Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 274/2015
PDF · 396.45 KB
No categories available
I. ÚS 274/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátkou JUDr. Jarmilou Machovou, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 149/2014 z 30. októbra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
2. februára 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 149/2014 z 30. októbra 2014.
2. Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 386/07
konal Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) o žalobe, ktorou sa žalobca
(Dopravný podnik mesta Košice ̶ďalej len „žalobca“) domáhal od sťažovateľa zaplatenia
sumy 23,47 € s prísl. z titulu zaplatenia sankcie za využitie mestskej hromadnej dopravy bez
platného cestovného lístka v marci roku 2005. Okresný súd žalobe vyhovel rozsudkom
zo 4. októbra 2007, pričom v tomto konaní pred okresným súdom bol sťažovateľovi
ustanovený opatrovník z dôvodu jeho neznámeho pobytu, keďže na adrese uvedenej
v žalobe žalobcom sa sťažovateľ nezdržiaval.
3. Sťažovateľ dôvodiac tým, že o konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 386/07 nemal
vedomosť a dozvedel sa o ňom až v exekučnom konaní o nútenom výkone označeného
rozsudku okresného súdu, ktorý podľa sťažovateľa nemohol nadobudnúť právoplatnosť,
pretože mu nebol účinne doručený (a preto lehotu na podanie odvolania považoval
za zachovanú), podal 21. januára 2013 proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 16 C 386/07
zo 4. októbra 2007 odvolanie, ktoré odôvodnil aj tým, že žalobca zámerne
neuviedol v žalobe jeho správnu adresu, o ktorej mal mať žalobca vedomosť z iného
skoršieho konania vedeného žalobcom pred okresným súdom proti sťažovateľovi
pod sp. zn. 44 C 401/05. V tomto skoršom konaní o žalobe žalobcu proti sťažovateľovi
pre iný prípad jazdy mestskou hromadnou dopravou bez cestovného lístka, v ktorom bol
sťažovateľ úspešný a ktoré bolo právoplatne skončené 3. mája 2007, malo byť podľa
sťažovateľa preukázané, na akej adrese sa zdržiava, a tiež to, že ešte 30. januára 2002
na príslušnom oddelení polície sťažovateľ nahlásil stratu občianskeho preukazu a nový mu
bol vydaný 22. februára 2002, takže sa „strateným“ občianskym preukazom nemohol
preukázať pri kontrole mestskou hromadnou dopravou.
4. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením
sp. zn. 3 Co 100/2013 z 26. novembra 2013 odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného
súdu sp. zn. 16 C 386/07 zo 4. októbra 2007 odmietol ako oneskorene podané po zistení
o správnosti postupu okresného súdu pri zisťovaní pobytu sťažovateľa, kvôli nezisteniu
ktorého bola sťažovateľovi ustanovená opatrovníčka, prostredníctvom ktorej bol rozsudok
okresného súdu riadne doručený sťažovateľovi, ktorému tak uplynula lehota na podanie
odvolania proti nemu už 2. novembra 2007.
5. O dovolaní sťažovateľa podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, podľa
ktorého postup okresného súdu pri ustanovení mu opatrovníka pre neznámy pobyt napriek
vedomosti žalobcu o skutočnom mieste jeho pobytu bol „... formalistický, popierajúci jeho
právo ako účastníka konania brániť sa proti podanej žalobe v jej samej podstate“ a ktoré
bolo podané proti uvedenému uzneseniu krajského súdu, rozhodol najvyšší súd sťažnosťou
napádaným uznesením sp. zn. 2 Cdo 149/2014 z 30. októbra 2014, ktorým dovolanie
sťažovateľa odmietol.
6. Najvyšší súd konštatoval, že v čase podania žaloby bol sťažovateľ prihlásený
na pobyt na adrese uvádzanej v žalobe aj žalobcom, a keďže následným zisťovaním
okresného súdu prostredníctvom registra obyvateľstva, ústrednej evidencie väzňov,
miestneho úradu príslušnej mestskej časti, okresného riaditeľstva evidencie obyvateľov,
obvodného oddelenia Policajného zboru, ako aj u príbuzných sťažovateľa (syn sťažovateľa
nemal tiež vedomosť o jeho pobyte) sa nepodarilo zistiť inú adresu jeho pobytu, nebola
postupom okresného súdu pri ustanovovaní mu opatrovníka odňatá sťažovateľovi ani
možnosť konať pred súdom. V súvislosti s námietkou týkajúcou sa vedomosti žalobcu
o mieste pobytu sťažovateľa najvyšší súd konštatoval, že žalobca pri podávaní žaloby
vychádzal z hlásenia podaného jeho kontrolórom, ktorý pri kontrole opísal údaje
z kontrolovaného preukazu totožnosti a ktoré (konkrétne miesto pobytu) boli preukázané aj
v dôsledku aktivity okresného súdu, a že žalobca ako dopravný podnik vedie veľké
množstvo obdobných súdnych sporov, takže od neho nemožno očakávať, aby mal prehľad
o ich prípadnom prepojení.
7. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ polemizuje s názorom najvyššieho
súdu, pričom v tejto súvislosti uviedol:
„Snáď je možné súhlasiť s názorom najvyššieho súdu, že žalobkyňu nemožno
podozrievať z toho, že moju správnu adresu zámerne súdu neoznámila. Možno pripustiť
snáď aj to, že žalobkyňa ako dopravný podnik vedie veľké množstvo súdnych konaní proti
množstvu protistrán a nedá sa preto vylúčiť, že žalobkyňa správnu adresu môjho pobytu
neuviedla súdu nedopatrením, napr. z dôvodu, že pri veľkom množstve súdnych sporov,
ktoré vedie, neudržala vo veciach týkajúcich sa mojej osoby ako žalovaného potrebný
prehľad a náležitú evidenciu.
