Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 376/2015
PDF · 484.83 KB
No categories available
II. ÚS 376/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, , ,
, , , , a , ,
zastúpených advokátkou JUDr. Vierou Strakovou, Kpt. Nálepku 5, Prešov, vo veci
namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 56/2013
z 26. februára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , , ,
a o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2014
doručená sťažnosť , , ,
, , , , ,
a , (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 56/2013 z 26. februára 2014 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že Okresný súd Prešov (ďalej len
„okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) rozsudkom sp. zn. 28 C 334/2008 z 12. októbra
2011 v spojení s opravným uznesením z 22. januára 2013 zamietol návrh sťažovateľov,
ktorým sa domáhali určenia, že sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností „parcely
2 2
o výmere 1440 mzastavané plochy, parcely o výmere 44 m
2
zastavané plochy a nádvoria, parcely o výmere 12 mzastavané plochy
2
a nádvoria, parcely o výmere 52 mzastavané plochy a nádvoria“
v katastrálnom území , na základe predloženého geometrického plánu
z 21. februára 2011, overeného 8. marca 2011 Správou katastra Prešov pod .
Na základe vykonaného dokazovania sa súd prvého stupňa stotožnil s obranou odporcu
v 1. rade, ktorý poukazoval na vydržanie predmetných nehnuteľností svojím právnym
predchodcom, ako aj samotným odporcom v 1. rade, a dospel k záveru, že odporca v 1. rade
predmetné nehnuteľnosti nadobudol v dobrej viere, jeho držba je oprávnená a preukázaná,
preto vlastníctvo odporcu v 1. rade je nespochybniteľné.
Na základe sťažovateľmi podaného odvolania krajský súd napadnutým rozsudkom
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny.
Sťažovatelia v sťažnosti v podstate namietajú nesprávne právne posúdenie veci
krajským súdom v napadnutom rozsudku, pričom v odôvodnení sťažnosti bližšie uvádzajú:
„Otec odporcu v 1. rade nadobudol na základe kúpnej zmluvy
pozemok parcela (v súčasnosti rozdelený na nové parcely, vrátane parcely )
od Urbárskej spoločnosti pozemkové spoločenstvo Obce ... registrovanou pod
zo dňa 15.07.1998 Okresným úradom v Prešove, katastrálny odbor.
Otec následne kúpnou zmluvou, ktorej vklad bol povolený dňa
02.05.2001 previedol predmetnú parcelu na svojho syna
(odporcu v 1. rade). ...
Uznesením Okresného súdu Prešov po nebohom
... bola schválená dohoda dedičov a nehnuteľností v katastrálnom území ,
okrem iného zapísané vo vložke v 1/2 nadobudli dedičia
zo zákona tak, že sťažovateľ v 1. rade nadobudol aj mpč. zapísanú
vo vložke , kat. úz. ... v spoluvlastníckom podiele 1/12.
Sťažovateľ teda mal titul, ktorý Občiansky zákonník uznáva ako zákonný spôsob
nadobudnutia vlastníckeho práva. Týmto titulom je dedenie, ktoré je zaručené aj Ústavou
SR.
Sťažovateľ v 1 rade bol aj zapísaný na , kat. úz. pozemok parcela
2
Orná pôda o výmere 3455 mv spoluvlastníckom podiele 1/12 k celku. ...
Parcela pozemok a následne parcela Zastavané plochy a nádvoria
2
o výmere 19184 mbola vytvorená z pôvodnej mpč. , kat. úz. . Túto skutočnosť
akceptoval tak Okresný súd Prešov ako aj Krajský súd v Prešove. Žalobu však zamietli
z dôvodu úspešne vznesenej námietky vydržania odporcom v 1. rade.
Krajský súd v Prešove... rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil s tým, že odporca
v 1. rade preukázal oprávnenosť svojej držby, aj keď na základe neplatného právneho
úkonu. Súd totiž považoval za pochybné nadobudnutie vlastníctva družstvom v r. 1984...
Od družstva nehnuteľnosť následne nadobudla Urbárska spoločnosť Obce a od nej
kúpnou zmluvou ako právny predchodca odporcu v 1. rade.
