Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 270/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Orange Slovensko, a. s., Metodova 8,

Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bobák, Bollová a spol., s. r. o.,

Dr. Vladimíra Clementisa 3222/10, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta JUDr. Miroslava Bobáka, vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na súdnu ochranu podľa a základného práva podľa

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. januára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Orange Slovensko, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Orange Slovensko, a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a základného práva

podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. januára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2

2. Sťažovateľka, argumentujúc skutkovými okolnosťami prípadu, namieta porušenie

ňou označených práv (bod 1) dovolacím rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. januára 2015, ktorým najvyšší súd uznesenie Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. mája 2014 a uznesenie

Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 344

z 12. marca 2013 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Ako ďalej

sťažovateľka uvádza, „... Najvyšší súd SR sa v odôvodnení uznesenia zaoberal

predovšetkým a výlučne prípustnosťou dovolania v zmysle § 237 Občianskeho súdneho

poriadku . Túto prípustnosť založil na právnom závere, že rozhodnutím

prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu, ktorým bolo konanie zastavené v zmysle § 141a

, bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR

súd prvého stupňa mal v konaní pokračovať bez vydania uznesenia o zastavení konania,

hoci to konajúcemu súdu v prípade nezloženia preddavku na trovy konania v ustanovenej

lehote ustanovenie ukladá, a to s poukazom na proporcionálnu rovnováhu

medzi legitímnou regulačnou funkciou preddavku na trovy konania a právom žalobcu na

prístup k súdu. Najvyšší súd považoval aplikáciu ust. , kedy súd po uplynutí

najvyššie prípustnej zákonnej lehoty na zloženie preddavku, v ktorej preddavok žalobcom

zložený nebol, konanie zastaví, za prísne formálnu, a to aj napriek tomu, že znenie tejto

procesnej normy čo do maximálnej dĺžky lehoty a následného postupu súdu je kogentné.“.

Základ tvrdenia sťažovateľky v kontexte uvedeného spočíva v argumentácii, že

stanovená maximálna 60 dňová lehota na zaplatenie preddavku na trovy konania je lehotou

obligatórnou, ktorú nie je možné prekročiť, resp. predĺžiť.

3. V podanej sťažnosti preto sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol

o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a aby

následne vydal nález o porušení jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. januára 2015, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a priznal

jej náhradu trov konania.

3

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Ústavný súd sa primárne zaoberal otázkou, či sú naplnené predpoklady

meritórneho prerokovania ústavnej sťažnosti, a dospel k záveru, že ide o zjavne

neopodstatnený návrh v zmysle ustanovenia . Uvedené

ustanovenie v záujme racionality a efektivity konania pred ústavným súdom dáva tomuto

súdu kompetenciu posúdiť „prijateľnosť“ návrhu predtým, ako dospeje k záveru, že o návrhu

rozhodne meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania,

ktorá nemá charakter kontradiktórneho konania, keď ústavný súd môže obvykle rozhodnúť

4

bez ďalšieho, len na základe priebehu namietaného konania či na základe obsahu

napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a údajov obsiahnutých v samotnej ústavnej

sťažnosti. Ak potom sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu (opatreniu alebo inému zásahu)

orgánu verejnej moci, považuje ju ústavný súd spravidla za zjavne neopodstatnenú, ak

napadnuté rozhodnutie (opatrenie, zásah) nie je vzhľadom na svoju povahu, namietaným

vadám konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, spôsobilé porušiť základné práva

a slobody sťažovateľky, t. j. keď ústavnej sťažnosti chýba ústavnoprávna dimenzia.

7. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

8. Ústavný súd sa pri výkone svojej funkcie podľa zameriava na kontrolu

zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie vnútroštátnych právnych predpisov všeobecnými

súdmi s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a zároveň

tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré

neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

9. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti,

čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci

5

všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je

náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS

19/02, , , ). V právomoci ústavného súdu je iba

preskúmanie právneho názoru všeobecného súdu z hľadiska dodržania ústavných princípov,

čo však neznamená aj oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu

svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov

všeobecných súdov.

10. Na posúdenie ústavnosti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. januára 2015 považoval ústavný súd za podstatné zistiť, či spôsob, ktorým najvyšší súd

zdôvodnil napadnuté uznesenie, je ústavne konformný. Inými slovami, úlohou ústavného

súdu bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení a aplikovaných

právnych predpisov, ktorými najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na

zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovaných právnych úprav.

11. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd preskúmal dovolaním napadnuté

uznesenie krajského súdu č. k. 362 z 30. mája 2014 v rozsahu, v akom bolo

prípustné dovolanie, a náležitým spôsobom sa vysporiadal s dovolacím dôvodom,

keď dospel k tomuto záveru:

„... v prejednávanej veci bolo konanie v zmysle ustanovenia

zastavené, preto bolo potrebné posúdiť, či v predmetnej veci existovali dôvody na takýto

postup súdu (zastavenie konania), alebo či mal súd v konaní pokračovať. ...

Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa uznesením č. k. 336

z 11.12.2012 uložil žalobcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 7 019,61

eur do 60 dní od doručenia uznesenia na jeho účet a zároveň túto povinnosť uložil aj

žalovanému. Rozhodol tak na návrh žalovaného, ktorý bol súdu doručený 07.12.2012 (č. l.

