Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 299/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , právne zastúpenej

advokátkou JUDr. Slávkou Zanovitovou, Advokátska kancelária, Nábrežie 1226/3,

Námestovo, vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctva

zaručeného a 3 , základného práva na súdnu

ochranu zaručeného , práva na spravodlivý súdny

proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

„práva na bezpečné finančné služby“ a „práva na ochranu spotrebiteľa“ podľa bodov

2, 3 a 4 smernice Valného zhromaždenia OSN z 9. apríla 1985 na ochranu spotrebiteľa

rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 9. novembra 2012

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 29. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. marca 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctva

zaručeného a 3 (ďalej len „“), základného

práva na súdnu ochranu zaručeného , práva na spravodlivý súdny proces

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), „práva na bezpečné finančné služby“ a „práva na ochranu spotrebiteľa“ podľa

bodov 2, 3 a 4 smernice Valného zhromaždenia OSN z 9. apríla 1985 na ochranu

spotrebiteľa (ďalej len „smernica OSN“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 9. novembra 2012 a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. októbra 2014.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. sa sťažovateľka žalobou proti Slovenskej republike v zastúpení

Ministerstvom financií Slovenskej republiky, Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky,

Národnou bankou Slovenska (ďalej len „národná banka“), Generálnou prokuratúrou

Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“), Radou pre vysielanie

a retransmisiu (ďalej len „rada pre vysielanie“), ako aj samostatne proti národnej banke,

generálnej prokuratúre a rade pre vysielanie (spolu ďalej len „žalovaní“) domáhala

zaplatenia sumy 6 472,81 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody, ktorá jej mala vzniknúť

v príčinnej súvislosti s neprávnym úradným postupom žalovaných, ktorí si podľa

sťažovateľky nesplnili svoje povinnosti na úseku ochrany spotrebiteľa, keď nezabránili

v činnosti nebankovým subjektom (AGW spol. s r. o.; SPOROINVEST a. s.; BDV družstvo

Banská Bystrica), ktorým sťažovateľka zverila svoje finančné prostriedky, o ktoré

v dôsledku ich štátom nekontrolovanej činnosti prišla. Podľa sťažovateľky si štát skrz ňou

označených žalovaných nesplnil medzinárodnoprávne záväzky na ochranu spotrebiteľa

plynúce mu zo záverov smernice OSN, v dôsledku čoho mal vytvoriť podmienky pre

„... podvodné podnikanie subjektov vykonávajúcich činnosť, ktorá je v súčasnosti zverená

výlučne bankám... V dôsledku toho sa vytvoril priestor na podnikanie rôznych špekulantov,

avšak sťažovateľka konajúc v dôvere v právnu reguláciu prijímania vkladov štátom

v dôsledku toho aj jeho bezpečnosť tohto konania uzatvorila s vyššie uvedenými právnymi

subjektmi zmluvy, na základe ktorých im za sľúbenú odplatu poskytla peňažné prostriedky.“.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 9. novembra 2012 konanie

o žalobe sťažovateľky vo vzťahu k trom žalovaným (národnej banke, generálnej prokuratúre

a rade pre vysielanie) zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby sťažovateľkou proti nim a vo

vzťahu k ostatným žalovaným (Slovenskej republike v zastúpení Ministerstvom financií

Slovenskej republiky, Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, národnou bankou,

generálnou prokuratúrou a radou pre vysielanie) žalobu sťažovateľky zamietol

s odôvodnením, že sťažovateľka v žalobe bližšie nešpecifikovala, aké opatrenia žalovaní

zanedbali vykonať v záujme jej ochrany ako spotrebiteľa, pričom okresný súd podotkol, že

nestačí len všeobecne poukázať na to, že odporca nepostupoval v súlade so zákonom, ale

„... nesprávny úradný postup musí byť konkrétny, špecifikovaný postup, presne pomenovaná

činnosť, ktorá bola v rozpore s ustanoveniami konkrétneho zákona“.

4. O odvolaní sťažovateľky proti výroku označeného rozsudku okresného súdu,

ktorým jej žalobu zamietol, rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 29. októbra 2014, ktorým tento odvolaním napadnutý výrok okresného súdu ako vecne

správny potvrdil.

5. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta porušenie ňou

označených základných práv a práv z dôvodu, že tak krajský súd, „... rovnako ako

prvostupňový súd nebral do úvahy jej argumentáciu pokiaľ išlo o špecifikáciu jednotlivých

porušení povinnosti za štát konajúcich subjektov. Vysporiadaním sa s jej argumentáciou len

konštatovaním, že sťažovateľka nešpecifikovala, aké opatrenia mal odporca vykonať

neobstojí, keďže tieto opatrenia vyšpecifikovala pri každom jednotlivom žalovanom

subjekte. Týmto spôsobom, ako aj nevykonaním potrebného dokazovania Okresný súd

Bratislava I. a Krajský súd Bratislava potvrdením jeho rozhodnutia porušil právo

sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. ...

... bolo poškodené jej právo vlastniť majetok, keď štát prostredníctvom svojich

orgánov právnymi predpismi vytvoril priestor pre podnikanie rôznych špekulantov, ktorí

vďaka tomuto priestoru mali možnosť beztrestne okrádať v dobrej viere konajúcich

spotrebiteľov a tým zasahovať do ich práva vlastniť majetok spôsobom, ktorý bol minimálne

v rozpore s dobrými mravmi.

... Tvrdenie o hrubej nedbanlivosti sťažovateľky neobstojí, keďže spoliehanie sa

na riadne fungovanie zákonov a plnenie si povinností ministerstvami a inými štátnymi

orgánmi nemožno považovať za hrubú nedbanlivosť. Na tomto princípe funguje ochrana

spotrebiteľa aj v rámci Európskej únie. Aj keď sťažovateľka vstúpila do záväzkových

vzťahov, ktoré jej mali priniesť vysoký výnos, vzhľadom na svoje vzdelanie a skúsenosti

v danom čase nemala dostatočnú rozpoznávaciu schopnosť, ktorá by jej umožňovala zistiť

všetky z toho vyplývajúce riziká a s ohľadom na ne prispôsobiť aj svoje rozhodnutie.

Spoliehala sa na Slovenskú republiku, ktorá bola v roku 2001 a 2002 prístupovou krajinou

do EÚ, postupne preberala záväzky z toho vyplývajúce a ktorá mala časom prevziať všetky

záväzky vyplývajúce z členstva v EÚ vrátane rozsiahlych záväzkov pokiaľ ide o ochranu

spotrebiteľa. ...

... Slovenská republika napriek jej medzinárodným záväzkom túto ochranu

nezabezpečila ani 20 rokov po schválení smernice OSN na ochranu spotrebiteľa.“.

6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky podľa a ods. 3 Slovenskej

republiky, práva na spravodlivý súdny proces podľa Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva

na bezpečné finančné služby v zmysle bodu 2. smernice OSN na ochranu spotrebiteľa z roku

1985 a právo na ochranu spotrebiteľa v zmysle bodu 2., 3. a 4. smernice OSN na ochranu

spotrebiteľa z roku 1985 v konaní Krajského súdu Bratislava sp. zn.

v nadväznosti na Rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č. k. 637 porušené

bolo.

Rozsudok Krajského súdu Bratislava, sp. zn. zo dňa 29.10.2014

a Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. zo dňa 9.11.2012

zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I., aby ju znova prerokoval a rozhodol.

Sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 €, ktoré je Okresný

súd Bratislava I. a Krajský súd Bratislava povinní nahradiť sťažovateľke na účet jej právnej

zástupkyne JUDr. Slávky Zanovitovej č. ú..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

Krajský súd Bratislava je povinný nahradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia

v sume 296,44 € na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Slávky Zanovitovej č. ú..., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. K namietanému rozhodnutiu okresného súdu

9.1 Pokiaľ ide o sťažovateľkou napádané rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd

konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva

z citovaného , môže poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo

slobode porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo

právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej

republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených základných práv

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť

už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

9.2 Podľa ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania,

sťažnosťou pred ústavným súdom napadnutého rozsudku okresného súdu

sp. zn. z 9. novembra 2012, a to využitím riadneho opravného prostriedku

(odvolania), ktoré, tak ako to vyplýva aj zo sťažnosti, sťažovateľka napokon aj využila.

Na základe sťažovateľkou podaného odvolania sa krajský súd v rozsahu svojho

preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu musel v podstate vyrovnať s rovnakými

skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľka proti postupu a rozhodnutiu

okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

9.3 Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (,

), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (voči okresnému súdu)

už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie ( ).

