Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 678/2014

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka

(sudca spravodajca), prerokoval prijatú sťažnosť , ,

zastúpenej advokátom , Advokátska kancelária,

, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného

, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

zaručeného a práva na spravodlivý súdny proces

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. novembra 2013 a

takto

rozhodol:

Sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. z 12. novembra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“)

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva na rovnosť účastníkov v

konaní zaručeného a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 26. novembra 2013.

2. Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že na základe návrhu sťažovateľky ako

oprávnenej majiteľky zmenky vydal Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

29. októbra 2004 zmenkový platobný rozkaz pod sp. zn. (ďalej len „zmenkový

platobný rozkaz“), ktorým uložil odporcom v 1. až vo 4. rade, aby do troch dní spoločne

a nerozdielne zaplatili sťažovateľke sumu 1 029 000 Sk s príslušenstvom alebo aby v tej istej

lehote podali proti zmenkovému platobnému rozkazu námietky. O odporcami v 1. až vo 4.

rade včas podaných námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu rozhodol krajský

súd rozsudkom sp. zn. z 30. júna 2010 tak, že ich neuznal za dôvodné,

a preto zmenkový platobný rozkaz ponechal v platnosti. Uvedené rozhodnutie na základe

odvolania odporcov v 1. až vo 4. rade potvrdil aj najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. z 28. septembra 2011.

3. O mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“) proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 30. júna 2010

a rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 28. septembra 2011 rozhodol najvyšší

súd sťažnosťou napádaným uznesením sp. zn. V 6/2012 z 26. novembra 2013,

ktorým zrušil označené rozhodnutia krajského súdu a odvolacieho najvyššieho súdu a vec

vrátil späť krajskému súdu na ďalšie konanie.

4. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta arbitrárnosť uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. V 6/2012 z 26. novembra 2013 vydaného v konaní

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, a to z dôvodu, že považuje za nesprávny

právny názor dovolacieho najvyššieho súdu, že na daný prípad namiesto čl. I § 17 zákona

č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zmenkový zákon“) mal byť aplikovaný čl. I § 20 ods. 1 tohto zákona, a z dôvodu, že

sťažovateľka spochybňuje záväzné stanovisko najvyššieho súdu na postup, resp. rozsah

dokazovania v ďalšom konaní, podľa ktorého by dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania

tvrdení odporcov v 1. až vo 4. rade, že podpisy na spornej zmenke nie sú ich podpismi,

nemalo spočívať na samotných odporcoch, ale na sťažovateľke, ktorá však ako majiteľka

zmenky odporcov v čase vystavenia zmenky ani nepoznala, keďže zmenka bola na ňu

indosovaná (rubopisom prevedená z prvého majiteľa zmenky). Podľa sťažovateľky by malo

toto dôkazné bremeno preto spočívať na pleciach odporcov v 1. až vo 4. rade. Napokon

v poradí treťou námietkou sťažovateľka poukázala aj na to, že najvyšší súd v dovolacom

konaní vedenom pod sp. zn. konal ako s účastníčkou konania aj

s odporkyňou v 1. rade (pani ), a to aj napriek nedostatku jej právnej

subjektivity, pretože odporkyňa v 1. rade ešte 4. januára 2013 zomrela, takže sa

k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora ani nemohla vyjadriť, a to ani

v zastúpení jej právnym zástupcom, ktorému zaniklo splnomocnenie na jej zastupovanie jej

smrťou, pričom najvyšší súd v danej veci rozhodol 26. novembra 2013.

5. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z článku

6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 46 odsek 1

, a základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu vyplývajúce

z článku 46 odsek 1 , a základné právo sťažovateľky na rovnosť

všetkých účastníkov súdneho konania vyplývajúce z článku 47 odsek 3 Slovenskej

republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. novembra 2013,

spisová značka l MObdoV /6/2012 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. novembra 2013,

spisová značka sa z r u š u j e a vec sa vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné

zadosťučinenie sťažovateľke vo výške 1 000 eur (slovom tisíc eur) na účet právneho

zástupcu sťažovateľky.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania

v sume 284,08 eur na účet jej právneho zástupcu, do 15 dní od právoplatnosti tohto

nálezu.“

6. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrila za najvyšší súd jeho

predsedníčka listom sp. zn. 1, Nobs 1/2015 z 22. januára 2015 a k vhodnosti

ústneho pojednávania po urgencii ústavného súdu aj právny zástupca sťažovateľky listom

z 12. mája 2015.

