Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 383/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa

a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

, , zastúpenej advokátom ,

, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 27. marca 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. marca 2014 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa žalobou podanou

na Okresnom súde Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) domáhala v konaní vedenom

pod sp. zn. nahradenia vyhlásenia prejavu vôle žalovaných, že ako

predávajúci uzatvárajú so sťažovateľkou ako kupujúcou kúpnu zmluvu, predmetom ktorej je

prevod nehnuteľností. Svoj nárok sťažovateľka odvodzovala zo zmluvy o budúcej kúpnej

zmluve uzatvorenej medzi účastníkmi konania 31. januára 1996 (ďalej len „zmluva

o budúcej zmluve“). V označenom konaní okresný súd uznesením nariadil predbežné

opatrenie, ktorým uložil žalovaným povinnosť zdržať sa realizácie právnych úkonov,

predmetom ktorých je scudzenie alebo zaťaženie nehnuteľností až do právoplatného

skončenia veci. Po právoplatnom nariadení predbežného opatrenia žalovaní podali

na okresnom súde žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve. Uvedené konanie

bolo na okresnom súde vedené pod sp. zn. . Napriek vykonateľnému

predbežnému opatreniu žalovaní porušili povinnosť ním uloženú a svoje spoluvlastnícke

podiely na nehnuteľnostiach previedli na žalovaného v 1. rade. Sťažovateľka preto navrhla

v konaní vedenom pod sp. zn. rozšíriť žalobu aj o určenie neplatnosti týchto

scudzovacích úkonov. Okresný súd opakovane prerušil konanie vedené pod sp. zn.

do právoplatného skončenia konania o určenie neplatnosti zmluvy o budúcej

zmluve vedeného pod sp. zn. , resp. do skončenia dovolacieho konania

vedeného v tejto veci pod sp. zn. . V čase, keď bol vlastníkom sporných

nehnuteľností žalovaný v 1. rade, došlo k ich predaju na exekučnej dražbe. Vydražiteľ

sporných nehnuteľností následne tieto previedol kúpnou zmluvou, v dôsledku čoho

sťažovateľka stratila možnosť úspešne sa domáhať voči žalovaným splnenia povinnosti

vyplývajúcej im zo zmluvy o budúcej zmluve. Sťažovateľka preto v konaní sp. zn.

vzala svoj návrh späť a okresný súd následne uznesením z 28. februára 2011

konanie zastavil. Konanie o určenie neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve vedené okresným

súdom pod sp. zn. bolo skončené zamietnutím žaloby pre nedostatok

naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení rozsudkom okresného

súdu z 10. augusta 2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 31. marca 2010.

Podľa sťažovateľky „postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní sp. zn.

, nedôvodnými prieťahmi a viacnásobným prerušovaním tohto konania

v spojení s postupom v konaní sp. zn. a 12 ročnými prieťahmi v tomto konaní,

stratila žalobkyňa možnosť domôcť sa faktickej ochrany svojich práv vyplývajúcich

zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluvy a nadobudnúť vlastnícke právo k predmetným

nehnuteľnostiam, čím mu vznikla škoda vo výške 215.760, Eur, za ktorú zodpovedá štát

v zmysle “.

Sťažovateľka preto v súlade s ustanovením

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) požiadala

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“ alebo

„žalovaný“) ako príslušný orgán o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,

a to žiadosťou z 15. decembra 2011. Keďže ministerstvo spravodlivosti žiadosti

sťažovateľky nevyhovelo, sťažovateľka sa domáhala svojich práv súdnou cestou. Žalobou

doručenou okresnému súdu 27. septembra 2012 sa sťažovateľka domáhala proti žalovanému

zaplatenia sumy 215 760 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 31. októbra 2013 (ďalej

aj „rozsudok okresného súdu“ alebo „rozsudok súdu prvého stupňa“) žalobu sťažovateľky

v celom rozsahu zamietol. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 27. marca 2014 potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne

správne.

