Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 302/2015
PDF · 384.54 KB
No categories available
II. ÚS 302/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Dušanom Moravcom, Advokátska kancelária,
Riečna 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Co 189/11 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára
2015 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 189/11
(ďalej aj „namietané konanie“).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „Podaním, spísaným... dňa 14. januára 2014
podala... Ústavnému súdu Slovenskej republiky Sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej
republiky na porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v dôsledku procesnej nečinnosti
Krajského súdu v Bratislave.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 374/2914 11 zo dňa
09. júla 2014 bola predmetná sťažnosť odmietnutá ako neprípustná s poukazom na
ustanovenie § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, nakoľko sťažovateľka nevyčerpala opravné
prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv
a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných
predpisov.
S poukazom na záverečné usmernenie, podľa ktorého by v budúcnosti v postupe
krajského súdu dochádzalo k prieťahom v konaní, sťažovateľke nič nebráni v tom, aby
opätovne podala kvalifikovanú sťažnosť pre porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle čl. 127 ústavy sťažovateľka
prostredníctvom právneho zástupcu odstránila vytknutú vadu a obrátila sa so svojou
sťažnosťou na predsedu Krajského súdu Bratislava.
Predseda Krajského súdu Bratislava vo svojom liste sp. zn. Spr. 2328/14 zo dňa
31.10.2014 vyhodnotil sťažnosť na prieťahy v konaní, vedenom pod sp. zn. 5Co/189/2011
ako dôvodnú a s termínom vybavenia do konca roka 2014. Nestalo sa tak.“.
Sťažovateľka sa preto opätovne obrátila na ústavný súd so svojou sťažnosťou, z ktorej
vyplynulo najmä, že „... ako navrhovateľka 1. rade spolu s navrhovateľkou v 2. rade
... a navrhovateľom v 3. rade ...
podala dňa 22.01.2001 na Okresnom súde Bratislava III. žalobu proti žalovanej v 1. rade
... a žalovanej v 2. rade ... žalobu o určenie
neplatnosti darovacej zmluvy uzavretej dňa 10.03.2000 pod č. vkladu , ktorou
žalovaná v prvom rade previedla na žalovanú v druhom rade pozemky... v k.ú. ,
zapísané na na katastrálnom odbore Okresného úradu .
Okresný súd Bratislava III. rozsudkom sp. zn. 34C/12/2001 503 zo dňa 28.01.2011,
teda po desiatich rokoch trvania konania žalobu navrhovateľov v celom rozsahu zamietol.
Proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III. 34C/12/2001 503 podali vyššie uvedení
navrhovatelia odvolanie, ktoré bolo postúpené Krajskému súdu dňa 06.05.2011 a bolo
zaevidované pod sp. zn. 5Co 189/11. ...
Odvolací Krajský súd v Bratislave, proti ktorému sťažnosť smeruje pokračuje
v nečinnosti Okresného súdu Bratislava III. ani ku dňu podania tejto sťažnosti nezačal
vo veci konať, tak že po podaní odvolania aj v súčasnosti pretrváva medzi účastníkmi
dlhodobý stav právnej neistoty, keďže súd v predmetnej veci do dnešného dňa nerozhodol.
Zmenu nepriniesla ani Urgencia právneho zástupcu žalovaných na postup v konaní zo dňa
22.11.2012, ani Sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v súdnom konaní zo dňa 20.10.2014.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1) Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd Krajským súdom v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
5Co 189/11 porušené bolo.
2) Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5Co 189/11 prikazuje
konať bez zbytočných prieťahov.
3) priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške
3 319,00 eur..., ktoré je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť sťažovateľke do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4) Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi
JUDr. Dušanovi Moravcovi, Advokátska kancelária, sídlo: Riečna 2,811 02 Bratislava,
vo výške 828,00 eur... do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 189/11.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ide
vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 56/08), že účelom práva
účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je
poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený
porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle
čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že namietané odvolacie konanie
na krajskom súde prebieha od 6. mája 2011, kedy mu bol predložený spis okresného súdu
spolu s opravným prostriedkom žalobcov na rozhodnutie. Sťažovateľka v súlade
s usmernením ústavného súdu uvedeným v uznesení sp. zn. II. ÚS 374/2014 z 9. júla 2014
prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala 22. októbra 2014 predsedovi krajského
súdu sťažnosť na prieťahy v namietanom súdnom konaní. Podpredseda krajského súdu
v odpovedi na uvedenú sťažnosť sp. zn. Spr. 2328/14 z 31. októbra 2014 konštatoval jej
dôvodnosť spôsobenú okolnosťami objektívnej povahy „so zreteľom na množstvo vecí
pridelených na vybavenie do senátu 5Co, spôsob ich vybavovania podľa poradia
zodpovedajúceho prideleným číslam spisových značiek tak, ako napádajú na Krajský súd
v Bratislave, okrem vecí prednostných v zmysle zákonnej úpravy a rozvrhu práce súdu, ako
aj personálnu vyťaženosť sudcov, pričom tieto skutočnosti majú nemalý vplyv na rýchlosť
konania v predmetnej veci a sú objektívnym dôvodom neprimeranej dĺžky konania... Podľa
informácie poskytnutej referujúcou sudkyňou bude snahou vybaviť vec do konca roka 2014,
a to z dôvodu enormného nápadu vecí do senátu 5Co a zvlášť referujúcej sudkyni, ktorá
vybavuje aj množstvo prevzatých a starších spisov.“. Súčasne uviedol, že vec sťažovateľky
„bude prevedená do režimu sledovania vecí podpredsedom krajského súdu až do vrátenia
spisu súdu prvého stupňa za účelom zabránenia vzniku ďalších prieťahov v konaní“.
Zo zapožičaného spisu krajského súdu sp. zn. 5 Co 189/2011 ústavný súd zistil, že
v namietanom konaní krajský súd meritórne rozhodol 10. februára 2015 rozsudkom č. k.
5 Co 189/2011 536, ktorým potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že využitie právneho prostriedku,
na uplatnenie ktorého mala sťažovateľka právo podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o súdoch“), sa v posudzovanej veci prejavilo ako účinný prostriedok nápravy, ktorý
mala sťažovateľka k dispozícii a úspešne ho aj využila ešte pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu. Stav namietaného konania v čase predbežného prerokovania sťažnosti
(meritórne, aj keď nie právoplatné rozhodnutie) umožňuje vysloviť názor, že podanie
sťažnosti na prieťahy v konaní sa prejavilo ako také, ktoré prispelo k odstráneniu
nežiaduceho stavu zapríčineného dovtedajším postupom krajského súdu.
Pokiaľ sťažovateľka namietala nečinnosť krajského súdu spočívajúcu v tom, že „ani
ku dňu podania tejto sťažnosti nezačal vo veci konať“, ústavný súd dáva do pozornosti, že
krajský súd vo veci koná ako súd odvolací, úlohou ktorého je posúdiť vecnú správnosť
odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto krajský súd spravidla
nevykonáva vo veci procesné úkony (§ 213 Občianskeho súdneho poriadku) ani nie je
povinný nariadiť pojednávanie (§ 214 Občianskeho súdneho poriadku). To však
(aj vzhľadom na predmet konania) nevyhnutne neznamená, že odvolací súd je v odvolacom
konaní „nečinný“, ako tvrdí sťažovateľka.
S ohľadom na skutkové okolnosti prípadu a v súlade so svojou doterajšou
rozhodovacou činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup
krajského súdu v označenom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie
konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť odmietol
ako zjavne neopodstatnenú.
V súvislosti s prípadom sťažovateľky ústavný súd pripomína zásadu „vigilantibus
iura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie sťažovateľa/ky o ochranu svojich
práv, keď požaduje, aby aj sťažovateľ/ka počas trvania celého súdneho konania sledoval/a
svoje subjektívne práva a robil/a také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich
ohrozovaniu a poškodzovaniu. Sťažovateľka sa najprv obrátila so sťažnosťou na prieťahy
v namietanom konaní podanou na ústavný súd 20. januára 2014, teda až po 2 rokoch
a 8 mesiacoch od začatia namietaného konania, a až následne na základe usmernenia
ústavného súdu využila sťažnosť na prieťahy v konaní podanú 22. októbra 2014 predsedovi
krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľke nič nebránilo, aby využila
prostriedok nápravy podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch a obrátila sa na predsedu krajského
súdu so sťažnosťou na prieťahy podstatne skôr, a ešte pred podaním sťažnosti ústavnému
súdu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby sa ústavný súd
zaoberal ďalšími požiadavkami v nej uvedenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. mája 2015