Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 253/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. apríla 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa

a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Advokátska kancelária, Námestie

M. R. Štefánika 1, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a 2 v spojení s

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline

č. k. zo 17. júla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra

2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a 2 (ďalej len „“) v spojení s

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. zo 17. júla 2014, ktorou žiada

vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie a prerokovanie veci

nestranným súdom a iné podľa , a 2 ,

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Žiline zo dňa 17. 07. 2014, sp. zn. (správne má byť č.

k. , pozn.) bolo porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa

17. 07. 2014, sp. zn. (správne má byť č. k. , pozn.).

3. Sťažovateľke súd priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka sa

ako žalobkyňa (právna nástupkyňa pôvodnej žalobkyne) v konaní sp. zn. pred

Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) domáhala proti Obvodnému stavebnému

bytovému družstvu Žilina (ďalej len „žalovaný“) a (ďalej len „žalovaná“,

2

spolu ďalej len „žalovaní“) určenia, že parc. záhrada o výmere 501 m, k. ú.

zapísaná na (ďalej len „nehnuteľnosť“) patrí do dedičstva po neb.

.

Okresný súd rozsudkom č. k. z 29. júna 2010 zamietol žalobu

sťažovateľky v časti smerujúcej proti žalovanej a zastavil konanie v časti smerujúcej proti

žalovanému, a to na základe späťvzatia žaloby sťažovateľkou v tejto časti. Okresný súd

súčasne vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením. Na odvolanie

sťažovateľky krajský súd rozsudkom č. k. z 21. októbra 2010 potvrdil

rozsudok okresného súdu.

Okresný súd o trovách konania rozhodol uznesením č. k. z 8. júna

2011 tak, že sťažovateľku zaviazal na náhradu trov konania žalovaných spolu v sume

1 635,02 €. Pri rozhodovaní o trovách konania vo vzťahu k žalovanému vychádzal z § 146

ods. 2 prvej vety (ďalej aj „OSP“) a vo vzťahu k žalovanej

z (celková výška náhrady trov konania predstavuje 3 270,03 €), avšak

s poukazom na priznal žalovaným iba 1/2 im prislúchajúcej náhrady, keď

2

zohľadnil dôvody osobitného zreteľa na strane žalobkyne – nepriaznivú sociálnu situáciu,

berúc do úvahy aj skutočnosť, že žalobkyňa spor sama vyvolala, viackrát zapríčinila

odročenie pojednávania, čím spôsobila predĺženie konania a nárast trov na strane

žalovaných.

Krajský súd na odvolanie všetkých účastníkov uznesením sp. zn.

z 29. septembra 2011 zmenil uznesenie okresného súdu o trovách konania tak, že náhradu

trov prvostupňového konania žalovaným nepriznal a žiadnemu z účastníkov nepriznal ani

náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa,

pokiaľ pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa z hľadiska

dospel k záveru, že na strane žalobkyne vzhľadom na jej sociálne a zdravotné pomery je

daný dôvod v danom zákonnom ustanovení uvedený. Odvolací súd na rozdiel od súdu

prvého stupňa však pri rozhodovaní o náhrade trov konania zvažoval aj pomery na strane

žalovaných z hľadiska toho, či nepriznanie trov (aj čiastočné) môže mať dopad na osobné,

prípadne majetkové pomery oboch žalovaných. Pri tomto posudzovaní zohľadnil, že

žalovaný je právnickou osobou, ktorého spočiatku zastupovala a až neskôr

sa nechal zastupovať advokátkou , ktorá reálne žiadne úkony nevykonávala

a preniesla zastupovanie na Advokátsku kanceláriu ,

, , ktorú poverila zastupovaním v konaní aj žalovaná.

Pokiaľ ide o žalovanú, poukázal na to, že vykonáva povolanie advokáta a že je neúčelné,

aby ju v konaní „zastupovala vlastná advokátska kancelária a za zastupovanie si účtovala

trovy v zmysle jednotlivých úkonov, ktoré v niektorých prípadoch vykonávala sama“.

