Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 351/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , maloletého

a maloletej , všetci bytom ,

zastúpených advokátkou JUDr. Tijanou Če

ezovou, Drieňová 76/17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 2, čl. 2

ods. 2, čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 35 ods. 1, čl. 41 ods. 1

a 4, a 2 a a 2 , , , ,

ods. 1 a 4, čl. 36 ods. 1, 2 a 3 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6, čl. 8, čl.

13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 5 Protokolu č. 7 k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 3 ods. 1, 2 a 3,

čl. 4, čl. 5, čl. 9 ods. 1, 2 a 3, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1, 2 a 3, čl.

19 ods. 1 a 2, čl. 27 ods. 2, čl. 29, čl. 35 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 6 Európskeho

dohovoru o výkone práv detí uzneseniami Okresného súdu Bratislava V č. k. 20 P

287/2014 13 z 11. augusta 2014, č. k. z 19. augusta 2013 a č. k. 8 C

422/2009 335 z 12. októbra 2011, uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 CoP

448/2014 36 z 10. októbra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 19. februára 2015 a takto

rozhodol:

2

Sťažnosť , maloletého a maloletej

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2015

doručená sťažnosť (ďalej aj „sťažovateľ“ alebo „otec maloletých detí“),

maloletého a maloletej , všetci bytom

(spolu ďalej len „sťažovatelia“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpených

advokátkou JUDr. Tijanou Čečezovou, Drieňová 76/17, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19

ods. 2, , a 4, a 2 a a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), čl. 1, čl. 3, čl. 7, čl. 32 ods. 1 a 4, čl. 36 ods. 1,2 a 3 a čl. 37

ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6, čl. 8, čl. 13 a čl. 14

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 5

Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„protokol k dohovoru“), čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 3 ods. 1, 2 a 3, čl. 4, čl. 5, čl. 9 ods. 1, 2 a 3,

čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1, 2 a 3, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 27 ods. 2,

čl. 29, čl. 35 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 6 Európskeho dohovoru o výkone práv detí

uzneseniami Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13

z 11. augusta 2014, č. k. z 19. augusta 2013 a č. k.

z 12. októbra 2011, uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. 36 z 10. októbra 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského

súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 19. februára 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ,

otec maloletých sťažovateľov, je, resp. bol, účastníkom konaní vedených okresným súdom

pod:

sp. zn. o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov

k maloletým deťom na čas po rozvode v procesnom postavení odporcu,

sp. zn. o návrhu otca (sťažovateľa) na nariadenie predbežného

opatrenia,

sp. zn. o úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas

po rozvode v procesnom postavení odporcu.

V konaní vedenom pod sp. zn. okresný súd uznesením

č. k. z 12. októbra 2011 nariadil znalecké dokazovanie v odbore

psychológie, odvetví klinickej psychológie detí a klinickej psychológie dospelých

a vykonaním znaleckých úkonov poveril Psychiatrickú nemocnicu Philippa Pinela .

Následne uznesením č. k. z 22. augusta 2012 vylúčil ustanoveného znalca

z vypracovania znaleckého posudku a uznesením č. k. z 19. augusta

2013 poveril vypracovaním znaleckého posudku znalca v odbore psychológie, odvetví

klinickej psychológie detí Mgr. Martina Balka. Uznesením č. k. 13

z 11. augusta 2014 okresný súd návrh sťažovateľa (otca maloletých detí) v časti zrušenia

rozhodnutí súdu o znaleckom dokazovaní č. k. z 12. októbra 2011

a č. k. z 19. augusta 2013 zamietol a v prevyšujúcej časti návrhu

(na nariadenie predbežného opatrenia) konanie zastavil.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu č. k. 13 z 11. augusta 2014

podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

sp. zn. z 10. októbra 2014 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

potvrdil. Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 19. februára 2015 odmietol.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem podrobného opisu skutkového stavu veci uvádzajú:

4

„Súd v č. k. zamietol Návrh sťažovateľa na zrušenie nezákonných

uznesení o znaleckom dokazovaní č. k. zo dňa 12. 10. 2011

a 931 s tvrdením, že je nedôvodný s poukazom na to, že ide o rozhodnutia

týkajúce sa vedenia konania, t. j. s poukazom na slovenskú legislatívu. Okresný súd

