Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 312/2015
PDF · 375.43 KB
No categories available
III. ÚS 312/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
advokátom JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc, Advokátska kancelária, Nezábudková 22,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj neidentifikovaného
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy slovenskej republiky postupom a rozsudkom
Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 7 C 150/2012 zo 16. januára 2013 a postupom
a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 527/2013 zo 16. decembra 2014
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
2
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),
pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj neidentifikovaného
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a rozsudkom Okresného súdu
Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 150/2012 zo 16. januára 2013 a
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 527/2013
zo 16. decembra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že žalobou podanou na okresnom súde sa
domáhala určenia neplatnosti vkladu záložného práva vykonaného v prospech odporcu
Správou katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava. Okresný súd o žalobe
sťažovateľky rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 C 150/2012 zo 16. januára 2013 tak, že žalobu
sťažovateľky zamietol. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že okresný súd mal v odôvodnení
svojho rozhodnutia konštatovať, že vklad do katastra nehnuteľností nie je právny úkonom
v zmysle § 34 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov,
preto dospel k záveru, že účastníci sa nemôžu domáhať v občianskom súdnom konaní
určenia neplatnosti vkladu do katastra nehnuteľností. Okresný súd mal ďalej konštatovať aj
to, že v danom prípade by sťažovateľke chýbal aj naliehavý právny záujem na určenie
neplatnosti tohto vkladu. Z uvedených dôvodov mal okresný súd odmietnuť vykonať aj
navrhnuté dokazovanie sťažovateľkou, pretože podľa názoru okresného súdu nebolo
potrebné na zistenie skutkového stavu pre účely rozhodnutia. Proti označenému rozsudku
okresného súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdil.
3
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu
boli porušené jej označené práva. Sťažovateľka okrem uvedenia stručného priebehu konania
argumentuje tým, že krajský súd sa „nevysporiadal s rozpormi nachádzajúcimi sa v spise
a riadne nezistil skutkový stav“. Sťažovateľka tiež tvrdí, že „konanie odporcu (rozumej
žalovaného, pozn.) predstavuje úmyselné zavádzanie skutočností voči sťažovateľovi, ako aj
voči súdu. Na uvedené súd neprihliadal, dôsledkom čoho bolo zamietnutie odôvodneného
návrhu sťažovateľa o určenie neplatnosti vkladu záložného práva. Sťažovateľ bol sústavne
úmyselne uvádzaný vyjadreniami odporcu do omylu.“.
Sťažovateľka na základe uvedeného v závere sťažnosti navrhla vydať vo veci tento
nález:
„1. Základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1
a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu Bratislava,
sp. zn.: 8Co/527/2013 63 zo dňa 16.12.2014, ktorým Krajský súd Bratislava potvrdil
rozsudok Okresného súdu Bratislava II., sp. zn.: 7C/150/2012 35 porušené bolo.
2. Postupom Krajského súdu Bratislava, Okresného súdu Bratislava II. bolo
porušené základné právo sťažovateľa, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a to
rozsudkom Krajského súdu Bratislava, sp. zn.: 8Co/527/2013 63 zo dňa 16.12.2014
a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II., sp. zn.: 7C/150/2012 35 zo dňa 16.01.2013.
3. Postupom Krajského súdu Bratislava, Okresného súdu Bratislava II. boli porušené
základné práva sťažovateľa, podľa čl. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a
podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a to rozsudkom Krajského súdu
Bratislava zo dňa 16.12.2014, sp. zn.: 8Co/527/2013 63 a rozsudkom Okresného súdu
Bratislava II. zo dňa 16.01.2013, sp. zn.: 7C/150/2012 35.
4. Rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 16.12.2014, sp. zn.: 8Co/527/2013 63
a rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 16.01.2013, sp. zn.: 7C/150/2012 35 sa
zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava II. na nové rozhodnutie.
4
5. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie podľa úvahy
Ústavného súdu Slovenskej republiky.
6. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd
Bratislava povinný vyplatiť k rukám právneho zástupcu sťažovateľa: JUDr. Marián Ševčík,
CSc., advokát, Nezábudková 22, 821 01 Bratislava.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych
aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 49
a nasledujúcich zákona o ústavnom súde). V tejto súvislosti už ústavný súd opakovane
5
uviedol, že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to tak náležitosti
týkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je potom viazaný návrhom
na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v
petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich
práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že v posudzovanom prípade je obsah sťažnosti
neurčitý a neúplný. V tejto súvislosti dodáva, že k sťažnosti neboli okrem splnomocnenia
pripojené napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu.
Závažným obsahovým nedostatkom sťažnosti je skutočnosť, že v celom jej
odôvodnení sa nenachádza čo i len jediná dostatočne konkrétna a určitá ústavnoprávne
relevantná námietka, ktorá by mala svedčať v prospech záveru o porušení niektorého
z označených základných práv alebo slobôd podľa ústavy, resp. práv podľa listiny okresným
a krajským súdom, ktorých ako porušovateľov sťažovateľka v petite svojej sťažnosti
označila. Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby
medzi relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde [§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm.
a)] vyplýva, že sťažovateľka musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia porušenia
ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov ústavy, ale musí ich
konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých
dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.
Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia sťažnosti v spojení
s nepredložením napadaných rozhodnutí súdov významné procesné dôsledky. Je základnou
povinnosťou sťažovateľky, aby čo najpresnejšie opísala skutkový stav, z ktorého vyvodzuje
svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových
okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne
posúdenie predloženého sporu. Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu
o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je teda
6
vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľky spočívajúcich v uvedení
skutočností svedčiacich o porušení jej základných práv alebo slobôd rozhodnutím,
opatrením, procesným postupom, prípadne inou aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho
orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu
atď.). Vznesenie takýchto námietok podanie sťažovateľky neobsahuje, pričom samotný
subjektívny názor sťažovateľky o porušení jej práv nie je dostatočným dôvodom pre záver,
že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by
dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie. Napokon
nepredloženie napadnutých rozsudkov znemožňuje čo i len preskúmať správnosť skutkových
tvrdení sťažovateľky.
Napokon sťažovateľka nekonkretizovala konkrétne základné právo podľa čl. 48
ods. 2 ústavy. Predmetný článok ústavy totiž obsahuje viacero základných práv.
Ústavný súd v súhrne konštatuje, že sťažnosť, ktorá bola doručená ústavnému súdu,
neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, teda nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú
náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde. K sťažnosti neboli v rozpore
s § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde pripojené sťažnosťou napadnuté rozhodnutia súdov.
Sťažovateľka tiež nekonkretizovala základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle
požiadavky vyplývajúcej z § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť ako celok pôsobí
nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení
námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje
(m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných
náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný
7
súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta
vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať
advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj
prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Pretože predmetná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje náležitosti, ktoré
na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a síce
relevantné odôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce
s návrhom na rozhodnutie vo veci samej, kópie napadnutých rozhodnutí všeobecných
súdov, ako aj konkretizáciu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd aj
so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky jej sťažnosť odmietol
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nezaoberal sa už ústavný súd ďalšími
návrhmi formulovanými sťažovateľkou v petite sťažnosti (zrušenie označených rozhodnutí
všeobecných súdov, návrh na priznanie náhrady trov konania, návrh na priznanie
finančného zadosťučinenia podľa úvahy ústavného súdu).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2015
8