Vzhľadom na uvedené bol odvolací súd tohto názoru, že je daný dôvod v zmysle

nepriznať žalovaným žiadnu náhradu trov konania, pričom takýmto spôsobom nebude

zasiahnuté do ich majetkových práv. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania odôvodnil

a , keď žalobkyňa si náhradu trov neuplatnila a žalovaní

neboli v odvolacom konaní úspešní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na základe

mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky podaného

z podnetu žalovaných uznesením sp. zn. zo 17. októbra 2003 zrušil

uznesenie krajského súdu o trovách konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd

v dôvodoch svojho uznesenia uviedol: „V danom prípade odvolací súd pri rozhodovaní

o trovách prvostupňového konania dospel k zhodnému názoru ako súd prvého stupňa, že sú

dané dôvody pre aplikáciu ; rozdiel bol len v názore v rozsahu

priznania, resp. nepriznania náhrady trov konania procesne úspešným žalovaným 1/ a 2/.

Podstata odvolacím súdom zohľadnených dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle

mala spočívať v nepriaznivej sociálnej a zdravotnej situácii žalobkyne

a na strane žalovaných akcentoval to, že na ich strane išlo o neúčelné vynaložené trovy,

nakoľko žalovaný 1/ ako právnická osoba sa nechal zastupovať advokátkou, ktorá následne

substitučne splnomocnila zastupovaním v konaní zástupcu žalovanej 2/ a žalovaná 2/ hoci

vykonáva sama advokátsku činnosť sa nechala naviac zastupovať advokátskou kanceláriou,

ktorej je jedným zo spoločníkom a konateľov. Zohľadnenie vyššie uvedených dôvodov

vo vzťahu k žalovaným z hľadiska posúdenia účelnosti nimi vynaložených trov dovolací súd

nepovažuje za správne... Podľa názoru najvyššieho súdu nemožno považovať za správny

a zákonu zodpovedajúci postup odvolacieho súdu, keď pri posudzovaní dôvodov pre

aplikáciu pri rozhodovaní o náhrade trov konania, zohľadnil na strane

žalovaných také okolnosti, ktorými im uprel právo vyplývajúce z a vyhodnotil

udelenie plnomocenstva žalovaným 1/ na zastupovanie v konaní advokátovi a ním následné

substitučné plnomocenstvo na zastupovanie pre advokátsku kanceláriu, ako i zastupovanie

žalovanej 2/, ktorá vykonáva advokátsku činnosť, advokátskou kanceláriou, a s tým

súvisiace náklady za neúčelné vynaložené. V tomto smere treba prisvedčiť generálnemu

prokurátorovi, že konanie žalovaného 1/, aj keď je právnickou osobou, keď sa dal v konaní

zastupovať advokátom a úkony advokáta v súvislosti so substitučným splnomocnením

Advokátskej kancelárie , , so sídlom

, sú plne súladné s a , ako i že konanie žalovanej 2/,

ktorá splnomocnila na jej zastupovanie v konaní Advokátsku kanceláriu ,

, so sídlom v , a to aj napriek tomu, že je

sama advokátkou a že je jednou zo spoločníkov a konateľov menovanej advokátskej

kancelárie, je úplne súladné s a neprieči sa ani

o advokácii v znení neskorších predpisov, a že tieto skutočnosti nemôžu byť zohľadnené

4

v neprospech žalovaných z hľadiska nakoľko konanie žalovaných 1/

a 2/ dať sa v konaní zastupovať advokátom je legitímne.“

Proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. októbra 2003

podala sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu, ktorou namietala porušenie čl. 46 ods. 1 a 2

v spojení s a dohovoru. Ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky odmietol uznesením č. k. z 22. januára 2014 z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti v podstate s odôvodnením, že toto rozhodnutie je rozhodnutím

zrušujúcim, a teda konečné rozhodnutie o náhrade trov dosiaľ nebolo vydané.

