Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 253/2015
PDF · 509.82 KB
No categories available
II. ÚS 253/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. apríla 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Advokátska kancelária, Námestie
M. R. Štefánika 1, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline
č. k. 9 Co 637/2013 510 zo 17. júla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra
2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 673/2013 510 zo 17. júla 2014, ktorou žiada
vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie a prerokovanie veci
nestranným súdom a iné podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Žiline zo dňa 17. 07. 2014, sp. zn. 9 Co 673/2013 510 2013 (správne má byť č.
k. 9 Co 637/2013 510, pozn.) bolo porušené.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa
17. 07. 2014, sp. zn. 9 Co 673/2013 510 (správne má byť č. k. 9 Co 637/2013 510, pozn.).
3. Sťažovateľke súd priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka sa
ako žalobkyňa (právna nástupkyňa pôvodnej žalobkyne) v konaní sp. zn. 14 C 20/2005 pred
Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) domáhala proti Obvodnému stavebnému
bytovému družstvu Žilina (ďalej len „žalovaný“) a (ďalej len „žalovaná“,
2
spolu ďalej len „žalovaní“) určenia, že parc. záhrada o výmere 501 m, k. ú.
zapísaná na (ďalej len „nehnuteľnosť“) patrí do dedičstva po neb.
.
Okresný súd rozsudkom č. k. 14 C 20/2005 330 z 29. júna 2010 zamietol žalobu
sťažovateľky v časti smerujúcej proti žalovanej a zastavil konanie v časti smerujúcej proti
žalovanému, a to na základe späťvzatia žaloby sťažovateľkou v tejto časti. Okresný súd
súčasne vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením. Na odvolanie
sťažovateľky krajský súd rozsudkom č. k. 10 Co 264/2010 361 z 21. októbra 2010 potvrdil
rozsudok okresného súdu.
Okresný súd o trovách konania rozhodol uznesením č. k. 14 C 20/2005 369 z 8. júna
2011 tak, že sťažovateľku zaviazal na náhradu trov konania žalovaných spolu v sume
1 635,02 €. Pri rozhodovaní o trovách konania vo vzťahu k žalovanému vychádzal z § 146
ods. 2 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a vo vzťahu k žalovanej
z § 142 ods. 1 OSP (celková výška náhrady trov konania predstavuje 3 270,03 €), avšak
s poukazom na § 150 OSP priznal žalovaným iba 1/2 im prislúchajúcej náhrady, keď
2
zohľadnil dôvody osobitného zreteľa na strane žalobkyne – nepriaznivú sociálnu situáciu,
berúc do úvahy aj skutočnosť, že žalobkyňa spor sama vyvolala, viackrát zapríčinila
odročenie pojednávania, čím spôsobila predĺženie konania a nárast trov na strane
žalovaných.
Krajský súd na odvolanie všetkých účastníkov uznesením sp. zn. 9 Co 296/2011
z 29. septembra 2011 zmenil uznesenie okresného súdu o trovách konania tak, že náhradu
trov prvostupňového konania žalovaným nepriznal a žiadnemu z účastníkov nepriznal ani
náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa,
pokiaľ pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa z hľadiska § 150 OSP
dospel k záveru, že na strane žalobkyne vzhľadom na jej sociálne a zdravotné pomery je
daný dôvod v danom zákonnom ustanovení uvedený. Odvolací súd na rozdiel od súdu
prvého stupňa však pri rozhodovaní o náhrade trov konania zvažoval aj pomery na strane
žalovaných z hľadiska toho, či nepriznanie trov (aj čiastočné) môže mať dopad na osobné,
prípadne majetkové pomery oboch žalovaných. Pri tomto posudzovaní zohľadnil, že
žalovaný je právnickou osobou, ktorého spočiatku zastupovala a až neskôr
sa nechal zastupovať advokátkou , ktorá reálne žiadne úkony nevykonávala
a preniesla zastupovanie na Advokátsku kanceláriu ,
, , ktorú poverila zastupovaním v konaní aj žalovaná.
