Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 137/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2015 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra

Dobríka vo veci sťažnosti spoločnosti IZOLPLAST, s. r. o., Baltická 7, Košice, zastúpenej

spoločnosťou Vojčík & Partners, s. r. o., Rázusova 28, Košice, v mene ktorej koná advokát

a konateľ JUDr. Leo Vojčík, pre porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom

pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti IZOLPLAST, s. r. o., na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e vo veci vedenej pod sp. zn.

konať bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti IZOLPLAST, s. r. o., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie vo výške

1 300 € (slovom tisíctristo eur), ktoré jej j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti IZOLPLAST, s. r. o.,

trovy konania v sume 340,89 € (slovom tristoštyridsať eur a osemdesiatdeväť centov) na účet

spoločnosti Vojčík & Partners, s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. zo 14. apríla 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti

IZOLPLAST, s. r. o., Baltická 7, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.

48 ods. 2 (ďalej len „“) a práva na prerokovanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľka ako účastníčka konania v procesnom postavení oprávneného

namieta nesprávny postup a nečinnosť okresného súdu v exekučnom konaní

sp. zn. . Z jej sťažnosti vyplýva, že posledným úkonom vo veci jej návrhu

bolo uznesenie Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

č. k. 131 z 26. januára 2012, ktorým odvolací súd vrátil okresnému súdu

spis ako predčasne predložený. V tomto rozhodnutí krajský súd vymedzil ďalší postup

okresného súdu, v zmysle ktorého po vrátení veci „prvostupňový súd (zákonným sudcom)

rozhodne opätovne o námietkach povinného proti exekúcii a proti trovám exekúcie.

Po doručení rozhodnutia účastníkom konania (a to aj v prípade, ak proti rozhodnutiam

nebude podané odvolanie) vec bez zbytočného odkladu predloží odvolaciemu súdu

na rozhodnutie o odvolaní povinného proti výroku napadnutého uznesenia zo dňa 26.9.2011

č. k. , ktorým prvostupňový súd návrh povinného na zastavenie

exekúcie zamietol.“.

Okresný súd napriek inštrukciám krajského súdu zostal nečinný. Sťažovateľka

v sťažnosti uvádza jednotlivé úkony, ktoré podnikla pre účely nápravy uvedeného stavu:

«12. Vzhľadom na vyššie uvedené a za účelom ukončenia stavu právnej neistoty

Sťažovateľa, boli Okresnému súdu Košice II doručené viaceré podania, a to:

Urgencia súdnej exekútorky zo dňa 04.07.2012,

Žiadosť o rozhodnutie v konaní právneho zástupcu Sťažovateľa zo dňa 16.07.2012,

Opakovaná urgencia súdnej exekútorky zo dňa 17.08.2012,

Opakovaná žiadosť o rozhodnutie v konaní právneho zástupcu Sťažovateľa zo dňa

17.09.2012,

ktorými bol konajúci súd požiadaný o rozhodnutie v danom konaní.

13. Keďže Okresný súd Košice II ostal napriek uvedeným žiadostiam naďalej

nečinný, bola predsedovi predmetného súdu, JUDr. Adriánovi Pažúrovi dňa 15.01.2013

doručená sťažnosť na prieťahy v uvedenom konaní, ktorá bola vyhodnotená ako dôvodná.

Predseda Okresného súdu Košice II síce v odpovedi na sťažnosť zo dňa 14.02.2013 uviedol,

že bol zákonný sudca upozornený na povinnosť konať vo veci bez zbytočných prieťahov a že

bude „sledovať do právoplatnosti rozhodnutia o námietkach povinného proti trovám

exekúcie a návrhu povinného na zastavenie exekúcie“ plynulosť konania, no napriek tomu

Okresný súd Košice II v danom exekučnom konaní nevykonal žiaden úkon.

14. Vzhľadom na pretrvávajúcu nečinnosť Okresného súdu Košice II mu bola dňa

01.08.2013 doručená Opakovaná žiadosť o rozhodnutie v konaní, ktorou bol Okresný súd

Košice II požiadaný o konanie a rozhodnutie v tomto exekučnom konaní, poukazujúc

na vyjadrenie predsedu Okresného súdu Košice II o dôvodnosti podania sťažnosti

na prieťahy...