Krajský súd vo veci rozhodol o náhrade trov konania znova uznesením č. k.

zo 17. júla 2014 a uznesenie okresného súdu č. k. 369

z 8. júna 2011 zmenil tak, že sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalovaným spolu 1 502,37 €

a žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal.

Súčasne zamietol návrh sťažovateľky na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia

ústavného súdu vo veci jej ústavnej sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu

sp. zn. zo 17. októbra 2003. Uznesenie krajského súdu č. k.

zo 17. júla 2014 v spojení s uznesením okresného súdu č. k.

z 8. júna 2011 nadobudlo právoplatnosť 6. októbra 2014.

Sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu na porušenie základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a 2 v spojení s a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k.

zo 17. júla 2014 odôvodnila tým, že nesúhlasí s právnym posúdením

veci krajským súdom. Sťažovateľka poukázala najmä na to, že náhrada trov konania

spočívajúca v trovách právneho zastúpenia nemala byť priznaná za tie úkony, ktoré žalovaná

sama vyhotovila a podpísala, pretože sa tým popiera podstata právnej služby advokátom,

nejde o výkon advokácie a nejde ani o trovy vynaložené účelne. Ďalej sťažovateľka uviedla,

že na nehnuteľnosti mala postavenú drevenomurovanú garáž, v ktorej uskladňovala veci,

na nehnuteľnosti sušila bielizeň a na nehnuteľnosť viedli schody z jej balkónu; inak než cez

bytový dom nebola nehnuteľnosť prístupná. Stavbu garáže treba považovať za príslušenstvo

jej bytu a aj nehnuteľnosť slúžiacu jej bytovým potrebám. Keďže nehnuteľnosť, ktorá je

predmetom sporu, slúži na bývanie a sú splnené aj ostatné podmienky pre aplikáciu § 11

ods. 1 písm. c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „advokátska tarifa“), malo byť aplikované toto ustanovenie. S touto

argumentáciou sťažovateľky sa krajský súd dostatočne nevysporiadal. Sťažovateľka

považuje uznesenie krajského súdu za nepreskúmateľné aj preto, že z jeho odôvodnenia nie

je zrejmé, ktoré z trov v bodoch 1 – 12 boli priznané, v bodoch 2 – 12 nie sú uvedené

príslušné zákonné ustanovenia, odôvodnenie neobsahuje výpočet jedného úkonu právnej

služby, t. j. z akej hodnoty sporu súdy vychádzali, a nie je zrejmé ani to, či a ako bola

krátená odmena advokáta za zastupovanie dvoch účastníkov konania v závislosti od zmeny

právnej úpravy v § 13 ods. 2 advokátskej tarify.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

6

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou sťažnosti sťažovateľky na porušenie týchto ustanovení a dohovoru

uznesením krajského súdu č. k. zo 17. júla 2014 je jej tvrdenie

o nedostatočnom odôvodnení tohto rozhodnutia krajským súdom a nesprávnom právnom

posúdení veci.

Krajský súd odôvodnil uznesenie č. k. zo 17. júla 2014 takto:

„Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia prvostupňového súdu, ako aj

preskúmaním spisového materiálu zistil, že závery prvostupňového súdu ohľadom aplikácie

ust. sú správne. Na základe toho rozhodol uznesením sp. zn.

zo dňa 29. 9. 2011 tak, že odporcom v rade 1/, 2/ trovy konania nepriznal žiadne. Okrem

dôvodov, ktoré uviedol prvostupňový súd (sociálna situácia navrhovateľky, zlý zdravotný

stav), poukázal aj na skutočnosť, že odporcu v rade 1/ pôvodne v konaní zastupovala

