Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 288/2015
PDF · 378.91 KB
No categories available
I. ÚS 288/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátkou Mgr. Janou Petrášovou Laiferovou, Royova 9,
Piešťany, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupmi Okresného súdu
Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 365/2008 a sp. zn. 16 C 61/2009
a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 174/2012, sp. zn.
9 Co 194/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) postupmi Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 365/2008 a sp. zn. 16 C 61/2009 a Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 174/2012 a sp. zn.
9 Co 194/2012 (ďalej aj „namietané konania“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že na okresnom súde podala vo februári 2009
návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré sa viedlo pod
sp. zn. 16 C 61/2009. Po uvedení procesných úkonov okresného súdu a priebehu konania,
v ktorom malo dôjsť údajne k zbytočným prieťahom v trvaní jedného roka, okresný súd o jej
návrhu rozhodol až rozsudkom z 24. januára 2012, pričom sťažovateľka sa proti rozsudku
odvolala. Krajský súd potom nekonal ďalšie tri roky od apríla 2012 až do 16. apríla 2015.
Okrem toho sťažovateľka údajne podala odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 6 C
365/2008 112 z 21. marca 2012 o vyrubení súdneho poplatku za odvolanie vo výške
1 911,50 € a dosiaľ nie je ani o tomto odvolaní rozhodnuté.
3. Sťažovateľka je už viac ako šesť rokov v stave právnej neistoty a tvrdí, že
nečinnosťou okresného súdu a krajského súdu v namietaných konaniach bolo porušené jej
základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a právo na prejednanie jej záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru , ako aj právo podľa čl. 1
dodatkového protokolu.
4. Na základe uvedeného sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby o jej sťažnosti
nálezom rozhodol, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 61/2009
a sp. zn. 6 C 365/2008 a krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 174/2012
a sp. zn. 9 Co 194/2012 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Zároveň sa domáha,
aby ústavný súd prikázal krajskému súdu v označenom konaní konať bez zbytočných
prieťahov, a priznania finančného zadosťučinenia spolu v sume 5 750 € a úhrady trov
konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd
ak vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom boli porušené práva a slobody podľa odseku 1, a zruší také
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1
vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten kto tieto práva alebo slobody
porušil, vo veci konal... Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím,
ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,
primerané finančné zadosťučinenie.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa toho ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí
aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.
nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná
v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj
z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne
rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto
práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať
(m. m. II. ÚS 387/06, IV. ÚS 637/2013, I. ÚS 58/2015).
8. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti sťažovateľky (vyplýva to
aj z jej obsahu na s. 2) zistil, že po podaní návrhu okresný súd vo veci samej priebežne
konal a nariadil aj viac pojednávaní v roku 2010 a 2011 a následne v roku 2012 aj
rozsudkom rozhodol. Ústavný súd preto konštatuje, že vyhlásením rozsudku vo veci samej
č. k. 16 C 61/2009 779 24. januára 2012 a jeho doručením 15. februára 2012 jej právnej
zástupkyni vykonal okresný súd všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na
odstránenie právnej neistoty sťažovateľky a v súčasnosti sa už iba doručuje rozhodnutie
krajského súdu o zastavení konania, teda k žiadnym prieťahom v súčasnosti zo strany
okresného súdu, keď podala sťažnosť aj ústavnému súdu (5. júna 2015), už nemôže
dochádzať.
9. To isté, teda zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, možno v súčasnosti konštatovať aj
vo vzťahu k údajnej nečinnosti krajského súdu v namietanom konaní, pretože je zrejmé, že
krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľky ešte 4. júna 2015, t. j. v ten istý deň, keď
podala svoju sťažnosť ústavnému súdu na pošte. Preto ani v tomto prípade k žiadnym
prieťahom v konaní pred krajským súdom už teraz nedochádza. Navyše, sťažovateľka svoj
návrh v celom rozsahu vzala na krajskom súde späť už 3. júna 2015 s poukazom na to, že
s odporcom ešte 27. mája 2015 dospeli k mimosúdnej dohode o vyporiadaní
bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Jeho súčasťou bol aj písomný súhlas odporcu
so späťvzatím návrhu s tým, že si náhradu trov konania voči sťažovateľke neuplatňuje.
Sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu ku krajskému súdu je teda tiež neopodstatnená a bola
podaná ústavnému súdu iba účelovo, pretože medzitým došlo v konaní už k späťvzatiu
návrhu na začatie konania, o ktorom už bolo rozhodnuté a konanie bolo zastavené.
10. Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou (II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02,
IV. ÚS 61/03, II. ÚS 298/06, II. ÚS 250/09) poskytuje ochranu základnému právu
na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo
alebo porušenie v tom čase ešte trvalo. Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už
nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť
odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie
o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý
ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03,
I. ÚS 559/2014). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,
rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
11. Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím
na zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť sťažovateľky proti postupu
okresného súdu a krajského súdu, ktoré už nemôžu spôsobovať zbytočné prieťahy, je zjavne
neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
12. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky v časti namietajúcej
porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd nad rámec tiež zistil, že
sťažovateľka nepredložila ústavnému súdu k sťažnosti žiaden dôkaz o tom, že sa domáhala
svojho základného práva v priebehu konania pred okresným súdom a krajským súdom
spôsobom, ktorý by vtedy mohol viesť k jej ochrane, ktorý spočíval v podaní sťažnosti na
zbytočné prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu alebo predsedovi krajského súdu
podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, čo zistil aj ústavný súd dopytom na týchto súdoch, teda jej
sťažnosť je aj v tejto časti neprípustná (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 25
ods. 2 tohto zákona). Sťažovateľka taktiež nepreukázala ani netvrdila, že uvedenú
podmienku nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov
nemožno vyvodiť ani z obsahu jej sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
13. Zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ústavný súd konštatoval napokon aj vo vzťahu
k namietanému porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu tohto práva došlo tým, že už „viac ako 6 rokov po
rozvode manželstva nemôže disponovať s peňažnými prostriedkami, na ktoré má zákonné
práva...“.
14. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
15. S odkazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Varipati proti
Grécku č. 38459/97 z 26. 10. 1999, Versini proti Francúzsku č. 40096/98 z 10. 7 2001)
ústavný súd k tomu poznamenáva, že majetkové dôsledky spôsobené neprimeranou dĺžkou
konania nepredstavujú porušenie čl. 1 dodatkového protokolu, ale sú len následkom
porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru a ústavnému súdu ani neprináleží hodnotiť spôsob, akým
všeobecné súdy postupujú v spore o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
manželov a súvisiacich sporoch. Preto aj v tejto časti je sťažnosť sťažovateľky zjavne
neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
16. V závere je potrebné tiež uviesť, že ústavný súd sa po odmietnutí sťažnosti
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti už nezaoberal tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľka
napáda v petite sťažnosti a v odôvodnení sťažnosti konanie vedené pod sp. zn. 6 C 365/2008
(predmetom konania vo veci označenej na okresnom súde pod č. k. 6 C 365/2008 112 bolo
rozhodnutie okresného súdu z 21. marca 2013 týkajúce sa určenia spôsobu a rozsahu
disponovania s bankovými účtami sťažovateľky, ktoré nadobudlo právoplatnosť 11. mája
2013, a nie rozhodnutie o vyrubení súdneho poplatku, ako to uvádza sťažovateľka), keďže
toto konanie bolo právoplatne skončené dávno pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.
Okrem toho sťažnosť v tejto časti neobsahuje ani zákonom o ústavnom súde predpísané
náležitosti z dôvodu, že predložené splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľky bolo dané
iba pre iné konanie (sp. zn. 16 C 61/2009), a nie konanie sp. zn. 6 C 365/2008, teda
vykazuje nedostatky, ktoré nie je ústavný súd povinný odstraňovať z úradnej povinnosti,
keďže sťažovateľka je kvalifikovane zastúpená advokátkou.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2015