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľka okrem iného uviedla:

„Napriek tomu, že konanie o určenie neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve bolo

začaté neskôr ako konanie o nahradenie prejavu vôle rozhodnutím súdu, bolo konanie

o žalobe na plnenie prerušené (prerušované) do skončenia konania o určenie neplatnosti

právneho úkonu. Okrem toho, konanie o určenie neplatnosti právneho úkonu sa skončilo

síce v prospech poškodeného (v pozícii žalovaného), avšak až po viac ako 12 rokoch...

Pritom v konaní sa jednalo o zbytočný spor, nakoľko v čase, keď sa začal,

už prebiehalo konanie na plnenie z právneho úkonu. Zmyslom žalôb na určenie, či tu

právny vzťah alebo právo je alebo nie je, je vytvoriť pevný právny základ pre právne vzťahy

účastníkov sporu a predísť tak žalobe o plnenie. V posudzovanom prípade však podaná

žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu nemohla plniť takýto preventívny účel

a sledovala len vytvorenie umelej prekážky, ktorá mohla byť odstránená zákonným

rozhodnutím o merite veci zamietnutím žaloby pre nedostatok naliehavého právneho záujmu

na požadovanom určení, vzhľadom na už prebiehajúce a skôr začaté konanie o žalobe

na plnenie. Súd však napriek vyššie uvedeným skutočnostiam v konaní

rozhodoval so značnými prieťahmi v konaní, neodborne a nerešpektujúc vzťahy a súvis

medzi žalobou na určenie a žalobou na plnenie. Tieto neodôvodnené prieťahy v konaní

v kontexte so skutočnosťou, že konanie bolo prerušené

až do skončenia konania znamenali zároveň aj spôsobenie prieťahov

v konaní , čím bola v konečnom dôsledku zmarená možnosť poškodeného

dosiahnuť v konaní skutočnú ochranu svojich práv...

Žaloba, ktorou sa žalovaní 1/ až 3/ v konaní vedenom... pod sp. zn.

domáhali určenia neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve bola... zbytočnou žalobou,

čo bolo v konečnom dôsledku po viac ako 12 rokoch potvrdené jej zamietnutím

pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. ...

Poškodený žalobca tiež zdôrazňuje, že v posudzovanom prípade bola žaloba

na plnenie podaná dokonca skôr, než žaloba na určenie neplatnosti právneho úkonu, takže

postup súdu, ktorý prerušil skôr začaté konanie na plnenie do právoplatného

skončenia neskôr začatého konania o určenie neplatnosti právneho úkonu, bol jednoznačne

nezákonný.

Okresný súd v Dolnom Kubíne tým, že o žalobe na plnenie podanej dňa 24. 10. 1996

konal s prieťahmi a rovnako tiež v konaní o žalobe o určenie neplatnosti podanej v roku

1996 konal s prieťahmi, nepostupoval v súlade s

a tak priamo umožnil, aby došlo k realizácii exekúcie predajom nehnuteľností a tým

k zmareniu možnosti poškodeného žalobcu domôcť sa voči žalovaným splnenia ich

povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve.

V dôsledku takéhoto nesprávneho postupu v konaniach a

poškodenému žalobcovi vznikla škoda v spolu vo výške 215.760, Eur...“.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorým potvrdil

rozsudok okresného súdu o zamietnutí jej žaloby o náhradu škody, porušil jej základné

právo podľa a právo podľa dohovoru, „nakoľko pokiaľ išlo

o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci,

v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého

rozhodnutia“. V tejto súvislosti sťažovateľka bližšie uviedla:

„Okresný súd v Dolnom Kubíne rozsudkom sp. zn. zo dňa

31. 10. 2013 žalobu zamietol. V odôvodnení uviedol, že je neprípustné, aby v konaní

o náhradu škody podľa preskúmaval správnosť právneho posúdenia

veci vysloveného v konkrétnom rozhodnutí, ktorým bolo uznesenie o prerušení konania.