Pokiaľ ide o žalovanú, poukázal na to, že vykonáva povolanie advokáta a že je neúčelné,
aby ju v konaní „zastupovala vlastná advokátska kancelária a za zastupovanie si účtovala
trovy v zmysle jednotlivých úkonov, ktoré v niektorých prípadoch vykonávala sama“.
Vzhľadom na uvedené bol odvolací súd tohto názoru, že je daný dôvod v zmysle § 150 OSP
nepriznať žalovaným žiadnu náhradu trov konania, pričom takýmto spôsobom nebude
zasiahnuté do ich majetkových práv. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania odôvodnil
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP, keď žalobkyňa si náhradu trov neuplatnila a žalovaní
neboli v odvolacom konaní úspešní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na základe
mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky podaného
z podnetu žalovaných uznesením sp. zn. 3 MCdo 30/2012 zo 17. októbra 2003 zrušil
uznesenie krajského súdu o trovách konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd
v dôvodoch svojho uznesenia uviedol: „V danom prípade odvolací súd pri rozhodovaní
o trovách prvostupňového konania dospel k zhodnému názoru ako súd prvého stupňa, že sú
dané dôvody pre aplikáciu § 150 ods. 1 O. s. p.; rozdiel bol len v názore v rozsahu
priznania, resp. nepriznania náhrady trov konania procesne úspešným žalovaným 1/ a 2/.
Podstata odvolacím súdom zohľadnených dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle
§ 150 ods. 1 O. s. p. mala spočívať v nepriaznivej sociálnej a zdravotnej situácii žalobkyne
a na strane žalovaných akcentoval to, že na ich strane išlo o neúčelné vynaložené trovy,
nakoľko žalovaný 1/ ako právnická osoba sa nechal zastupovať advokátkou, ktorá následne
substitučne splnomocnila zastupovaním v konaní zástupcu žalovanej 2/ a žalovaná 2/ hoci
vykonáva sama advokátsku činnosť sa nechala naviac zastupovať advokátskou kanceláriou,
ktorej je jedným zo spoločníkom a konateľov. Zohľadnenie vyššie uvedených dôvodov
vo vzťahu k žalovaným z hľadiska posúdenia účelnosti nimi vynaložených trov dovolací súd
nepovažuje za správne... Podľa názoru najvyššieho súdu nemožno považovať za správny
a zákonu zodpovedajúci postup odvolacieho súdu, keď pri posudzovaní dôvodov pre
aplikáciu § 150 ods. 1 O. s. p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania, zohľadnil na strane
žalovaných také okolnosti, ktorými im uprel právo vyplývajúce z § 24 O. s. p. a vyhodnotil
udelenie plnomocenstva žalovaným 1/ na zastupovanie v konaní advokátovi a ním následné
substitučné plnomocenstvo na zastupovanie pre advokátsku kanceláriu, ako i zastupovanie
žalovanej 2/, ktorá vykonáva advokátsku činnosť, advokátskou kanceláriou, a s tým
súvisiace náklady za neúčelné vynaložené. V tomto smere treba prisvedčiť generálnemu
prokurátorovi, že konanie žalovaného 1/, aj keď je právnickou osobou, keď sa dal v konaní
zastupovať advokátom a úkony advokáta v súvislosti so substitučným splnomocnením
Advokátskej kancelárie , , so sídlom
, sú plne súladné s § 24 a § 25 ods. 3 O. s. p., ako i že konanie žalovanej 2/,
ktorá splnomocnila na jej zastupovanie v konaní Advokátsku kanceláriu ,
, so sídlom v , a to aj napriek tomu, že je
sama advokátkou a že je jednou zo spoločníkov a konateľov menovanej advokátskej
kancelárie, je úplne súladné s § 24 O. s. p. a neprieči sa ani zákonu č. 586/2003 Z. z.
o advokácii v znení neskorších predpisov, a že tieto skutočnosti nemôžu byť zohľadnené
4
v neprospech žalovaných z hľadiska § 150 ods. 1 O. s. p. nakoľko konanie žalovaných 1/
a 2/ dať sa v konaní zastupovať advokátom je legitímne.“
Proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 MCdo 30/2012 zo 17. októbra 2003
podala sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu, ktorou namietala porušenie čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd sťažnosť
sťažovateľky odmietol uznesením č. k. I. ÚS 10/2014 8 z 22. januára 2014 z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti v podstate s odôvodnením, že toto rozhodnutie je rozhodnutím
zrušujúcim, a teda konečné rozhodnutie o náhrade trov dosiaľ nebolo vydané.
