Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 350/2015
PDF · 406.1 KB
No categories available
III. ÚS 350/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
Advokátskou kanceláriou Ivan Syrový, s. r. o., Kadnárova 83, Bratislava, v mene ktorej
koná advokát a konateľ JUDr. Ivan Syrový, PhD., pre namietané porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 7 Sžo/5/2013 z 28. mája 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2014
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako
aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 7 Sžo/5/2013 z 28. mája 2014.
Ako zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, minister vnútra Slovenskej republiky (ďalej len
„minister“) mal 21. novembra 2011 vydať personálny rozkaz , ktorým sťažovateľku
prepustil zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, pretože mala sprístupniť tzv.
mafiánske zoznamy nepovolaným osobám. Tento personálny rozkaz bol 20. apríla 2012
doručený poštou sťažovateľke, ktorá proti nemu podala rozklad, daný na poštovú prepravu
2. mája 2012; sťažovateľka dodala, že na rozklade bol uvedený dátum vyhotovenia
21. 4. 2012. O rozklade rozhodol minister rozhodnutím z 18. júla 2012 tak, že rozklad
zamietol. Sťažovateľka následne prostredníctvom právneho zástupcu podala 31. júla 2012
žalobu, ktorou žiadala preskúmať zákonnosť rozhodnutia ministra o rozklade a jeho
zrušenie. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 1 S/189/2012 36 z 11. apríla 2013
napadnuté rozhodnutie ministra zrušil. Na odvolanie Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky (ďalej len „ministerstvo“) najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 7 Sžo/5/2013 z 28. mája
2014 uvedený rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) zmenil tak,
že žalobu sťažovateľky zamietol. Rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľke doručený 16.
júna 2014.
V konaní o rozklade, ako aj v konaní pred súdmi v správnom súdnictve bolo sporné
posúdenie momentu doručenia personálneho rozkazu.
Z rozsudku najvyššieho súdu pripojeného ku sťažnosti vyplýva, že svoje rozhodnutie
založil na zistení, že „napadnutým rozhodnutím žalovaný zamietol rozklad žalobkyne
podaný na pošte 2. mája 2012, lebo bol podaný po márnom uplynutí 15 dňovej lehoty na
jeho podanie. Odvolací súd považoval za dostatočne preukázané, že 22. novembra 2011
doručovali navrhovateľke personálny rozkaz jej priami nadriadení v jej byte, v ktorom bola
zastihnutá. K pokusu o doručenie písomnosti o skončení služobného pomeru teda došlo.
Túto skutočnosť nepoprela ani samotná žalobkyňa.“. Poukázal pritom na úradný záznam
z 22. novembra 2011 nachádzajúci sa na č. l. 29 administratívneho spisu (č. PPZ BOK BA
PD 83 39/2011, pozn.), z ktorého zistil, že „22. novembra 2011 v čase o 15.00 hod.,
navštívili žalobkyňu v mieste jej trvalého bydliska v jej
nadriadení ,
V zázname uviedli, že prišli k bytu žalobkyne
s cieľom doručiť jej personálny rozkaz o jej prepustení zo služobného pomeru.
Zhodne potvrdili, že vtedy, keď jej začal čítať personálny rozkaz,
uviedla, že nechce byť s ničím oboznámená, nič nepreberie a zabuchla za sebou dvere.
Žalovaný obsah tohto záznamu považoval za hodnoverný a ani žalobkyňa jeho pravdivosť
v správnom konaní nespochybnila.“.
