Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 351/2015
PDF · 542.16 KB
No categories available
II. ÚS 351/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , maloletého
a maloletej , všetci bytom ,
zastúpených advokátkou JUDr. Tijanou Če
ezovou, Drieňová 76/17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 2, čl. 2
ods. 2, čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 35 ods. 1, čl. 41 ods. 1
a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1, čl. 3, čl. 7, čl. 32
ods. 1 a 4, čl. 36 ods. 1, 2 a 3 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6, čl. 8, čl.
13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 5 Protokolu č. 7 k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 3 ods. 1, 2 a 3,
čl. 4, čl. 5, čl. 9 ods. 1, 2 a 3, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1, 2 a 3, čl.
19 ods. 1 a 2, čl. 27 ods. 2, čl. 29, čl. 35 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 6 Európskeho
dohovoru o výkone práv detí uzneseniami Okresného súdu Bratislava V č. k. 20 P
287/2014 13 z 11. augusta 2014, č. k. 20 P 325/2012 931 z 19. augusta 2013 a č. k. 8 C
422/2009 335 z 12. októbra 2011, uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 CoP
448/2014 36 z 10. októbra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Cdo 42/2015 z 19. februára 2015 a takto
rozhodol:
2
Sťažnosť , maloletého a maloletej
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2015
doručená sťažnosť (ďalej aj „sťažovateľ“ alebo „otec maloletých detí“),
maloletého a maloletej , všetci bytom
(spolu ďalej len „sťažovatelia“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpených
advokátkou JUDr. Tijanou Čečezovou, Drieňová 76/17, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19
ods. 2, čl. 35 ods. 1, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), čl. 1, čl. 3, čl. 7, čl. 32 ods. 1 a 4, čl. 36 ods. 1,2 a 3 a čl. 37
ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6, čl. 8, čl. 13 a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 5
Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„protokol k dohovoru“), čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 3 ods. 1, 2 a 3, čl. 4, čl. 5, čl. 9 ods. 1, 2 a 3,
čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1, 2 a 3, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 27 ods. 2,
čl. 29, čl. 35 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 6 Európskeho dohovoru o výkone práv detí
uzneseniami Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 20 P 287/2014 13
z 11. augusta 2014, č. k. 20 P 325/2012 931 z 19. augusta 2013 a č. k. 8 C 422/2009 335
z 12. októbra 2011, uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 11 CoP 448/2014 36 z 10. októbra 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského
súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Cdo 42/2015 z 19. februára 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ,
otec maloletých sťažovateľov, je, resp. bol, účastníkom konaní vedených okresným súdom
pod:
sp. zn. 8 C 422/2009 o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov
k maloletým deťom na čas po rozvode v procesnom postavení odporcu,
sp. zn. 20 P 287/2014 o návrhu otca (sťažovateľa) na nariadenie predbežného
opatrenia,
sp. zn. 20 P 325/2012 o úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas
po rozvode v procesnom postavení odporcu.
V konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 422/2009 okresný súd uznesením
č. k. 8 C 422/2009 335 z 12. októbra 2011 nariadil znalecké dokazovanie v odbore
psychológie, odvetví klinickej psychológie detí a klinickej psychológie dospelých
a vykonaním znaleckých úkonov poveril Psychiatrickú nemocnicu Philippa Pinela .
Následne uznesením č. k. 8 C 422/2009 738 z 22. augusta 2012 vylúčil ustanoveného znalca
z vypracovania znaleckého posudku a uznesením č. k. 20 P 325/2012 931 z 19. augusta
2013 poveril vypracovaním znaleckého posudku znalca v odbore psychológie, odvetví
klinickej psychológie detí Mgr. Martina Balka. Uznesením č. k. 20 P 287/2014 13
z 11. augusta 2014 okresný súd návrh sťažovateľa (otca maloletých detí) v časti zrušenia
rozhodnutí súdu o znaleckom dokazovaní č. k. 8 C 422/2009 335 z 12. októbra 2011
a č. k. 20 P 325/2012 931 z 19. augusta 2013 zamietol a v prevyšujúcej časti návrhu
(na nariadenie predbežného opatrenia) konanie zastavil.