Pokiaľ sťažovateľka považoval postup súdu pri prerušení konania vo veci sp. zn.

za nesprávny, mohol využiť opravné prostriedky k tomu určené. Reparovanie

následkov nevyužitia riadnych opravných prostriedkov prostredníctvom uplatňovania práva

na náhradu škody je neprijateľné. Ďalej konštatoval, že prieťahy neboli konštatovanie ani

v konaní sp. zn. a ani v konaní sp. zn. a mal za to, že žalobca

nepreukázal tvrdený nesprávny úradný postup v zbytočných prieťahoch v konaniach

a , čo je hlavným dôvodom zamietnutia žaloby.

... Skutočnosť, že žalobca nepreukázal, že pri vybavení sťažnosti boli predsedom súdu

konštatované prieťahy v konaní, že žalobca v žiadnom štádiu konania sťažnosť na prieťahy

ani nepodal, zákon o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

upravujúci podmienky zodpovednosti štátu ale v žiadnom ustanovení nepožaduje, aby bol

nesprávny úradný postup namietaní priamo v konaní.

Zákon pre vznik zodpovednosti štátu za škodu požaduje, aby bol vznik škody

v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom, čo v uvedenom prípade splnené

bolo, nakoľko vznik škody, ktorá žalobkyni vznikla vo výške 215.760, Eur, bol v priamej

príčinnej súvislosti s nesprávnym postupom súdov v konaniach

a . Súdy vo vyššie uvedených konaniach nepostupovali správne, čo je zjavné

zo skutočnosti, že v konaní došlo k meritórnemu rozhodnutiu až po 12 rokoch

a zároveň v konaní v časovom horizonte viac ako 14 rokov ani meritórne

rozhodnuté nebolo a súd viac ako niekoľko rokov nekonal vôbec v dôsledku procesných

rozhodnutí o prerušení konania.“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

«1. „Rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 27. 03. 2014

bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa SR, spočívajúce v práve

na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a základné právo podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve

na spravodlivé súdne konanie.

2. „Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline

sp. zn. zo dňa 27. 03. 2014, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Dolný

Kubín sp. zn. zo dňa 31. 10. 2013 o náhrade škody a vec vracia

Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.“

3. „Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

2.062,88 € a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi na účet vedený vo ,

...“»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len „“) každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 27. marca 2014,

ktorým krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby sťažovateľky.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Ústavný súd, poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru, zdôrazňuje,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd, stotožniac sa s názorom okresného súdu, vec

nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že sťažovateľka v konaní o náhradu škody

spôsobenej pri výkone verejnej moci nepreukázala ňou tvrdený nesprávny úradný postup

okresného súdu spočívajúci v zbytočných prieťahoch. Sťažovateľka zastáva názor, že zákon

č. v žiadnom ustanovení nepožaduje, aby bol nesprávny úradný postup

namietaný priamo v konaní, ktoré zakladá nárok na náhradu škody, resp. aby boli prieťahy

v konaní konštatované predsedom súdu vo vybavení sťažnosti na prieťahy v konaní.

Ústavný súd v nadväznosti na námietky sťažovateľky smerujúce proti napadnutému

rozsudku krajského súdu poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok

(, , ).

Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vzhľadom na stotožnenie sa krajského súdu s odôvodnením rozsudku súdu prvého

stupňa ústavný súd považoval za potrebné najskôr citovať relevantnú časť odôvodnenia

rozsudku okresného súdu z sp. zn. z 31. októbra 2013, v ktorom súd prvého

stupňa svoj právny názor odôvodnil takto:

«Žalobca si voči štátu uplatňuje právo na náhradu škody v zmysle z. č. 514/2003 Z.

z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len z. č. 514/2003

Z. z.). Základným predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu v tomto prípade je

existencia nesprávneho úradného postupu (ďalej len „NÚP“) orgánu verejnej moci, za

ktorý štát zodpovedá. Z obsahu žaloby vyplýva, že základom uplatneného nároku má byť

NÚP Okresného súdu Dolný Kubín v dvoch konaniach a to v konaní vedenom pod sp. zn.