Krajský súd vo veci rozhodol o náhrade trov konania znova uznesením č. k.
9 Co 637/2013 510 zo 17. júla 2014 a uznesenie okresného súdu č. k. 14 C 20/2005 369
z 8. júna 2011 zmenil tak, že sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalovaným spolu 1 502,37 €
a žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal.
Súčasne zamietol návrh sťažovateľky na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia
ústavného súdu vo veci jej ústavnej sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu
sp. zn. 3 MCdo 30/2012 zo 17. októbra 2003. Uznesenie krajského súdu č. k.
9 Co 637/2013 510 zo 17. júla 2014 v spojení s uznesením okresného súdu č. k.
14 C 20/2005 369 z 8. júna 2011 nadobudlo právoplatnosť 6. októbra 2014.
Sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu na porušenie základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k.
9 Co 637/2013 510 zo 17. júla 2014 odôvodnila tým, že nesúhlasí s právnym posúdením
veci krajským súdom. Sťažovateľka poukázala najmä na to, že náhrada trov konania
spočívajúca v trovách právneho zastúpenia nemala byť priznaná za tie úkony, ktoré žalovaná
sama vyhotovila a podpísala, pretože sa tým popiera podstata právnej služby advokátom,
nejde o výkon advokácie a nejde ani o trovy vynaložené účelne. Ďalej sťažovateľka uviedla,
že na nehnuteľnosti mala postavenú drevenomurovanú garáž, v ktorej uskladňovala veci,
na nehnuteľnosti sušila bielizeň a na nehnuteľnosť viedli schody z jej balkónu; inak než cez
bytový dom nebola nehnuteľnosť prístupná. Stavbu garáže treba považovať za príslušenstvo
jej bytu a aj nehnuteľnosť slúžiacu jej bytovým potrebám. Keďže nehnuteľnosť, ktorá je
predmetom sporu, slúži na bývanie a sú splnené aj ostatné podmienky pre aplikáciu § 11
ods. 1 písm. c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „advokátska tarifa“), malo byť aplikované toto ustanovenie. S touto
argumentáciou sťažovateľky sa krajský súd dostatočne nevysporiadal. Sťažovateľka
považuje uznesenie krajského súdu za nepreskúmateľné aj preto, že z jeho odôvodnenia nie
je zrejmé, ktoré z trov v bodoch 1 – 12 boli priznané, v bodoch 2 – 12 nie sú uvedené
príslušné zákonné ustanovenia, odôvodnenie neobsahuje výpočet jedného úkonu právnej
služby, t. j. z akej hodnoty sporu súdy vychádzali, a nie je zrejmé ani to, či a ako bola
krátená odmena advokáta za zastupovanie dvoch účastníkov konania v závislosti od zmeny
právnej úpravy v § 13 ods. 2 advokátskej tarify.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
6
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podstatou sťažnosti sťažovateľky na porušenie týchto ustanovení ústavy a dohovoru
uznesením krajského súdu č. k. 9 Co 637/2013 510 zo 17. júla 2014 je jej tvrdenie
o nedostatočnom odôvodnení tohto rozhodnutia krajským súdom a nesprávnom právnom
posúdení veci.