Bratislava V tak nerešpektuje Ústavu SR, čl. 7 ods. 2 a ods. 5 – dodržiavanie

medzinárodných dohovorov, ktorými je SR viazaná, ako aj nerešpektuje viazanosť súdu

rozhodnutím vyšších súdov a nerešpektuje ani zákonnú povinnosť v každom súdnom konaní

zistiť Slobodný názor dieťaťa podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa v zmysle

ustanovení Všeobecného komentáru č. 12 OSN k čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa

a rovnako súd nerešpektuje rozsudok odvolacieho súdu v č. k. zo dňa

8. 2. 2011, ktorým odvolací súd vyslovil právny názor, aby sa súd vysporiadal s posudkom

č. 19 PhDr. Borzovej a ani súd nerešpektuje uznesenie Najvyššieho súdu SR

v č. k. v prijatom Dovolaní sťažovateľa, ktorým bolo preukázané porušenie

zákona a konania súdu a odvolacieho súdu – nesúladného s SR v napádaných

uzneseniach v č. k. .“

Podľa názoru sťažovateľov „... súd vydal uznesenie č. k.

nezákonne, skôr, ako umožnil účastníkom konania, t. j. sťažovateľovi a sťažovateľovi

v 2. rade a sťažovateľovi v 3. rade sa vyjadriť k osobám znaleckej organizácie PNPP

Pezinok, ktoré majú vykonať znalecké dokazovanie, pričom PNPP nemala mená týchto osôb

zverejnené v registri znalcov MS SR, keďže nedisponovala znalcami z Odboru Klinická

psychológia. Určenie znalca len názvom znaleckej organizácie je odopretie možnosti

účastníka konania vyjadriť sa k osobe znalca...

Pred vydaním uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania v č. k.

335 zo dňa 12. 10. 2011 súd nezistil Slobodný názor maloletých detí, sťažovateľa v 2. rade

a sťažovateľa v 3. rade a preto je uvedené uznesenie nezákonné a neprávoplatné

a sťažovateľ a sťažovateľ v 2.rade a sťažovateľ v 3.rade žiadajú v zmysle § 38 a § 39

Všeobecného komentáru č. 12 o jeho zrušenie.

Pred vydaním uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania v č. k.

931 zo dňa 19. 8. 2013 súd nezistil Slobodný názor maloletých detí, sťažovateľa v 2. rade

a sťažovateľa v 3. rade a preto je uvedené uznesenie nezákonné a neprávoplatné

a sťažovateľ a sťažovateľ v 2. rade a sťažovateľ v 3. rade žiadajú v zmysle § 38 a § 39

Všeobecného komentáru č. 12 o jeho zrušenie...

Súd opakovane vydal nezákonné uznesenie č. k. skôr, ako umožnil

podľa názoru sťažovateľa účastníkom konania sa k osobám znalcov vyjadriť.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia uvádzajú: «Krajský súd v Bratislave uznesením

dňa 11. októbra 2014 sp. zn. napadnuté uznesenie súdu

potvrdil. Krajský súd opakovane počas doby 5 rokov koná v odvolacích konaniach

sťažovateľa nesúladne s SR, kedy na str. 1 v poslednom odstavci odôvodňuje svoje

rozhodnutie: „Predmetnými rozhodnutiami súdu bolo nariadené znalecké dokazovanie,

čo je dôkaznou činnosťou súdu, zároveň v tomto prípade vedením konania, ktorého zrušenie

nemožno iniciovať návrhom na nariadenie predbežného opatrenia“. Uvedené odôvodnenie

odvolacieho súdu je dôkazom, že odvolací súd sa odvolaním navrhovateľa dôkladne

a dostatočne nezaoberal, pretože sťažovateľ nepodal návrh na zrušenie uznesení

o znaleckom dokazovaní v predbežnom opatrení!. Navrhovateľ podal samostatný Návrh

na zrušenie nezákonných uznesení o znaleckom dokazovaní na jednom dokumente pre

príčinnú súvislosť podaní a to:

Návrh na predbežné opatrenie podľa , , ,

a Opakovaný Návrh na zrušenie nezákonných uznesení o nezákonnom znaleckom

dokazovaní...

Krajský súd ani v jednom z doterajších rozhodnutí si nesplnil zákonnú povinnosť

a nezistil Slobodný názor maloletých detí podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa,

čo podľa ustanovení § 38 a § 39 Všeobecného komentáru č. 12 OSN k čl. 12 – Právo dieťaťa

byť počuté – Dohovoru o právach dieťaťa je dôvodom na zrušenie týchto nezákonných

a neprávoplatných rozhodnutí krajského súdu.