Hoci možnú správnosť uvedeného pohľadu najvyššieho súdu pripúšťam, zároveň
tvrdím, že rovnako dobre nemožno vylúčiť ani diametrálne odlišný pohľad. Spočíva v tom,
že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 44 C 401/2005 bezpečne zistil, že ja som bez
platného lístka mestskou hromadnou dopravou nejazdil, a že došlo k zneužitiu môjho
strateného občianskeho preukazuj neznámou osobou, ktorá bola pri čiernej jazde
pristihnutá a preukázala sa mojím preukazom totožnosti. Žalobkyňa na tomto podklade bola
v spore neúspešná, jej žaloba bola zamietnutá. Za tohto stavu by sa logicky dalo očakávať,
že právny zástupca žalobkyne (ktorého profesionálnou povinnosťou je postupovať odborne
a v súlade so zákonom) prelustruje všetky ďalšie súdne spory vedené proti mne z toho
pohľadu, či z časového hľadiska nespadajú do obdobia, v ktorom som už mal iný občiansky
preukaz, keď ten pôvodný som stratil. Pri takomto postupe by sa muselo zistiť, že ani žaloba
vedená pod sp. zn. 16 C 386/2007 nemôže obstáť (obdobne ako ani ďalšia žaloba vedená
pod sp. zn. 21 C 845/2007, ktorá je v štádiu dovolacieho konania), a že by bolo namieste
vziať ju späť. Za tohto stavu sa mohlo javiť pre žalobkyňu výhodnejšie moju skutočnú adresu
súdu neoznamovať a ťažiť z výhod konania voči žalovanému zastúpenému opatrovníkom,
ktorý o veci nemal žiadnu vedomosť a nemohol sa preto ani v mojom zastúpení účinne
brániť.
Nech už by sa vychádzalo z ktoréhokoľvek z vyššie uvedených možných pohľadov,
oba vedú vo svojich dôsledkoch k jednoznačnému záveru, podľa ktorého som prišiel
o možnosť vedieť o konaní, reálne sa ho zúčastniť, prevziať rozsudok a následne v prípade
potreby podať odvolanie primárne na základe hrubého pochybenia právneho zástupcu
žalobkyne, ktorý (či vedome, či nevedome) moju správnu adresu súdu neoznámil, hoci
o tejto preukázateľne vedel.“
8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 149/2014 uznesením z 30.10.2014
porušil základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 149/2014 z 30.10.2014 sa zrušuje a vec sa
v r a c i a na ďalšie konanie.
Najvyšší súd je povinný n a h r a d i ť trovy právneho
zastúpenia advokátom na účet právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti.“
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. V súvislosti so sťažovateľom napádaným uznesením najvyššieho súdu ústavný
súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a
aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
12. V napádanom uznesení najvyššieho súdu, ktorého odôvodnenie sa zhoduje s jeho
popisom uvádzaným sťažovateľom (preto ho ústavný súd na tomto mieste duplicitne
neuvádza, pozn.), je okrem iného uvedené, že „Fakultatívne ustanovenie opatrovníka je
krajným riešením a prichádza do úvahy až po tom, keď zlyhali všetky procesné možnosti,
ako zabezpečiť práva osoby, ktorá z rôznych dôvodov nemôže pred súdom konať.“, pričom
podľa zistení najvyššieho súdu, ktoré nerozporuje ani sťažovateľ, v danom prípade okresný
súd na zabezpečenie práv sťažovateľa ako účastníka konania vykonal všetky jemu dostupné
a do úvahy prichádzajúce úkony v záujme zistenia pobytu sťažovateľa a až v dôsledku tohto
šetrenia dospel k záveru o potrebe ustanoviť mu opatrovníčku.
13. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa, ktorou zodpovednosť za nesplnenie si
svojej povinnosti ohlásiť príslušnému úradu zmenu adresy svojho trvalého bydliska v súlade
so zákonom č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri
obyvateľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov prenáša na žalobcu, ktorý
mal mať vedomosť o mieste jeho pobytu, prípadne na okresný súd, ktorý z titulu iného
konania tiež mohol mať vedomosť o mieste pobytu sťažovateľa, ústavný súd pripomína
zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ (bdelým prináležia práva) rozvíjanú v pomeroch
moderného právneho štátu, ktorá poníma subjekty právnych vzťahov ako emancipovaných
jedincov a entity, ktorí sa musia aktívne pričiniť o to, aby ich práva boli rešpektované
a chránené, a nespoliehať sa na ochranársku ruku paternalistického štátu (napr. nález
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 1106/08 z 10. marca 2009, bod 22). Táto
zásada teda zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj
sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by
nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu, a využil prostriedky, ktoré mu poskytuje
zákon, a následne vykonal prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv
(napr. II. ÚS 213/09, IV. ÚS 57/2011, IV. ÚS 349/2011, II. ÚS 163/2015).
14. Podľa ústavného súdu je ústavne neudržateľné, aby sťažovateľ svoju vlastnú
pasivitu pri plnení si svojich zákonných povinností (povinnosti nahlásiť zmenu svojho
trvalého pobytu) ospravedlňoval či už vedomým alebo nevedomým konaním, resp.
nekonaním iného subjektu, ktorému by pripisoval zodpovednosť sa porušenie svojich práv,
k aktívnej ochrane ktorých ani sám neprispel.
15. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
16. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že závery najvyššieho súdu
v napádanom uznesení sp. zn. 2 Cdo 149/2014 z 30. októbra 2014 sú ústavne udržateľné
a podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať rozporuplnosť, svojvoľnosť a neodôvodnenosť,
ktoré by mali za následok arbitrárnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, preto
ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne
neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
17. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania sú viazané
na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),
ústavný súd o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júna 2015