15. Napriek vyššie uvedeným žiadostiam a výzvam, Okresný súd Košice II ostal

nečinný a v predmetnom konaní do dnešného dňa nerozhodol, a to ani o námietkach

Povinného proti ďalším trovám exekúcie, ktoré boli predložené súdnym exekútorom

na rozhodnutie súdu pred takmer tromi rokmi, dňa 19.08.2011. Sťažovateľ si dovoľuje

poukázať aj na skutočnosť, že uznesenie Krajského súdu v Košiciach o zrušení uznesenia

súdu prvého stupňa v celom rozsahu, t. j. vo výroku vyhlásenia exekúcie za neprípustnú, ako

aj vo výroku o trovách, bolo vydané dňa 31,03.2011, teda pred takmer tri a pol rokom,

a uznesenie Krajského súdu v Košiciach o zrušení opravného uznesenia, ktoré opravilo

zrejmé nesprávnosti v rozsudku, bolo vydané dňa 30.06.2011, pričom právoplatným sa stalo

dňa 01.08.2011, teda takmer pred tromi rokmi.

16. Napriek tomu, že:

po právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutí vo veci samej nedošlo k žiadnej

zmene okolností a Povinný po začatí exekúcie tvrdil len to, že exekučný titul je

nevykonateľný, keďže v ňom nie je uvedené, že ide o úrok z omeškania vo výške 14,25 %

a 9 % „ročne“, pričom z okolností prípadu, ako aj z Uznesenia Krajského súdu v Košiciach

zo dňa 30.06.2011 je zrejmé, že v danom rozsudku súdu prvého stupňa, ako to bolo

vysvetlené vyššie (bod 6. tejto Sťažnosti) ani nebolo potrebné uviesť v exekučnom titule

pojem „ročne“,

Sťažovateľ opakovane žiadal o rozhodnutie v exekučnom konaní a dokonca

podal sťažnosť predsedovi Okresného súdu Košice II na prieťahy v konaní, ktorá

bola vyhodnotená ako dôvodná,

opätovne žiadal o rozhodnutie v konaní,

nemôže súdna exekútorka vydať exekučný príkaz, keďže Okresný súd Košice II ešte

stále nerozhodol tak, ako mu to uložil Krajský súd v Košiciach pred takmer dva a pol

rokom.

17. Z daného je zrejmé, že Sťažovateľ sa dlhodobo a bezdôvodne nemôže domôcť

finančných prostriedkov priznaných mu právoplatnými rozhodnutiami súdov spred vyše tri

a pol roka.»

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti vydal tento nález:

„1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.: porušil

základné právo Sťažovateľa na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

, ako aj právo na prerokovanie veci v primeranej

lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a)

Zákona o organizácii ústavného súdu prikazuje Okresnému súdu Košice II konať v súlade

s ustanoveniami vo veci vedenej pod sp. zn.

, bez zbytočných prieťahov.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky v zmysle § 56 ods. 4 Zákona o organizácii

ústavného súdu priznáva Sťažovateľovi spoločnosti IZOLPLAST, s.r.o., primerané

finančné zadosťučinenie v sume 4.500, € (slovom štyritisícpäťsto eur), ktoré je Okresný súd

Košice II povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu Vojčík & Partners, s.r.o.,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II je povinný Sťažovateľovi spoločnosti IZOLPLAST, s.r.o.,

nahradiť trovy konania vo výške 403,70 €, a to na účet právneho zástupcu Sťažovateľa

Vojčík & Partners, s.r.o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. doručeným ústavnému súdu 26. mája 2015. Predseda okresného

súdu v ňom uviedol chronologický prehľad právnych úkonov súdu a k opodstatnenosti

sťažnosti sa vyjadril takto:

„S poukazom na vyššie uvedenú chronológiu vykonaných úkonov možno

konštatovať, že v konaní došlo po 15.03.2012 k obdobiu nečinnosti, ktoré je dané objektívne

obdobím neprítomnosti vo veci konajúceho sudcu zo zákonných dôvodov v nepravidelných

časových úsekoch, ktoré neumožnili (z dôvodu ich trvania) orgánom riadenia a správy súdu

prijať opatrenia smerujúce k prerozdeleniu veci v súlade so zákonom a rozvrhom práce

na príslušný rok. Posúdenie dôvodnosti nechávam na zváženie ústavnému súdu.