10. K namietanému rozhodnutiu krajského súdu

10.1 V súvislosti s napádaným rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 29. októbra 2014 ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody ().

10.2 Vzhľadom na konštatovanie krajského súdu, že s rozsudkom okresného súdu

„... sa stotožňuje s dôvodmi... ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody

neobsahuje...“, sa javí nevyhnutným na dokreslenie celkového stavu veci uviesť tiež

podstatné závery z rozhodnutia okresného súdu:

«Navrhovateľka si v zmysle zásady kontradiktórnosti konania a povinnosti uniesť

dôkazné bremeno svojho tvrdenia uplatnila svoj návrh proti ňou označeným odporcom ako

sú uvedení v hlavičke tohto rozhodnutia. V konaní vzniesli námietku pasívnej vecnej

legitimácie z dôvodu, že nespĺňajú podmienky uvedené v § 9 ods. 1 z. č. 58/1969 odporcovia

v 6. (Slovenská republika zastúpená národnou bankou, pozn.) a v 8. rade (Slovenská

republika v zastúpení radou pre vysielanie, pozn.). Súd konštatuje, že predmetný zákon

v uvedenom ustanovení jasne špecifikuje kto môže byť orgánom zastupujúcim štát v prípade

uplatnenia si zodpovednosti podľa z. č. Navrhovateľka však napriek

prednesenej námietke pasívnej legitimácie zo strany uvedených odporcov a aj napriek výzve

súdu na uvedenom označení zotrvala, keď označenie odporcov je výlučne dispozitívnym

úkonom navrhovateľa ako účastníka konania. Preto sa súd stotožnil s uvedenou námietkou

odporcov v 6. a v 8. rade a konštatuje, že títo nie sú vo veci pasívne vecne legitimovaní ako

zástupcovia SR, nakoľko nie sú ústrednými orgánmi štátu a preto návrh voči nim zamietol...

Spoločnosť AGW s. r. o., SPOROINVEST a. s. a BDV družstvo si svoje povinnosti

vyplývajúce im zo zmlúv nesplnili a navrhovateľke nevrátili vložené peniaze s dohodnutými

úrokmi, keď zatvorili svoje pobočky a bol na ne vyhlásený konkurz. Navrhovateľke tak

vznikla voči uvedeným spoločnostiam pohľadávka zo záväzkovo právnych vzťahov, ktoré si

prihlásila v konkurznom konaní vedenom voči uvedeným spoločnostiam. Konkurzné konanie

voči AGW s. r. o. a SPOROINVEST, a. s. nie je doposiaľ ukončené, t. j. nie je známe v akej

výške bude v konkurznom konaní uspokojený nárok navrhovateľky. Nie je preto možné

ustáliť výšku škody, ktorá navrhovateľke mohla vzniknúť, resp. dospieť k záveru, že

navrhovateľke škoda vznikla. ...

V zmysle uvedeného, pokiaľ si navrhovateľka uplatnila pohľadávku v konkurznom

konaní, ktoré ešte prebieha, je vylúčené kvalifikovať túto ako škodu, pretože ešte môže byť

v rámci konkurzu uspokojená. Totiž uplatnenie a vymáhanie pohľadávky voči dlžníkovi

a zároveň jej uplatnenie ako náhrady škody sa vzájomne vylučujú a podmieňujú a až

výsledok uplatnenia pohľadávky môže privodiť vznik škody. Z tohto pohľadu je žaloba

podaná predčasne v časti nárokov zo zmlúv zo SPOROINVEST, a. s. a AGW s. r. o.,

nakoľko navrhovateľke škoda (v podobe nevymožiteľnosti pohľadávky) ešte nevznikla a môže

jej vzniknúť až po skončení konkurzného konania, kedy bude vedieť aj v akej výške a odkedy

jej vlastne aj začne plynúť premlčacia lehota ( ). V prvom rade si

teda navrhovateľka musí vysporiadať svoje nároky so subjektmi zmluvných vzťahov a vo

vzťahu k iným subjektom si môže uplatňovať mimozáväzkovú zodpovednosť za vznik

majetkovej ujmy až potom, čo táto ujma zo záväzkových vzťahov vznikla, teda až vtedy ak