Proti tomuto uzneseniu okresného súdu č. k. 20 P 287/2014 13 z 11. augusta 2014
podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením
sp. zn. 11 CoP 448/2014 z 10. októbra 2014 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
potvrdil. Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré
najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 42/2015 z 19. februára 2015 odmietol.
Sťažovatelia v sťažnosti okrem podrobného opisu skutkového stavu veci uvádzajú:
4
„Súd v č. k. 20P/287/2014 13 zamietol Návrh sťažovateľa na zrušenie nezákonných
uznesení o znaleckom dokazovaní č. k. 8C/422/2009 335 zo dňa 12. 10. 2011
a 20P/325/2012 931 s tvrdením, že je nedôvodný s poukazom na to, že ide o rozhodnutia
týkajúce sa vedenia konania, t. j. s poukazom na slovenskú legislatívu. Okresný súd
Bratislava V tak nerešpektuje Ústavu SR, čl. 7 ods. 2 a ods. 5 – dodržiavanie
medzinárodných dohovorov, ktorými je SR viazaná, ako aj nerešpektuje viazanosť súdu
rozhodnutím vyšších súdov a nerešpektuje ani zákonnú povinnosť v každom súdnom konaní
zistiť Slobodný názor dieťaťa podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa v zmysle
ustanovení Všeobecného komentáru č. 12 OSN k čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa
a rovnako súd nerešpektuje rozsudok odvolacieho súdu v č. k. 8Co/337/2010 zo dňa
8. 2. 2011, ktorým odvolací súd vyslovil právny názor, aby sa súd vysporiadal s posudkom
č. 19 PhDr. Borzovej a ani súd nerešpektuje uznesenie Najvyššieho súdu SR
v č. k. 5Cdo/297/2012 v prijatom Dovolaní sťažovateľa, ktorým bolo preukázané porušenie
zákona a konania súdu a odvolacieho súdu – nesúladného s Ústavou SR v napádaných
uzneseniach v č. k. 5Cdo/297/2012.“
Podľa názoru sťažovateľov „... súd vydal uznesenie č. k. 8C/422/2009 335
nezákonne, skôr, ako umožnil účastníkom konania, t. j. sťažovateľovi a sťažovateľovi
v 2. rade a sťažovateľovi v 3. rade sa vyjadriť k osobám znaleckej organizácie PNPP
Pezinok, ktoré majú vykonať znalecké dokazovanie, pričom PNPP nemala mená týchto osôb
zverejnené v registri znalcov MS SR, keďže nedisponovala znalcami z Odboru Klinická
psychológia. Určenie znalca len názvom znaleckej organizácie je odopretie možnosti
účastníka konania vyjadriť sa k osobe znalca...
Pred vydaním uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania v č. k. 8C/422/2009
335 zo dňa 12. 10. 2011 súd nezistil Slobodný názor maloletých detí, sťažovateľa v 2. rade
a sťažovateľa v 3. rade a preto je uvedené uznesenie nezákonné a neprávoplatné
a sťažovateľ a sťažovateľ v 2.rade a sťažovateľ v 3.rade žiadajú v zmysle § 38 a § 39
Všeobecného komentáru č. 12 o jeho zrušenie.
Pred vydaním uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania v č. k. 20P/325/2012
931 zo dňa 19. 8. 2013 súd nezistil Slobodný názor maloletých detí, sťažovateľa v 2. rade
a sťažovateľa v 3. rade a preto je uvedené uznesenie nezákonné a neprávoplatné
a sťažovateľ a sťažovateľ v 2. rade a sťažovateľ v 3. rade žiadajú v zmysle § 38 a § 39
Všeobecného komentáru č. 12 o jeho zrušenie...