Najvyšší súd považoval za dostatočne preukázané vykonanie (márneho) pokusu
o doručenie písomnej zásielky obsahujúcej personálny rozkaz o jej prepustení
zo služobného pomeru. Zdôraznil, že nie je súdom skutkovým a nemôže zasahovať
do hodnotenia dôkazov zo strany správneho orgánu. Dodal, že nezistil, že by závery
správneho orgánu nezodpovedali obsahu pripojeného administratívneho spisu. K žalobnej
námietke sťažovateľky, že prijatie písomnosti neodmietla, uviedol, že ju „nemohol
považovať za právne významnú, lebo samotná žalobkyňa svoju komunikáciu s nadriadenými
nepoprela, len neskôr v konaní jej obsah modifikovala. Vyjadrenie ,
ktorý mal byť prítomný v byte žalobkyne v čase pokusu o doručenie personálneho rozkazu
žalobkyni, nepovažoval odvolací súd za dostatočne hodnoverné a spôsobilé vyvrátiť
pravdivosť úradného záznamu z č. l. 29 administratívneho spisu aj vzhľadom na skutočnosť,
že žalobkyňa jeho vyjadrenie predložila až súdu v súdnom konaní a sama v rozklade proti
personálnemu rozkazu uviedla, že sa ozvala svojim nadriadeným z bytu. Dodatočné odlišné
tvrdenia žalobkyne o doručovaní písomnosti u nej doma na byte preto považoval odvolací
súd za účelové a nespôsobilé vyvrátiť právne závery žalovaného o doručení personálneho
rozkazu.“.
Sťažovateľka namietala, že najvyšší súd opomenul zohľadniť skutočnosť, že
doručovanie mali vykonať príslušníci polície (§ 45 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku;
ďalej len „OSP“) nezainteresovaní vo veci, čo sa v jej prípade nestalo [doručovanie
vykonávali nadriadení, ktorí sami spracovali podklad pre ministra na jej prepustenie
zo služobného pomeru, pričom neprizvali žiadnu tretiu (nezainteresovanú) osobu]. Pritom
ani správny orgán, ani najvyšší súd nepopreli jej tvrdenie, že v čase doručovania
personálneho rozkazu sa v jej byte nachádzal , opatrovateľ
sťažovateľky počas trvania jej pracovnej neschopnosti, ktorý sa k veci 22. novembra 2011
písomne vyjadril. Toto vyjadrenie, resp. túto skutočnosť v podanom rozklade neuviedla,
pretože ho považovala za podaný včas a až z rozhodnutia o rozklade sa dozvedela, že
personálny rozkaz je považovaný za doručený už 22. novembra 2011. Následne spochybnila
obsah úradného záznamu z 22. novembra 2011, ako aj skutkové závery vyvodené najvyšším
súdom vo vzťahu k okolnostiam doručovania a doručenia predmetného personálneho
rozkazu.
Vo vzťahu k tvrdenému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
uviedla, že jeho obsahom nie je len „oprávnenie domáhať sa ochrany svojich práv zákonom
predpísaným spôsobom na súde (resp. inom orgáne). Patrí sem aj oprávnené očakávanie
účastníka konania, že súd pri riešení predloženého sporu sa bude pohybovať pri svojich
rozhodovacích úvahách v ústavnom rámci stanovenom čl. 144 ods. 1 Ústavy, pričom sa
vysporiada so všetkými otázkami, ktoré sú pre posúdenie veci podstatné… otázkou aj pre
súdny prieskum ostala otázka doručenia personálneho rozkazu, nie samotné dôvody, pre
ktoré bola sťažovateľka prepustená. Máme za to, že v konkrétnom prípade Najvyšší súd SR
pri kolízii dvoch verzií sa celkom bezdôvodne a arbitrárne priklonil k verzii prezentovanej
správnym orgánom, že došlo k odmietnutiu prevzatia písomnosti dňa 22.11.2011 a tým
dňom teda aj k doručeniu personálneho rozkazu “.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí
veci uznesením na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu
ochranu a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/5/2013 z 28.5.2014 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/5/2013 z 28.5.2014
sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač
a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,
verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to
vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu
považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti
mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.
Podľa § 266 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného
zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej
republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998
Z. z.“) rozhodnutie sa oznamuje vyhlásením, a ak to nie je možné, doručením, ak ďalej nie
je ustanovené inak.
Podľa § 266 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. rozhodnutie oznamuje vyhlásením
policajtovi ústne oprávnený orgán.
