Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 144/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie

legionárov 5, Prešov, zastúpeného advokátom JUDr. Andrejom Cifrom, Advokátska

kancelária, J. Kráľa 5/A, Lučenec, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS o d m i e t a

pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2014

doručená sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov 5,

Prešov (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 30. januára 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ „je občianskym združením

založeným v zmysle o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona

Slovenskej národnej rady č. o priestupkoch v znení neskorších predpisov,

ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa podľa uvedeného zákona“.

Pre účely ochrany žalovaného spotrebiteľa sťažovateľ podľa § 93 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku vstúpil ako vedľajší účastník na jeho strane do konania vedeného

Okresným súdom Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

(neskôr pod sp. zn. ), ktorého predmetom bolo uplatňovanie finančného plnenia

zo spotrebiteľského úveru.

Okresný súd v označenej veci rozhodol platobným rozkazom z 26. septembra 2012,

ktorým žalobe v plnom rozsahu vyhovel. Po tom, ako bolo sťažovateľovi rozhodnutie súdu

prvého stupňa doručené (13. novembra 2012), tento proti nemu podal odpor s odôvodnením,

že „platobný rozkaz nemal byť v zmysle vydaný s ohľadom na neprijateľné

zmluvné podmienky obsiahnuté v právnom titule, z ktorého žalobca odvodzoval svoj nárok...

poukázal na nekalosť obchodnej praktiky v podobe Dohody o uzavretí splátkového

kalendára a uznaní záväzku a zároveň vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku“.

Odpor sťažovateľa okresný súd uznesením č. k. zo 14. februára 2013

odmietol ako podaný neoprávnenou osobou s poukazom na stanovisko „o nemožnosti

podania odporu proti platobnému rozkazu vedľajším účastníkom“.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

krajský súd napadnutým uznesením č. k. 89 z 30. januára 2014 rozhodol

tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil, pretože sa stotožnil s jeho záverom

„o neoprávnenosti vedľajšieho účastníka na podanie odporu proti platobnému rozkazu“.

Sťažovateľ sa „domnieva, že postupom a... rozhodnutím Krajského súdu... sp. zn. 14

zo dňa 30. 01. 2014 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu

podľa ... a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

... najmä jeho právo implikované a obsiahnuté vo vyššie uvedených garanciách –

právo na prístup k súdu.

Krajský súd... svojím rozhodnutím vyvolal stav denegatio iustitiae.

Uvedené bolo spôsobené v dôsledku aplikácie ústavne nekonformného

a arbitrárneho výkladu relevantných procesnoprávnych noriem.“.

Sťažovateľ tvrdí, že všeobecnými súdmi uplatnený «výklad procesnoprávnych

noriem popiera zmysel a účel právnej úpravy v ustanoveniach § 93 ods. 2 a § 93 ods. 4 veta

prvá .

... ustanovenie priamo legitimuje na účasť v súdnom konaní

občianske združenie, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa. Následne

za situácie, keď sú v súdnom konaní priznané vedľajšiemu účastníkovi rovnaké práva

a povinnosti ako účastníkovi ( veta prvá ), formulované stanovisko priamo

popiera vymedzenú zákonnú úpravu a odníma právo na prístup k súdu vedľajšiemu

účastníkovi.

Predmetné stanovisko o nemožnosti podania odporu proti platobnému rozkazu v tzv.

„skrátenom konaní“ diskvalifikuje vedľajšieho účastníka vo vzťahu k jeho zákonným

oprávneniam za účelom naplnenia účelu svojho vstupu do súdneho konania.

Nesprávnosť takéhoto postupu zo strany súdu je zároveň zvýraznená tým, že vedľajší

účastník, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (zákon č.

o ochrane spotrebiteľa), nemôže poskytnúť ochranu žalovanému

spotrebiteľovi najmä za situácie, keď všeobecný súd v rozpore s ustanovením § 172 ods. 9

vydal platobný rozkaz. Uvádzaný postup je zároveň popretím zmyslu a právnej úpravy

Európskej únie smerujúcej k ochrane spotrebiteľov. Všeobecný súd zlyhal pri ex offo súdnej

kontrole neprijateľných zmluvných podmienok...».