Krajský súd odôvodnil uznesenie č. k. 9 Co 637/2013 510 zo 17. júla 2014 takto:
„Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia prvostupňového súdu, ako aj
preskúmaním spisového materiálu zistil, že závery prvostupňového súdu ohľadom aplikácie
ust. § 150 O. s. p. sú správne. Na základe toho rozhodol uznesením sp. zn. 9Co/296/2011
zo dňa 29. 9. 2011 tak, že odporcom v rade 1/, 2/ trovy konania nepriznal žiadne. Okrem
dôvodov, ktoré uviedol prvostupňový súd (sociálna situácia navrhovateľky, zlý zdravotný
stav), poukázal aj na skutočnosť, že odporcu v rade 1/ pôvodne v konaní zastupovala
(pracovníčka), neskôr v konaní tento účastník poveril zastupovaním
advokáta , ktorá v ten istý deň 15. 1. 2009 poverila substitučným
zastupovaním Advokátsku kanceláriu ,
so sídlom . Tiež poukázal na skutočnosť, že odporca v rade 2/ ( )
splnomocnila na zastupovanie advokátsku kanceláriu, v ktorej je spoločníčkou
a konateľkou. Odporkyňa v rade 2/ vykonáva povolanie advokáta a je na pováženie, či
v konaní bolo účelné, aby ju zastupovala vlastná advokátska kancelária a za zastupovanie
si účtovala trovy v zmysle jednotlivých úkonov, ktoré v niektorých prípadoch vykonávala
sama odporkyňa v rade 2/. Tieto skutočnosti, tiež považoval odvolací súd za dôvody hodné
osobitného zreteľa a na rozdiel od záverov prvostupňového súdu s poukazom na ust. § 150
ods. 1 O. s. p. nepriznal odporcom žiadnu náhradu trov konania. Mal za to, že takýmto
spôsobom nebude vážne zasiahnuté do majetkových práv odporcu v rade 1/, prípadne
odporkyne v rade 2/.
Uznesenie odvolacieho súdu bolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky uznesením
sp. zn. 3M Cdo 30/2012 zo dňa 17. 10. 2013 zrušené a vec vrátená odvolaciemu súdu
8
na ďalšie konanie. V tomto uznesení vyslovil najvyšší súd názor, že nemožno považovať
za správny a zákonu zodpovedajúci postup odvolacieho súdu, keď pri posudzovaní dôvodov
pre aplikáciu § 150 ods. 1 O. s. p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania zohľadnil na
strane odporcov také okolnosti, ktorými im uprel právo vyplývajúce z § 24 O. s. p.
a vyhodnotil udelenie plnomocenstva odporcom v rade 1/ na zastupovanie v konaní
advokátovi a ním následné substitučné plnomocenstvo na zastupovanie pre advokátsku
kanceláriu, ako i zastupovanie odporkyne v rade 2/, ktorá vykonáva advokátsku činnosť
advokátskou kanceláriou a s tým súvisiace náklady za neúčelne vynaložené. V tejto
súvislosti uviedol, že konanie odporcu v rade 1/, aj keď je právnickou osobou, keď sa dal
v konaní zastupovať advokátom a úkony advokáta v súvislosti so substitučným
splnomocnením advokátskej kancelárie sú plne súladné s § 24 a § 25 ods. 3 O. s. p., ako i že
konanie odporkyne v rade 2/, ktorá splnomocnila na jej zastupovanie v konaní Advokátsku
kanceláriu , , a to aj napriek tomu, že
je sama advokátkou a že je jednou zo spoločníkov a konateľov menovanej advokátskej
kancelárie, je úplne súladné s § 24 O. s. p. a neprieči sa ani zákonu č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a že tieto skutočnosti nemôžu byť zohľadnené v neprospech odporcov z hľadiska
§ 150 ods. 1 O. s. p., nakoľko konanie odporcov v rade 1/, 2/ dať sa v konaní zastupovať
advokátom je legitímne.
Odvolací súd viazaný právnym názorom vysloveným v tejto veci najvyšším súdom
opätovne rozhodoval o odvolaní účastníkov konania a o trovách rozhodol tak, že ust. § 150
ods. 1 O. s. p. aplikoval len vo vzťahu k sociálnym a majetkovým pomerom navrhovateľky.
V tomto sa potom zhodol so závermi prvostupňového súdu, ktorý pri aplikácii tohto
zákonného ustanovenia posudzoval aj ďalšie skutočnosti súvisiace s konaním, keď síce
sociálna situácia umožňuje aplikovať ust. § 150 ods. 1 O. s. p., avšak voči odporcom by
nebolo spravodlivé nepriznať im aspoň časť náhrady trov konania, nakoľko súd posudzoval
aj priebeh konania, poukázal na to, že viackrát konanie bolo odročené z dôvodov na strane
navrhovateľky, čím došlo k jeho predĺženiu, a tým aj zvyšovaniu trov na druhej strane
sporu. V tomto prípade aj odvolací súd sa potom stotožnil so závermi prvostupňového súdu
a priznal odporcom v rade 1/, 2/ náhradu trov konania vo výške 1/2 s prihliadnutím
na aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O. s. p.