právo navrhovateľa na plnenie nebolo a už nemôže ani byť uspokojené. Náhrady za plnenie,

na ktoré je povinný priamy dlžník sa preto nemožno úspešne domáhať na ďalších subjektoch

z titulu ich zodpovednosti za škodu skôr, než vôbec majetková ujma veriteľovi vznikla, teda

pred vyporiadaním pohľadávky navrhovateľa voči uvedeným spoločnostiam a to buď

v rámci konkurzného konania alebo po jeho skončení zo zostatku majetku. Aj z uvedeného

dôvodu súd návrh ako predčasne podaný v časti nároku vyplývajúceho zo zmlúv

so SPOROINVEST, a. s., a AGW, s. r. o., zamietol...

Podľa názoru súdu v danom prípade je podstatné, ktorý orgán štátu nesprávne

úradne postupoval, pretože uvedená skutočnosť má vplyv na pasívnu legitimáciu účastníka

v spore. Pasívne legitimovaným je štát zastúpený orgánom, ktorý mal nesprávne úradne

postupovať, prípadne orgánom, ktorý za nesprávny úradný postup zodpovedá a má

spôsobilosť byť účastníkom konania podľa procesných noriem. Navrhovateľka poukazuje

na nesprávny úradný postup Ministerstva financií SR, Ministerstva vnútra SR a Generálnej

prokuratúry, keď súd už vyššie skonštatoval, že ďalší označení zástupcovia štátu a to NBS

a Rada pre vysielanie a retransmisiu nie sú v konaní pasívne legitimovaní ako zástupcovia

štátu.

Ako nesprávny úradný postup odporcu v 1. rade (Slovenská republika v zastúpení

Ministerstvom financií Slovenskej republiky, pozn.) navrhovateľka označila jeho

legislatívnu činnosť, a to novelu bankového , vypracovanie

a podnietenie prijatia , čím mal konať v rozpore s legislatívnymi

pravidlami tvorby zákonov č. 519/1997 Zb. a v rozpore s SR. Súd

konštatuje, že navrhovateľka v konaní nijako nepreukázala, že by odporca v 1. rade porušil

konkrétne špecifikovanú povinnosť danú mu zákonom, resp. SR, pričom

legislatívnu činnosť bez ďalšieho nemožno považovať za nesprávny úradný postup odporcu,

keď súd zároveň uvádza, že odporca aj keď ako predkladateľ je len jedným zo subjektov

participujúcich na príprave zákona, ktorý v konečnom znení schvaľuje hlasovaním NR SR.

Vo vzťahu k odporcovi v 2. rade (Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom

vnútra Slovenskej republiky, pozn.) navrhovateľka uvádzala, že nevyužil všetky prostriedky,

ktoré mal k dispozícii a ktoré využiť mohol voči tzv. „nebankovým subjektom“ a že nedal

zamietavé pripomienky k návrhu Navrhovateľka však neuviedla

žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by nasvedčovali nečinnosti odporcu v 2. rade

spočívajúcej v opomenutí robiť všetky potrebné opatrenia na odhalenie trestných činov

a zistenie ich páchateľov, ktoré je formulované ako všeobecná povinnosť, porušenie ktorej

možno však vyvodiť jedine až na základe zistenia porušenia povinnosti urobiť konkrétne

opatrenia, a teda postupovať určitým predpísaným spôsobom za splnenia podmienok

uložených dikciou hypotézy konkrétnej právnej normy. V tomto smere odporca v 2. rade

preukázal listinnými dôkazmi k svojmu vyjadreniu, že orgány činné v trestnom konaní

venovali pozornosť zisťovaniu skutočností, ktoré by mohli nasvedčovať podozreniu

z páchania trestnej činnosti a teda nezostali nečinné tak, že by to bolo možné kvalifikovať

ako nesprávny úradný postup, v priamej príčinnej súvislosti s ktorým uzatvorila

navrhovateľka jednotlivé zmluvy a vložila tak na ich základe do nebankových subjektov

svoje peňažné prostriedky. Taktiež súd uvádza, že nepodanie negatívneho stanoviska

k návrhu zákona nemožno považovať za nesprávny úradný postup.