Konanie v prejednávanej veci podľa môjho názoru vykazuje znaky skutkovej

náročnosti, v konaní som nezistil prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl.

.

Vo veci bola podaná sťažovateľom sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, sťažnosť doručená súdu dňa 15.01.2013 bola vybavená listom zo dňa 14.02.2013

evidovaným pod Spr. 13/2013, sťažnosť bola uznaná za dôvodnú.“

Predseda okresného súdu, ako aj sťažovateľka vyjadrili súhlas s upustením

od ústneho pojednávania vo veci prijatej sťažnosti. Ústavný súd preto so súhlasom

účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu

sp. zn. zisťoval priebeh a stav konania vo veci. Zo súdneho spisu ústavný

súd zistil tieto skutočnosti:

Na základe žiadosti exekútora z 22. novembra 2010 vydal okresný súd

23. novembra 2010 poverenie na výkon exekúcie. Exekučným titulom bol rozsudok

okresného súdu sp. zn. z 11. mája 2010.

Podaním z 29. novembra 2010 okresný súd vyzval súdnu exekútorku na doplnenie

žiadosti o udelenie poverenia, pretože vo výrokovej časti predmetného exekučného titulu

nebolo uvedené, aký úrok vyžaduje oprávnený, a zároveň ju vyzval na vrátenie poverenia.

Okresný súd vydal opravné uznesenie č. k. 66 z 1. decembra 2010

v časti výroku týkajúceho sa povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu spolu s úrokom

z omeškania.

Súdna exekútorka listom doručeným okresnému súdu 7. decembra 2010 oznámila, že

poverenie na vykonanie exekúcie nemôže vrátiť, keďže nenastal ani jeden z dôvodov jeho

vrátenia, ktoré sú taxatívne uvedené v zákone Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Uznesením č. k. zo 7. decembra 2010 okresný súd vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil, keďže v exekučnom titule nebol jednoznačne

špecifikovaný úrok z omeškania.

Sťažovateľka (oprávnená) doručila okresnému súdu prostredníctvom svojej

advokátky stanovisko k námietkam povinného a kópiu opravného uznesenia rozsudku

okresného súdu č. k. 66 z 1. decembra 2010.

Súdna exekútorka predložila 16. decembra 2010 okresnému súdu návrh

na rozhodnutie o námietkach proti exekúcii a trovám exekúcie a návrh povinného

na zastavenie exekúcie. Zároveň bolo súdu doručené aj doplnenie žiadosti o udelenie

poverenia na exekúciu a opravné uznesenie okresného súdu č. k. 66.

Okresnému súdu bolo 21. decembra 2010 doručené odvolanie oprávneného proti

uzneseniu o zastavení exekúcie č. k. 23. Spis bol predložený odvolaciemu

súdu na rozhodnutie o odvolaní 2. februára 2011. Krajský súd ako súd odvolací uznesením

sp. zn. z 31. marca 2011 zrušil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

v celom rozsahu. Rozhodnutie krajského súdu o odvolaní bolo okresnému súdu doručené

4. mája 2011.

Zo strany oprávneného bola 24. mája 2011 doručená okresnému súdu žiadosť

o opravu uznesenia odvolacieho súdu v názve oprávneného a oznámenie o zmene právneho

zastúpenia. Odvolací súd vydal opravné uznesenie č. k. z 30. mája 2011.

Okresnému súdu bolo predmetné uznesenie doručené 2. júna 2011. Opravné uznesenie

č. k. 75 týkajúce sa označenia oprávneného vydal okresný súd 6. júla

2011.