Podľa § 266 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. rozhodnutie o prijatí do služobného
pomeru, o náhrade škody, o prepustení, rozhodnutie odvolacích orgánov a rozhodnutia
podľa § 245 a § 246 sa oznamujú doručením ich odpisu. Doručuje sa do vlastných rúk
policajta v služobnom úrade, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak nemožno
odpis rozhodnutia doručiť policajtovi priamo, doručí sa poštou na poslednú známu adresu
policajta ako doporučená zásielka s doručenkou s poznámkou ,,do vlastných rúk“; rovnako
sa doručujú rozhodnutia pozostalým.
Podľa § 266 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. povinnosť doručiť rozhodnutie je splnená,
len čo účastník konania písomnosť prevezme alebo jej prijatie odmietne. Ak sa písomnosť
uložená na pošte nevyzdvihla, nastanú účinky jej doručenia na tretí deň od jej uloženia. Na
túto lehotu sa nevzťahuje ustanovenie § 262 o počítaní času.
Podľa § 266 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z. podľa odsekov 3 a 4 sa postupuje aj pri
doručovaní rozhodnutia opatrovníkovi, ak je policajtovi ustanovený.
Z citovaného ustanovenia § 266 zákona č. 73/1998 Z. z. je zrejmé, že upravuje
doručovanie odlišne od § 45 OSP, na ktorý v sťažnosti poukázala sťažovateľka a ktorý
upravuje doručovanie v občianskom súdnom konaní a na doručovanie podľa zákona
č. 73/1998 Z. z. ho nemožno použiť, a to ani analogicky. Nejde o doručovanie písomnosti
prostredníctvom príslušníkov Policajného zboru, ale o doručovanie služobným úradom,
resp. poverenými osobami dotknutému príslušníkovi.
Najvyšší súd mal, ako vyplýva zo sťažnosti, porušiť základné právo sťažovateľky
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že nesprávne vyhodnotil
úradný záznam z 22. novembra 2011 o márnom pokuse o doručenie personálneho rozkazu –
rozhodnutia o prepustení sťažovateľky zo služobného pomeru policajta – ako hodnoverný
doklad o doručení predmetného rozhodnutia. Uvedené bolo podľa názoru sťažovateľky
spochybnené obsahovými nezrovnalosťami medzi predmetným úradným záznamom
a úradným záznamom spísaným sťažovateľkou a písomným vyjadrením ,
ktorý mal 22. novembra 2011 byť tiež prítomný v byte sťažovateľky (obe písomnosti
datované 21. novembra 2011).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon je chrániť
ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy
(I. ÚS 13/01).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl.
142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu
završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd musí pri
svojej rozhodovacej činnosti zohľadňovať platnú právnu úpravu v oblasti rozdelenia
právomoci, a teda zohľadňovať aj založenie právomoci všeobecných súdov vo veciach
správneho súdnictva podľa § 244 a nasl. OSP.
Ústavný súd musí konštatovať, že odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu je dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd náležite vysvetlil, prečo
na základe odvolania ministerstva rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu
sťažovateľky zamietol. Vysporiadal sa tiež so skutočnosťami tvrdenými sťažovateľkou,
na podporu ktorých predložila „Úradný záznam“, ktorý spísala 22. novembra 2011, ako aj
„Vyjadrenie k udalostiam z 22. novembra 2011“ datované rovnako
22. novembra 2011. Vzhľadom na datovanie oboch listín považuje ústavný súd za logické,
že najvyšší súd poukázal na predloženie listín až k žalobe, keďže obe mali existovať už
v čase podania rozkladu. Záver najvyššieho súdu o tom, že k doručeniu personálneho
rozkazu došlo odmietnutím jeho prevzatia v byte sťažovateľky 22. novembra 2011, je
logicky odôvodnený, najvyšší súd k nemu nepristupoval ako k apriórnemu a dospel k nemu
na základe hodnotenia predložených úradných záznamov z 22. novembra 2011, písomného
vyjadrenia , ako aj tvrdení sťažovateľky v jej podaniach (rozklad, žaloba,
vyjadrenie k odvolaniu).
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).
Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne a logicky odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný jeho postupy
a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04). V tejto situácii nemá
dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákona
o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júla 2015