Navrhovateľka v konaní argumentovala, že nesprávny úradný postup odporcu

v 7. rade (Slovenská republika v zastúpení generálnou prokuratúrou, pozn.) spočíval

v nedodržaní povinnosti danej mu v z. č. , t. j. vykonávať opatrenia

na predchádzanie zistenie a odstránenie porušenia zákonnosti. Taktiež sa rovnako ako

odporca v 2. rade mal dopustiť nesprávneho úradného postupu tým, že nedal zamietavé

stanovisko k návrhu Súd uvádza, že navrhovateľka nešpecifikovala

aké opatrenia mal odporca vykonať. Podľa názoru súdu nestačí len všeobecne poukázať

na to, že odporca nepostupoval v súlade so zákonom. Nesprávny úradný postup musí byť

konkrétny, špecifikovaný postup, presne pomenovaná činnosť, ktorá bola v rozpore

s ustanoveniam ktorého zákona. Navrhovateľka tak neurobila, neoznačila konkrétne

konanie v rozpore s označeným ustanovením zákona. Taktiež súd zhodne ako pri odporcovi

v 2. rade uvádza, že nepodanie negatívneho stanoviska k návrhu zákona nemožno považovať

za nesprávny úradný postup.

SR garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti, keď

im umožňuje konať všetko čo nie je zákonom zakázané a nemožno ich nútiť, aby konali

niečo, čo im zákon neukladá. Obchodným spoločnostiam je umožnené vstupovať

do právnych vzťahov s občanmi uzatváraním zmlúv. V súlade s princípom zmluvnej voľnosti

a rovnakého postavenia účastníkov právnych vzťahov navrhovateľka dobrovoľne vstúpila

do záväzkového vzťahu s obchodnými spoločnosťami a teda na základe individuálneho

slobodného rozhodnutia prevzala na seba práva a povinnosti v snahe čo najlepšie

realizovať svoje záujmy a potreby v podmienkach trhového hospodárstva, voľnej súťaže

a konkurencie. Pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do súkromnoprávnej oblasti

t. j. do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb. Pokiaľ by štát

prostredníctvom svojich príslušných orgánov zakázal nebankovým subjektom činnosť

spočívajúcu v uzatváraní zmlúv s občanmi, zasiahol by tým do občiansko obchodno

právnych vzťahov a do zmluvnej autonómie subjektov súkromného práva ako aj

do vlastníckeho práva občanov mimo rámca ochrany garantovanej SR,

pretože by tým obmedzil resp. zmaril ich možnosť nadobudnúť v zmysle zmluvných

dojednaní majetkové hodnoty vo forme pohľadávok a ich príslušenstva – úrokov.

Zo skutkových okolností prípadu súd dovodil, že bola to práve samotná

navrhovateľka, ktorá svojou hrubou nedbalosťou zanedbala prevenčnú povinnosť uloženú

zákonom a preto musí následky s tým spojené znášať sama. Navrhovateľka sa mohla totiž

pred uzatvorením zmluvy presvedčiť napr. na základe výpisu z obchodného registra, že

obchodná spoločnosť s ktorou vstúpila do záväzkového vzťahu nie je investičnou

spoločnosťou ani fondom, keďže nemala predpísanú formu, dodatok k označeniu

obchodného mena, ani zákonom predpísané základné imanie a na základe predložených

zmlúv mohla poznať (bez právnych a iných odborných znalostí) že sa nejedná o dovolenú

činnosť kolektívneho investovania predajom podielových listov či formou akcií.

Z predložených zmlúv vyplýva, že vložené finančné prostriedky mali navrhovateľke priniesť

nezanedbateľné výnosy a aj z tohto dôvodu mala postupovať s priemernou dávkou

opatrnosti, ktorú bolo možné od nej spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru rizika.

Tiež treba dodať, že neznalosť zákona ju podielu viny nezbavuje. ...

Keďže navrhovateľka preukázala vznik škody len v časti nároku z vkladov do BDV

družstva, nepreukázala nesprávny úradný postup odporcov, ani existenciu príčinnej

súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, súd nárok zamietol.»