(pracovníčka), neskôr v konaní tento účastník poveril zastupovaním

advokáta , ktorá v ten istý deň 15. 1. 2009 poverila substitučným

zastupovaním Advokátsku kanceláriu ,

so sídlom . Tiež poukázal na skutočnosť, že odporca v rade 2/ ( )

splnomocnila na zastupovanie advokátsku kanceláriu, v ktorej je spoločníčkou

a konateľkou. Odporkyňa v rade 2/ vykonáva povolanie advokáta a je na pováženie, či

v konaní bolo účelné, aby ju zastupovala vlastná advokátska kancelária a za zastupovanie

si účtovala trovy v zmysle jednotlivých úkonov, ktoré v niektorých prípadoch vykonávala

sama odporkyňa v rade 2/. Tieto skutočnosti, tiež považoval odvolací súd za dôvody hodné

osobitného zreteľa a na rozdiel od záverov prvostupňového súdu s poukazom na ust. § 150

ods. 1 nepriznal odporcom žiadnu náhradu trov konania. Mal za to, že takýmto

spôsobom nebude vážne zasiahnuté do majetkových práv odporcu v rade 1/, prípadne

odporkyne v rade 2/.

Uznesenie odvolacieho súdu bolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky uznesením

sp. zn. zo dňa 17. 10. 2013 zrušené a vec vrátená odvolaciemu súdu

8

na ďalšie konanie. V tomto uznesení vyslovil najvyšší súd názor, že nemožno považovať

za správny a zákonu zodpovedajúci postup odvolacieho súdu, keď pri posudzovaní dôvodov

pre aplikáciu pri rozhodovaní o náhrade trov konania zohľadnil na

strane odporcov také okolnosti, ktorými im uprel právo vyplývajúce z

a vyhodnotil udelenie plnomocenstva odporcom v rade 1/ na zastupovanie v konaní

advokátovi a ním následné substitučné plnomocenstvo na zastupovanie pre advokátsku

kanceláriu, ako i zastupovanie odporkyne v rade 2/, ktorá vykonáva advokátsku činnosť

advokátskou kanceláriou a s tým súvisiace náklady za neúčelne vynaložené. V tejto

súvislosti uviedol, že konanie odporcu v rade 1/, aj keď je právnickou osobou, keď sa dal

v konaní zastupovať advokátom a úkony advokáta v súvislosti so substitučným

splnomocnením advokátskej kancelárie sú plne súladné s a , ako i že

konanie odporkyne v rade 2/, ktorá splnomocnila na jej zastupovanie v konaní Advokátsku

kanceláriu , , a to aj napriek tomu, že

je sama advokátkou a že je jednou zo spoločníkov a konateľov menovanej advokátskej

kancelárie, je úplne súladné s a neprieči sa ani

o advokácii a že tieto skutočnosti nemôžu byť zohľadnené v neprospech odporcov z hľadiska

, nakoľko konanie odporcov v rade 1/, / dať sa v konaní zastupovať

advokátom je legitímne.

Odvolací súd viazaný právnym názorom vysloveným v tejto veci najvyšším súdom

opätovne rozhodoval o odvolaní účastníkov konania a o trovách rozhodol tak, že ust. § 150

ods. 1 aplikoval len vo vzťahu k sociálnym a majetkovým pomerom navrhovateľky.

V tomto sa potom zhodol so závermi prvostupňového súdu, ktorý pri aplikácii tohto

zákonného ustanovenia posudzoval aj ďalšie skutočnosti súvisiace s konaním, keď síce

sociálna situácia umožňuje aplikovať ust. , avšak voči odporcom by

nebolo spravodlivé nepriznať im aspoň časť náhrady trov konania, nakoľko súd posudzoval

aj priebeh konania, poukázal na to, že viackrát konanie bolo odročené z dôvodov na strane

navrhovateľky, čím došlo k jeho predĺženiu, a tým aj zvyšovaniu trov na druhej strane

sporu. V tomto prípade aj odvolací súd sa potom stotožnil so závermi prvostupňového súdu

a priznal odporcom v rade 1/, 2/ náhradu trov konania vo výške 1/2 s prihliadnutím

na aplikáciu ust.

