Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 629/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2014 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpenej advokátkou Mgr. Marcelou Grancovou, Kováčska 28, Košice, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Svidník, v konaní vedenom pod sp. zn. , za

účasti Okresného súdu Svidník, a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom

dvetisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Svidník p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Svidník j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania

v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet Mgr. Marcely

Grancovej, Kováčska 28, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra

2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátkou Mgr. Marcelou Grancovou, Kováčska 28, Košice, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.

48 ods. 2 (ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Svidník (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka je žalobkyňou

v súdnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. , v ktorom sa domáha

určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v podiele 1/2 z titulu zániku darovacieho vzťahu

pre hrubé porušenie dobrých mravov.

Z dôvodu, že sťažovateľka zastáva názor, že v namietanom konaní postupom

okresného súdu došlo v dôsledku jeho nečinnosti k porušeniu ňou označených práv, podala

ústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením týchto práv

odôvodňuje takto:

„Dňa 04. 04. 2011 sa v uvedenom konaní uskutočnilo pojednávanie, na ktoré súd

nepredvolal právneho zástupcu sťažovateľky ani sťažovateľku, ale v zápisnici z uvedeného

pojednávania súd uvádza, že má vykázané doručenie predvolaní.

Dňa 15. 04. 2011 súd vyzval sťažovateľku, aby sa vyjadrila, či trvá na podanej

žalobe, pretože sa neustanovila na nariadené pojednávanie a či berie žalobu späť

a oznamuje nový termín pojednávania na 31. 05. 2011.

Dňa 12. 05. 2011 sťažovateľka oznámila súdu, že na žalobe trvá v celom rozsahu

a oznámila, že o pojednávaní nemala vedomosť ani ona, ani jej právny zástupca, pretože im

nebolo doručené žiadne predvolanie a ani ku dňu tohto oznámenia nemajú vedomosť o tom,

v akom termíne malo byť vykonané predmetné pojednávanie.

Dňa 25. 05. 2011 požiadala sťažovateľka v tom čase bezmála 82 ročná, o odročenie

pojednávania nariadeného na 31. 05. 2011 z dôvodu zhoršenia svojho zdravotného stavu

a predložila súdu listinný dôkaz o tejto skutočnosti.

Prípisom zo dňa 09. 06. 2011 súd vyzval sťažovateľku na oznámenie, či trvá

na podanej žalobe, pretože sa nezúčastňuje pojednávaní (napriek tomu, že doposiaľ súd

nariadil dve pojednávania, z toho na jedno sťažovateľku nepredvolal) a či vzhľadom na to,

že po začatí konania došlo k zmene vlastníctva nehnuteľnosti z odporcu na jeho syna

nevezme návrh späť. Pojednávanie súd nariadil na 07. 09. 2011.

Dňa 25. 07. 2011 podala sťažovateľka vo veci vyjadrenie, v ktorom uviedla, že riadne

bola súdom predvolaná len na jedno pojednávanie a navrhla súdu, aby pripustil vstup

do konania aktuálneho vlastníka nehnuteľnosti v zmysle ustanovenia .

Zároveň požiadala o odročenie pojednávania nariadeného na deň 07. 09. 2011 z dôvodu

dlhodobo vopred plánovanej dovolenky svojho právneho zástupcu.

Dňa 06. 02. 2012 súd vyzval sťažovateľku, aby oznámila, či neberie žalobu späť

titulom príbuzenského vzťahu s odporcami a nariadil pojednávanie na 03. 04. 2012.

Dňa 21. 02. 2012 oznámila sťažovateľka súdu, že trvá na podanej žalobe.

Dňa 03. 04. 2012 bolo pojednávanie, ktorého sa zúčastnila sťažovateľka odročené

z dôvodu neprítomnosti odporcu v 1. rade na 12. 06. 2012.

Dňa 12. 06. 2012 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol prítomný

právny zástupca sťažovateľky a bolo odročené na 01. 08. 2012.

Dňa 01. 08. 2012 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol prítomný

právny zástupca sťažovateľky a bolo odročené na 20. 11. 2012.

Dňa 20. 11. 2012 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol prítomný

právny zástupca sťažovateľky a bolo odročené na 16. 04. 2013. Sťažovateľka v tom čase

83 ročná sa nezúčastnila pojednávania z dôvodu zlého zdravotného stavu.

Dňa 16. 04. 2013 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie sťažovateľka bola prítomná,

bolo odročené na 24. 09. 2013.

Dňa 17. 06. 2013 podala sťažovateľka sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi

okresného súdu. Poukázala v nej na skutočnosť, že súd koná neefektívne, keď vyhovuje

všetkým návrhom na dokazovanie zo strany odporcov aj keď nesúvisia s uvedeným konaním

a konanie je tak poznačené zbytočnými prieťahmi.