Okresnému súdu bola 29. júla 2011 doručená žiadosť o urýchlené rozhodnutie

o námietkach povinného proti exekúcii zo 6. decembra 2010.

Na základe odvolania žalovaného (povinného) proti opravnému uzneseniu okresného

súdu sp. zn. z 1. decembra 2010 krajský súd uznesením

č. k. z 30. júna 2011 zrušil opravné uznesenie okresného súdu.

Odvolací súd považoval pôvodný exekučný titul za vykonateľný v zmysle ustanovení

zákona, na ktoré sa súd v rozhodnutí odvolal.

Okresnému súdu bol 19. augusta 2011 doručený návrh súdnej exekútorky

na rozhodnutie o námietkach proti ďalším trovám exekúcie. Okresný súd uznesením

č. k. 102 z 26. septembra 2011 vyhovel námietkam povinného proti

trovám exekúcie a uznesením č. k. 105 z 26. septembra 2011 rozhodol

o zamietnutí námietok povinného proti exekúcii a jeho návrhu na zastavenie konania.

Proti rozhodnutiu o námietkach voči trovám exekúcie podala súdna exekútorka

odvolanie, ktoré bolo súdu doručené 17. októbra 2011. Proti uzneseniu o zamietnutí

námietok povinného proti exekúcii a jeho návrhu na zastavenie exekúcie sa odvolal

povinný. Jeho odvolanie bolo súdu doručené 18. októbra 2011. Okresný súd predložil spis

s opravnými prostriedkami odvolaciemu súdu na rozhodnutie 22. novembra 2011.

Krajský súd uznesením č. k. z 31. januára 2012 vrátil vec súdu

prvého stupňa z dôvodu jej predčasnosti. Uznesenie bolo okresnému súdu doručené

27. marca 2012.

Dňa 14. marca 2012 bolo okresnému súdu doručené oznámenie súdnej exekútorky

o odstúpení vo veci čiastočného späťvzatia námietok povinného.

Sťažovateľka (ako oprávnený, pozn.) podaniami zo 16. júla 2012,

17. septembra 2012 a 1. augusta 2013, ako aj súdna exekútorka podaním zo 17. júla 2012

a 24. augusta 2012 opakovane žiadali okresný súd o rozhodnutie v konaní.

Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala 15. januára 2013

na okresnom súde sťažnosť na postup súdu vo veci podľa § 62 a nasl. zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov. Predseda okresného súdu v odpovedi na uvedenú sťažnosť sp. zn. Spr 13/2013

vyhodnotil sťažnosť sťažovateľky na porušovanie práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov ako dôvodnú.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne

sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty,

dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto

na splnenie základného práva podľa nestačí, aby štátne orgány vec

prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet ().

Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania

na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v kontexte medzinárodných záväzkov

Slovenskej republiky garantovať účastníkom súdneho konania právo na prerokovanie ich

veci v primeranej dobe (v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zabezpečiť odstránenie stavu

právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu v primeranej dobe

(, ).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základného

práva podľa , skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti

prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníkov konania

a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (). Tieto tri kritériá zohľadňuje

pri namietaní porušenia práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (, ).

1. Pokiaľ ide o prvé kritérium hodnotenia, ktorým je právna a faktická zložitosť veci,

ústavný súd sa nestotožnil s názorom predsedu okresného súdu vyjadreným v jeho

stanovisku k ústavnej sťažnosti, podľa ktorého konanie „vykazuje znaky skutkovej

náročnosti“. Ústavný súd tiež konštatuje, že predmetom konania je exekučné konanie,

ktorého súčasťou je aj rozhodovanie o námietkach povinného v exekučnom konaní.

Po právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec patriacu do rozhodovacej agendy

všeobecného súdnictva. Súdy sa tiež môžu opierať o dostatok stabilizovanej judikatúry

v tejto oblasti.