Prvostupňový súd v zmysle vyhlášky č. priznal náhradu trov

pozostávajúcich:

1.) za úkon právnej služby prevzatie a príprava zastúpenia zo dňa 7. 7, 2006 v sume

7 650, Sk, t j. 253,93 eur podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky a režijný paušál

podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky v sume 5,44 eur, spolu 259,37 eur,

2.) za úkon právnej služby vyjadrenie odporkyne v rade 2/ k odvolaniu navrhovateľky

proti uzneseniu č. k. zo dňa 15. 5. 2006 v sume 126,97 eur a režijný paušál

5,44 eur, spolu 132,41 eur,

3.) za úkon právnej služby vyjadrenie odporkyne v rade 2/ k odvolaniu navrhovateľky

proti uzneseniu č. k. zo dňa 22. 1. 2007 v sume 126,97 eur a režijný paušál

5,91 eur, spolu 132,88 eur,

4.) za úkon právnej služby vyjadrenie odporkyne v rade 2/ k návrhu vo veci samej

zo dňa 13. 2. 2008 v sume 253,93 eur a režijný paušál 6,31 eur, spolu 260,24 eur.

5.) za úkon právnej služby účasť na pojednávaní dňa. 10. 3. 2008 (pojednávanie

odročené) vo výške 63,48 eur a režijný paušál 6,31 eur, spolu 69,79 eur,

6.) za úkon právnej služby účasť na pojednávaní dňa 7. 4. 2008 (pojednávanie

odročené) vo výške 63,48 eur a režijný paušál 6,31 eur, spolu 69,79 eur,

7.) za úkon právnej služby príprava a prevzatie veci odporcu v rade 1/

v sume 253,94 eur + 19 % DPH v sume 48,25 eur + režijný paušál

6,95 eur, spolu 309,14 eur.

8.) za úkon právnej služby účasť na pojednávaní dňa 4. 6. 2009 v sume 406,30 eur

(zastupovanie odporcu v rade 1/ podľa substitučnej plnej moci a odporkyne v rade 2/),

režijný paušál 6,95 eur + 19 % DPH v sume 78,52 eur, spolu 491,77 eur,

9.) za úkon právnej služby odvolanie proti rozsudku čo do trov konania zo dňa

16. 7. 2009 v sume 203,15 eur (zastupovanie dvoch odporcov – polovičný úkon) + režijný

paušál 6,95 eur a 19 % DPH v sume 39,92 eur, spolu 250,02 eur,

10.) za úkon právnej služby vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľky proti rozsudku

zo dňa 16. 7. 2009 vo výške 406,30 eur + režijný paušál 6,95 eur a 19 % DPH vo výške

78,52 eur, spolu 491,77 eur,

10

11.) za úkon právnej služby účasť na pojednávaní dňa 24. 6. 2010 vo výške

406,30 eur á režijný paušál 7,21 eur + 19 % DPH v sume 78,57 eur, spolu 492,08 eur,

12.) za úkon právnej služby vyjadrenie odporkyne v rade 2/ k odvolaniu

navrhovateľky proti rozsudku zo dňa 30. 7. 2010 vo výške 253,94 eur a režijný paušál

7,21 eur + 19 % DPH v sume 49,62 eur, spolu 310,77 eur.

Prvostupňový súd nepriznal zástupcovi odporkyne v rade 2/ náhradu hotových

výdavkov za fotokópie listín robených zo spisu pri nahliadnutí dňa 27. 6. 2006, dňa

19. 1. 2007 a dňa 22. 7. 2007 spolu v sume 1,59 eur (48, Sk), nakoľko tieto náklady

nemožno prenášať na druhú stranu sporu, keďže boli vyhotovené výlučne pre právnu

zástupkyňu odporkyne v rade 2/ pre jej potrebu. Taktiež nepriznal náhradu hotových

výdavkov za kolkové známky správny poplatok katastru nehnuteľností s tým, že nebolo

preukázané ich skutočné vynaloženie. Z takto priznaných trov právneho zastúpenia

vzhľadom k už vyššie uvedenej aplikácii ust. priznal náhradu trov

odporcom v rade 1/, 2/ vo výške 1 635,02 eur. Odvolací súd s prihliadnutím na dôvody

odvolania vznesené účastníkmi konania za dôvodnú považoval len argumentáciu

navrhovateľky, týkajúcu sa priznania náhrady trov konania za úkony uvedené pod bodmi