6. 1 Predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedla:

«Sťažnosťou napadnuté rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, pretože dovolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov

neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. ...

... oznamujeme, že najvyšší súd s upustením od ústneho pojednávania súhlasí.»

6. 2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom vyjadrení uviedol:

„... sťažovateľka... súhlasí a dáva svoj výslovný súhlas, aby Ústavný súd Slovenskej

republiky upustil od ústneho pojednávania v tejto právnej veci.“

7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

8. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. V súvislosti s námietkou sťažovateľky, podľa ktorej najvyšší súd v konaní

vedenom pod sp. zn. V 6/2012 konal ako s účastníčkou konania aj so žalovanou

v 1. rade aj napriek tomu, že táto zomrela, ústavný súd síce konštatuje, že uvedená

skutočnosť musela byť najvyššiemu súdu známa, pretože podľa jeho zistení 26. apríla 2013

mu bola vrátená nedoručená zásielka adresovaná žalovanej v 1. rade s poznámkou „adresát

zomrel“, pričom v uvedenej zásielke najvyšší súd zasielal žalovanej v 1. rade na vyjadrenie

mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, avšak ústavný súd súčasne konštatuje, že

vzhľadom na kasačný charakter rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý uznesením

sp. zn. V 6/2012 z 26. novembra 2013 nerozhodoval v merite veci (rozhodnutie

má iba procesný charakter), ako aj vzhľadom na to, že uvedeným postupom najvyššieho

súdu nemohlo byť žiadnym spôsobom negatívne a na škodu sťažovateľky ovplyvnené jej

procesné postavenie žalobkyne v spore, pretože najvyšší súd konal v napádanom konaní

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, ku ktorému sa mala možnosť vyjadriť

sťažovateľka a tiež žalovaní v spore [pričom v mene žalovaných v 3. a vo 4. rade sa vyjadril

ich právny zástupca, ktorý bol až do smrti žalovanej v 1. rade aj jej právnym zástupcom,

takže sa dá predpokladať, že v jej mene by sa vyjadril identicky], takže najvyšší súd

nerozhodoval na podklade žiadneho vyjadrenia, ktoré by nebolo v danej veci relevantné,

ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade toto procesné pochybenie najvyššieho

súdu nemôže mať za následok namietané porušenie sťažovateľkou označených práv, preto

jej sťažnosti nevyhovel, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

10. Ústavný súd nevyhovel sťažnosti sťažovateľky, ani pokiaľ ide o ďalšie dve jej

námietky týkajúce sa podľa nej nesprávneho právneho názoru najvyššieho súdu

vysloveného v uznesení sp. zn. z 26. novembra 2013.Týka sa to nutnosti

aplikácie čl. I § 20 ods. 1 zmenkového zákona na daný prípad a rozloženia zaťaženosti

účastníkov konania dôkazným bremenom pri preukazovaní pravosti podpisov na spornej

zmenke. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje v prvom rade na skutočnosť, že ústavné

súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú vybudované predovšetkým na zásade prieskumu

vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom.

Ide o jeden zo základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to

o princíp subsidiarity.

11. Keďže konanie, v ktorom sa sťažovateľka v procesnom postavení žalobkyne

domáha od žalovaných zaplatenia zmenky, po vrátení veci najvyšším súdom v súčasnej

dobe prebieha opäť pred prvostupňovým krajským súdom pod novou sp. zn.

(pôvodne pod sp. zn. ) a toto konanie ešte nie je ukončené, ústavný súd

konštatuje, že v tomto procesnom štádiu konania, keď právomoc všeobecných súdov

predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, je podanie sťažnosti sťažovateľkou v tejto

časti predčasné (m. m. , ), pretože svojich práv sa

sťažovateľka môže dovolávať ešte v prebiehajúcom konaní.