Prípisom zo dňa 21. 06. 2013 predseda okresného súdu oznámil sťažovateľke,

že podľa jeho názoru v danom prípade nedošlo k prieťahom v konaní a že nie je oprávnený

posudzovať správnosť vykonávania dokazovania.

Dňa 24. 09. 2013 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, za sťažovateľku bol prítomný

jej právny zástupca, ktorý jej neúčasť ospravedlnil zhoršením zdravotného stavu.

Pojednávanie súd odročil na 26. 11. 2013 s tým, že uložil povinnosť právnemu zástupcovi

sťažovateľky, aby zabezpečil jej účasť na pojednávaní.

Dňa 26. 11. 2013 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, sťažovateľka sa ho vzhľadom

na povinnosť uloženú súdom zúčastnila, na pojednávaní jej prišlo nevoľno, skolabovala

a sťažovateľka musela byť následne hospitalizovaná v Leteckej vojenskej

nemocnici, a. s. od 26. 11. 2013 04. 12. 2013.

Dňa 18. 02. 2014 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktorého sa zúčastnil právny

zástupca sťažovateľky a bolo odročené z dôvodu opakovaného predvolávania svedkyne

na 28. 05. 2014. Právny zástupca sťažovateľky opakovane namietal výsluch tejto svedkyne

ako nesúvisiaci s predmetom konania.

Dňa 29. 05. 2014 požiadal právny zástupca sťažovateľky súd, aby pokiaľ trvá

na vypočutí svedkyne, aby tak urobil prostredníctvom dožiadaného súdu v Košiciach

v súlade so zásadou hospodárnosti konania, nakoľko všetci účastníci konania ako

aj svedkyňa majú trvalé bydlisko .

Súd pojednávanie nariadil na 28. 10. 2014 a opakovane predvolal svedkyňu .

Konanie doposiaľ nie je právoplatne skončené.“

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka namieta doterajší postup okresného

súdu, podľa jej názoru daná vec nie je právne a skutkovo náročná, svojím postupom

nezapríčinila vzniknuté prieťahy v namietanom konaní, a preto zastáva názor, že okresný

súd nepostupuje v tomto konaní dostatočne efektívne, keďže jeho postup ani po takmer 4

rokoch neviedol k odstráneniu stavu jej právnej neistoty.

Sťažovateľka žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €, čo odôvodňuje

s poukazom na celkovú dĺžku konania a s tým súvisiacim stavom svojej právnej neistoty,

čo zároveň negatívne vplýva aj na jej zdravotný stav, pretože žije v neustálom strese.

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľky

na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2

Slovenskej republiky, a

právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta

Dohovoru,

bolo postupom Okresného súdu Svidník vo veci sp. zn. porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Svidník konal vo veci

vedenej na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie

vo výške 4.000 EUR, ktoré je odporca povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

Ústavný súd sťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru postupom okresného

súdu v napadnutom konaní, predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí a uznesením

č. k. z 30. septembra 2014 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.

Ústavný súd následne spolu s prípisom č. k. z 20. októbra 2014

doručil predsedovi okresného súdu prijatú sťažnosť a uznesenie č. k. 13

z 30. septembra 2014, ktorým prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky, a vyzval ho,

aby sa k sťažnosti písomne vyjadril a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo

ústne pojednávanie.

Predseda okresného súdu v prípise č. z 3. novembra 2014

doručenom ústavnému súdu 6. novembra 2014 uviedol, že sa nemôže vyjadriť k vecnej

stránke sťažnosti, pretože súdny spis sp. zn. sa nachádza na Okresnom súde

Košice I na účely výsluchu svedka, pričom uviedol, že Okresný súd Košice I požiadal

o urýchlené vybavenie dožiadaného úkonu.

Ústavný súd prípisom č. k. z 18. februára 2015 opätovne vyzval

predsedu okresného súdu, aby sa k prijatej sťažnosti vyjadril a doručil ústavnému súdu

súvisiaci spisový materiál v čo najkratšej lehote.

Predseda okresného súdu v prípise č. z 27. februára 2015

doručenom ústavnému súdu 4. marca 2015 uvádza toto:

„Žalobkyňa... podala dňa 28. 9. 2010 na tunajší súd žalobu o určenie vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti. Táto vec je vedená pod sp. zn. . Úkony, ktoré tunajší

súd vykonal, sú presne uvedené v sťažnosti adresovanej Ústavnému súdu sťažovateľkou.