2 a 3 uznesenia prvostupňového súdu. t. j. vyjadrenie odporkyne v rade 2/ k odvolaniu

navrhovateľky proti uzneseniu o (ne) vydaní predbežného opatrenia zo dňa 15. 5. 2006

a 22. 1. 2007. Odvolací súd uznesením sp. zn. zo dňa 27. 9. 2007 rozhodol

v tejto súvislosti (konanie o predbežnom opatrení) tak, že odporkyni náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení uznesenia uviedol, že o trovách konania

rozhodoval s poukazom na ust. v nadväznosti na , keď

odporkyni vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, pričom tieto si aj uplatnila,

avšak v zákonnej lehote ich nevyčíslila. Nakoľko odvolací súd z obsahu spisu nemal

preukázaný vznik iných trov, než trov právneho zastúpenia, ktorých výška v zákonnej lehote

vyčíslená nebola, odporkyni právo na náhradu nepriznal. Odvolací súd tak o trovách

súvisiacich s odvolacím konaním o predbežnom opatrení rozhodol (tak že ich nepriznal),

a preto nemohol prvostupňový súd o týchto trovách opakovane rozhodnúť a tieto dodatočne

priznať. V ostatnom odvolací súd nepovažoval námietky vznesené v odvolaní či už

navrhovateľky alebo odporcov za dôvodné. Pokiaľ navrhovateľka žiadala vyčísľovať

jednotlivé základné sadzby tarifnej odmeny za úkon právnej služby ako 1/13 výpočtového

základu, s týmto sa odvolací súd nestotožnil, nakoľko nehnuteľnosť (záhrada), ku ktorej

malo byť určené vlastnícke právo, neslúži na bývanie alebo také aktivity, ktorými by

napĺňala fyzická osoba bytové potreby. Ak v odvolaní navrhovateľka poukazovala na

nesprávne priznaný právny úkon zo dňa 16. 7. 2009 s poukazom na ust. § 14 ods. 2, písm. c/

vyhlášky (v znení platnom v čase vzniku úkonu), priznaná bola polovica odmeny (nejednalo

sa o odvolanie vo veci samej), v čom je zohľadnené, že odvolanie smerovalo voči trovám

(priznaný len polovičný úkon). Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením navrhovateľky, že

späťvzatie voči odporcovi v rade 1/ bolo oznámené súdu pred začatím pojednávania dňa

24. 6. 2010, a preto následne zástupca odporcu v rade 1/ si za zastupovanie tohto klienta

nemohol účtovať trovy, pričom však súd o späťvzatí rozhodol výrokom až pri vyhlásení

samotného rozsudku (29. 6. 2010). Odporca v rade 1/ bol účastníkom konania až

do právoplatnosti výroku o zastavení konania voči tomuto účastníkovi. Odvolací súd sa

nestotožnil ani s tvrdeniami zástupcu odporcov v rade 1/, 2/ v odvolaní, keď za nesprávne

v uznesení prvostupňového súdu videl to, že mu nebola priznaná náhrada hotových

výdavkov za fotokópie listín vo výške 1,59 eur. O fotokópie požiadal právny zástupca, súd

mu vyhovel, pričom odvolací súd tieto výdavky nepovažoval za účelné trovy konania. Pokiaľ

tvrdí zástupca odporcov, že sa jednalo o listiny, ktoré mala doložiť do spisu navrhovateľka

spolu s návrhom, nič mu nebránilo požiadať súd o zaslanie týchto listín. Tiež sa súd

nestotožnil s tvrdením odvolateľa ohľadom nepriznania hotových výdavkov za kolkové

známky, ktoré uplatnil vo výške 6,64 eur (200, Sk). V odvolaní síce doložil potvrdenie

o zaplatení 200, Sk v hotovosti na pošte za kolkové známky, avšak potvrdenie je zo dňa