Prvostupňový súd v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. priznal náhradu trov
pozostávajúcich:
1.) za úkon právnej služby prevzatie a príprava zastúpenia zo dňa 7. 7, 2006 v sume
7 650, Sk, t j. 253,93 eur podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky a režijný paušál
podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky v sume 5,44 eur, spolu 259,37 eur,
2.) za úkon právnej služby vyjadrenie odporkyne v rade 2/ k odvolaniu navrhovateľky
proti uzneseniu č. k. 14C/20/2005 26 zo dňa 15. 5. 2006 v sume 126,97 eur a režijný paušál
5,44 eur, spolu 132,41 eur,
3.) za úkon právnej služby vyjadrenie odporkyne v rade 2/ k odvolaniu navrhovateľky
proti uzneseniu č. k. 14C/20/2005 96 zo dňa 22. 1. 2007 v sume 126,97 eur a režijný paušál
5,91 eur, spolu 132,88 eur,
4.) za úkon právnej služby vyjadrenie odporkyne v rade 2/ k návrhu vo veci samej
zo dňa 13. 2. 2008 v sume 253,93 eur a režijný paušál 6,31 eur, spolu 260,24 eur.
5.) za úkon právnej služby účasť na pojednávaní dňa. 10. 3. 2008 (pojednávanie
odročené) vo výške 63,48 eur a režijný paušál 6,31 eur, spolu 69,79 eur,
6.) za úkon právnej služby účasť na pojednávaní dňa 7. 4. 2008 (pojednávanie
odročené) vo výške 63,48 eur a režijný paušál 6,31 eur, spolu 69,79 eur,
7.) za úkon právnej služby príprava a prevzatie veci odporcu v rade 1/
v sume 253,94 eur + 19 % DPH v sume 48,25 eur + režijný paušál
6,95 eur, spolu 309,14 eur.
8.) za úkon právnej služby účasť na pojednávaní dňa 4. 6. 2009 v sume 406,30 eur
(zastupovanie odporcu v rade 1/ podľa substitučnej plnej moci a odporkyne v rade 2/),
režijný paušál 6,95 eur + 19 % DPH v sume 78,52 eur, spolu 491,77 eur,
9.) za úkon právnej služby odvolanie proti rozsudku čo do trov konania zo dňa
16. 7. 2009 v sume 203,15 eur (zastupovanie dvoch odporcov – polovičný úkon) + režijný
paušál 6,95 eur a 19 % DPH v sume 39,92 eur, spolu 250,02 eur,
10.) za úkon právnej služby vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľky proti rozsudku
zo dňa 16. 7. 2009 vo výške 406,30 eur + režijný paušál 6,95 eur a 19 % DPH vo výške
78,52 eur, spolu 491,77 eur,
10
11.) za úkon právnej služby účasť na pojednávaní dňa 24. 6. 2010 vo výške
406,30 eur á režijný paušál 7,21 eur + 19 % DPH v sume 78,57 eur, spolu 492,08 eur,
12.) za úkon právnej služby vyjadrenie odporkyne v rade 2/ k odvolaniu
navrhovateľky proti rozsudku zo dňa 30. 7. 2010 vo výške 253,94 eur a režijný paušál
7,21 eur + 19 % DPH v sume 49,62 eur, spolu 310,77 eur.
