Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 274/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátkou JUDr. Jarmilou Machovou, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

2. februára 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v (ďalej len „“) a práva

na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. októbra 2014.

2. Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.

konal Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) o žalobe, ktorou sa žalobca

(Dopravný podnik mesta Košice ̶ďalej len „žalobca“) domáhal od sťažovateľa zaplatenia

sumy 23,47 € s prísl. z titulu zaplatenia sankcie za využitie mestskej hromadnej dopravy bez

platného cestovného lístka v marci roku 2005. Okresný súd žalobe vyhovel rozsudkom

zo 4. októbra 2007, pričom v tomto konaní pred okresným súdom bol sťažovateľovi

ustanovený opatrovník z dôvodu jeho neznámeho pobytu, keďže na adrese uvedenej

v žalobe žalobcom sa sťažovateľ nezdržiaval.

3. Sťažovateľ dôvodiac tým, že o konaní vedenom pod sp. zn. nemal

vedomosť a dozvedel sa o ňom až v exekučnom konaní o nútenom výkone označeného

rozsudku okresného súdu, ktorý podľa sťažovateľa nemohol nadobudnúť právoplatnosť,

pretože mu nebol účinne doručený (a preto lehotu na podanie odvolania považoval

za zachovanú), podal 21. januára 2013 proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

zo 4. októbra 2007 odvolanie, ktoré odôvodnil aj tým, že žalobca zámerne

neuviedol v žalobe jeho správnu adresu, o ktorej mal mať žalobca vedomosť z iného

skoršieho konania vedeného žalobcom pred okresným súdom proti sťažovateľovi

pod sp. zn. . V tomto skoršom konaní o žalobe žalobcu proti sťažovateľovi

pre iný prípad jazdy mestskou hromadnou dopravou bez cestovného lístka, v ktorom bol

sťažovateľ úspešný a ktoré bolo právoplatne skončené 3. mája 2007, malo byť podľa

sťažovateľa preukázané, na akej adrese sa zdržiava, a tiež to, že ešte 30. januára 2002

na príslušnom oddelení polície sťažovateľ nahlásil stratu občianskeho preukazu a nový mu

bol vydaný 22. februára 2002, takže sa „strateným“ občianskym preukazom nemohol

preukázať pri kontrole mestskou hromadnou dopravou.

4. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením

sp. zn. z 26. novembra 2013 odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného

súdu sp. zn. zo 4. októbra 2007 odmietol ako oneskorene podané po zistení

o správnosti postupu okresného súdu pri zisťovaní pobytu sťažovateľa, kvôli nezisteniu

ktorého bola sťažovateľovi ustanovená opatrovníčka, prostredníctvom ktorej bol rozsudok

okresného súdu riadne doručený sťažovateľovi, ktorému tak uplynula lehota na podanie

odvolania proti nemu už 2. novembra 2007.

5. O dovolaní sťažovateľa podľa , podľa

ktorého postup okresného súdu pri ustanovení mu opatrovníka pre neznámy pobyt napriek

vedomosti žalobcu o skutočnom mieste jeho pobytu bol „... formalistický, popierajúci jeho

právo ako účastníka konania brániť sa proti podanej žalobe v jej samej podstate“ a ktoré

bolo podané proti uvedenému uzneseniu krajského súdu, rozhodol najvyšší súd sťažnosťou

napádaným uznesením sp. zn. z 30. októbra 2014, ktorým dovolanie

sťažovateľa odmietol.

6. Najvyšší súd konštatoval, že v čase podania žaloby bol sťažovateľ prihlásený

na pobyt na adrese uvádzanej v žalobe aj žalobcom, a keďže následným zisťovaním

okresného súdu prostredníctvom registra obyvateľstva, ústrednej evidencie väzňov,

miestneho úradu príslušnej mestskej časti, okresného riaditeľstva evidencie obyvateľov,

obvodného oddelenia Policajného zboru, ako aj u príbuzných sťažovateľa (syn sťažovateľa

nemal tiež vedomosť o jeho pobyte) sa nepodarilo zistiť inú adresu jeho pobytu, nebola

postupom okresného súdu pri ustanovovaní mu opatrovníka odňatá sťažovateľovi ani

možnosť konať pred súdom. V súvislosti s námietkou týkajúcou sa vedomosti žalobcu

o mieste pobytu sťažovateľa najvyšší súd konštatoval, že žalobca pri podávaní žaloby

vychádzal z hlásenia podaného jeho kontrolórom, ktorý pri kontrole opísal údaje

z kontrolovaného preukazu totožnosti a ktoré (konkrétne miesto pobytu) boli preukázané aj

v dôsledku aktivity okresného súdu, a že žalobca ako dopravný podnik vedie veľké

množstvo obdobných súdnych sporov, takže od neho nemožno očakávať, aby mal prehľad

o ich prípadnom prepojení.

7. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ polemizuje s názorom najvyššieho

súdu, pričom v tejto súvislosti uviedol:

„Snáď je možné súhlasiť s názorom najvyššieho súdu, že žalobkyňu nemožno

podozrievať z toho, že moju správnu adresu zámerne súdu neoznámila. Možno pripustiť

snáď aj to, že žalobkyňa ako dopravný podnik vedie veľké množstvo súdnych konaní proti

množstvu protistrán a nedá sa preto vylúčiť, že žalobkyňa správnu adresu môjho pobytu

neuviedla súdu nedopatrením, napr. z dôvodu, že pri veľkom množstve súdnych sporov,

ktoré vedie, neudržala vo veciach týkajúcich sa mojej osoby ako žalovaného potrebný

prehľad a náležitú evidenciu.