Súd považoval nadobudnutie vlastníctva družstvom v r. 1984 za pochybné a následné
prevody za absolútne neplatné, aj napriek tomu mal tak súd prvého stupňa ako aj súd
odvolací za to, že odporca v 1. rade predmetné nehnuteľnosti riadne a poctivo vydržal spolu
so započítaním doby jeho právneho predchodcu. ...
Právny predchodca odporcu v 1. rade... vedel s ohľadom na všetky okolnosti
prípadu, že družstvo nikdy nebolo vlastníkom pozemkov vložených do družstva. Vlastníctvo
ostalo zachované tým čo do družstva vložili svoje nehnuteľnosti... Družstvo teda nemohlo
disponovať s pozemkami nakoľko nebolo ich vlastníkom.
Na základe Dohody o vydaní majetkových podielov ku dňu 31.07.1993 uzavretou
medzi PD ... a oprávnenými osobami za Obec ... je zrejme, že
predmetom vydania bol len živý inventár (zvieratá) a nie nehnuteľnosti.
V rozsudkoch sa uvádza, že po revolúcii sa hospodársky dvor transformoval na
urbársku spoločnosť k tomu chceme uviesť, že toto vyjadrenie je nepravdivé pretože
poľnohospodárske družstvo nebolo transformované ale likvidované...
Na základe podania zo dňa 08.12.1994 označeným ako Návrh na záznam
vlastníckeho práva do katastra bola na , kat. úz. zapísaná Urbárska
spoločnosť, pozemkové spoločenstvo Obce , . V návrhu je uvedená
Dohoda o vydaní majetkových podieloch kou dňu 31.07.1993, v ktorej sa však neuvádzajú
žiadne nehnuteľností, ale len živý inventár... Ako titul nadobudnutia je však na pri
Urbárskej spoločnosti Obce už uvedená Žiadosť 5920/94... Návrh na záznam
však vtedy ani teraz platné a účinné katastrálne predpisy nepoznali a Žiadosť sama o sebe
nemôže byť titulom nadobudnutia vlastníckeho práva.
Nadobudnutie vlastníctva Urbárskou spoločnosťou Obce je v rozpore
so zákonom nakoľko právny predchodca (PD ) nebol vlastníkom
pozemkov, ale len živého inventára poľnohospodárskych stavieb (sklad živočíšnej výroby,
mostová váha, vrátnica, ovčín).
Návrh na záznam vlastníctva na základe vyššie uvedeného zákona bol v rozpore
s vtedy platnými a účinnými katastrálnymi predpismi. Všetky tieto skutočnosti boli známe
právnemu predchodcovi odporcu v 1. rade, ktorý práve vzhľadom na všetky okolnosti
konkrétneho prípadu nemohol byť dobromyseľný v tom, že mu vec vlastnícky patrí, t. j.
nenakladal s vecou ako s vlastnou a jeho držba nebola oprávnená.
Dobromyseľný, keď už, tak mohol byť až odporca v 1. rade vklad
kúpnej zmluvy, kde vystupoval ako kupujúci bol povolený dňa 02.05.2001. Až od tohto
dátumu bolo potrebné počítať vydržaciu dobu, ktorá však neuplynula z dôvodu, že žalobca
podal žalobu na súd dňa 18.11.2008. Súd prvého stupňa aj súd odvolací počítali vydržaciu
dobu od. 15.07.1998, keď bol povolený vklad na právneho predchodcu odporcu v 1. rade
, avšak v tom čase ešte nebola vyplatená celá kúpna cena
ako kupujúcim, ktorá bola dojednaná v splátkach (splátkový kalendár na tri roky
a až po vyplatení poslednej splátky v r. 2000 sa právny predchodca stal vlastníkom
hospodárskeho dvora... Súdy mali dobromyseľnosť počítať až od okamihu vyplatenia
poslednej splátky aj keď vklad do KN bol povolený 15.07.1998. Pre určenie
dobromyseľnosti nie je vkladové konanie rozhodujúce. Až do zaplatenia poslednej splátky
musel mať právny predchodca odporcu v 1. rade dôvodné pochybnosti, že je vlastníkom
hospodárskeho dvora... Od r. 2000 tiež by neuplynula vydržacia dobu a preto by
k vydržaniu nemohlo dôjsť...
