Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 169/2015
PDF · 354.89 KB
No categories available
III. ÚS 169/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Františkom Buhlom, Výstavby 2, Košice, pre namietané porušenie jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 52/2004 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice
I (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 52/2004.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 10. februára 2004 podal okresnému súdu návrh,
ktorým sa proti bývalej manželke (ďalej len „odporkyňa“) domáhal
vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode manželstva. Predmetné
konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené, a to napriek tomu, že okresný súd v merite veci
niekoľkokrát rozhodol. Prvý rozsudok okresného súdu č. k. 15 C 52/2004 288 z 28. apríla
2008 po podaní odvolania odporkyňou Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
uznesením sp. zn. 4 Co 253/2008 z 11. júna 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Druhý rozsudok okresného súdu č. k. 15 C 52/2004 490 zo 14. júna 2011 po podaní
odvolaní sťažovateľom aj odporkyňou krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 310/2011
zo 16. mája 2013 opäť zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po vykonaní pojednávaní
21. novembra 2013, 10. decembra 2013 a 21. januára 2014 okresný súd vo veci samej
rozhodol v poradí tretím rozsudkom č. k. 15 C 52/2004 765 z 25. februára 2014, proti
ktorému sa odporkyňa 13. marca 2014 znovu odvolala.
Podľa názoru sťažovateľa „konanie vedené pod sp. zn. 15 C 52/2004 na Okresnom
súde Košice I prebieha neprimerane dlho, t. j. viac ako 11 rokov, a to hlavne v dôsledku
neefektívnej práce a nečinnosti súdu“, čím dochádza k zbytočným prieťahom, a tým aj
k porušovaniu jeho práv zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd
nálezom vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 52/2004
bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, aby okresnému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť
sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €, ako aj náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 296,38 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 52/2004.
Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu... K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo
iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako
právoplatným rozhodnutím súdu.“ (napr. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu sa ochrana základnému právu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právu
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje
v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie
týchto práv označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte
mohlo trvať. To znamená, že ústavný súd pri skúmaní porušenia označených práv
zohľadňuje aj to, či u sťažovateľa objektívne ide o odstránenie stavu právnej neistoty v jeho
veci, pretože len v takom prípade možno uvažovať o ich porušení (IV. ÚS 226/04,
IV. ÚS 202/2010). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nedochádza
k porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde, a to bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie
(II. ÚS 139/02, IV. ÚS 103/07).
V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že
jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú
preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných
práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).
Navyše, zjavne neopodstatnená je podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu aj
sťažnosť, prostredníctvom ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v takom konaní
pred všeobecným súdom, v ktorom už príslušný súd meritórne rozhodol pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 223/2010).
Ako vyplýva z I. časti odôvodnenia tohto uznesenia, okresný súd vo veci samej
rozhodol rozsudkom č. k. 15 C 52/2004 765 z 25. februára 2014, proti ktorému podala
odporkyňa 13. marca 2014 odvolanie. Ústavný súd zistil, že vec sa od 10. apríla 2014
nachádza na krajskom súde, kde je vedená pod sp. zn. 4 Co 106/2014, pričom odvolací súd
o podanom opravnom prostriedku dosiaľ nerozhodol.
Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu (II. ÚS 659/2014) vyplýva, že citovaná
judikatúra je právnemu zástupcovi sťažovateľa známa, avšak napriek tomu v mene svojho
klienta – sťažovateľa podal ústavnému súdu sťažnosť v čase, keď okresný súd nebol
oprávnený vo veci konať, nemohol ovplyvniť priebeh konania, a teda ani porušiť označené
práva sťažovateľa, pretože meritórnym rozhodnutím o predloženom návrhu, doručením
tohto rozhodnutia účastníkom konania, ako aj vykonaním procesných úkonov súvisiacich
s podaným opravným prostriedkom vykonal všetky zákonom predpokladané úkony
na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa.
Z uvedených dôvodov bolo treba danú vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2
ústavy ako takú, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistoty
sťažovateľa skončila pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a preto predloženú sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že keďže už na základe sťažnosti
odporkyne podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (doručenej mu 12. februára 2014) nálezom
č. k. IV. ÚS 210/2014 31 z 19. júna 2014, ktorý nadobudol právoplatnosť 31. júla 2014,
prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 52/2004 konal bez
zbytočných prieťahov, toto uznesenie nebráni sťažovateľovi, aby v prípade zrušenia
rozsudku okresného súdu odvolacím súdom opätovne podal sťažnosť ústavnému súdu,
pri prerokovaní ktorej zhodnotí ďalší priebeh sťažovateľom napadnutého konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2015