, spočívajúci v tom, že súd nepostupoval v súlade so vzťahom žalôb na plnenie

so žalobami na určenie (keď konanie o určenie neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve bolo

začaté neskôr ako konanie o nahradenie prejavu vôle rozhodnutím súdu a podľa ustálenej

súdnej praxe nemôže byť určovacia žaloba opodstatnená tam, kde už právny vzťah alebo

právo porušené boli a kde je treba domáhať sa ochrany žalobou o plnenie, nedostatok

naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení vedie k zamietnutiu žaloby),

ale práve naopak, konanie o žalobe na plnenie viackrát prerušil do skončenia konania

o žalobe na určenie. V tomto smere žalobca namieta nesprávne posúdenie veci tunajším

súdom v konaní sp. zn. , na základe ktorého súd konanie prerušil, i keď mohol

prejudiciálne posúdiť otázku platnosti právneho úkonu, ktorá sa riešila v ďalšom konaní

sp. zn. . Súd poukazuje na to, že je neprípustné, aby v konaní o náhradu škody

podľa z. č. preskúmaval správnosť právneho posúdenia veci vysloveného

v konkrétnom rozhodnutí, ktorým bolo uznesenie o prerušení konania, tak ako na to

poukazoval i žalovaný vo svojom vyjadrení. Pokiaľ žalobca považoval postup súdu

pri prerušení konania vo veci sp. zn. za nesprávny, mohol využiť opravné

prostriedky k tomu určené, teda mohol podať odvolanie resp. v ďalšom období sa dožadovať

pokračovania v konaní, čo neurobil. Reparovanie následkov nevyužitia riadnych opravných

prostriedkov prostredníctvom uplatňovania práva na náhradu škody je neprijateľné. NÚP

tunajšieho súdu v ďalšom konaní vedenom pod sp. zn. mal spočívať

v zbytočných prieťahoch v konaní. Súd, ktorý koná o žalobe na náhradu škody uplatnenú

podľa z. č. nie je oprávnený preskúmavať a rozhodovať, či v dotknutom

konaní došlo k prieťahom a aký majú charakter. Takúto právomoc majú len zákonom

určené subjekty a to predsedovia súdov ako štatutárne orgány, ktorí vybavujú sťažnosti

na prieťahy, disciplinárne súdy, Ústavný súd SR a tiež Európsky súd pre ľudské práva.

V zmysle z. č. môže súd pri posudzovaní nesprávneho úradného

postupu súdu spočívajúceho v nečinnosti alebo v zbytočných prieťahoch v konaní, vychádzať

len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti

na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa

rozhodlo o tom, že sa sudca dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok

prieťahy v súdnom konaní, či právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva, ktorým bolo rozhodnuté, že bolo porušené právo na prerokovanie bez zbytočných

prieťahov, alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti,

ktorým súd konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov. V tomto prípade neboli prieťahy v konaní sp. zn. a ani v konaní sp.

zn. konštatované niektorým z vyššie uvedených subjektov. Žalobca v konaní

vôbec nenamietal prieťahy, a až po ukončení konania vo veci sp. zn. sa

domáha náhrady škody v dôsledku prieťahov, ku ktorým malo dôjsť v uvedenom konaní, čo

považuje súd za účelové konanie. Na základe uvedeného žalobca nepreukázal tvrdený

nesprávny úradný postup v zbytočných prieťahoch v konaniach sp. zn. a sp.

zn. a to spôsobom upraveným v z. č. , čo je hlavným

dôvodom zamietnutia žaloby. Pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom je nevyhnutné splnenie troch základných podmienok: 1/ nesprávny

úradný postup štátneho orgánu (ktorý nebol preukázaný), 2/ vznik škody a 3/ príčinná

súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Žalobca si uplatnil

náhradu škody vo výške 94.131,40 EUR, ktorá predstavuje skutočnú škodu pozostávajúcu

zo sumy, ktorá bola odpísaná z účtu poškodeného žalobcu v roku 1996 a mala byť

započítaná na kúpnu cenu za nadobudnutie vlastníckeho práva, ku ktorému v dôsledku

tvrdeného postupu súdu nedošlo a sumu 121.628,60 EUR, ktorá má predstavovať ušlý zisk

ako rozdiel medzi sumou 94.131,40 EUR a skutočnou hodnotou nehnuteľností, ktoré by

poškodený bol získal pri splnení povinnosti žalovaných zo zmluvy o budúcej zmluve.