Súd prvého stupňa aj súd odvolací prakticky riešili stret (kolíziu) dvoch
subjektívnych práv resp. kolíziu právnych titulov nadobudnutia vlastníckeho práva k
spornej nehnuteľnosti. Sťažovateľovi svedčí titul dedenia a to, že bol ako podielový
spoluvlastník v 1/12 zapísaný na . Odporca na druhej strane podľa
všeobecných súdov preukázal oprávnenú držbu a svedčí mu titul vydržania (aj keď
neplatný)...
Súdy dali prednosť námietke odporcu ohľadne vydržania, aj keď je sporný moment
uchopenia držby...
Dobrá viera sa musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi
vzniknúť vlastnícke právo. ...
V prípade stretu práva a povinnosti pravého vlastníka veci a oprávneného držiteľa
veci má jednoznačne prednosť vlastník ako nositeľ silnejšieho práva k veci, ktoré je navyše
chránené Ústavou SR (Čl. 20) a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika
viazaná.
Neoprávnené vydržanie je zásahom do vlastníckeho práva doterajšieho
vlastníka/kov.“
Na základe uvedenej argumentácie sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8Co/56/2013 zo dňa 26.02.2014
došlo k porušeniu ústavného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1. Ústavy SR
a k porušeniu práva na ochranu majetku podľa Čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8Co/56/2013
zo dňa 26.02.2014 a vracia mu vec na ďalšie konanie,
3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania pozostávajúcich z trov
právneho zastúpenia podľa 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky č. 455/2004 Z. z... 276,40
EUR.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Predmetom sťažnosti je sťažovateľmi namietané porušenie základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 56/2013 z 26. februára 2014, ktorým
krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby sťažovateľov.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry uviedol, že vykladá a aplikuje čl. 20 ústavy
tak, aby jeho výklad a aplikácia boli v súlade s čl. 1 dodatkového protokolu (PL. ÚS 17/00)
i s jeho výkladom a aplikáciou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“). Preto
aj v tomto prípade ústavný súd námietky sťažovateľov týkajúce sa porušenia práv podľa čl. 1
dodatkového protokolu a čl. 20 ods. 1 ústavy posudzoval spoločne.
Podľa ESĽP môže byť majetkom, resp. vlastníctvom v zmysle uvedených článkov len
existujúci majetok (rozsudok Van der Mussele v. Belgicko z 23. 11. 1983, séria A, č. 70, s.
23, bod 48, III. ÚS 60/04) alebo majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých
sťažovateľ môže tvrdiť, že má aspoň legitímnu nádej, že budú zhmotnené, resp.
konkretizované (rozsudok Pine Valley Developments Ltd. a iní v. Írsko z 29. 11. 1991, séria
A, č. 222, s. 23, bod 51 a rozsudok Pressos Compania Naviera S. A. a iní v. Belgicko
z 20. novembra 1995, séria A, č. 332, bod 31). Európsky súd pre ľudské práva zastáva
stanovisko, že majetok existuje len od chvíle, keď naň vlastník môže uplatniť nesporný
nárok, pričom vlastnícke právo nezahŕňa právo na nadobudnutie majetku.
V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj
majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd už v rámci svojej judikatúry
vyslovil, že slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy,
implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené
priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie
popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy
(I. ÚS 23/01). Rovnako ESĽP pri rozhodovaní o porušení čl. 1 dodatkového protokolu
skúma okrem iného i dodržiavanie procesných pravidiel príslušnými orgánmi [napr.
v rozsudku z 21. 5. 2002 vo veci Jokela v. Fínsko (No 28 856/95) hovorí tiež o „inherent
procedural requirements“ (základných procesných požiadavkách) označeného ustanovenia].
Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií
procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Ústavný súd, poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru, zdôrazňuje, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Sťažovatelia predovšetkým namietajú nesprávne právne posúdenie veci odvolacím
súdom v napadnutom rozsudku, v ktorom sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil
s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa a s jeho právnym posúdením veci a na základe toho
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Sťažovatelia spochybňujú najmä záver konajúcich
súdov o nadobudnutí vlastníckeho práva odporcom v 1. rade vydržaním, a to z dôvodu
nesplnenia zákonnej podmienky dobromyseľnosti držby odporcu v 1. rade a jeho právneho
predchodcu počas zákonom ustanovenej doby.
