhodovaní danej veci, na vrub ktorej možno čiastočne
pripísať jeho postup v úvode namietaného konania v súvislosti s vyrubovaním súdneho
poplatku za podanie návrhu na začatie konania, ako aj jeho rozhodovaním o oslobodení
sťažovateľky od jeho platenia.
Za súčasť neefektívneho postupu okresného súdu považuje ústavný súd aj jeho postup
v súvislosti s nariadením prvého pojednávania vo veci (4. apríl 2011), na ktoré nepredvolal
sťažovateľku a jej právneho zástupcu, pričom predmetné pojednávanie nebolo možné pre ich
neprítomnosť riadne vykonať.
Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiska
skutkovej a právnej náročnosti veci, správania sťažovateľky, postupu okresného súdu
poznamenaného najmä neefektívnou a nesústredenou činnosťou, zohľadňujúc pritom
charakter a význam predmetu namietaného konania a jeho celkovú dĺžku na prvom stupni,
dospel k záveru, že bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to
je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,
aby vo veci konal.
Pretože napadnuté konanie bolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti
už skončené – okresný súd 28. januára 2015 rozhodol o návrhu sťažovateľky rozsudkom
č. k. 4 C 175/2010 527, ktorý jej bol následne 3. marca 2015 doručený − neprichádzalo
do úvahy, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu v napadnutom konaní konať
bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4
výrokovej časti tohto nálezu.
Sťažovateľka sa okrem vyslovenia porušenia označeného práva domáha aj priznania
finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.
Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu
uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná
náprava, a preto považoval za potrebné zaoberať sa aj vecnou opodstatnenosťou návrhu
sťažovateľky na priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch za stav spôsobenej
právnej neistoty postupom orgánov verejnej moci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva
boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €. Tento
návrh odôvodňuje s poukazom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania a s tým súvisiacim
stavom svojej právnej neistoty, čo zároveň negatívnym spôsobom ovplyvňuje aj jej
zdravotný stav.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu
vzhľadom na okolnosti daného prípadu prichádza do úvahy priznanie finančného
zadosťučinenia. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie
podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd
zohľadňoval predovšetkým celkovú dĺžku konania okresného súdu, charakter jeho
neefektívnej činnosti v skúmanom období, predmet sporu, jeho skutkovú a právnu zložitosť,
ako aj jeho význam pre sťažovateľku a správanie sťažovateľky v posudzovanom období.
Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností, ústavný súd považoval
v konkrétnych okolnostiach daného prípadu priznanie sumy 2 000 € sťažovateľke
za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavný
súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výrokovej časti tohto nálezu.
Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2013, ktorá bola
804 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2014. Úhradu priznal za dva
úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3,
§ 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon
po 134 €, čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 8,04 € za každý
úkon právnej služby predstavuje sumu 284,08 € (bod 3 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015