5. 3. 1997, pričom dátum vyhotovenia výpisov z katastra nehnuteľností je zo dňa 7. 7. 2006,

resp. 9. 5. 2006. Z uvedeného tak odvolací súd nemal preukázané, že predložený doklad

z roku 1997 potvrdzuje použitie týchto kolkov pre kataster nehnuteľností v roku 2006.

Ako už vyššie uviedol odvolací súd, aplikáciu ust.

prvostupňovým súdom považoval za správnu. Prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú

naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania (v tomto prípade

odporcom v rade 1/, 2/ s poukazom na ust. . resp. ),

avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody zvláštneho zreteľa, pre ktoré náhradu trov

12

celkom alebo sčasti neprizná. Tieto môžu spočívať jednak v okolnostiach danej veci, ako i v

okolnostiach na strane účastníkov konania. V sporovom konaní, ako je tomu aj v tomto

prípade, sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo

veci. Pokiaľ prvostupňový súd dospel k záveru, pri skúmaní existencie podmienok hodných

osobitného zreteľa, že na strane navrhovateľky, vzhľadom na jej sociálne pomery, zdravotný

stav, je takýto dôvod, s takýmto záverom sa stotožnil aj odvolací súd s tým, že pri skúmaní

existencie podmienok hodných osobitného zreteľa treba prihliadať nielen k majetkovým,

sociálnym, osobným pomerom všetkých účastníkov, ale je potrebné vziať do úvahy nielen

pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto

rozhodnutia najmä na majetkové pomery účastníka, ktorému by mali byť priznané.

Už v predchádzajúcom rozhodnutí odvolací súd uviedol, že tiež prihliadal na sociálne

pomery a zdravotný stav navrhovateľky. Prvostupňový súd sa správne vysporiadal

s doloženými listinnými dôkazmi (lekárske správy o zdravotnom stave navrhovateľky,

rozhodnutie Centra právnej pomoci o bezplatnom zastupovaní navrhovateľky, listy

vlastníctva dokumentujúce majetok navrhovateľky) a pokiaľ aj uvádzajú odporcovia v rade

1/, 2/, že navrhovateľka je spoluvlastníčkou nehnuteľností vo viacerých katastrálnych

územiach (oblasť Oravy), navrhovateľka poukázala, že výška nájomného predstavuje

3,19 eur za ha ročne, pričom sa jedná o poľnohospodársku pôdu a lúky prevažne

v prenájme Roľníckeho družstva Krásna Hôrka. Spoluvlastníctvo týchto nehnuteľností tak

nepredstavuje majetok, ktorý by zásadným spôsobom ovplyvnil jej sociálne postavenie.

Pokiaľ argumentovala zlým zdravotným stavom, samotní odporcovia vo vyjadrení uviedli,

že v súčasnej dobe by navrhovateľka mala byť poberateľkou invalidného dôchodku. To len

potvrdzuje existenciu zdravotných problémov navrhovateľky. Aj odvolací súd sa tak

stotožnil s aplikáciou ust. z dôvodov zdravotného stavu a sociálneho

postavenia navrhovateľky, pričom však do úvahy bral aj skutočnosti uvedené

prvostupňovým súdom, týkajúce sa priebehu pojednávania, keď viaceré odročenia

pojednávania a s tým súvisiace navyšovanie trov zapríčinila navrhovateľka. Prvostupňový

súd považoval preto za právne správne, aj spravodlivé, priznať odporcom ako úspešným

v odvolacom konaní náhradu trov len vo výške 1/2 z toho dôvodu, že druhú polovicu