Podľa názoru sťažovateľa „V prejednávanej veci sa... nemožno odvolávať na tú

skutočnosť, že pokyn sudcu prvostupňového súdu na vydanie platobného rozkazu bol

učinený... deň pred vstupom vedľajšieho účastníka do súdneho konania. Uvedené práve

poukazuje na to, že predmetný nárok bol prvotne podrobený kontrole zo strany sudcu.“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že „ vôbec nebráni vedľajšiemu

účastníkovi podať opravný prostriedok do právoplatného skončenia konania. Prioritu musí

mať verejný záujem na zbavení spotrebiteľa účinkov neprijateľnej zmluvnej podmienky

v rozvine pravidiel verejného poriadku..

Súd je povinný vykladať ustanovenie umožňujúce vedľajšiemu

účastníkovi konať samému za seba tak, aby sa nezmarila možnosť vedľajšieho účastníka

zbaviť spotrebiteľa plnenia z neprijateľnej zmluvnej podmienky (nekalej obchodnej

praktiky), ak konanie ešte nie je právoplatne skončené.“.

Na záver sťažovateľ zvýraznil, že „Odmietnutím odporu došlo k odňatiu práva konať

pred súdom nielen vedľajšiemu účastníkovi, ktorý chráni práva hlavného účastníka konania

– odporcu, ale aj samotného odporcu, ktorý sa zdá, že je neinformovaným spotrebiteľom...“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 89

zo dňa 30. 01. 2014 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa

30. 01. 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť Združeniu na ochranu občana

spotrebiteľa HOOS trovy právneho zastúpenia v sume 340,90 €... na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. Andreja Cifru, advokáta.“

Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd, aby podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým odloží vykonateľnosť

právoplatného uznesenia krajského súdu č. k. 89 z 30. januára 2014

s odôvodnením, že „sťažovateľ bol zaviazaný na úhradu trov odvolacieho konania žalobcu.

V uvedenom dôsledku je možné predpokladať, že žalobca si bude uplatňovať svoj nárok voči

sťažovateľovi cestou exekúcie.

V spojitosti s odmietnutím odvolania sťažovateľa súdom II. stupňa nadobudol

platobný rozkaz prvostupňového súdu taktiež účinky exekučného titulu.

V prípade, že dôjde k zrušeniu predmetného rozhodnutia ústavným súdom,

prebiehajúcou exekúciou by bol zmarený účel rozhodnutia o ústavnej sťažnosti. Následky

exekúcie by bolo možné po rozhodnutí o ústavnej sťažnosti s ťažkosťou reparovať.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,

ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany

svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu

zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, , ).

Námietky sťažovateľa obsiahnuté v jeho sťažnosti podanej ústavnému súdu ťažiskovo

smerujú k tvrdeniu, že v jeho prípade bolo porušené jeho „právo na prístup k súdu“, a teda

je možné ich obsah stotožniť s dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f)

.

Podľa dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom.

Ústavný súd dopytom na Okresnom súde Rimavská Sobota a Najvyššom súde

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zistil, že sťažovateľ podal proti sťažnosťou

napadnutému rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, konanie o ktorom je vedené najvyšším

súdom pod sp. zn. a dosiaľ o ňom nebolo rozhodnuté.

Podľa názoru ústavného súdu má v danom prípade právomoc poskytnúť ochranu

označeným právam sťažovateľa najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací

(k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. ,

, ).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej

ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie ešte

skončené, bolo dôvodné sťažnosť odmietnuť pre jej predčasnosť, pretože o ochrane

označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd

ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne s ním aj podanie sťažnosti ústavnému súdu

navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného

súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá

aplikácia , podľa ktorého je sťažnosť neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon

na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ),

že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto

mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude

mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného v konštatuje,

že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota

na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému uzneseniu krajského súdu č. k. 89

z 30. januára 2014 (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd nezaoberal ďalšími

návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti (návrh na odloženie vykonateľnosti

napadnutého rozhodnutia, zrušenie napadnutého uznesenia, návrh na priznanie náhrady trov

konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2015