2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania je druhým kritériom, podľa

ktorého ústavný súd posudzuje, či v konaní vedenom okresným súdom došlo k zbytočným

prieťahom. V správaní sťažovateľky, ktorá je v procesnom postavení oprávneného, ústavný

súd nezaznamenal žiadne okolnosti, ktoré by prispeli k predĺženiu posudzovaného konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. . Na základe prehľadu úkonov v danej veci ústavný súd

konštatuje, že toto konanie je poznačené ako celok neefektívnosťou, nekoncentrovanosťou

a prieťahmi v konaní.

V počiatočnej fáze okresný súd síce vykonával úkony vo veci, avšak po vrátení spisu

z odvolacieho súdu 27. marca 2012 zostal okresný súd vo veci nečinný a napriek urgenciám

súdnej exekútorky a sťažovateľky nekoná a nerešpektuje ani zákonné lehoty na rozhodnutie

o procesných návrhoch účastníkov konania. Celková doba nečinnosti okresného súdu

od vrátenia spisu na okresný súd (27. marca 2012) po podanie ústavnej sťažnosti

sťažovateľkou (4. júla 2014) predstavuje dva roky a viac ako tri mesiace.

Ústavný súd konštatuje neefektívny a nesústredení postup okresného súdu a procesné

chyby v postupe, ktoré sa prejavili pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie

(a vyzývaní exekútorky na jeho vrátenie), pri posudzovaní vykonateľnosti exekučného titulu

rozhodovaní o zastavení exekúcie a pri predčasnom predložení spisu odvolaciemu súdu.

Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním efektivity namietaného konania upriamuje

pozornosť na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť, ale aj neefektívna

(nesústredená) činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie

zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť

štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli

ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr.

, ).

Celkovo ústavný súd posúdil dĺžku konania na okresnom súde ako neprimerane dlhú

a konštatuje, že okresný súd neposkytol sťažovateľke v konaní vedenom

pod sp. zn. rýchlu a účinnú ochranu jej práv podľa § 6 a § 100 ods. 1

, a preto rozhodol, že okresný súd v tomto konaní porušil

základné právo sťažovateľky podľa a právo podľa dohovoru

(bod 1 výroku nálezu).

Podľa druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez

zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo veci samej (bod 2 výroku nálezu).

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Sťažovateľka výšku požadovanej sumy odôvodnila skutočnosťou, že „žiada

rozhodnutie vo veci, na ktorej má eminentný záujem, pretože veľmi podstatným spôsobom

ovplyvnila jeho podnikanie. Samotné rozhodnutie tiež podstatne ovplyvní jeho ďalšie

rozhodovanie o ďalšom podnikaní, keďže nečinnosť a nesprávny postup súdov vyvolal

v Sťažovateľovi značnú nedôveru v podnikateľské prostredie v Slovenskej republike a jej

súdny systém...“. Sťažovateľka sa o predĺženie doby konania súdu žiadnym spôsobom

nepričinila a celkové okolnosti prípadu v nej vyvolávajú pocit neistoty.

Sťažovateľka žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 500 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľke po zohľadnení všetkých okolností prípadu aj primerané

finančné zadosťučinenie v sume 1 300 € (bod 3 výroku nálezu).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateľky si uplatnil nárok na náhradu

trov v sume 403,70 € za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (za prevzatie

a prípravu zastúpenia a za podanú ústavnú sťažnosť) v sume 160,17 € za jeden úkon právnej

služby a režijný paušál 2 x 8,04 €. Keďže je právny zástupca sťažovateľky platiteľom dane

z pridanej hodnoty, bola požadovaná odmena zvýšená na sumu 403,70 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia podľa

§ 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého je odmena advokáta

(základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6

z výpočtového základu. Za dva úkony vykonané v roku 2014 prináleží v zmysle uvedenej

vyhlášky sťažovateľke suma 134 € za jeden úkon právnej služby a dvakrát náhrada režijného

paušálu v sume 8,04 €, t. j. celkom 284,08 €. Odmena a náhrady sa zvyšujú podľa § 18 ods.

3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty v sume 56,81 €. Náhrada trov konania, ktorú ústavný

súd priznal sťažovateľke, spolu predstavuje teda sumu 340,89 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s

) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015