nepriznal vzhľadom na aplikáciu ust. Priznané trovy tak predstavujú

1 502,37 eur. Zmena oproti trovám priznaným prvostupňovým súdom (vo výške

1 635,02 eur) predstavuje nepriznanie dvoch úkonov (uvedených pod bodom 2, 3

prvostupňového uznesenia v odôvodnení) vo výške 132,41 eur a 132,88 eur ako trovy

súvisiace s konaním o predbežnom opatrení. O týchto trovách už rozhodol odvolací súd

predchádzajúcim uznesením.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa v spojení

s ust. , pričom vychádzal z toho, že odporcovia v odvolaní úspešní

neboli, navrhovateľka bola úspešná čiastočne, avšak jedná sa len o úspech nepatrný,

v ostatnej časti bola prevažne neúspešná, žiadnemu z účastníkov potom odvolací súd

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

O trovách dovolacieho konania rozhodol súd v zmysle v spojení s ust.

a . V tomto prípade odporcovia dali podnet

na podanie mimoriadneho dovolania, následkom čoho bolo rozhodnutie najvyššieho súdu

o zrušení napadnutého uznesenia odvolacieho súdu, čo možno považovať za úspech

odporcov, avšak ako už vyššie súd uviedol, v tomto prípade aplikoval ust. § 150 ods. 1

, pričom za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval zdravotný stav a sociálne

postavenie navrhovateľky, ako aj skutočnosť, že nepriznanie trov odporcom (uplatňovaná

suma 51,99 eur) nebude pre nich výraznou ujmou vtákom rozsahu, aby to mohlo narušiť ich

finančné zabezpečenie (o priznaní čiastočnej náhrady trov v tomto prípade súd neuvažoval,

nakoľko na dovolacie konanie a jeho priebeh navrhovateľka vplyv nemala).

Dňa 19. 12. 2013 navrhovateľka žiadala, aby odvolací súd prerušil konanie v časti

o trovách. Návrh zdôvodnila tým, že podala ústavnú sťažnosť proti rozhodnutiu Najvyššieho

súdu SR . Odvolací súd takýto návrh nepovažoval za dôvodný

a s poukazom na ust. , návrh zamietol, nakoľko nie je

preukázaná súvislosť medzi rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým bolo zrušené uznesenie

odvolacieho súdu a konaním o porušení práv navrhovateľky. Nevidel dôvod, aby odvolacie

konanie, v ktorom sa rieši náhrada trov, bolo prerušené.“

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

14

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

().

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského súdu

dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky, že krajský súd dostatočne neodôvodnil svoje

rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľky neobstojí. Krajský súd

dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na otázku, akým spôsobom výšku odmeny advokáta

ustálil. Vysvetlil, za ktoré úkony odmenu advokáta priznal a v akej výške a za ktoré ju

nepriznal (v bodoch 2 a 3 uznesenia okresného súdu). Rozhodnutie krajského súdu a jeho

dôvody je potrebné posudzovať v spojení s odôvodnením uznesenia okresného súdu č. k.

z 8. júna 2011, ktoré bolo krajským súdom preskúmavané. Odôvodnenie

rozhodnutia krajského súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu

ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia. Ústavný súd

v tejto súvislosti konštatuje, že ide o jeden z možných výkladov uvedeného ustanovenia

.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Iba to, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom

uznesení nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jej sťažnosti.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že uznesením krajského súdu

nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

alebo práva na spravodlivý proces podľa dohovoru, a preto sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že rozhodnutím krajského súdu malo dôjsť aj k porušeniu

, tu je jej sťažnosť zjavne neopodstatnená z dôvodu, že chýba akákoľvek

príčinná súvislosť medzi postupom krajského súdu a týmto základným právom. Ak ďalej

sťažovateľka žiada vysloviť samostatne porušenie , ústavný súd pripomína,

že v konaní o sťažnosti podľa preskúmava iba tvrdené porušenie základných

práv. Existencia základného princípu obsiahnutého v sa premieta do tohto

preskúmavania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2015

16