10.3 „Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvého stupňa...“ krajský súd v ňom

uvedené dôvody v podstatnej časti ešte takto doplnil:

«V prejednávanej veci je nepochybné, že navrhovateľka dobrovoľne, z vlastného

rozhodnutia v rokoch 2001, 2002 uzavrela s podnikateľskými subjektmi AGW spol. s r. o.,

BDV družstvo, SPOROINVEST a. s., zmluvy podľa , Občianskeho

zákonníka s vymedzením podmienok v zmluve presne uvedených. K investovaniu sa

navrhovateľka rozhodla na základe svojho presvedčenia podporovaného reklamou

uvádzanou aj vo verejnoprávnej televízii. Domnievala sa, že ide o investičné spoločnosti,

ktoré spĺňajú podmienky podnikania podľa zákona a sú pod dozorom štátnych orgánov.

Neuviedla už konkrétne právne skutočnosti, o ktoré svoje presvedčenie takto investovať

opierala.

Zo spisu nijako nevyplýva, a navrhovateľka v tomto smere vôbec nepreukázala

(ani len netvrdila), žeby dané spoločnosti boli subjektmi, ktoré na základe zákona

č. o investičných spoločnostiach a investičných fondoch a neskôr na základe

, o kolektívnom investovaní boli správcovskou spoločnosťou, žeby

kolektívne investovali, teda zhromažďovali peňažné prostriedky od verejnosti na základe

verejnej výzvy podľa citovaného zákona s cieľom investovať takto zhromaždené peňažné

prostriedky do majetku vymedzeného daným zákonom, žeby vytvárali a spravovali

podielové fondy a vykonávali nútenú správu podielových fondov; nebolo preukázané ani to,

žeby navrhovateľka podľa citovaného zákona bola investorom, a teda žeby štát bez ohľadu

na orgán, ktorý by ho zastupoval, mal vo vzťahu k nim, teda k navrhovateľke a daným

spoločnostiam, práva a povinnosti vyplývajúce mu zo zákona o kolektívnom investovaní,

resp. v čase vzniku spoločností zo o investičných spoločnostiach

a investičných fondoch. ( nadobudol účinnosť dňa 1.1.2000, ním bol

zrušený o investičných spoločnostiach a investičných fondoch.)

Kolektívnym investovaním pritom nie je činnosť podľa o bankách.

Medzi navrhovateľkou a všetkými uvádzanými spoločnosťami bol teda vzťah založený

len podľa a , ktoré zakotvujú širokú zmluvnú

voľnosť účastníkov takýchto vzťahov. Zriadenie, postavenie, činnosť, ale aj zánik daných

spoločností sa riadi , resp. v osobitých prípadoch Občianskym

zákonníkom. Len z nich treba odvíjať sankcie, práva a povinnosti či už spoločnosti,

jej predstaviteľov a jej zmluvných partnerov v prípade porušenia ustanovení týchto zákonov.

Aj napriek tomu však odporca bez zreteľa na subjekt, ktorý ho zastupoval, pripravil a prijal

legislatívne zmeny na väčšiu ochranu fyzických osôb, ako to preukázal v konaní pred súdom

prvého stupňa. ...

Čo sa týka dôvodov odvolania spočívajúcich v tom, že ide o spotrebiteľské zmluvy

a ako také mal aj súd posudzovať a priznať im ochranu podľa zákona o ochrane

spotrebiteľov, podľa práva Európskej únie, odvolací súd dôvodí, že zmluvný vzťah medzi

navrhovateľkou a „nebankovými subjektmi“ bol založený v rokoch 2001, 2002, a že teda

vtedy vznikli právne skutočnosti, od ktorých navrhovateľka svoj nárok na náhradu škody aj

odvíja; stalo sa tak teda ešte pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie. Ako je

uvedené vyššie, na vec bolo potrebné aplikovať (len) právo platné v danom čase; nebolo tak

možné aplikovať právo Európskej únie, vnútroštátne právo účinné v inom (neskoršom)

období.»