Súd opakovane vydal nezákonné uznesenie č. k. 20P/325/2012 931 skôr, ako umožnil
podľa názoru sťažovateľa účastníkom konania sa k osobám znalcov vyjadriť.“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia uvádzajú: «Krajský súd v Bratislave uznesením
dňa 11. októbra 2014 sp. zn. 11 CoP/448/2014 napadnuté uznesenie súdu 20P/287/2014
potvrdil. Krajský súd opakovane počas doby 5 rokov koná v odvolacích konaniach
sťažovateľa nesúladne s Ústavou SR, kedy na str. 1 v poslednom odstavci odôvodňuje svoje
rozhodnutie: „Predmetnými rozhodnutiami súdu bolo nariadené znalecké dokazovanie,
čo je dôkaznou činnosťou súdu, zároveň v tomto prípade vedením konania, ktorého zrušenie
nemožno iniciovať návrhom na nariadenie predbežného opatrenia“. Uvedené odôvodnenie
odvolacieho súdu je dôkazom, že odvolací súd sa odvolaním navrhovateľa dôkladne
a dostatočne nezaoberal, pretože sťažovateľ nepodal návrh na zrušenie uznesení
o znaleckom dokazovaní v predbežnom opatrení!. Navrhovateľ podal samostatný Návrh
na zrušenie nezákonných uznesení o znaleckom dokazovaní na jednom dokumente pre
príčinnú súvislosť podaní a to:
Návrh na predbežné opatrenie podľa § 75 písm. a), § 76 písm. a), b), f) O. s. p.
a Opakovaný Návrh na zrušenie nezákonných uznesení o nezákonnom znaleckom
dokazovaní...
Krajský súd ani v jednom z doterajších rozhodnutí si nesplnil zákonnú povinnosť
a nezistil Slobodný názor maloletých detí podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa,
čo podľa ustanovení § 38 a § 39 Všeobecného komentáru č. 12 OSN k čl. 12 – Právo dieťaťa
byť počuté – Dohovoru o právach dieťaťa je dôvodom na zrušenie týchto nezákonných
a neprávoplatných rozhodnutí krajského súdu.
Odvolací súd podľa názoru sťažovateľa: a) uvádza nepravdivé údaje a b) v prípade
ak by sa odvolaním sťažovateľa dôkladne zaoberal, nadobudol by vedomosť, že sťažovateľ sa
vo svojom návrhu domáha, aby súd zobral na vedomie a prihliadol na rozsudok vyššieho tj.
odvolacieho súdu, tj. č. k. 8Co/337/2010 vyhlásený dňa 8. 2. 2011, ktorým vyslovil odvolací
6
súd svoj právny názor, aby sa súd vysporiadal s návrhom otca na striedavú starostlivosť
alebo zverenie maloletých detí do starostlivosti otca. Tvrdenie odvolacieho súdu, že
sťažovateľ žiada zverenie maloletých detí do svojej starostlivosti je nepravdivé a odvolací
súd tak hľadá opakovane skutočnosti na odôvodnenie svojho právne nepodloženého a
nelogického rozhodnutia bez dostatočného odôvodnenie svojich názorov.»
Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovatelia uvádzajú:
«Pre identifikovanie miesta pobytu maloletých detí a
výrokom: „bývajúcich u matky“ neexistuje žiadne právoplatné rozhodnutie súdu SR, ktoré
by oprávňovalo Najvyšší súd SR k takémuto výroku ani žiadne právoplatné rozhodnutie
súdu SR, ktoré by oprávňovalo matku maloletých detí k zadržiavaniu maloletých deti ich
matkou mimo domova maloletých detí v mieste ich trvalého bydliska...
Najvyšší súd tak nevykonal žiadne šetrenie rodinných, sociálnych a bytových
pomerov, nesplnil si svoju zákonnú povinnosť v zmysle čl. 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR,
nezistil Slobodný názor maloletých detí – sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa v 3. rade
a uspokojil sa s nezákonným uznesením o ustanovení kolízneho opatrovníka v konaní
č. k. 20P/287/2014, v ktorom súdna úradníčka uvádza: deti trvalé bytom
/trvalé bydlisko sťažovateľa a maloletých detí/, t. č.
/trvalé bydlisko matky maloletých detí...
