Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 261/2015
PDF · 348.8 KB
No categories available
III. ÚS 261/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej advokátkou JUDr. Ľubicou Višňovskou, Advokátska kancelária, Štúrova 20,
Košice, pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 225/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Co 225/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že 15. marca 2010 Okresný súd Košice I (ďalej len
„okresný súd“) rozhodol rozsudkom vo veci vedenej pod sp. zn. 34 C 197/1992, ktorým
vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Proti predmetnému prvostupňovému
rozsudku podala sťažovateľka 21. mája 2010 odvolanie. Krajský súd rozhodol o podanom
odvolaní rozsudkom sp. zn. 4 Co 180/2010 z 27. januára 2011, ktorým potvrdil odvolaním
napadnutý rozsudok prvostupňového súdu. Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla, že
„generálna prokuratúra SR podala mimoriadne dovolanie na Najvyšší súd SR a to dňa
30.9.2011 pod VI/1Pz493/11 11. Na základe podaného podnetu GP SR Najvyšší súd SR
rozhodol uznesením zo dňa 28.5.2013 pod č. 6Mcdo 18/2011 a rozhodol, že rozsudok KS
Košice zo dňa 27.1.2011 sp. zn. 4 Co 180/2010 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
Takto sa vec vrátila Krajskému súdu dňa 30.1.2014 a v súčasnosti je táto vec vedená pod
č. 4 Co 225/2013. Vzhľadom na celkovú dĺžku prejednávanej veci, keďže vec nebola
rozhodnutá Krajským súdom ani v októbri r. 2014, sťažovateľka podala sťažnosť k rukám
predsedu KS dňa 24.10.2014.“.
O odvolaní sťažovateľky po vrátení veci najvyšším súdom nebolo rozhodnuté, čím
podľa sťažovateľky dochádza k porušovaniu jej základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Sťažovateľka preto žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že krajský súd v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Co 225/2013 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
aby ústavný súd krajskému súdu prikázal v predmetnej veci konať bez zbytočných prieťahov
a aby priznal finančné zadosťučinenie sťažovateľovi v sume 3 500 €, ako aj náhradu trov
právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
3
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 225/2013.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov...
Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľky konštatuje, že ju bolo potrebné
odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Z judikatúry ústavného súdu totiž
vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
4
ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). V prípade, keď
ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle
čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku
(napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00),
alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010,
Ústavný súd v posudzovanej veci považoval za relevantnú z hľadiska nametaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy skutočnosť, že krajský súd rozhodol o sťažovateľkinom odvolaní rozsudkom
sp. zn. 4 Co 180/2010 z 27. januára 2011, ktorým bola právna neistota sťažovateľky
odstránená. Po nadobudnutí právoplatnosti uvedeného rozsudku krajského súdu až
do nadobudnutia právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Mcdo 180/2010 jeho
doručením (sťažovateľka v tejto súvislosti v sťažnosti uviedla, že „vec sa vrátila krajskému
súdu 30.1.2014“) nemohlo dochádzať k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušovaniu jej
označeného základného práva. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že
sťažovateľka vytýkala krajskému súdu zbytočné prieťahy len po vrátení veci krajskému súdu
najvyšším súdom do podania tejto sťažnosti, ktorá bola podaná na poštovú prepravu
5. marca 2015. Uvedené obdobie predstavuje niečo vyše trinástich mesiacov.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že namietaná dĺžka napadnutého
konania sama osebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie označeného základného práva
sťažovateľky, preto jej sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú (podobne napr. I. ÚS 96/2011, III. ÚS 541/2011, III. ÚS 7/2015).
Pri rozhodovaní ústavný súd vychádzal aj z charakteru odvolacieho konania, kde
úlohou odvolacieho súdu je preskúmanie postupu a rozhodnutia prvostupňového súdu,
pričom z hľadiska početnosti úkonov viditeľných z pohľadu sťažovateľky, napr.
5
pojednávaní, je potrebné mať na zreteli fakultatívnosť nariadenia pojednávania odvolacím
súdom na prejednanie odvolania (§ 214 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov). Skutočnosť, že v posudzovanej veci nedošlo k nariadeniu
pojednávania, resp. k iným úkonom viditeľným z pohľadu sťažovateľky, ešte sama osebe
neznamená, že odvolací súd bol vo veci úplne nečinný. Ústavný súd nepovažoval namietanú
dĺžku odvolacieho konania od vrátenia veci najvyšším súdom do podania tejto sťažnosti
za nesúladnú s označeným základným právom sťažovateľky. K takémuto záveru ústavný súd
dospel aj s prihliadnutím na rozhodovaciu prax a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva v obdobných veciach, podľa ktorej dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní
dva až tri roky, v závislosti od povahy veci, nie je v rozpore s právom na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľke obrátiť sa
opätovne so sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti v napadnutom konaní
na krajskom súde dochádzalo k zbytočným prieťahom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2015
6