334) a po zistení, že u žalobcu sú splnené zákonné podmienky na uloženie takejto

povinnosti, keď u žalobcu nezistil predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa

ust. v celom rozsahu a žalobca si podanou žalobou uplatnil právo na zaplatenie

6

sumy 140 392,20 eur (t. j. sumy presahujúcej 400 násobok sumy životného minima). Toto

uznesenie nadobudlo právoplatnosť 20.12.2012. Podľa záznamu o zložení (č. l. 339)

žalovaný zložil preddavok na trovy v sume 7 019,61 eur dňa 15.01.2013. Žalobca zložil

sumu 7 019,61 eur na účet súdu dňa 20.02.2013, a preto súd prvého stupňa uznesením

z 12.03.2013 s poukázaním na ustanovenie konanie zastavil.

V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalovaný preddavok na trovy konania v určenej

lehote zložil a tento zložil aj žalobca po uplynutí súdom určenej lehoty ale pred

rozhodnutím súdu prvého stupňa o zastavení konania.

Účelom, ktorý zákonodarca sledoval zavedením ustanovenia § 141a do Občianskeho

súdneho poriadku bolo zabrániť tzv. šikanóznym žalobám v sporoch, v ktorých je

uplatňovaná vyššia peňažná suma. V týchto odporca (žalovaný) platí trovy konania (napr.

odmenu advokáta) zo sumy, ktorá je voči nemu uplatňovaná s rizikom, že ak bude v bránení

práva úspešný, navrhovateľ (žalobca) jeho trovy neuhradí, keďže ešte počas konania podľa

vývoja konania napr. postúpi pohľadávku na inú osobu, u ktorej nie je zabezpečená

vymožiteľnosť tejto pohľadávky. Inštitút preddavku na trovy konania má za cieľ eliminovať

tieto šikanózne návrhy v čo najväčšej miere.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného a rešpektovania zmieneného účelu zákona, súd musí

pri interpretácii ustanovenia dbať aj o to, aby bola zachovaná primeraná

(proporcionálna) rovnováha medzi uvedenou legitímnou regulačnou funkciou preddavku

a právom žalobcu (navrhovateľa) na prístup k súdu. Súd musí prihliadať na rovnováhu

medzi poskytnutím materiálnej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania

a ochranou plynulého a riadneho výkonu spravodlivosti pred neuváženým, prípadne

šikanujúcim výkonom práva. Citované ustanovenie má zabrániť šikanóznym

žalobám ale na druhej strane nemožno žalobcovi, ktorý uhradil preddavok na trovy konania

a prejavil tak záujem pokračovať v konaní, brániť v prístupe k súdu. Tým, že preddavok na

trovy konania, výška ktorého nie je zanedbateľná, žalobca zložil pred rozhodnutím súdu

prvého stupňa o zastavení konania pre nezaplatenie tohto preddavku, súd prvého stupňa

nesprávne prísne formálne aplikoval ustanovenie sledujúce ochranu žalovaného pred

prípadnou šikanóznou žalobou a odňal tak možnosť žalobcovi konať pred súdom. Odvolací

7

súd potvrdením rozhodnutia súdu prvého stupňa o zastavení konania uvedenú procesnú

vadu konania neodstránil.

Na základe uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že žalobca dôvodne namietal, že

rozhodnutím odvolacieho, ako aj prvostupňového súdu, ktorým bolo konanie zastavené mu

bola odňatá možnosť konať pred súdom ( ). Súd prvého stupňa mal

v konaní riadne pokračovať.

Výskyt niektorej z procesných vád uvedených v je zo zákona vždy

dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, vydanému v konaní

postihnutom touto vadou. Zároveň je tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté

rozhodnutie súdu vždy zrušiť, pretože rozhodnutie, vydané v takomto konaní, nemôže byť

považované za správne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto na základe vyššie uvedených skutočností

podľa veta prvá, a veta za bodkočiarkou,

dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ako aj rovnakou vadou konania

postihnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.“

12. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

13. Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel

k záveru, že najvyšší súd sa primerane vysporiadal s argumentáciou sťažovateľky,

správne ustálil skutkový stav veci a relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom,

ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom . Nezistil žiadne

skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné toto uznesenie označiť za nezlučiteľné

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou ustanovenými princípmi

súdneho rozhodovania ( ).

8

Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu nejestvuje ani príčinná

súvislosť medzi označenými právami sťažovateľky a postupom najvyššieho súdu

pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení

sťažovateľkou označených práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym

názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, ústavnej

nekonformnosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia.

14. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam, pričom

v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

15. Z hľadiska posúdenia ústavnosti všeobecným súdom aplikovaného právneho

záveru ústavný súd zdôrazňuje, že najvyšší súd svoj právny záver náležite a kompaktne

odôvodnil a sťažovateľkou uvedená argumentácia v jej sťažnosti nebola spôsobilá vyvolať

pochybnosť o tomto odôvodnení z ústavného hľadiska.

16. Keďže s ohľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu nemá žiadnu vecnú súvislosť s tvrdeným porušením

označených práv sťažovateľky, odmietol jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

17. Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015

9