Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 144/2015
PDF · 387.35 KB
No categories available
III. ÚS 144/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie
legionárov 5, Prešov, zastúpeného advokátom JUDr. Andrejom Cifrom, Advokátska
kancelária, J. Kráľa 5/A, Lučenec, vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom
pod sp. zn. 14 Co 571/2013 a jeho uznesením z 30. januára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS o d m i e t a
pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2014
doručená sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov 5,
Prešov (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 571/2013 a jeho uznesením
z 30. januára 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ „je občianskym združením
založeným v zmysle zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov,
ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa podľa uvedeného zákona“.
Pre účely ochrany žalovaného spotrebiteľa sťažovateľ podľa § 93 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku vstúpil ako vedľajší účastník na jeho strane do konania vedeného
Okresným súdom Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 1 Ro 702/2012
(neskôr pod sp. zn. 6 C 92/2012), ktorého predmetom bolo uplatňovanie finančného plnenia
zo spotrebiteľského úveru.
Okresný súd v označenej veci rozhodol platobným rozkazom z 26. septembra 2012,
ktorým žalobe v plnom rozsahu vyhovel. Po tom, ako bolo sťažovateľovi rozhodnutie súdu
prvého stupňa doručené (13. novembra 2012), tento proti nemu podal odpor s odôvodnením,
že „platobný rozkaz nemal byť v zmysle § 172 ods. 9 OSP vydaný s ohľadom na neprijateľné
zmluvné podmienky obsiahnuté v právnom titule, z ktorého žalobca odvodzoval svoj nárok...
poukázal na nekalosť obchodnej praktiky v podobe Dohody o uzavretí splátkového
kalendára a uznaní záväzku a zároveň vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku“.
Odpor sťažovateľa okresný súd uznesením č. k. 6 C 92/2012 64 zo 14. februára 2013
odmietol ako podaný neoprávnenou osobou s poukazom na stanovisko „o nemožnosti
podania odporu proti platobnému rozkazu vedľajším účastníkom“.
Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
krajský súd napadnutým uznesením č. k. 14 Co 571/2013 89 z 30. januára 2014 rozhodol
tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil, pretože sa stotožnil s jeho záverom
„o neoprávnenosti vedľajšieho účastníka na podanie odporu proti platobnému rozkazu“.
Sťažovateľ sa „domnieva, že postupom a... rozhodnutím Krajského súdu... sp. zn. 14
Co/571/2013 89 zo dňa 30. 01. 2014 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...
... najmä jeho právo implikované a obsiahnuté vo vyššie uvedených garanciách –
právo na prístup k súdu.
Krajský súd... svojím rozhodnutím vyvolal stav denegatio iustitiae.
Uvedené bolo spôsobené v dôsledku aplikácie ústavne nekonformného
a arbitrárneho výkladu relevantných procesnoprávnych noriem.“.
Sťažovateľ tvrdí, že všeobecnými súdmi uplatnený «výklad procesnoprávnych
noriem popiera zmysel a účel právnej úpravy v ustanoveniach § 93 ods. 2 a § 93 ods. 4 veta
prvá OSP.
... ustanovenie § 93 ods. 2 OSP priamo legitimuje na účasť v súdnom konaní
občianske združenie, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa. Následne
za situácie, keď sú v súdnom konaní priznané vedľajšiemu účastníkovi rovnaké práva
a povinnosti ako účastníkovi (§ 93 ods. 4 veta prvá OSP), formulované stanovisko priamo
popiera vymedzenú zákonnú úpravu a odníma právo na prístup k súdu vedľajšiemu
účastníkovi.
Predmetné stanovisko o nemožnosti podania odporu proti platobnému rozkazu v tzv.
„skrátenom konaní“ diskvalifikuje vedľajšieho účastníka vo vzťahu k jeho zákonným
oprávneniam za účelom naplnenia účelu svojho vstupu do súdneho konania.
Nesprávnosť takéhoto postupu zo strany súdu je zároveň zvýraznená tým, že vedľajší
účastník, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (zákon č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa), nemôže poskytnúť ochranu žalovanému
spotrebiteľovi najmä za situácie, keď všeobecný súd v rozpore s ustanovením § 172 ods. 9
OSP vydal platobný rozkaz. Uvádzaný postup je zároveň popretím zmyslu a právnej úpravy
Európskej únie smerujúcej k ochrane spotrebiteľov. Všeobecný súd zlyhal pri ex offo súdnej
kontrole neprijateľných zmluvných podmienok...».