Ústavný súd zdôrazňuje svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia
rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane
(II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok.
Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Vzhľadom na stotožnenie sa krajského súdu s odôvodnením rozsudku súdu prvého
stupňa ústavný súd považoval za potrebné najskôr citovať relevantnú časť odôvodnenia
rozsudku okresného súdu z 12. októbra 2011, v ktorom súd prvého stupňa svoj právny názor
odôvodnil takto:
„... Na základe vykonaného dokazovania a správy z katastra dospel súd k záveru, že
vlastníctvo k pôvodným parcelám bolo zapísané na družstvo v roku 1984, aj keď sa
nepodarilo zistiť, na základe akého právneho úkonu to bolo. Súd však vychádzal z toho, že
ak kupoval parcely, ktoré sú predmetom tohto konania otec navrhovateľa kúpnou zmluvou
v roku 1998, pričom vklad bol k tejto zmluve povolený 15.7.1998, vychádzal kupujúci
právny predchodca odporcu v 1. rade z právneho stavu, ktorý sa vtedy v katastri
nehnuteľnosti preukázateľne nachádzal, kde vlastníkom predmetných nehnuteľnosti bola
Urbárska spoločnosť, pozemkové spoločenstvo obce . To aj previedlo predmetné
parcely na . Ten následne kúpnou zmluvou medzi ním a jeho synom
previedol v roku 2001 predmetné nehnuteľnosti na odporcu v 1. rade, vklad bol povolený
2.5.2001. Súd mal preukázané aj to, že za celé obdobie až do podania žaloby nikto
vlastníctvo odporcu v 1. rade, ako aj jeho právneho predchodcu, ako aj jeho právneho
predchodcu urbárskej spoločnosti nenamietal, nebolo namietané ani vlastníctvo družstva.
Dokonca predloženou kúpnou zmluvou z marca 1997, ktorej vklad bol povolený 9.5.1997,
urbárska spoločnosť previedla časť pôvodnej parcely a to parcelu
na samotného navrhovateľa. Ten túto nehnuteľnosť kúpil a pri tejto kúpnej zmluve
nespochybňoval vlastníctvo urbárskej spoločnosti k týmto parcelám.
Vydržanie je osobitný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva pri splnení
predpokladov, ktorým musí byť spôsobilý predmet vydržania, držba musí byť oprávnená
a nepretržitá počas zákonom stanovenej doby. Oprávnenosť držby musí spĺňať faktické
ovládanie veci, vôľu nakladať s vecou alebo právom ako so svojim a dobrá viera, že vec
alebo vykonávanie práva patria držiteľovi. Skutočnosť, či držiteľ je dobromyseľný alebo
nedobromyseľný treba vždy objektívne hodnotiť z hľadiska osobného presvedčenia
samotného držiteľa.
Odporca v 1. rade bol po celý čas dobromyseľný a v dobrej viere s tým, že predmetné
nehnuteľnosti mu patria. Ich vlastníkom sa stal na základe kúpnej zmluvy so svojim otcom
a ten na základe kúpnej zmluvy s urbárskou spoločnosťou, ktorá bola zapísaná v katastri
nehnuteľnosti ako vlastníčka predmetných nehnuteľnosti a správa katastra povolila k týmto
kúpnym zmluvám vklad. Ak teda pre právneho predchodcu odporcu bol povolený vklad
15.7.1998, najneskôr od tejto doby je nutné počítať zákonom stanovenú 10 ročnú vydržaciu
lehotu, ktorá uplynula 16.7.2008. Súd má teda za to, že odporca v 1. rade, ktorý je
vlastníkom predmetných nehnuteľností nadobudol tieto nehnuteľnosti v dobrej viere, jeho
držba je oprávnená, preukázaná a s poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd má
za to, že jeho vlastníctvo je nespochybniteľné, preto návrh zamietol.