Najvyšší súd tak spoločne s Odvolacím súdom a súdom umožňuje matke maloletých
detí protiprávne odlúčenie sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa v 3. rade z domova v mieste
trvalého bydliska, čím Najvyšší súd týmto nezákonným výrokom umožňuje:
Obmedzovanie slobody sťažovateľa v 2. rade – nezákonne zapísaného
a zadržiavaného vo výkone povinnej školskej dochádzky v ZŠ Tbiliská č. 4,
Bratislava Rača a sťažovateľa v 3. rade – nezákonne zapísaného a zadržiavaného
vo výkone povinnej predprimárnej výchovy v MŠ Gelnická č. 4, Bratislava Rača
Obmedzovanie slobody pobytu sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa v 3. rade
Poškodzovanie cudzích práv – porušovaniu rodičovských práv sťažovateľa a jeho
rodiny v prístupe k maloletým deťom a výkonu rodičovských práv a povinností
Porušovaniu práv sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa v 3. rade v bránení
v rovnocennej starostlivosti oboma rodičmi
Porušovaniu práv sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa v 3. rade – maloletých detí,
podľa čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa – porušovaniu Práva na domov a Práva
na rodinný život v zmysle ustanovení Všeobecného komentáru č. 14 OSN k čl. 3
Dohovoru o právach dieťaťa – Najlepšie záujmy dieťaťa.»
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„Ľudské práva , otca maloletých detí a ľudské práva maloletého
a a Práva dieťaťa upravené Podľa čl. 1 odst. 2; čl. 2
odst. 2; čl. 12 odst. 1 a odst. 2; čl. 7 odst. 2 a odst. 5; čl. 12 odst. 1 a odst. 2; čl. 16 ods. 1;
čl. 19 ods. 2; čl. 35 odst. 1; čl. 41 odst. 1 a odst. 4; čl. 46 odst. 1 a odst. 2; a čl. 48 ods. 1
a odst. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práv podľa medzinárodných dohovorov:
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd čl. 6, čl. 8, čl. 13, čl. 14 a Protokol č. 7 čl. 5
a Listiny základných ľudských práv a slobôd čl. 1; čl. 3; čl. 7; čl. 32 odst. 1 a odst. 4; čl. 36
odst. 1, ods. 2 a ods. 3; a čl. 37 odst. 3 a čl.6 Dohovoru o výkone práv detí ako aj porušenie
Práv dieťaťa podľa čl. 2 odst. 1 a odst. 2; čl. 3 odst. 1, odst. 2 a odst. 3; čl. 4; čl. 5, čl. 9
odst. 1, odst. 2 a ods. 3, čl. 12 odst. 1 a 2, čl. 13, čl. 16 odst. 1 a odst. 2, čl. 18 odst. 1,
odst. 2 a odst. 3, čl. 19 odst. 1 a odst. 2; čl. 27 odst. 2, čl. 29, čl. 35, Dohovoru o právach
dieťaťa rozhodnutím Krajského sudu v Bratislave zo dňa 10. 10. 2014, sp. zn. 11COP
448/2013 36 Okresného súd Bratislava V, vydané dňa 11. 08. 2014, sp. zn. 20P 287/2014
13 Najvyššieho súdu SR, vydané dňa 19. 02. 2015, sp. zn. 3Cdo 42/2015 Okresného súdu
Bratislava V, vydané dňa 12. 10. 2011, sp. zn. 8C/422/2009 335 Okresného súdu Bratislava
V, vydané dňa 19. 8. 2013, sp. zn. 20P/325/2013 931 porušené boli.
Zrušuje sa Uznesenie Najvyššieho súdu SR, vydané dňa 19. 02. 2015,
sp. zn. 3Cdo 42/2015 Krajského sudu v Bratislave zo dňa 10. 10. 2014,
sp. zn. 11COP 448/2013 36 Okresného súd Bratislava V, vydané dňa 11. 08. 2014,
sp. zn. 20P 287/2014 13 Okresného súd Bratislava V, vydané dňa 12. 10. 2011, sp. zn. 8C
8
422/2009 335 Okresného súd Bratislava V, vydané dňa 19. 8. 2013, sp. zn. 8C 325/2013
931.