K týmto úkonom je potrebné uviesť, že tunajší súd dňa 28. januára 2015 vo veci rozhodol.“

Prípisom č. k. z 5. marca 2015 ústavný súd vyzval právnu

zástupkyňu sťažovateľky, aby oznámila, či súhlasí s tým, aby ústavný súd postupom podľa §

30 ods. 2 upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti,

a zároveň jej zaslal vyjadrenie okresného súdu č. Spr O 489/2014 z 27. februára 2015

na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní

doručenom ústavnému súdu 16. marca 2015 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania, a v zastúpení sťažovateľky skonštatovala, že okresný súd „... nijako

nespochybňuje odôvodnenosť podanej ústavnej sťažnosti. Právnemu zástupcovi sťažovateľky

bol dňa 03. 03. 2015 doručený rozsudok prvostupňového súdu, ktorý však nie je

právoplatný a právna neistota sťažovateľky naďalej trvá. Na dôvodoch podanej sťažnosti

sťažovateľka naďalej trvá a v plnom rozsahu na ne odkazuje, pričom konanie na prvom

stupni v trvaní 4 a pol roka vo veci, ktorá nie je skutkovo ani právne zložité je neprimerane

dlhé a ničím neospravedlniteľné.“.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedu okresného

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využil

možnosť podľa a upustil od ústneho pojednávania,

pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožno

očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článku

a dohovoru. Poukazujúc na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou

v sťažnosti namietaného porušenia označených práv – ústavný súd nepovažuje ústne

pojednávanie ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností

potrebných na meritórne rozhodnutie veci (m. m. , ), a preto ďalej

konal bez nariadenia ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a obsahom práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. , ). Z tohto vyplýva, že právne

východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,

sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (rovnako aj práva podľa dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím

súdu ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z a , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie

pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo

upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod

na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna, faktická,

prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho

konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada

aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa

(, , ). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný

súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje,

že predmetom namietaného konania je rozhodovanie o návrhu sťažovateľky, ktorým

sa domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v podiele 1/2 z titulu zániku

darovacieho vzťahu pre hrubé porušenie dobrých mravov. Obdobné spory tvoria štandardnú

súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov, pričom k tejto problematike existuje v zásade

ustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto vec sťažovateľky ústavný súd nepovažuje

z právneho hľadiska za zložitú. Obsah súdneho spisu sp. zn. v zásade

nepotvrdzuje ani nadmernú faktickú zložitosť predmetnej veci, aj keď je potrebné

prihliadnuť na skutočnosť, že pre rozhodnutie v merite veci bolo potrebné zistiť skutkové

otázky výsluchom svedkov a účastníkov konania, čo bezpochyby zvyšuje stupeň faktickej

náročnosti veci.

Tieto skutočnosti však v okolnostiach danej veci nie sú spôsobilé odôvodniť celkovú

dĺžku namietaného konania, pretože nemali ani výlučný, ani výrazný vplyv na jeho celkovú

dĺžku. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právnou a skutkovou zložitosťou

veci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

Pokiaľ ide o význam namietaného konania pre sťažovateľku, ústavnému súdu

neuniklo, že vysoký vek sťažovateľky a jej zhoršený zdravotný stav vyžadoval od okresného

súdu zvýšenú mieru starostlivosti, a teda aj vyššiu mieru rýchlosti a plynulosti priebehu

namietaného konania (m. m. napr. rozsudok ESĽP Beljanski proti Francúzsku zo 7.

2. 2002). Bolo preto jeho povinnosťou tieto skutočnosti reflektovať a v priebehu

namietaného konania zvoliť také opatrenia, ktoré by zabezpečili jeho zrýchlený priebeh.

2. Ústavný súd pri hodnotení ďalšieho kritéria − správania sťažovateľky, vychádzal

z toho, že v posudzovanom prípade ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný

postupovať podľa a a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak,

aby súd mohol o ochrane uplatneného práva rozhodnúť v súlade so zákonom

a aj v primeranom čase. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že k právu účastníka

konania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje aj jeho procesná

povinnosť prispievať k dosiahnutiu účelu súdneho konania včasným reagovaním na pokyny

súdu a oznámením potrebných skutočností.

V súvislosti hodnotením tohto kritéria ústavný súd prihliadol na skutočnosť,

že pojednávania nariadené na 31. máj 2011 a 7. september 2011 boli odročené z dôvodu

na strane sťažovateľky (zhoršenie jej zdravotného stavu), resp. jej právneho zástupcu.

Vychádzajúc z uvedeného zistenia, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľke nie je

možné a priori vytýkať, že v priebehu konania žiadala o odročenie nariadených pojednávaní

pre skutočnosti, ktoré nastali na jej strane, resp. na strane jej právneho zástupcu, pretože

uplatňovanie tohto procesného prostriedku slúži predovšetkým na ochranu práv účastníka

konania, ktoré mu vyplývajú z právneho poriadku. Na druhej strane však v zásade nemožno

prijať záver, podľa ktorého ak vec prejednávajúci súd takému procesnému návrhu vyhovie,

bude eo ipso zodpovedný za prieťah/predĺženie stavu právnej neistoty, ktorý týmto

postupom nastane vo sfére sťažovateľa.