Súd musí zdôrazniť aj ďalšie okolnosti, ktoré potvrdzujú dobromyseľnosť odporcu v 1.
rade a to najmä tú skutočnosť, že samotný navrhovateľ v 1. rade uzavrel s urbárskou
spoločnosťou ako vlastníkom nehnuteľnosti zmluvu o prevode vlastníckeho práva v roku
1997, ktorá sa týkala parcely a tak podľa názoru súdu samotné konanie navrhovateľa
len potvrdzuje dobromyseľnosť odporcu v 1. rade, pretože sám navrhovateľ akceptoval
urbársku spoločnosť ako vlastníka predmetných parciel, ktoré boli vyčlenené z pôvodnej
parcely , ktorej je spoluvlastníkom.
Súd považuje zápis vlastníckeho práva na družstvo v roku 1984 za pochybné
a nepreukázateľné, a to aj s poukazom na správy z katastra. Následne prevody vlastníckeho
práva považuje súd za absolútne neplatné. Absolútne neplatnou sa javí v tomto aj zmluva
medzi urbárskym spoločenstvom a otcom odporcu v 1. rade. Aj napriek tomu však
na základe vyššie uvedených argumentov má súd za to, že odporca v 1. rade predmetné
nehnuteľnosti riadne vydržal a teda je vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto
konania.“
Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP, poukazujúc na správnosť dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, pričom na zdôraznenie jeho správnosti doplnil:
«Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia prijal jednoznačný záver, že
považuje zápis vlastníckeho práva na družstvo v roku 1984 za pochybný a nepreukázateľný,
a to aj s poukazom na správy z katastra a z tohto dôvodu prevody vlastníckeho práva
považuje za absolútne neplatné.
Za tohto stavu odvolacie námietky týkajúce sa doplnenia dokazovania, či
vyhodnotenia dôkazov vo vzťahu k jednotlivým zápisom odvolací súd nepovažuje v tejto veci
za právne významné. Napokon záver súdu prvého stupňa sa neodlišuje od záveru
odvolateľov uvedeným v podanom odvolaní, že „z nesprávnych zápisov vlastníckeho práva
v katastri došlo k tomu, že vlastnícke právo navrhovateľov bolo zapísané na niekoho, kto
vôbec nemohol byť jeho vlastníkom“.
Zostáva teda posúdiť námietky, či žalovaný v 1. rade a jeho právny predchodca boli
alebo neboli ako držitelia dobromyseľní.
Jedným zo základných predpokladov oprávnenej držby je dobrá viera držiteľa, že mu
vec alebo vykonávanie práva patria. Dobrá viera je vnútorný, psychický stav držiteľa;
takýto držiteľ sa domnieva, že mu vec vlastnícky patrí, hoci v skutočnosti tomu tak nie je.
Dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usudzovať, že
toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver
o existencii dobrej viery, sú spravidla skutočnosti týkajúce sa právneho dôvodu
nadobudnutia veci (práva) a svedčiace o poctivosti nadobudnutia, t. j. tzv. titul uchopenia
sa držby (objektívne oprávnený dôvod nadobudnutia držby, napr. existencia zmluva, ktorá
je pre určitú vadu neplatná). Držiteľ sa môže oprávnenej držby ujať aj na základe absolútne
neplatného právneho úkonu. Vždy však pôjde o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým
okolnostiam v dobrej viere, že mu takýto právny titul svedčí (pre porovnanie rozsudok
NS SR 2 Cdo 201/2005).
Na jednej strane súd prvého stupňa čo sa týka dobromyseľnosti právneho
predchodcu žalovaného v 1. rade v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že tento pri kúpe
sporných nehnuteľnosti vychádzal z právneho stavu, ktorý sa vtedy v katastri nehnuteľnosti
preukázateľne nachádzal, keď vlastníkom predmetných nehnuteľností bola urbárska
spoločnosť Pozemkové spoločenstvo obce a čo sa týka dobromyseľnosti
žalovaného v 1. rade tento pri kúpe vychádzal z vlastníctva svojho otca rovnako zapísaného
v katastri nehnuteľnosti.
Na druhej strane, žalobcovia poukazujú na to, že sporné nehnuteľnosti nikdy
nepatrili družstvu, nie sú vykúpené od vlastníkov a pozemky neboli predmetom likvidácie
družstva. O tom mali mať tak právny predchodca žalovaného v 1. rade, ako aj žalovaný
v 1. rade vedomosť a z tohto dôvodu nemôžu byť dobromyseľní.