Hoci možnú správnosť uvedeného pohľadu najvyššieho súdu pripúšťam, zároveň

tvrdím, že rovnako dobre nemožno vylúčiť ani diametrálne odlišný pohľad. Spočíva v tom,

že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. bezpečne zistil, že ja som bez

platného lístka mestskou hromadnou dopravou nejazdil, a že došlo k zneužitiu môjho

strateného občianskeho preukazuj neznámou osobou, ktorá bola pri čiernej jazde

pristihnutá a preukázala sa mojím preukazom totožnosti. Žalobkyňa na tomto podklade bola

v spore neúspešná, jej žaloba bola zamietnutá. Za tohto stavu by sa logicky dalo očakávať,

že právny zástupca žalobkyne (ktorého profesionálnou povinnosťou je postupovať odborne

a v súlade so zákonom) prelustruje všetky ďalšie súdne spory vedené proti mne z toho

pohľadu, či z časového hľadiska nespadajú do obdobia, v ktorom som už mal iný občiansky

preukaz, keď ten pôvodný som stratil. Pri takomto postupe by sa muselo zistiť, že ani žaloba

vedená pod sp. zn. nemôže obstáť (obdobne ako ani ďalšia žaloba vedená

pod sp. zn. , ktorá je v štádiu dovolacieho konania), a že by bolo namieste

vziať ju späť. Za tohto stavu sa mohlo javiť pre žalobkyňu výhodnejšie moju skutočnú adresu

súdu neoznamovať a ťažiť z výhod konania voči žalovanému zastúpenému opatrovníkom,

ktorý o veci nemal žiadnu vedomosť a nemohol sa preto ani v mojom zastúpení účinne

brániť.

Nech už by sa vychádzalo z ktoréhokoľvek z vyššie uvedených možných pohľadov,

oba vedú vo svojich dôsledkoch k jednoznačnému záveru, podľa ktorého som prišiel

o možnosť vedieť o konaní, reálne sa ho zúčastniť, prevziať rozsudok a následne v prípade

potreby podať odvolanie primárne na základe hrubého pochybenia právneho zástupcu

žalobkyne, ktorý (či vedome, či nevedome) moju správnu adresu súdu neoznámil, hoci

o tejto preukázateľne vedel.“

8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. uznesením z 30.10.2014

porušil základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 30.10.2014 sa zrušuje a vec sa

v r a c i a na ďalšie konanie.

Najvyšší súd je povinný n a h r a d i ť trovy právneho

zastúpenia advokátom na účet právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti.“

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. V súvislosti so sťažovateľom napádaným uznesením najvyššieho súdu ústavný

súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a

aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody ().

12. V napádanom uznesení najvyššieho súdu, ktorého odôvodnenie sa zhoduje s jeho

popisom uvádzaným sťažovateľom (preto ho ústavný súd na tomto mieste duplicitne

neuvádza, pozn.), je okrem iného uvedené, že „Fakultatívne ustanovenie opatrovníka je

krajným riešením a prichádza do úvahy až po tom, keď zlyhali všetky procesné možnosti,

ako zabezpečiť práva osoby, ktorá z rôznych dôvodov nemôže pred súdom konať.“, pričom

podľa zistení najvyššieho súdu, ktoré nerozporuje ani sťažovateľ, v danom prípade okresný

súd na zabezpečenie práv sťažovateľa ako účastníka konania vykonal všetky jemu dostupné

a do úvahy prichádzajúce úkony v záujme zistenia pobytu sťažovateľa a až v dôsledku tohto

šetrenia dospel k záveru o potrebe ustanoviť mu opatrovníčku.

13. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa, ktorou zodpovednosť za nesplnenie si

svojej povinnosti ohlásiť príslušnému úradu zmenu adresy svojho trvalého bydliska v súlade

so o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri

obyvateľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov prenáša na žalobcu, ktorý

mal mať vedomosť o mieste jeho pobytu, prípadne na okresný súd, ktorý z titulu iného

konania tiež mohol mať vedomosť o mieste pobytu sťažovateľa, ústavný súd pripomína

zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ (bdelým prináležia práva) rozvíjanú v pomeroch

moderného právneho štátu, ktorá poníma subjekty právnych vzťahov ako emancipovaných

jedincov a entity, ktorí sa musia aktívne pričiniť o to, aby ich práva boli rešpektované

a chránené, a nespoliehať sa na ochranársku ruku paternalistického štátu (napr. nález

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 10. marca 2009, bod 22). Táto

zásada teda zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj

sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by

nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu, a využil prostriedky, ktoré mu poskytuje

zákon, a následne vykonal prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv

(napr. , , , ).

14. Podľa ústavného súdu je ústavne neudržateľné, aby sťažovateľ svoju vlastnú

pasivitu pri plnení si svojich zákonných povinností (povinnosti nahlásiť zmenu svojho

trvalého pobytu) ospravedlňoval či už vedomým alebo nevedomým konaním, resp.

nekonaním iného subjektu, ktorému by pripisoval zodpovednosť sa porušenie svojich práv,

k aktívnej ochrane ktorých ani sám neprispel.

15. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

16. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že závery najvyššieho súdu

v napádanom uznesení sp. zn. z 30. októbra 2014 sú ústavne udržateľné

a podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať rozporuplnosť, svojvoľnosť a neodôvodnenosť,

ktoré by mali za následok arbitrárnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, preto

ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne

neopodstatnenú odmietol ( ).

17. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania sú viazané

na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa ( prvá veta ),

ústavný súd o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015