Krajský súd v Bratislave je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania v sume
296,44 EUR na účet jeho právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto
nálezu. , otcovi maloletých deti a maloletému
a maloletej sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 117 000, EUR
(slovom stosedemnásťtisíc EUR), ktoré je Najvyšší súd Bratislava povinný
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu označených základných práv a práv podľa
ústavy, listiny, dohovoru, protokolu k dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa
uzneseniami okresného súdu č. k. 20 P 287/2014 13 z 11. augusta 2014,
č. k. 20 P 325/2012 931 z 19. augusta 2013 a č. k. 8 C 422/2009 335 z 12. októbra 2011
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.
ÚS 115/07).
Sťažovatelia sťažnosťou napádajú uznesenia okresného súdu č. k. 20 P 287/2014 13 z
11. augusta 2014, č. k. 20 P 325/2012 931 z 19. augusta 2013 a č. k. 8 C 422/2009 335
z 12. októbra 2011. Z priloženej dokumentácie vyplýva, že okresný súd uznesením
č. k. 20 P 287/2014 13 z 11. augusta 2014 zamietol návrh sťažovateľa, ktorým sa domáhal
zrušenia rozhodnutia okresného súdu o znaleckom dokazovaní č. k. 8 C 422/2009 335
z 12. októbra 2011 a č. k. 20 P 325/2012 z 19. augusta 2013, a v časti, ktorou sa opakovane
domáhal nariadenia predbežného opatrenia, zastavil. Uznesením č. k. 20 P 325/2012 931
z 19. augusta 2013 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru
10
psychológie, odvetvia klinickej psychológie detí. Uznesením č. k. 8 C 422/2009 335
z 12. októbra 2011 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie, pričom znaleckým
dokazovaním poveril Psychiatrickú nemocnicu Philippa Pinela Pezinok.
Uzneseniami okresného súdu č. k. 20 P 325/2012 931 z 19. augusta 2013
a č. k. 8 C 422/2009 335 z 12. októbra 2011 bolo nariadené znalecké dokazovanie, čiže ide
o uznesenia o vedení konania, ktoré nemožno napadnúť odvolaním. Vo vzťahu k týmto
uzneseniam však majú/mali sťažovatelia na ochranu svojich práv v konaní pred súdom
k dispozícii iné prostriedky ochrany (napr. námietku zaujatosti proti osobe znalca), a preto,
aplikujúc princíp subsidiarity na vec sťažovateľov, ústavný súd konštatuje, že v danom
prípade právomoc všeobecného súdu vylučuje právomoc ústavného súdu. Navyše ústavný
súd pripomína, že ide o uznesenia, ktorými nebolo súdne konanie skončené, čo taktiež
vylučuje, aby sa nimi ústavný súd zaoberal. Ústavný súd totiž vo svojej konštantnej
judikatúre opakovane zdôrazňuje, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže
byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom
rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Ústavný súd môže
urobiť zásah na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú
schopné protiústavný stav napraviť.
Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu č. k. 20 P 287/2014 13 z 11. augusta 2014,
ústavný súd zistil, že sťažovatelia využili svoje právo podať proti nemu odvolanie, o ktorom
bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o odvolaní sťažovateľov v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu označených základných práv a práv podľa
ústavy, listiny, dohovoru, protokolu k dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa
napadnutým uznesením krajského súdu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V
súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd považoval za potrebné poukázať
na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k
rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
12
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a
zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému
právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01,
III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola
komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby
alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale
nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná
odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby
na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Sťažovatelia tvrdia, že napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým odvolací súd
potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu otca maloletých detí
v časti zrušenia rozhodnutia súdu o znaleckom dokazovaní č. k. 8 C 422/2009 335
z 12. októbra 2011 a č. k. 20 P 325/2012 931 z 19. augusta 2013 a o zastavení konania
v prevyšujúcej časti návrhu (o nariadenie predbežného opatrenia), došlo k porušeniu ich
označených základných práv a práv podľa ústavy, listiny, dohovoru, protokolu k dohovoru
a Dohovoru o právach dieťaťa.