10.4 Z citovaného je zrejmé, že krajský súd stotožniac sa s rozhodnutím okresného

súdu svoje rozhodnutie o vecnej správnosti zamietnutia žaloby sťažovateľky založil

vo vzťahu k jednotlivým žalovaným na troch skutočnostiach, a to (i) na absencii pasívnej

legitimácie na strane dvoch žalovaných (Slovenská republika v zastúpení národnou bankou

a v zastúpení radou pre vysielanie) a vo vzťahu k ostaným žalovaným (Slovenská republika

v zastúpení Ministerstvom financií Slovenskej republiky, Ministerstvom vnútra Slovenskej

republiky a v zastúpení generálnou prokuratúrou) odmietnutie žaloby založil (ii)

na nepreukázaní vzniku škody v dôsledku podľa sťažovateľky štátom neregulovanej činnosti

dvoch nebankových subjektov (AGW s. r. o., SPOROINVEST a. s.) a (iii) na nepreukázaní

príčinnej súvislosti medzi sťažovateľke v dôsledku činnosti nebankového subjektu BDV

družstva vzniknutou škodou na jednej strane a činnosťou označených žalovaných ako

zástupcov štátu na strane druhej.

10.5 Podľa prvého z uvádzaných dôvodov zamietnutia žaloby (i), ktorý sa upína

na dve žalované (Slovenská republika v zastúpení národnou bankou a v zastúpení radou pre

vysielanie), tieto subjekty nemajú postavenie ústredných orgánov štátu, a preto ani nie sú

a ani nemôžu byť pasívne legitimované zastupovať štát v konaní o žalobe o náhradu škody,

ktorá by mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s postupom, resp. s konaním štátu (jeho

orgánov) podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím

orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, podľa § 18 v spojení s § 1 ods. 1

ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov

a orgánov spoločenskej organizácie pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto

organizáciu prešli.

10.6 V súvislosti s druhým (ii) dôvodom zamietnutia žaloby uplatneným proti

zostávajúcim trom žalovaným (Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom financií

Slovenskej republiky, Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a v zastúpení generálnou

prokuratúrou), ktorých sťažovateľka v žalobe označila za akýchsi „spolupáchateľov“

nebankových subjektov (AGW s. r. o., SPOROINVEST a. s.), v dôsledku činnosti ktorých

jej mala vzniknúť škoda, ktorej náhrady sa domáhala, krajský súd stotožniac sa s okresným

súdom konštatoval, že vzhľadom na zistenie, že sťažovateľka si finančnú čiastku rovnajúcu

sa ňou v žalobe vyčíslenej škode uplatnila nielen žalobou voči štátu, ale aj voči označeným

nebankovým subjektom v ešte neskončených konkurzných konaniach vedených na ich

majetok, možno z tohto dôvodu žalobu v tejto časti považovať za predčasnú, pretože kvôli

neskončeniu predmetných konkurzných konaní ešte nie je možné ustáliť, či a v akej výške

sťažovateľke vôbec škoda vznikla.

10.7 Pokiaľ ide o uvedené dva dôvody zamietnutia žaloby sťažovateľky, zo sťažnosti

nevyplýva, žeby sťažovateľka s týmito závermi krajského súdu rozporovala. Objektom jej

námietok v sťažnosti podanej ústavnému súdu je v podstate iba tretí z dôvodov zamietnutia

jej žaloby, podľa ktorého (iii) sťažovateľka ako žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno

o danosti príčinnej súvislosti medzi jej vzniknutou škodu rovnajúcou sa finančnej čiastke

(s príslušenstvom), ktorú vložila ako členský vklad do BDV družstva a ktorá jej v dôsledku

zániku tohto družstva ani po skončení konkurzného konania nebola vrátená, a činnosťou

označených žalovaných reprezentujúcich štát. Podľa krajského súdu sťažovateľka

nekonkretizovala, akou činnosťou alebo nečinnosťou (t. j. zanedbaním akých konkrétnych

povinností) štát v zastúpení označenými žalovanými (v zastúpení Ministerstvom financií

Slovenskej republiky, Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a v zastúpení generálnou

prokuratúrou) zanedbal svoje zákonom mu uložené povinnosti na ochranu sťažovateľky

ako spotrebiteľa, preto žalobu aj v tejto časti zamietol.