12. Ústavnému súdu jeho postavenie ochrancu ústavnosti oddeleného od sústavy

všeobecného súdnictva neumožňuje skúmať uvedené vecné námietky sťažovateľky v štádiu

po vrátení veci najvyšším súdom na ďalšie konanie krajskému súdu. Tieto námietky sa totiž

týkajú právneho posúdenia a tiež rozsahu dokazovania vo veci dosiaľ právoplatne

nerozhodnutej, pričom systém opravných (riadnych i mimoriadnych) prostriedkov

v civilnom sporovom konaní nekladie ústavnému súdu žiadne prekážky pre meritórny

prieskum predmetných námietok, avšak až po právoplatnom ukončení konania.

13. V tejto súvislosti pokiaľ ide o otázku viazanosti súdu nižšieho stupňa (v danom

prípade krajského súdu) právnym názorom súdu vyššieho stupňa (v danom prípade názorom

najvyššieho súdu), ústavný súd už deklaroval požiadavku, aby aj odôvodnenie rozhodnutia

odvolacieho, resp. dovolacieho súdu, ktorým sa zrušuje meritórne rozhodnutie súdu

nižšieho stupňa, ktorému sa vec vracia na ďalšie konanie, spĺňalo požiadavky kladené

na jeho kvalitu v či v dohovoru. Odôvodnenosť vyslovenej

požiadavky podčiarkuje okrem iného i samotná zásada viazanosti prvostupňového súdu

právnym názorom súdu odvolacieho, resp. dovolacieho. Ak je totiž súd nižšieho stupňa

povinný rešpektovať v ďalšom konaní právny názor súdu jemu nadriadeného, potom je

dôvodné od nadriadeného súdu očakávať náležité sformulovanie dostatočne konkrétnych

inštrukcií o potrebe odstrániť nedostatky konania pred súdom nižšieho stupňa (podobne

).

14. Viazanosť nižších súdov právnym názorom dovolacieho súdu platí

za predpokladu, že sa po zrušení napadnutého rozhodnutia skutkový základ vo veci nezmení

natoľko, že je vylúčená aplikácia právneho názoru dovolacieho súdu na nový skutkový

základ (napr. ).

15. V danom prípade dovolací najvyšší súd deklaroval ako záväzne právne

kvalifikovať už zistený skutkový stav a tiež inštruoval krajský súd, ktorý bude vo veci ďalej

konať, v akom rozsahu je potrebné ešte dokazovanie doplniť. V tejto súvislosti je úlohou

krajského súdu, aby dokazovanie prispôsobil okolnostiam danej veci predovšetkým

s prihliadnutím na absolútne (obojstranne) abstraktný charakter daného zmenkového vzťahu

medzi na jednej strane sťažovateľkou ako majiteľkou zmenky, na ktorú bola zmenka

prevedená (indosovaná) pôvodným jej majiteľom a ktorá nebola prítomná pri uzatváraní

záväzkového (kauzálneho) vzťahu, a na strane druhej medzi žalovanými majúcimi

postavenie ručiteľov (avalistov) preberajúcich ručenie v postavení konateľov dlžníka,

majúcich vedomosť o existencii kauzy (t. j. dlhu, ktorý nepopierajú) zabezpečenej zmenkou,

a aby krajský súd tieto svoje závery náležite odôvodnil.

16. Vzhľadom na uvedené ústavný súd uzatvára, že v prípade indikovanej možnosti

porušenia práv sťažovateľky aj po právoplatnom skončení veci sa sťažovateľka bude môcť

domáhať ich ochrany a preskúmania právoplatného meritórneho rozhodnutia novou

sťažnosťou pred ústavným súdom.

17. Pretože rozhodovanie o ďalších častiach petitu sťažnosti je podmienené

vyhovením sťažnosti vo veci samej (vyslovením porušenia základných práv alebo slobôd

zaručených v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve), ústavný súd sa už

týmito ďalšími návrhmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015