Odvolací súd podľa názoru sťažovateľa: a) uvádza nepravdivé údaje a b) v prípade

ak by sa odvolaním sťažovateľa dôkladne zaoberal, nadobudol by vedomosť, že sťažovateľ sa

vo svojom návrhu domáha, aby súd zobral na vedomie a prihliadol na rozsudok vyššieho tj.

odvolacieho súdu, tj. č. k. vyhlásený dňa 8. 2. 2011, ktorým vyslovil odvolací

6

súd svoj právny názor, aby sa súd vysporiadal s návrhom otca na striedavú starostlivosť

alebo zverenie maloletých detí do starostlivosti otca. Tvrdenie odvolacieho súdu, že

sťažovateľ žiada zverenie maloletých detí do svojej starostlivosti je nepravdivé a odvolací

súd tak hľadá opakovane skutočnosti na odôvodnenie svojho právne nepodloženého a

nelogického rozhodnutia bez dostatočného odôvodnenie svojich názorov.»

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovatelia uvádzajú:

«Pre identifikovanie miesta pobytu maloletých detí a

výrokom: „bývajúcich u matky“ neexistuje žiadne právoplatné rozhodnutie súdu SR, ktoré

by oprávňovalo Najvyšší súd SR k takémuto výroku ani žiadne právoplatné rozhodnutie

súdu SR, ktoré by oprávňovalo matku maloletých detí k zadržiavaniu maloletých deti ich

matkou mimo domova maloletých detí v mieste ich trvalého bydliska...

Najvyšší súd tak nevykonal žiadne šetrenie rodinných, sociálnych a bytových

pomerov, nesplnil si svoju zákonnú povinnosť v zmysle a ods. 5 SR,

nezistil Slobodný názor maloletých detí – sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa v 3. rade

a uspokojil sa s nezákonným uznesením o ustanovení kolízneho opatrovníka v konaní

č. k. , v ktorom súdna úradníčka uvádza: deti trvalé bytom

/trvalé bydlisko sťažovateľa a maloletých detí/, t. č.

/trvalé bydlisko matky maloletých detí...

Najvyšší súd tak spoločne s Odvolacím súdom a súdom umožňuje matke maloletých

detí protiprávne odlúčenie sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa v 3. rade z domova v mieste

trvalého bydliska, čím Najvyšší súd týmto nezákonným výrokom umožňuje:

Obmedzovanie slobody sťažovateľa v 2. rade – nezákonne zapísaného

a zadržiavaného vo výkone povinnej školskej dochádzky v ZŠ Tbiliská č. 4,

Bratislava Rača a sťažovateľa v 3. rade – nezákonne zapísaného a zadržiavaného

vo výkone povinnej predprimárnej výchovy v MŠ Gelnická č. 4, Bratislava Rača

Obmedzovanie slobody pobytu sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa v 3. rade

Poškodzovanie cudzích práv – porušovaniu rodičovských práv sťažovateľa a jeho

rodiny v prístupe k maloletým deťom a výkonu rodičovských práv a povinností

Porušovaniu práv sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa v 3. rade v bránení

v rovnocennej starostlivosti oboma rodičmi

Porušovaniu práv sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa v 3. rade – maloletých detí,

podľa čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa – porušovaniu Práva na domov a Práva

na rodinný život v zmysle ustanovení Všeobecného komentáru č. 14 OSN k čl. 3

Dohovoru o právach dieťaťa – Najlepšie záujmy dieťaťa.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„Ľudské práva , otca maloletých detí a ľudské práva maloletého

a a Práva dieťaťa upravené Podľa čl. 1 odst. 2; čl. 2

odst. 2; čl. 12 odst. 1 a odst. 2; čl. 7 odst. 2 a odst. 5; čl. 12 odst. 1 a odst. 2; čl. 16 ods. 1;

čl. 19 ods. 2; čl. 35 odst. 1; čl. 41 odst. 1 a odst. 4; čl. 46 odst. 1 a odst. 2; a čl. 48 ods. 1

a odst. 2 a porušenie práv podľa medzinárodných dohovorov:

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd čl. 6, čl. 8, čl. 13, čl. 14 a Protokol č. 7 čl. 5

a Listiny základných ľudských práv a slobôd čl. 1; čl. 3; čl. 7; čl. 32 odst. 1 a odst. 4; čl. 36

odst. 1, ods. 2 a ods. 3; a čl. 37 odst. 3 a čl.6 Dohovoru o výkone práv detí ako aj porušenie

Práv dieťaťa podľa čl. 2 odst. 1 a odst. 2; čl. 3 odst. 1, odst. 2 a odst. 3; čl. 4; čl. 5, čl. 9

odst. 1, odst. 2 a ods. 3, čl. 12 odst. 1 a 2, čl. 13, čl. 16 odst. 1 a odst. 2, čl. 18 odst. 1,

odst. 2 a odst. 3, čl. 19 odst. 1 a odst. 2; čl. 27 odst. 2, čl. 29, čl. 35, Dohovoru o právach

dieťaťa rozhodnutím Krajského sudu v Bratislave zo dňa 10. 10. 2014, sp. zn. 11COP

448/2013 36 Okresného súd Bratislava V, vydané dňa 11. 08. 2014, sp. zn.

13 Najvyššieho súdu SR, vydané dňa 19. 02. 2015, sp. zn. Okresného súdu

Bratislava V, vydané dňa 12. 10. 2011, sp. zn. Okresného súdu Bratislava

V, vydané dňa 19. 8. 2013, sp. zn. porušené boli.

Zrušuje sa Uznesenie Najvyššieho súdu SR, vydané dňa 19. 02. 2015,

sp. zn. Krajského sudu v Bratislave zo dňa 10. 10. 2014,

sp. zn. 36 Okresného súd Bratislava V, vydané dňa 11. 08. 2014,

sp. zn. 13 Okresného súd Bratislava V, vydané dňa 12. 10. 2011, sp. zn. 8C

8

422/2009 335 Okresného súd Bratislava V, vydané dňa 19. 8. 2013, sp. zn.

931.

Krajský súd v Bratislave je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania v sume

296,44 EUR na účet jeho právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto

nálezu. , otcovi maloletých deti a maloletému

a maloletej sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 117 000, EUR

(slovom stosedemnásťtisíc EUR), ktoré je Najvyšší súd Bratislava povinný

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu označených základných práv a práv podľa

, listiny, dohovoru, protokolu k dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa

uzneseniami okresného súdu č. k. 13 z 11. augusta 2014,

č. k. z 19. augusta 2013 a č. k. z 12. októbra 2011

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.

ÚS 115/07).

Sťažovatelia sťažnosťou napádajú uznesenia okresného súdu č. k. 13 z

11. augusta 2014, č. k. z 19. augusta 2013 a č. k.

z 12. októbra 2011. Z priloženej dokumentácie vyplýva, že okresný súd uznesením

č. k. 13 z 11. augusta 2014 zamietol návrh sťažovateľa, ktorým sa domáhal

zrušenia rozhodnutia okresného súdu o znaleckom dokazovaní č. k.

z 12. októbra 2011 a č. k. z 19. augusta 2013, a v časti, ktorou sa opakovane

domáhal nariadenia predbežného opatrenia, zastavil. Uznesením č. k. 931

z 19. augusta 2013 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru

10

psychológie, odvetvia klinickej psychológie detí. Uznesením č. k.

z 12. októbra 2011 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie, pričom znaleckým

dokazovaním poveril Psychiatrickú nemocnicu Philippa Pinela Pezinok.

Uzneseniami okresného súdu č. k. z 19. augusta 2013

a č. k. z 12. októbra 2011 bolo nariadené znalecké dokazovanie, čiže ide

o uznesenia o vedení konania, ktoré nemožno napadnúť odvolaním. Vo vzťahu k týmto

uzneseniam však majú/mali sťažovatelia na ochranu svojich práv v konaní pred súdom

k dispozícii iné prostriedky ochrany (napr. námietku zaujatosti proti osobe znalca), a preto,

aplikujúc princíp subsidiarity na vec sťažovateľov, ústavný súd konštatuje, že v danom

prípade právomoc všeobecného súdu vylučuje právomoc ústavného súdu. Navyše ústavný

súd pripomína, že ide o uznesenia, ktorými nebolo súdne konanie skončené, čo taktiež

vylučuje, aby sa nimi ústavný súd zaoberal. Ústavný súd totiž vo svojej konštantnej

judikatúre opakovane zdôrazňuje, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže

byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom

rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ). Ústavný súd môže

urobiť zásah na ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú

schopné protiústavný stav napraviť.

Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu č. k. 13 z 11. augusta 2014,

ústavný súd zistil, že sťažovatelia využili svoje právo podať proti nemu odvolanie, o ktorom

bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľov v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu označených základných práv a práv podľa

, listiny, dohovoru, protokolu k dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa

napadnutým uznesením krajského súdu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V

súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd považoval za potrebné poukázať

na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k

rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

12

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a

zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale

nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby

na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Sťažovatelia tvrdia, že napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým odvolací súd

potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu otca maloletých detí

v časti zrušenia rozhodnutia súdu o znaleckom dokazovaní č. k.

z 12. októbra 2011 a č. k. z 19. augusta 2013 a o zastavení konania

v prevyšujúcej časti návrhu (o nariadenie predbežného opatrenia), došlo k porušeniu ich

označených základných práv a práv podľa , listiny, dohovoru, protokolu k dohovoru

a Dohovoru o právach dieťaťa.

V súvislosti s námietkami sťažovateľov ústavný súd považoval za potrebné poukázať

na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorej sa okrem

iného uvádza: „Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa

, vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa

a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné.

14

Pokiaľ ide o časť návrhu otca na zrušenie nezákonných uznesení o nezákonnom

znaleckom dokazovaní, a to uznesenia z 12. 10. 2011, č. k. a uznesenie

z 19. 08. 2013, č. k. 931 treba uviesť, že súdy v rámci zisťovania skutkového

stavu, najmä v konaní starostlivosti o maloleté deti vykonávajú dokazovanie, v rámci

ktorého si vytvárajú poznatky potrebné pre rozhodnutie vo veci. Prostredníctvom

dokazovania súd zisťuje skutkový stav veci, z ktorého potom vychádza a ktorý následne

hodnotí po právnej stránke. Zákon dáva do výlučnej právomoci súdu, aby posúdil, ktoré

z navrhnutých dôkazov vykoná a ktoré nie, v konaní starostlivosti o maloleté deti je naviac

povinnosť súdu aj bez návrhov účastníkov vykonať dôkazy potrebné na zistenie skutkového

stavu, hoci ich účastníci nenavrhli (, ). Za dôkaz môžu slúžiť všetky

prostriedky ktorými možno zistiť skutkový stav, najmä výsluch účastníkov, svedkov, znalecké

posudky, vyjadrenia orgánov, právnických a fyzických osôb. Významným dôkazným

prostriedkom je aj znalecké dokazovanie, prichádza do úvahy vtedy, ak rozhodnutie súdu

závisí od skutočností, na ktoré treba odborné znalostí. O vykonaní dôkazu znaleckým

posudkom súd rozhoduje uznesením, ktoré doručuje všetkým účastníkom konania, proti

uzneseniu nie je možné podať odvolanie ( ). Účastníci konania

však môžu voči osobe znalca vzniesť námietku zaujatosti. O tejto námietke rozhoduje súd,

ktorý o nariadení znaleckého dokazovania rozhodol ( ). Vychádzajúc

z obsahu spisu súd prvého stupňa v konám o rozvod manželstva nariadil znalecké

dokazovanie, keďže pre posúdenie vhodnosti formy osobnej starostlivosti (obaja rodičia

žiadajú deti zveriť do svojej osobnej starostlivosti), je potrebné odborné posúdenie.

Vzhľadom na vývoj vzťahov v rodine nariadenie znaleckého dokazovania sa javí zvlášť

aktuálne, preto dôvody otca uvedené v jeho návrhu na zrušenie znaleckého dokazovania

odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa vyhodnotil ako účelové. Odvolací súd opätovne

zdôrazňuje, že postup v konaní určuje súd, nie účastník konania. V tomto zmysle v rámci

zisťovania skutkového stavu postupoval aj súd prvého stupňa, pričom aj z ust. § 202 ods. 3

písm. a/ podľa ktorého odvolanie proti uzneseniu nariadení znaleckého dokazovania

nie je prípustné, jednoznačne vyplýva, že rozhodnutie o tom, aký dôkaz súd vykoná, je v

jeho právomoci.

