Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 270/2015
PDF · 393.34 KB
No categories available
I. ÚS 270/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Orange Slovensko, a. s., Metodova 8,
Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bobák, Bollová a spol., s. r. o.,
Dr. Vladimíra Clementisa 3222/10, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa
a advokáta JUDr. Miroslava Bobáka, vo veci namietaného porušenia jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva podľa
čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 53/2014 z 30. januára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Orange Slovensko, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája
2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Orange Slovensko, a. s. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 53/2014
z 30. januára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2
2. Sťažovateľka, argumentujúc skutkovými okolnosťami prípadu, namieta porušenie
ňou označených práv (bod 1) dovolacím rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn.
4 Obdo 53/2014 z 30. januára 2015, ktorým najvyšší súd uznesenie Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Cob 156/2013 z 30. mája 2014 a uznesenie
Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 24 Cb 245/2011 344
z 12. marca 2013 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Ako ďalej
sťažovateľka uvádza, „... Najvyšší súd SR sa v odôvodnení uznesenia zaoberal
predovšetkým a výlučne prípustnosťou dovolania v zmysle § 237 Občianskeho súdneho
poriadku (OSP). Túto prípustnosť založil na právnom závere, že rozhodnutím
prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu, ktorým bolo konanie zastavené v zmysle § 141a
OSP, bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR
súd prvého stupňa mal v konaní pokračovať bez vydania uznesenia o zastavení konania,
hoci to konajúcemu súdu v prípade nezloženia preddavku na trovy konania v ustanovenej
lehote ustanovenie § 141a OSP ukladá, a to s poukazom na proporcionálnu rovnováhu
medzi legitímnou regulačnou funkciou preddavku na trovy konania a právom žalobcu na
prístup k súdu. Najvyšší súd považoval aplikáciu ust. § 141a OSP, kedy súd po uplynutí
najvyššie prípustnej zákonnej lehoty na zloženie preddavku, v ktorej preddavok žalobcom
zložený nebol, konanie zastaví, za prísne formálnu, a to aj napriek tomu, že znenie tejto
procesnej normy čo do maximálnej dĺžky lehoty a následného postupu súdu je kogentné.“.
Základ tvrdenia sťažovateľky v kontexte uvedeného spočíva v argumentácii, že
stanovená maximálna 60 dňová lehota na zaplatenie preddavku na trovy konania je lehotou
obligatórnou, ktorú nie je možné prekročiť, resp. predĺžiť.
3. V podanej sťažnosti preto sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol
o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a aby
následne vydal nález o porušení jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
4 Obdo 53/2014 z 30. januára 2015, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a priznal
jej náhradu trov konania.
3
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Ústavný súd sa primárne zaoberal otázkou, či sú naplnené predpoklady
meritórneho prerokovania ústavnej sťažnosti, a dospel k záveru, že ide o zjavne
neopodstatnený návrh v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Uvedené
ustanovenie v záujme racionality a efektivity konania pred ústavným súdom dáva tomuto
súdu kompetenciu posúdiť „prijateľnosť“ návrhu predtým, ako dospeje k záveru, že o návrhu
rozhodne meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania,
ktorá nemá charakter kontradiktórneho konania, keď ústavný súd môže obvykle rozhodnúť
4
bez ďalšieho, len na základe priebehu namietaného konania či na základe obsahu
napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a údajov obsiahnutých v samotnej ústavnej
sťažnosti. Ak potom sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu (opatreniu alebo inému zásahu)
orgánu verejnej moci, považuje ju ústavný súd spravidla za zjavne neopodstatnenú, ak
napadnuté rozhodnutie (opatrenie, zásah) nie je vzhľadom na svoju povahu, namietaným
vadám konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, spôsobilé porušiť základné práva
a slobody sťažovateľky, t. j. keď ústavnej sťažnosti chýba ústavnoprávna dimenzia.
7. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
8. Ústavný súd sa pri výkone svojej funkcie podľa ústavy zameriava na kontrolu
zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie vnútroštátnych právnych predpisov všeobecnými
súdmi s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a slobodách.
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň
tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré
neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
9. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti,
čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci
5
všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je
náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS
19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). V právomoci ústavného súdu je iba
preskúmanie právneho názoru všeobecného súdu z hľadiska dodržania ústavných princípov,
čo však neznamená aj oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu
svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov
všeobecných súdov.
10. Na posúdenie ústavnosti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 53/2014
z 30. januára 2015 považoval ústavný súd za podstatné zistiť, či spôsob, ktorým najvyšší súd
zdôvodnil napadnuté uznesenie, je ústavne konformný. Inými slovami, úlohou ústavného
súdu bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení a aplikovaných
právnych predpisov, ktorými najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na
zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovaných právnych úprav.
11. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd preskúmal dovolaním napadnuté
uznesenie krajského súdu č. k. 1 Cob 156/2013 362 z 30. mája 2014 v rozsahu, v akom bolo
prípustné dovolanie, a náležitým spôsobom sa vysporiadal s dovolacím dôvodom,
keď dospel k tomuto záveru:
„... v prejednávanej veci bolo konanie v zmysle ustanovenia § 141a ods. 1 OSP
zastavené, preto bolo potrebné posúdiť, či v predmetnej veci existovali dôvody na takýto
postup súdu (zastavenie konania), alebo či mal súd v konaní pokračovať. ...
Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa uznesením č. k. 24 Cb 245/2011 336
z 11.12.2012 uložil žalobcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 7 019,61
eur do 60 dní od doručenia uznesenia na jeho účet a zároveň túto povinnosť uložil aj
žalovanému. Rozhodol tak na návrh žalovaného, ktorý bol súdu doručený 07.12.2012 (č. l.
334) a po zistení, že u žalobcu sú splnené zákonné podmienky na uloženie takejto
povinnosti, keď u žalobcu nezistil predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa
ust. § 138 OSP v celom rozsahu a žalobca si podanou žalobou uplatnil právo na zaplatenie
6
sumy 140 392,20 eur (t. j. sumy presahujúcej 400 násobok sumy životného minima). Toto
uznesenie nadobudlo právoplatnosť 20.12.2012. Podľa záznamu o zložení (č. l. 339)
žalovaný zložil preddavok na trovy v sume 7 019,61 eur dňa 15.01.2013. Žalobca zložil
sumu 7 019,61 eur na účet súdu dňa 20.02.2013, a preto súd prvého stupňa uznesením
z 12.03.2013 s poukázaním na ustanovenie § 141a ods. 1 OSP konanie zastavil.
V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalovaný preddavok na trovy konania v určenej
lehote zložil a tento zložil aj žalobca po uplynutí súdom určenej lehoty ale pred
rozhodnutím súdu prvého stupňa o zastavení konania.
Účelom, ktorý zákonodarca sledoval zavedením ustanovenia § 141a do Občianskeho
súdneho poriadku bolo zabrániť tzv. šikanóznym žalobám v sporoch, v ktorých je
uplatňovaná vyššia peňažná suma. V týchto odporca (žalovaný) platí trovy konania (napr.
odmenu advokáta) zo sumy, ktorá je voči nemu uplatňovaná s rizikom, že ak bude v bránení
práva úspešný, navrhovateľ (žalobca) jeho trovy neuhradí, keďže ešte počas konania podľa
vývoja konania napr. postúpi pohľadávku na inú osobu, u ktorej nie je zabezpečená
vymožiteľnosť tejto pohľadávky. Inštitút preddavku na trovy konania má za cieľ eliminovať
tieto šikanózne návrhy v čo najväčšej miere.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného a rešpektovania zmieneného účelu zákona, súd musí
pri interpretácii ustanovenia § 141a OSP dbať aj o to, aby bola zachovaná primeraná
(proporcionálna) rovnováha medzi uvedenou legitímnou regulačnou funkciou preddavku
a právom žalobcu (navrhovateľa) na prístup k súdu. Súd musí prihliadať na rovnováhu
medzi poskytnutím materiálnej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania
a ochranou plynulého a riadneho výkonu spravodlivosti pred neuváženým, prípadne
šikanujúcim výkonom práva. Citované ustanovenie § 141a OSP má zabrániť šikanóznym
žalobám ale na druhej strane nemožno žalobcovi, ktorý uhradil preddavok na trovy konania
a prejavil tak záujem pokračovať v konaní, brániť v prístupe k súdu. Tým, že preddavok na
trovy konania, výška ktorého nie je zanedbateľná, žalobca zložil pred rozhodnutím súdu
prvého stupňa o zastavení konania pre nezaplatenie tohto preddavku, súd prvého stupňa
nesprávne prísne formálne aplikoval ustanovenie sledujúce ochranu žalovaného pred
prípadnou šikanóznou žalobou a odňal tak možnosť žalobcovi konať pred súdom. Odvolací
7
súd potvrdením rozhodnutia súdu prvého stupňa o zastavení konania uvedenú procesnú
vadu konania neodstránil.
Na základe uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že žalobca dôvodne namietal, že
rozhodnutím odvolacieho, ako aj prvostupňového súdu, ktorým bolo konanie zastavené mu
bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ OSP). Súd prvého stupňa mal
v konaní riadne pokračovať.
Výskyt niektorej z procesných vád uvedených v § 237 OSP je zo zákona vždy
dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, vydanému v konaní
postihnutom touto vadou. Zároveň je tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté
rozhodnutie súdu vždy zrušiť, pretože rozhodnutie, vydané v takomto konaní, nemôže byť
považované za správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto na základe vyššie uvedených skutočností
podľa § 243b ods. 2 veta prvá, § 243b ods. 3 OSP a § 243b ods. 4 veta za bodkočiarkou,
dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ako aj rovnakou vadou konania
postihnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.“
12. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
13. Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel
k záveru, že najvyšší súd sa primerane vysporiadal s argumentáciou sťažovateľky,
správne ustálil skutkový stav veci a relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom,
ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom ústavy. Nezistil žiadne
skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné toto uznesenie označiť za nezlučiteľné
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou ustanovenými princípmi
súdneho rozhodovania (čl. 144 ods. 1 ústavy).
8
Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu nejestvuje ani príčinná
súvislosť medzi označenými právami sťažovateľky a postupom najvyššieho súdu
pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení
sťažovateľkou označených práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym
názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, ústavnej
nekonformnosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia.
14. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam, pričom
v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.
15. Z hľadiska posúdenia ústavnosti všeobecným súdom aplikovaného právneho
záveru ústavný súd zdôrazňuje, že najvyšší súd svoj právny záver náležite a kompaktne
odôvodnil a sťažovateľkou uvedená argumentácia v jej sťažnosti nebola spôsobilá vyvolať
pochybnosť o tomto odôvodnení z ústavného hľadiska.
16. Keďže s ohľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu nemá žiadnu vecnú súvislosť s tvrdeným porušením
označených práv sťažovateľky, odmietol jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
17. Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júna 2015
9