Podľa názoru odvolacieho súdu, uvedeným námietkam žalobcov by bolo možné
prisvedčiť za stavu, ak by právny predchodca žalovaného v 1. rade sporné nehnuteľnosti
odkúpil od družstva. Ak však tieto nehnuteľnosti odkupoval od ďalšieho „vlastníka“
zapísaného v katastri nehnuteľnosti urbárskej spoločnosti Pozemkové spoločenstvo obce
, na spochybnenie dobrej viery právneho predchodcu žalovaného v 1. rade len
samotný poukaz na to, že ani jeden z členov družstva nepreviedol svoj majetok na družstvo
a že o tom vedela celá dedina nepostačuje.
Žalobcovia v odvolaní zvýraznili, že po tom čo sporné pozemky zapísali
do vlastníctva JRD následne na základe neurčitej dohody o vydaní
majetkových podielov a návrhu na záznam vlastníckeho práva bolo vlastníctvo prevedené
na pozemkové spoločenstvo, no ďalej neuviedli, ako táto konkrétna okolnosť môže
spochybniť dobrú vieru právneho predchodcu žalovaného v 1. rade.»
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku (nadväzujúceho na dôvody
rozhodnutia súdu prvého stupňa) krajský súd dostatočne uviedol dôvody, pre ktoré
odvolaniu sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu nevyhovel a rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny potvrdil. Krajský súd obdobne ako súd prvého stupňa na základe
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že aj napriek tomu, že odporca v 1. rade, resp.
jeho právny predchodca, sa ujali držby sporných nehnuteľností na základe absolútne
neplatného právneho úkonu, odporca v 1. rade tieto po splnení zákonných podmienok riadne
vydržal, a teda je ich nespochybniteľným vlastníkom. Krajský súd sa v odôvodnení
napadnutého rozsudku zároveň vysporiadal s argumentáciou sťažovateľov, ktorá mala
spochybniť dobromyseľnosť držby odporcu v 1. rade a jeho právneho predchodcu. Tiež
objasnil, prečo nepovažoval za relevantné odvolacie námietky sťažovateľov týkajúce sa
návrhov na doplnenie dokazovania, resp. vyhodnotenie dôkazov vo vzťahu k zápisom práv
k sporným nehnuteľnostiam. Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup krajského súdu
pri odôvodňovaní svojho právneho názoru a záveru vo veci sťažovateľov nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovatelia sa
so skutkovým hodnotením a následne právnym názorom krajského súdu nestotožňujú,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu
svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru
krajského súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by
mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol
svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu v danej veci je
zdôvodnený dostatočným spôsobom, ktorý ústavný súd považuje za ústavne
akceptovateľný. Zo záverov krajského súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty či zmyslu. K tomu treba dodať, že vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany
ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými
a právnymi omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,
ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01,
Keďže napadnutý rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
v dôsledku čoho ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu a sťažovateľmi namietaným porušením práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 1 dodatkového protokolu, sťažnosť sťažovateľov pri jej predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Čo sa týka námietky sťažovateľov, že konajúce súdy mali pri určení začiatku plynutia
vydržacej doby zohľadniť skutočnosť, že kúpna cena bola dojednaná v splátkach, a teda určiť
začiatok plynutia vydržacej doby od zaplatenia poslednej splátky (nie od povolenia vkladu
vlastníckeho práva), ústavný súd konštatuje, že uvedenú námietku sťažovatelia neuplatnili
v konaní pred všeobecnými súdmi, ale po prvýkrát až v konaní o ústavnej sťažnosti.
Z princípu subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy) limitujúceho vzťah ústavného súdu
k všeobecným súdom okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi
musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým
spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom.
Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred
ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred
všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03,
III. ÚS 201/04). Keďže sťažovatelia ochranu svojich práv nerealizovali v plnom rozsahu
v konaní pred všeobecnými súdmi, ale až podaním sťažnosti ústavnému súdu, prichádzalo
do úvahy odmietnutie sťažnosti v časti uvedenej námietky aj z dôvodu nedostatku
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľov
v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2015