S poukazom na uvedené súd prvého stupňa správne postupoval, keď návrh otca

na zrušenie uznesení o znaleckom dokazovaní zamietol, rovnako správne je rozhodnutie

súdu prvého stupňa, ktorým zastavil konanie o zvyšnom návrhu otca v zmysle § 104 ods. 1

Z obsahu návrhu otca je zrejmé, že ide o totožný opakovaný návrh otca

na nariadenie predbežného opatrenia, o ktorom bolo už predchádzajúcimi rozhodnutiami

súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu rozhodnuté, v dôsledku čoho pri rozhodovaní

o každom následnom opakovanom a obsahovo totožnom návrhu otca na nariadenie

predbežného opatrenia prichádza do úvahy v rámci skúmania podmienok konania v zmysle

aplikácia ust. , vedúca k zastaveniu konania podľa

ods. 1

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne, preto ho odvolací súd

podľa potvrdil.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom

uznesení ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s odvolaním sťažovateľa – otca

maloletých detí, s ktorého argumentáciou sa nestotožnil, a preto odvolaním napadnuté

uznesenie okresného súdu potvrdil. Napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno podľa

názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,

ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú

podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení (ďalej aj

„OSP“).

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu

a označenými základnými právami a právami podľa , listiny, dohovoru, protokolu

k dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú,

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí

tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný

súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

16

II.3 K namietanému porušeniu označených základných práv a práv podľa

, listiny, dohovoru, protokolu k dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z výslovne vyplýva, že dovolanie je

prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohto zákonného

ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch

uvedených v a .

V tejto súvislosti ústavný súd, poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru, považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdenia

sťažovateľov k porušeniu ich označených základných práv a práv podľa , listiny,

dohovoru, protokolu k dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa došlo odmietnutím

dovolania najvyšším súdom. V súvislosti s týmto tvrdením sťažovateľov ústavný súd

poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,

v ktorej sa okrem iného uvádza: «Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podal včas účastník

konania ( ), zastúpený v súlade s , bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje

proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť (§ 236 a nasl.

).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/

odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( )

na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa Podľa

v znení účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej len „ “) je dovolanie tiež

prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého

stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide

o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Dovolanie preto

podľa citovaných ustanovení prípustné nie je.

Dovolanie otca by v danom prípade bolo procesne prípustné iba, ak v konaní došlo

k niektorej z procesných vád uvedených v v znení účinnom do 31. decembra

2014 (ďalej len „ “). Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti

každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/

sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený

18

sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle

nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho

súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle netvrdil a existencia týchto

vád nevyšla v dovolacom konaní ani najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z tohto

ustanovenia nevyplýva.

Otec v dovolaní vyslovil nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím súdom

( ). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na

zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený

skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci,

v rámci ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný

predpis, sa nezakladá procesná vada konania v zmysle Nesprávne právne

posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno

odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď ), samo

(prípadne) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale nezakladá

prípustnosť dovolania v zmysle

Najvyšší súd preto dovolanie otca odmietol ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5

a ).»

V nadväznosti na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa nie je

povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie nimi (okrem iných) označeného základného práva podľa čl. 46

ods. 1 ani práva podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili

možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania

vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny

poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol

znamenať odoprenie prístupu sťažovateľom k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych

opravných prostriedkoch.

Z citovaných častí napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver,

že dovolanie sťažovateľov v danom prípade nie je prípustné, primeraným spôsobom

odôvodnil, pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd

pri preskúmavaní napadnutého uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,

pozn.), t. j. postup, ktorý by nemal oporu v zákone.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a označenými základnými právami a právami podľa , listiny, dohovoru, protokolu

k dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

signalizovala možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu

z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto sťažnosť pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa aj v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu

čl. 6 Európskeho dohovoru o výkone práv detí uzneseniami okresného súdu

č. k. 13 z 11. augusta 2014, č. k. z 19. augusta 2013

a č. k. z 12. októbra 2011, napadnutým uznesením krajského súdu

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu poukazuje na to, že Európsky dohovor o výkone

práv detí nebol Slovenskou republikou ratifikovaný a vyhlásený spôsobom ustanoveným

zákonom. Predmetnom konania pred ústavným súdom preto nemôže byť sťažnosť alebo časť

20

sťažnosti namietajúca porušenie práva priznaného Európskym dohovorom o výkone práv

detí (m. m. , ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľov nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2015