Na jednej strane žalobca tvrdí, že ním uplatnená škoda bola spôsobená v dôsledku NÚP

tunajšieho súdu v uvedených dvoch konaniach. Tomuto tvrdeniu si zároveň protirečí, keď

v žalobe uvádza, že napriek právoplatnému uzneseniu Okresného súdu Dolný Kubín

v konaní sp. zn. , ktorým bolo rozhodnuté o nariadení predbežného opatrenia,

ktorým bol žalovaným uložený zákaz disponovať s predmetnými nehnuteľnosťami, žalovaní

porušili tento zákaz a svoje spoluvlastnícke podiely previedli kúpnymi zmluvami

na žalovaného 1/. Následne exekúciou predajom nehnuteľností, ktorú uskutočnil exekútor

, stratil poškodený žalobca možnosť úspešne sa domáhať nahradenia prejavu

vôle žalovaných súdnym rozhodnutím a poukázal na to, že v zmysle aktuálnej súdnej praxe,

pri prevode veci na tretiu osobu, práva a povinnosti zo zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy

zaniknú pre nemožnosť plnenia, ale medzi účastníkmi zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy

vznikne zodpovednostný vzťah. Žalobca má teda voči budúcim predávajúcim zo zmluvy,

o budúcej zmluve pohľadávku zo zodpovednostného vzťahu titulom bezdôvodného

obohatenia resp. titulom náhrady škody, ktorý vznikol zo zmluvy o budúcej zmluve následne

po tom, ako došlo k nemožnosti plnenia povinností zo zmluvy o budúcej zmluve, v dôsledku

prevodu nehnuteľností. Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

orgánu štátu môže byť úspešne uplatnený len vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť

uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento

prospech získal, resp. titulom náhrady škody spôsobenej iným subjektom. Súd poukazuje

na to, že žalobca si v skutočnosti aj náhradu škody voči budúcim predávajúcim v dôsledku

porušenia ich povinností zo zmluvy o budúcej zmluve uplatnil. Súd vie o dvoch konaniach

vedených na tunajšom súde pod sp. zn. (vyššie uvedené) a sp. zn.

, v ktorom je uplatnená tiež náhrada škody z rovnakého dôvodu, ale za iné

obdobie. Tak ako žalovaný v písomnom stanovisku aj výpovedi poukazoval, dôvodnosť

nároku uplatneného v konaní sp. zn. je sporná, nakoľko predbežnou otázkou v

tomto konaní, od ktorej bola závislá úspešnosť uplatneného plnenia, je posúdenie platnosti

zmluvy o budúcej kúpnej zmluve uzavretej účastníkmi dňa 31. 01. 1996. Táto otázka bola

predmetom konania sp. zn. , avšak k zamietnutiu žaloby nedošlo v dôsledku

nedôvodnosti žaloby t. j. v dôsledku toho, že súd vyhodnotil predmetný právny úkon ako

platný, ale len pre nedostatok naliehavého právneho záujmu v dôsledku toho, že v priebehu

konania došlo k predaju predmetnej nehnuteľnosti v rámci exekúcie. Posúdenie platnosti

zmluvy o budúcej zmluve má zásadný význam pre posúdenie vzniku škody u žalobcu,

a platnosť zmluvy o budúcej zmluve, od ktorej sa odvodzoval nárok na nahradenie vôle

žalovaných s uzavretím predmetnej kúpnej zmluvy, je bez právoplatného rozhodnutia súdu

sporná. Z uvedených dôvodov nebol preukázaný vznik škody a príčinná súvislosť medzi

NÚP a vznikom tejto škody, ktorá musí byť bezprostredná, bez existencie ďalších faktorov

spôsobujúcich resp. podieľajúcich sa na vzniku škody.»