Uvedené správanie sťažovateľky ako účastníčky konania síce nemôže vysvetliť

doterajšiu dĺžku napadnutého konania, ale možno ho primerane zohľadniť pri určení sumy

finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu

v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej

zbytočné prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinené nielen

samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou

činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II.

ÚS 32/03, , ).

Ústavný súd zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. zistil,

že procesné úkony okresného súdu v zásade korešpondujú s procesnými úkonmi uvedenými

v sťažnosti sťažovateľky. Súčasne zistil, že doterajší postup okresného súdu v priebehu

napadnutého konania nie je v zásade poznamenaný výraznými obdobiami jeho ničím

neodôvodnenej nečinnosti, počas ktorých by nevykonal žiadny relevantný úkon smerujúci

k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľky, avšak v tejto súvislosti nemožno

opomenúť tú skutočnosť, že vzhľadom na osobu sťažovateľky − jej vysoký vek a zhoršený

zdravotný stav − mal okresný súd vo veci konať podstatne rýchlejšie. Za neakceptovateľný

možno v okolnostiach danej veci označiť najmä postup okresného súdu v súvislosti

s prípravou prvého pojednávania vo veci, keď uvedené pojednávanie bolo možné vykonať

až po ôsmich mesiacoch od podania návrhu na začatie konania.

Namietané konanie je poznačené tak neefektívnou, ako aj nesústredenou činnosťou

okresného súdu pri prerokúvaní a rozhodovaní danej veci, na vrub ktorej možno čiastočne

pripísať jeho postup v úvode namietaného konania v súvislosti s vyrubovaním súdneho

poplatku za podanie návrhu na začatie konania, ako aj jeho rozhodovaním o oslobodení

sťažovateľky od jeho platenia.

Za súčasť neefektívneho postupu okresného súdu považuje ústavný súd aj jeho postup

v súvislosti s nariadením prvého pojednávania vo veci (4. apríl 2011), na ktoré nepredvolal

sťažovateľku a jej právneho zástupcu, pričom predmetné pojednávanie nebolo možné pre ich

neprítomnosť riadne vykonať.

Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiska

skutkovej a právnej náročnosti veci, správania sťažovateľky, postupu okresného súdu

poznamenaného najmä neefektívnou a nesústredenou činnosťou, zohľadňujúc pritom

charakter a význam predmetu namietaného konania a jeho celkovú dĺžku na prvom stupni,

dospel k záveru, že bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to

je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,

aby vo veci konal.

Pretože napadnuté konanie bolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti

už skončené – okresný súd 28. januára 2015 rozhodol o návrhu sťažovateľky rozsudkom

č. k. , ktorý jej bol následne 3. marca 2015 doručený − neprichádzalo

do úvahy, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu v napadnutom konaní konať

bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4

výrokovej časti tohto nálezu.

Sťažovateľka sa okrem vyslovenia porušenia označeného práva domáha aj priznania

finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.

Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv podľa čl. 48

ods. 2 a podľa dohovoru, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu

uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná

náprava, a preto považoval za potrebné zaoberať sa aj vecnou opodstatnenosťou návrhu

sťažovateľky na priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona

o ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch za stav spôsobenej

právnej neistoty postupom orgánov verejnej moci.

Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva

boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €. Tento

návrh odôvodňuje s poukazom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania a s tým súvisiacim

stavom svojej právnej neistoty, čo zároveň negatívnym spôsobom ovplyvňuje aj jej

zdravotný stav.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (m. m. ). Podľa názoru ústavného súdu

vzhľadom na okolnosti daného prípadu prichádza do úvahy priznanie finančného

zadosťučinenia. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie

podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd

zohľadňoval predovšetkým celkovú dĺžku konania okresného súdu, charakter jeho

neefektívnej činnosti v skúmanom období, predmet sporu, jeho skutkovú a právnu zložitosť,

ako aj jeho význam pre sťažovateľku a správanie sťažovateľky v posudzovanom období.

Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností, ústavný súd považoval

v konkrétnych okolnostiach daného prípadu priznanie sumy 2 000 € sťažovateľke

za primerané finančné zadosťučinenie podľa . Ústavný

súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výrokovej časti tohto nálezu.

Ústavný súd podľa rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2013, ktorá bola

804 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2014. Úhradu priznal za dva

úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3,

§ 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon

po 134 €, čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 8,04 € za každý

úkon právnej služby predstavuje sumu 284,08 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s ).

V zmysle , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015