Prvostupňový súd nepriznal zástupcovi odporkyne v rade 2/ náhradu hotových
výdavkov za fotokópie listín robených zo spisu pri nahliadnutí dňa 27. 6. 2006, dňa
19. 1. 2007 a dňa 22. 7. 2007 spolu v sume 1,59 eur (48, Sk), nakoľko tieto náklady
nemožno prenášať na druhú stranu sporu, keďže boli vyhotovené výlučne pre právnu
zástupkyňu odporkyne v rade 2/ pre jej potrebu. Taktiež nepriznal náhradu hotových
výdavkov za kolkové známky správny poplatok katastru nehnuteľností s tým, že nebolo
preukázané ich skutočné vynaloženie. Z takto priznaných trov právneho zastúpenia
vzhľadom k už vyššie uvedenej aplikácii ust. § 150 ods. 1 O. s. p. priznal náhradu trov
odporcom v rade 1/, 2/ vo výške 1 635,02 eur. Odvolací súd s prihliadnutím na dôvody
odvolania vznesené účastníkmi konania za dôvodnú považoval len argumentáciu
navrhovateľky, týkajúcu sa priznania náhrady trov konania za úkony uvedené pod bodmi
2 a 3 uznesenia prvostupňového súdu. t. j. vyjadrenie odporkyne v rade 2/ k odvolaniu
navrhovateľky proti uzneseniu o (ne) vydaní predbežného opatrenia zo dňa 15. 5. 2006
a 22. 1. 2007. Odvolací súd uznesením sp. zn. 5Co/152/2007 zo dňa 27. 9. 2007 rozhodol
v tejto súvislosti (konanie o predbežnom opatrení) tak, že odporkyni náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení uznesenia uviedol, že o trovách konania
rozhodoval s poukazom na ust. § 142 ods. 1 v nadväznosti na § 224 ods. 1 O. s. p., keď
odporkyni vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, pričom tieto si aj uplatnila,
avšak v zákonnej lehote ich nevyčíslila. Nakoľko odvolací súd z obsahu spisu nemal
preukázaný vznik iných trov, než trov právneho zastúpenia, ktorých výška v zákonnej lehote
vyčíslená nebola, odporkyni právo na náhradu nepriznal. Odvolací súd tak o trovách
súvisiacich s odvolacím konaním o predbežnom opatrení rozhodol (tak že ich nepriznal),
a preto nemohol prvostupňový súd o týchto trovách opakovane rozhodnúť a tieto dodatočne
priznať. V ostatnom odvolací súd nepovažoval námietky vznesené v odvolaní či už
navrhovateľky alebo odporcov za dôvodné. Pokiaľ navrhovateľka žiadala vyčísľovať
jednotlivé základné sadzby tarifnej odmeny za úkon právnej služby ako 1/13 výpočtového
základu, s týmto sa odvolací súd nestotožnil, nakoľko nehnuteľnosť (záhrada), ku ktorej
malo byť určené vlastnícke právo, neslúži na bývanie alebo také aktivity, ktorými by
napĺňala fyzická osoba bytové potreby. Ak v odvolaní navrhovateľka poukazovala na
nesprávne priznaný právny úkon zo dňa 16. 7. 2009 s poukazom na ust. § 14 ods. 2, písm. c/
vyhlášky (v znení platnom v čase vzniku úkonu), priznaná bola polovica odmeny (nejednalo
sa o odvolanie vo veci samej), v čom je zohľadnené, že odvolanie smerovalo voči trovám
(priznaný len polovičný úkon). Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením navrhovateľky, že
späťvzatie voči odporcovi v rade 1/ bolo oznámené súdu pred začatím pojednávania dňa
24. 6. 2010, a preto následne zástupca odporcu v rade 1/ si za zastupovanie tohto klienta
nemohol účtovať trovy, pričom však súd o späťvzatí rozhodol výrokom až pri vyhlásení
samotného rozsudku (29. 6. 2010). Odporca v rade 1/ bol účastníkom konania až
do právoplatnosti výroku o zastavení konania voči tomuto účastníkovi. Odvolací súd sa
nestotožnil ani s tvrdeniami zástupcu odporcov v rade 1/, 2/ v odvolaní, keď za nesprávne
v uznesení prvostupňového súdu videl to, že mu nebola priznaná náhrada hotových
výdavkov za fotokópie listín vo výške 1,59 eur. O fotokópie požiadal právny zástupca, súd
mu vyhovel, pričom odvolací súd tieto výdavky nepovažoval za účelné trovy konania. Pokiaľ
tvrdí zástupca odporcov, že sa jednalo o listiny, ktoré mala doložiť do spisu navrhovateľka
spolu s návrhom, nič mu nebránilo požiadať súd o zaslanie týchto listín. Tiež sa súd
nestotožnil s tvrdením odvolateľa ohľadom nepriznania hotových výdavkov za kolkové
známky, ktoré uplatnil vo výške 6,64 eur (200, Sk). V odvolaní síce doložil potvrdenie
o zaplatení 200, Sk v hotovosti na pošte za kolkové známky, avšak potvrdenie je zo dňa
5. 3. 1997, pričom dátum vyhotovenia výpisov z katastra nehnuteľností je zo dňa 7. 7. 2006,
resp. 9. 5. 2006. Z uvedeného tak odvolací súd nemal preukázané, že predložený doklad
z roku 1997 potvrdzuje použitie týchto kolkov pre kataster nehnuteľností v roku 2006.