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny podľa , pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne

posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi

napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 219 ods. 2

), keďže ani zo strany odvolateľky neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené

také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal prvostupňový súd v dôvodoch napadnutého

rozhodnutia.

Tak ako to napokon správne konštatuje i prvostupňový súd v dôvodoch svojho

rozhodnutia, súdu v tomto konaní (v konaní o náhradu škody) neprislúcha preskúmavať

procesný postup súdu v konaní, ktoré by malo byť základom pre priznanie náhrady škody.

Z ústavného princípu nezávislosti súdu vyplýva nielen zásada voľného hodnotenia

dôkazov, ale i procesný postup súdu (sudcu), ktorý je povinný v každom štádiu konania

zvažovať, ktoré dôkazy je potrebné vykonať a aký procesný postup zvoliť pri rozhodovaní

vo veci.

Tomuto na druhej strane zodpovedá právo účastníka na riadne zdôvodnenie každého

rozhodnutia súdu, tak aby sa voči nemu mohol zákonným spôsobom brániť.

Pokiaľ teda navrhovateľka nevyužila svoje právo dané jej či už zákonom alebo

v priebehu konania (či už formou odvolania alebo sťažnosti

na prieťahy v konaní), prvostupňový súd s poukazom na ust.

Z. z. nemohol jej návrhu vyhovieť, a preto odvolací súd jeho rozhodnutie, tak ako je to už

vyššie uvedené ako vecne správne potvrdil.“

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku

(v spojení s dôvodmi rozsudku okresného súdu) dospel k názoru, že argumentácia

sťažovateľky vo vzťahu k jej námietke o nesprávnom právnom posúdení podmienok vzniku

zodpovednosti za škodu spôsobenú neprávnym úradným postupom krajským súdom zjavne

neobstojí.

Podľa štát zodpovedá za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie

povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom

ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné

prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov

fyzických osôb a právnických osôb...

Podľa pri posudzovaní nesprávneho úradného

postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie

v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných

prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy,

žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia

vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil

disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného

rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo z právoplatného rozhodnutia

ústavného súdu o ústavnej sťažnosti, ktorým ústavný súd konštatoval, že sa porušilo právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Z uvedených ustanovení jednoznačne vyplýva, že jednou

z podmienok priznania nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom spočívajúcim v zbytočných prieťahoch je konštatovanie prieťahov v konaní

niektorým zo subjektov uvedených v Konajúce súdy

preto nepochybili, ak zamietli návrh sťažovateľky z dôvodu, že táto objektívne nepreukázala

prieťahy v označených konaniach podľa , a svoje tvrdenie

opierala len o svoj subjektívny názor. Nespochybniteľný je aj záver konajúcich súdov, že

súd v konaní o náhradu škody nie je príslušný preskúmavať správnosť procesného postupu

súdu, resp. právne názory súdu vyslovené v jeho rozhodnutiach. Na dosiahnutie zrušenia,

prípadne zmeny podľa sťažovateľky nezákonných súdnych rozhodnutí slúži inštitút riadnych

alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré sťažovateľka mala k dispozícii, tieto

však nevyužila, teda s namietaným postupom okresného súdu súhlasila.

Poukazujúc na citovanú časť odôvodnení rozsudku okresného súdu, ako aj

napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že zo záverov konajúcich

súdov nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia dotknutých ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov (v tomto prípade ustanovení ), ktorá

by bola popretím ich podstaty či zmyslu. Dôvody napadnutého rozsudku, ktoré viedli

odvolací súd k rovnakému právnemu záveru, ku ktorému dospel aj súd prvého stupňa, preto

nemôžu podľa názoru ústavného súdu viesť k záveru o ústavnej neakceptovateľnosti

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý by zároveň zakladal dôvod na vyslovenie

porušenia a dohovoru.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru

krajského súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by

mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Podľa názoru ústavného súdu

predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje.

V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky s napadnutým rozsudkom

ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je záruka, že

rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je aby

postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.

V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,

a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky namietajúcu porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky

v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2015