Podľa názoru sťažovateľa „V prejednávanej veci sa... nemožno odvolávať na tú
skutočnosť, že pokyn sudcu prvostupňového súdu na vydanie platobného rozkazu bol
učinený... deň pred vstupom vedľajšieho účastníka do súdneho konania. Uvedené práve
poukazuje na to, že predmetný nárok bol prvotne podrobený kontrole zo strany sudcu.“.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že „Občiansky súdny poriadok vôbec nebráni vedľajšiemu
účastníkovi podať opravný prostriedok do právoplatného skončenia konania. Prioritu musí
mať verejný záujem na zbavení spotrebiteľa účinkov neprijateľnej zmluvnej podmienky
v rozvine pravidiel verejného poriadku..
Súd je povinný vykladať ustanovenie § 93 ods. 4 O. s. p. umožňujúce vedľajšiemu
účastníkovi konať samému za seba tak, aby sa nezmarila možnosť vedľajšieho účastníka
zbaviť spotrebiteľa plnenia z neprijateľnej zmluvnej podmienky (nekalej obchodnej
praktiky), ak konanie ešte nie je právoplatne skončené.“.
Na záver sťažovateľ zvýraznil, že „Odmietnutím odporu došlo k odňatiu práva konať
pred súdom nielen vedľajšiemu účastníkovi, ktorý chráni práva hlavného účastníka konania
– odporcu, ale aj samotného odporcu, ktorý sa zdá, že je neinformovaným spotrebiteľom...“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co/571/2013 89
zo dňa 30. 01. 2014 porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co/571/2013 89 zo dňa
30. 01. 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť Združeniu na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS trovy právneho zastúpenia v sume 340,90 €... na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. Andreja Cifru, advokáta.“
Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd, aby podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým odloží vykonateľnosť
právoplatného uznesenia krajského súdu č. k. 14 Co 571/2013 89 z 30. januára 2014
s odôvodnením, že „sťažovateľ bol zaviazaný na úhradu trov odvolacieho konania žalobcu.
V uvedenom dôsledku je možné predpokladať, že žalobca si bude uplatňovať svoj nárok voči
sťažovateľovi cestou exekúcie.
V spojitosti s odmietnutím odvolania sťažovateľa súdom II. stupňa nadobudol
platobný rozkaz prvostupňového súdu taktiež účinky exekučného titulu.
V prípade, že dôjde k zrušeniu predmetného rozhodnutia ústavným súdom,
prebiehajúcou exekúciou by bol zmarený účel rozhodnutia o ústavnej sťažnosti. Následky
exekúcie by bolo možné po rozhodnutí o ústavnej sťažnosti s ťažkosťou reparovať.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,
ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany
svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu
zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd
teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).
Námietky sťažovateľa obsiahnuté v jeho sťažnosti podanej ústavnému súdu ťažiskovo
smerujú k tvrdeniu, že v jeho prípade bolo porušené jeho „právo na prístup k súdu“, a teda
je možné ich obsah stotožniť s dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f)
Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom.
Ústavný súd dopytom na Okresnom súde Rimavská Sobota a Najvyššom súde
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zistil, že sťažovateľ podal proti sťažnosťou
napadnutému rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, konanie o ktorom je vedené najvyšším
súdom pod sp. zn. 1 Cdo 179/2014 a dosiaľ o ňom nebolo rozhodnuté.
Podľa názoru ústavného súdu má v danom prípade právomoc poskytnúť ochranu
označeným právam sťažovateľa najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací
(k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 114/2010,
III. ÚS 199/2010, III. ÚS 462/2011).
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej
ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie ešte
skončené, bolo dôvodné sťažnosť odmietnuť pre jej predčasnosť, pretože o ochrane
označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd
ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne s ním aj podanie sťažnosti ústavnému súdu
navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného
súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá
aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010),
že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej
sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto
mimoriadnom opravnom prostriedku.
Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude
mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva
na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy konštatuje,
že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota
na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému uzneseniu krajského súdu č. k. 14 Co 571/2013 89
z 30. januára 2014 (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd nezaoberal ďalšími
návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti (návrh na odloženie vykonateľnosti
napadnutého rozhodnutia, zrušenie napadnutého uznesenia, návrh na priznanie náhrady trov
konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. apríla 2015