Ako už vyššie uviedol odvolací súd, aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O. s. p.
prvostupňovým súdom považoval za správnu. Prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú
naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania (v tomto prípade
odporcom v rade 1/, 2/ s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O. s. p.. resp. § 146 ods. 2 O. s. p.),
avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody zvláštneho zreteľa, pre ktoré náhradu trov
12
celkom alebo sčasti neprizná. Tieto môžu spočívať jednak v okolnostiach danej veci, ako i v
okolnostiach na strane účastníkov konania. V sporovom konaní, ako je tomu aj v tomto
prípade, sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo
veci. Pokiaľ prvostupňový súd dospel k záveru, pri skúmaní existencie podmienok hodných
osobitného zreteľa, že na strane navrhovateľky, vzhľadom na jej sociálne pomery, zdravotný
stav, je takýto dôvod, s takýmto záverom sa stotožnil aj odvolací súd s tým, že pri skúmaní
existencie podmienok hodných osobitného zreteľa treba prihliadať nielen k majetkovým,
sociálnym, osobným pomerom všetkých účastníkov, ale je potrebné vziať do úvahy nielen
pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto
rozhodnutia najmä na majetkové pomery účastníka, ktorému by mali byť priznané.
Už v predchádzajúcom rozhodnutí odvolací súd uviedol, že tiež prihliadal na sociálne
pomery a zdravotný stav navrhovateľky. Prvostupňový súd sa správne vysporiadal
s doloženými listinnými dôkazmi (lekárske správy o zdravotnom stave navrhovateľky,
rozhodnutie Centra právnej pomoci o bezplatnom zastupovaní navrhovateľky, listy
vlastníctva dokumentujúce majetok navrhovateľky) a pokiaľ aj uvádzajú odporcovia v rade
1/, 2/, že navrhovateľka je spoluvlastníčkou nehnuteľností vo viacerých katastrálnych
územiach (oblasť Oravy), navrhovateľka poukázala, že výška nájomného predstavuje
3,19 eur za ha ročne, pričom sa jedná o poľnohospodársku pôdu a lúky prevažne
v prenájme Roľníckeho družstva Krásna Hôrka. Spoluvlastníctvo týchto nehnuteľností tak
nepredstavuje majetok, ktorý by zásadným spôsobom ovplyvnil jej sociálne postavenie.
