Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 184/2015
PDF · 364.3 KB
No categories available
III. ÚS 184/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
JUDr. Mgr. Radimom Komkom, Advokátska kancelária, Hlavná 27, Prešov, pre namietané
porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní
vedenom pod sp. zn. 13 C 70/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 C 70/2012.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:
„... Ja, sťažovateľ, som dňa 3.4.2012 podal na Okresný súd v Prešove návrh
na zaplatenie sumy 283,26 Eur s prísl. z titulu vrátenia bezdôvodného obohatenia, ktoré
vzniklo na strane žalovanej z dôvodu zrušenia predchádzajúceho právoplatného rozsudku
Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Co 114/2009 zo dňa 14.4.2010, ktorým bol potvrdený
rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 29C 264/2007 148 zo dňa 20.3.2009, a to nálezom
Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 339/2011 zo dňa 18.1.2011.
Sťažovateľ vyzval žalovanú po zrušení rozsudku Krajského súdu Prešov, sp. zn.
2Co 114/2009 zo dňa 14.4.2010 svojim listom zo dňa 10.1.2012 na vrátenie bezdôvodného
obohatenia, spočívajúceho vo vyplatení súdom priznaných trov žalovanej, avšak
bezúspešne.
Vzhľadom na negatívny postoj žalovanej a neochotu dobrovoľne vrátiť bezdôvodné
obohatenie v sume 283,26 Eur s prísl. preto sťažovateľ bol nútený aj v dôsledku behu
premlčacích lehôt domáhať sa podaním žaloby na súde, ku ktorej došlo dňa 3.4.2012
a ktoré konanie sa vedie pod sp. zn. 13C 70/2012.
V predmetnom konaní bol vyhlásený rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa
24.9.2012, ktorým súd zaviazal žalovanú zaplatiť mne, sťažovateľovi sumu
283,26 Eur s 9% úrokom z omeškania ročne od 25.4.2012 do zaplatenia.
Zároveň zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce
zo súdneho poplatku vo výške 16,50 Eur a trov právneho zastúpenia vo výške 103,74 Eur,
do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, na účet právneho zástupcu žalobcu.
Krajský súd Prešov svojím rozhodnutím sp. zn. 20Co 23/2013 zo dňa 10.10.2013
potvrdil rozsudok súdu I. stupňa vo veci samej s výnimkou výroku o splatnosti, zrušil
rozsudok vo výroku o splatnosti a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec
vrátil súdu I. stupňa na nové konanie.
Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 20Co 23/2013 zo dňa 10.10.2013 bol
Okresnému súdu Prešov doručený dňa 13.12.2013 a môjmu právnemu zástupcovi dňa
8.1.2014 s tým, že podľa intencií zrušujúceho rozsudku Krajského súdu Prešov, ktorý zrušil
rozsudok súdu I. stupňa vo výroku o splatnosti z dôvodu nepreskúmateľnosti, uložil
Okresnému súdu Prešov preskúmať, či peňažné plnenie sa môže vykonať aj v splátkach,
ktorých výšku a podmienky zročnosti určí súd.
Okresný súd Prešov od doručenia zrušujúceho rozsudku Krajského súdu Prešov dňa
13.12.2013 vo veci nekonal, nevytýčil žiadne pojednávanie, preto som ja, sťažovateľ,
prostredníctvom svojho právneho zástupcu požiadal procesného sudcu, aby rozhodol
vo veci zrušujúceho rozhodnutia a poukázal som, že uplynula značná doba od doručenia
zrušujúceho rozhodnutia. Svoju žiadosť som adresoval osobitným listom zo dňa 20.5.2014.
Keďže procesný súd vo veci i napriek mojej žiadosti nevytýčil žiaden termín
pojednávania, ani meritórne nerozhodol, listom zo dňa 18.11.2014 som požiadal predsedu
Okresného súdu Prešov, aby vo veci zjednal nápravu, poukázal som, že nejde o zložitosť
veci, je len na rozhodnutí súdu, aby vo veci vykonal prípadné dokazovanie, hlavne na výšku
dôchodku samotnej žalovanej, ktorú mohol zistiť cez sociálnu poisťovňu a následne cez
katastrálny portál zistiť majetok samotnej žalovanej. Sú to dôkazy, ktoré súd I. stupňa mohol
vykonať bez prítomnosti samotných účastníkov konania.
Dňa 4.3.2015 som opätovne svojim listom požiadal procesný súd, aby vo veci
rozhodol, vzhľadom k tomu, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.
17C 218/2011 v spojení s uznesením Krajského súdu Prešov, sp. zn. 18Co 162/2014 som
bol zaviazaný zaplatiť žalovanej celkovú sumu 448,62 Eur..
Súd, ako som už vyššie uviedol, vo veci od zrušujúceho rozhodnutia Krajského súdu
Prešov, ktorý bol doručený Okresnému súdu Prešov dňa 13.12.2013, do spísania tejto
sťažnosti nerozhodol, pričom od doručenia zrušujúceho rozhodnutia doposiaľ uplynula
doba 15 mesiacov...“
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné právo upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 13C
70/2012 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Prešov prikazuje, aby vo veci 13C 70/2012 konal bez zbytočných
prieťahov.
3. priznáva finančné zadosťučinenie 1.500 Eur (slovom
jedentisícpäťsto eur), ktoré je Okresný súd Prešov povinný vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd v Prešove je povinný uhradiť trovy
právneho zastúpenia v sume 296,44 Eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Mgr.
Radima Komku, Advokátska kancelária, Hlavná 27, Prešov, do dvoch mesiacov odo dňa
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie
sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať
aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným
súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovať
o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05, III. ÚS 391/06).
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že ojedinelá nečinnosť
súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný
súd spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným
spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00,
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v konaní začatom 3. apríla 2012 vedenom
na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 70/2012, predmetom ktorého je zaplatenie sumy 283,26
eur s prísl. z titulu vrátenia bezdôvodného obohatenia, dochádza k zbytočným prieťahom.
Sťažovateľ argumentuje tým, že od doručenia zrušujúceho rozsudku Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 20 Co 23/2013 z 10. októbra 2013, ku ktorému došlo 13. decembra 2013,
okresný súd nekoná 15 mesiacov. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa,
ktorou namieta porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 C 70/2012, je zjavne neopodstatnená.
Ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú z dôvodu, že
dosiaľ neuplynula dostatočná doba na to, aby bolo možné konštatovať porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
V zmysle ustanovenia čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím,
ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,
primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže tento v
odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi
konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Z uvedeného
vyplýva, že výroky, ktorých sa sťažovateľ domáhal priznania primeraného finančného
zadosťučinenia a náhrady trov konania pred ústavným súdom, sú viazané na vyhovenie
sťažnosti vo veci samej, teda na výrok ústavného súdu o porušení základných práv, ktoré
sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal, orgánom verejnej moci, proti ktorému
sťažnosť smeruje. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd odmietol sťažnosť po jej
predbežnom prerokovaní, označenými návrhmi sa už nezaoberal.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť odmietol už na jej predbežnom
prerokovaní pre zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd zároveň považuje za potrebné podotknúť, že v prípade ak by
v budúcnosti nedošlo k náprave a v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn.
13 C 70/2012 by dochádzalo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu ústavou
zaručeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, bude mať sťažovateľ k dispozícii možnosť podať sťažnosť na ústavnom súde
za obvyklých podmienok.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok
V Košiciach 12. mája 2015