10.8 V uvedených súvislostiach krajský súd a pred ním aj okresný súd sťažovateľke

zrozumiteľne a ústavne akceptovateľným spôsobom vysvetlili, že ňou označené subjekty,

do dispozičnej sféry ktorých investovala svoje finančné prostriedky, nemali charakter

a právny status bánk (napokon aj samotná sťažovateľka tieto subjekty označuje ako

„nebankové“), činnosť ktorých prostredníctvom zákonodarstva reguluje štát s priamo

zákonom zakotvenou povinnosťou národnej banky dozoru a dohľadu nad ich činnosťou

(t. j. nad činnosťou bánk, nie „nebankových“ subjektov), a teda že v danom prípade išlo

o subjekty súkromného práva (obchodné spoločnosti), ktoré boli založené, vznikli a vyvíjali

svoju činnosť nie podľa o bankách a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (s účinnosťou do 31. decembra 2001 to bol o bankách, pozn.),

ale podľa . V tejto súvislosti treba podotknúť, že štát síce zákonom

reguluje pravidlá vzniku, zániku a fungovania obchodných spoločností ako subjektov

súkromno právnych vzťahov, avšak nemôže niesť „osobnú“ zodpovednosť za ich prípadný

podnikateľský neúspech (napr. subjekt vstupujúci do obchodno právneho vzťahu

s obchodnou spoločnosťou, ktorá mu nepreplatí zročnú faktúru z dôvodu zániku, si ad

absurdum nemôže nárokovať jej úhradu od štátu). Je vecou obozretnosti, predvídavosti,

náležitej starostlivosti a napokon aj vecou osobného rizika subjektov vstupujúcich

so súkromno právnych vzťahov s v rôznych oblastiach podnikajúcimi obchodnými

spoločnosťami, aby sa správali preventívne v záujme predchádzania vzniku škodám

(z napadnutých rozhodnutí vyplýva, že sťažovateľka, ak si nebola istá, pred tým, ako

investovala v nebankových spoločnostiach, sa vôbec neinformovala napríklad v národnej

banke o skutočnom právnom statuse uvedených spoločností, pozn.), pretože zodpovednosť

za svoju osobnú nevedomosť nemôžu následne prenášať na štát.

10.9 Nad rámec ústavný súd podotýka, že sťažovateľka sa žalobou o náhradu škody

domáhala od štátu náhrady škody, ktorú do dôsledkov identifikovala s istinou, ktorú

dobrovoľne zverila nebankovým subjektom a s príslušenstvom tejto istiny, ktoré malo

predstavovať výnosy z investovania tejto istiny (t.j. iba predpokladané výnosy z podnikania,

ktoré nevie a nemôže do budúcna s istotou garantovať ani sám podnikateľský subjekt, tobôž

nie štát, pozn.) nebankovými subjektmi pri ich podnikateľskej aktivite „nebankového“

charakteru, za úspešnosť alebo neúspešnosť ktorej (podnikateľskej aktivity) však štát nemôže

niesť žiadnu „osobnú“, resp. inštitucionalizovanú (prenesenú na štátne orgány)

zodpovednosť. Okrem toho ak sa sťažovateľka domnievala, že príslušné štátne orgány

nekonajú, resp. že sú nečinné v rozhodnom čase, t. j. v čase, keď mali podľa jej názoru

konať a nekonali, mala a mohla sa domáhať ochrany svojich práv už v tomto rozhodnom

čase žalobou proti ich nečinnosti prostredníctvom právnych nástrojov, ktoré mala

k dispozícii v systéme všeobecných súdov v správnom súdnictve podľa § 250t a nasl.

.

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

12. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva názor, že napadnutý rozsudok

krajského súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd

nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva

z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 29. októbra 2014 je zrozumiteľné a vnútorne logicky previazané,

vychádza zo skutkových okolností posudzovanej veci a ústavne konformnej interpretácie

a aplikácie relevantných právnych noriem a nevykazuje znaky svojvôle.

13. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre (,

, ) opakovane zdôrazňuje, že základné právo na súdnu ochranu

nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

14. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje,

že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom sťažovateľkou označených

práv, ktorých porušenie namieta, neexistuje príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie reálne odôvodňovala záver o ich porušení, preto ústavný súd

sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú

odmietol ( ).

15. V súvislosti so sťažovateľkou namietanou smernicou OSN je potrebné podotknúť,

že smernica nemá charakter všeobecne záväzného právneho predpisu. Je to iba právny akt,

ktorý má pre členský štát odporúčací charakter v smere stanovenia cieľov, ktoré sa majú

členské štáty snažiť nimi zvolenými prostriedkami dosiahnuť.

16. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých

rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia

a úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie porušenia práv alebo slobôd sťažovateľky

( prvá veta ), ústavný súd o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015