Pokiaľ argumentovala zlým zdravotným stavom, samotní odporcovia vo vyjadrení uviedli,
že v súčasnej dobe by navrhovateľka mala byť poberateľkou invalidného dôchodku. To len
potvrdzuje existenciu zdravotných problémov navrhovateľky. Aj odvolací súd sa tak
stotožnil s aplikáciou ust. § 150 ods. 1 O. s. p. z dôvodov zdravotného stavu a sociálneho
postavenia navrhovateľky, pričom však do úvahy bral aj skutočnosti uvedené
prvostupňovým súdom, týkajúce sa priebehu pojednávania, keď viaceré odročenia
pojednávania a s tým súvisiace navyšovanie trov zapríčinila navrhovateľka. Prvostupňový
súd považoval preto za právne správne, aj spravodlivé, priznať odporcom ako úspešným
v odvolacom konaní náhradu trov len vo výške 1/2 z toho dôvodu, že druhú polovicu
nepriznal vzhľadom na aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O. s. p. Priznané trovy tak predstavujú
1 502,37 eur. Zmena oproti trovám priznaným prvostupňovým súdom (vo výške
1 635,02 eur) predstavuje nepriznanie dvoch úkonov (uvedených pod bodom 2, 3
prvostupňového uznesenia v odôvodnení) vo výške 132,41 eur a 132,88 eur ako trovy
súvisiace s konaním o predbežnom opatrení. O týchto trovách už rozhodol odvolací súd
predchádzajúcim uznesením.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 O. s. p. v spojení
s ust. § 224 ods. 1 O. s. p., pričom vychádzal z toho, že odporcovia v odvolaní úspešní
neboli, navrhovateľka bola úspešná čiastočne, avšak jedná sa len o úspech nepatrný,
v ostatnej časti bola prevažne neúspešná, žiadnemu z účastníkov potom odvolací súd
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
O trovách dovolacieho konania rozhodol súd v zmysle § 243d O. s. p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O. s. p. a § 150 ods. 1 O. s. p.. V tomto prípade odporcovia dali podnet
na podanie mimoriadneho dovolania, následkom čoho bolo rozhodnutie najvyššieho súdu
o zrušení napadnutého uznesenia odvolacieho súdu, čo možno považovať za úspech
odporcov, avšak ako už vyššie súd uviedol, v tomto prípade aplikoval ust. § 150 ods. 1
O. s. p., pričom za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval zdravotný stav a sociálne
postavenie navrhovateľky, ako aj skutočnosť, že nepriznanie trov odporcom (uplatňovaná
suma 51,99 eur) nebude pre nich výraznou ujmou vtákom rozsahu, aby to mohlo narušiť ich
finančné zabezpečenie (o priznaní čiastočnej náhrady trov v tomto prípade súd neuvažoval,
nakoľko na dovolacie konanie a jeho priebeh navrhovateľka vplyv nemala).
Dňa 19. 12. 2013 navrhovateľka žiadala, aby odvolací súd prerušil konanie v časti
o trovách. Návrh zdôvodnila tým, že podala ústavnú sťažnosť proti rozhodnutiu Najvyššieho
súdu SR 3 M Cdo 30/2012. Odvolací súd takýto návrh nepovažoval za dôvodný
a s poukazom na ust. § 109 ods. 2, písm. c/ O. s. p. návrh zamietol, nakoľko nie je
preukázaná súvislosť medzi rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým bolo zrušené uznesenie
odvolacieho súdu a konaním o porušení práv navrhovateľky. Nevidel dôvod, aby odvolacie
konanie, v ktorom sa rieši náhrada trov, bolo prerušené.“
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
14
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského súdu
dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky, že krajský súd dostatočne neodôvodnil svoje
rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľky neobstojí. Krajský súd
dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na otázku, akým spôsobom výšku odmeny advokáta
ustálil. Vysvetlil, za ktoré úkony odmenu advokáta priznal a v akej výške a za ktoré ju
nepriznal (v bodoch 2 a 3 uznesenia okresného súdu). Rozhodnutie krajského súdu a jeho
dôvody je potrebné posudzovať v spojení s odôvodnením uznesenia okresného súdu č. k.
14 C 20/2005 369 z 8. júna 2011, ktoré bolo krajským súdom preskúmavané. Odôvodnenie
rozhodnutia krajského súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu
ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia. Ústavný súd
v tejto súvislosti konštatuje, že ide o jeden z možných výkladov uvedeného ustanovenia
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Iba to, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom
uznesení nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jej sťažnosti.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že uznesením krajského súdu
nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že rozhodnutím krajského súdu malo dôjsť aj k porušeniu
čl. 46 ods. 2 ústavy, tu je jej sťažnosť zjavne neopodstatnená z dôvodu, že chýba akákoľvek
príčinná súvislosť medzi postupom krajského súdu a týmto základným právom. Ak ďalej
sťažovateľka žiada vysloviť samostatne porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, ústavný súd pripomína,
že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy preskúmava iba tvrdené porušenie základných
práv. Existencia základného princípu obsiahnutého v čl. 2 ods. 2 ústavy sa premieta do tohto
preskúmavania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. apríla 2015
16