V súvislosti s námietkami sťažovateľov ústavný súd považoval za potrebné poukázať
na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorej sa okrem
iného uvádza: „Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa
§ 212 ods. 2 písm. a/ O. s. p., vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné.
14
Pokiaľ ide o časť návrhu otca na zrušenie nezákonných uznesení o nezákonnom
znaleckom dokazovaní, a to uznesenia z 12. 10. 2011, č. k. 8C 422/2009 335 a uznesenie
z 19. 08. 2013, č. k. 20P 325/2012 931 treba uviesť, že súdy v rámci zisťovania skutkového
stavu, najmä v konaní starostlivosti o maloleté deti vykonávajú dokazovanie, v rámci
ktorého si vytvárajú poznatky potrebné pre rozhodnutie vo veci. Prostredníctvom
dokazovania súd zisťuje skutkový stav veci, z ktorého potom vychádza a ktorý následne
hodnotí po právnej stránke. Zákon dáva do výlučnej právomoci súdu, aby posúdil, ktoré
z navrhnutých dôkazov vykoná a ktoré nie, v konaní starostlivosti o maloleté deti je naviac
povinnosť súdu aj bez návrhov účastníkov vykonať dôkazy potrebné na zistenie skutkového
stavu, hoci ich účastníci nenavrhli (§ 120 ods. 1, 2 O. s. p.). Za dôkaz môžu slúžiť všetky
prostriedky ktorými možno zistiť skutkový stav, najmä výsluch účastníkov, svedkov, znalecké
posudky, vyjadrenia orgánov, právnických a fyzických osôb. Významným dôkazným
prostriedkom je aj znalecké dokazovanie, prichádza do úvahy vtedy, ak rozhodnutie súdu
závisí od skutočností, na ktoré treba odborné znalostí. O vykonaní dôkazu znaleckým
posudkom súd rozhoduje uznesením, ktoré doručuje všetkým účastníkom konania, proti
uzneseniu nie je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 3 písm. a/ O. s. p.). Účastníci konania
však môžu voči osobe znalca vzniesť námietku zaujatosti. O tejto námietke rozhoduje súd,
ktorý o nariadení znaleckého dokazovania rozhodol (§ 17 ods. 1 O. s. p.). Vychádzajúc
z obsahu spisu súd prvého stupňa v konám o rozvod manželstva nariadil znalecké
dokazovanie, keďže pre posúdenie vhodnosti formy osobnej starostlivosti (obaja rodičia
žiadajú deti zveriť do svojej osobnej starostlivosti), je potrebné odborné posúdenie.
Vzhľadom na vývoj vzťahov v rodine nariadenie znaleckého dokazovania sa javí zvlášť
aktuálne, preto dôvody otca uvedené v jeho návrhu na zrušenie znaleckého dokazovania
odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa vyhodnotil ako účelové. Odvolací súd opätovne
zdôrazňuje, že postup v konaní určuje súd, nie účastník konania. V tomto zmysle v rámci
zisťovania skutkového stavu postupoval aj súd prvého stupňa, pričom aj z ust. § 202 ods. 3
písm. a/ O. s. p. podľa ktorého odvolanie proti uzneseniu nariadení znaleckého dokazovania
nie je prípustné, jednoznačne vyplýva, že rozhodnutie o tom, aký dôkaz súd vykoná, je v
jeho právomoci.
S poukazom na uvedené súd prvého stupňa správne postupoval, keď návrh otca
na zrušenie uznesení o znaleckom dokazovaní zamietol, rovnako správne je rozhodnutie
súdu prvého stupňa, ktorým zastavil konanie o zvyšnom návrhu otca v zmysle § 104 ods. 1
O. s. p. Z obsahu návrhu otca je zrejmé, že ide o totožný opakovaný návrh otca
na nariadenie predbežného opatrenia, o ktorom bolo už predchádzajúcimi rozhodnutiami
súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu rozhodnuté, v dôsledku čoho pri rozhodovaní
o každom následnom opakovanom a obsahovo totožnom návrhu otca na nariadenie
predbežného opatrenia prichádza do úvahy v rámci skúmania podmienok konania v zmysle
§ 103 O. s. p. aplikácia ust. § 159 ods. 3 O. s. p., vedúca k zastaveniu konania podľa § 104
ods. 1 O. s. p.
Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne, preto ho odvolací súd
podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom
uznesení ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s odvolaním sťažovateľa – otca
maloletých detí, s ktorého argumentáciou sa nestotožnil, a preto odvolaním napadnuté
uznesenie okresného súdu potvrdil. Napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno podľa
názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,
ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú
podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“).
Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu
a označenými základnými právami a právami podľa ústavy, listiny, dohovoru, protokolu
k dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú,
neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí
tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný
súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
16
II.3 K namietanému porušeniu označených základných práv a práv podľa
ústavy, listiny, dohovoru, protokolu k dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak
sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je
prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohto zákonného
ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch
uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.
V tejto súvislosti ústavný súd, poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru, považuje
za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie
dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdenia
sťažovateľov k porušeniu ich označených základných práv a práv podľa ústavy, listiny,
dohovoru, protokolu k dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa došlo odmietnutím
dovolania najvyšším súdom. V súvislosti s týmto tvrdením sťažovateľov ústavný súd
poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,
v ktorej sa okrem iného uvádza: «Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník
konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť (§ 236 a nasl.
O. s. p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/
odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. Podľa § 239 ods. 2 O. s. p.
v znení účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej len „§ 239 ods. 2 O. s. p.“) je dovolanie tiež
prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého
stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Dovolanie preto
podľa citovaných ustanovení prípustné nie je.
Dovolanie otca by v danom prípade bolo procesne prípustné iba, ak v konaní došlo
k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. v znení účinnom do 31. decembra
2014 (ďalej len „§ 237 O. s. p.“). Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti
každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/
sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený
18
sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p.
nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho
súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. netvrdil a existencia týchto
vád nevyšla v dovolacom konaní ani najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z tohto
ustanovenia nevyplýva.
Otec v dovolaní vyslovil nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím súdom
(§ 241 ods. 2 písm. d/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený
skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci,
v rámci ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný
predpis, sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O. s. p. Nesprávne právne
posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno
odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ), samo
(prípadne) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale nezakladá
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.
Najvyšší súd preto dovolanie otca odmietol ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5
O. s. p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).»
V nadväznosti na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd
pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je
povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané
sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho
považovať za porušenie nimi (okrem iných) označeného základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili
možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania
vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny
poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol
znamenať odoprenie prístupu sťažovateľom k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych
opravných prostriedkoch.
Z citovaných častí napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver,
že dovolanie sťažovateľov v danom prípade nie je prípustné, primeraným spôsobom
odôvodnil, pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd
pri preskúmavaní napadnutého uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala
svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,
pozn.), t. j. postup, ktorý by nemal oporu v zákone.
Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a označenými základnými právami a právami podľa ústavy, listiny, dohovoru, protokolu
k dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by
signalizovala možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu
z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto sťažnosť pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú.
Nad rámec už uvedeného ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu
čl. 6 Európskeho dohovoru o výkone práv detí uzneseniami okresného súdu
č. k. 20 P 287/2014 13 z 11. augusta 2014, č. k. 20 P 325/2012 931 z 19. augusta 2013
a č. k. 8 C 422/2009 335 z 12. októbra 2011, napadnutým uznesením krajského súdu
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu poukazuje na to, že Európsky dohovor o výkone
práv detí nebol Slovenskou republikou ratifikovaný a vyhlásený spôsobom ustanoveným
zákonom. Predmetnom konania pred ústavným súdom preto nemôže byť sťažnosť alebo časť
20
sťažnosti namietajúca porušenie práva priznaného Európskym dohovorom o výkone práv
detí (m. m. II. ÚS 28/96, III. ÚS 16/06).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľov nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júna 2015