Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 350/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

Advokátskou kanceláriou Ivan Syrový, s. r. o., Kadnárova 83, Bratislava, v mene ktorej

koná advokát a konateľ JUDr. Ivan Syrový, PhD., pre namietané porušenie základného

práva podľa , ako aj práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2014

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané porušenie

základného práva podľa (ďalej len „“), ako

aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 28. mája 2014.

Ako zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, minister vnútra Slovenskej republiky (ďalej len

„minister“) mal 21. novembra 2011 vydať personálny rozkaz , ktorým sťažovateľku

prepustil zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, pretože mala sprístupniť tzv.

mafiánske zoznamy nepovolaným osobám. Tento personálny rozkaz bol 20. apríla 2012

doručený poštou sťažovateľke, ktorá proti nemu podala rozklad, daný na poštovú prepravu

2. mája 2012; sťažovateľka dodala, že na rozklade bol uvedený dátum vyhotovenia

21. 4. 2012. O rozklade rozhodol minister rozhodnutím z 18. júla 2012 tak, že rozklad

zamietol. Sťažovateľka následne prostredníctvom právneho zástupcu podala 31. júla 2012

žalobu, ktorou žiadala preskúmať zákonnosť rozhodnutia ministra o rozklade a jeho

zrušenie. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. z 11. apríla 2013

napadnuté rozhodnutie ministra zrušil. Na odvolanie Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo“) najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 28. mája

2014 uvedený rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) zmenil tak,

že žalobu sťažovateľky zamietol. Rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľke doručený 16.

júna 2014.

V konaní o rozklade, ako aj v konaní pred súdmi v správnom súdnictve bolo sporné

posúdenie momentu doručenia personálneho rozkazu.

Z rozsudku najvyššieho súdu pripojeného ku sťažnosti vyplýva, že svoje rozhodnutie

založil na zistení, že „napadnutým rozhodnutím žalovaný zamietol rozklad žalobkyne

podaný na pošte 2. mája 2012, lebo bol podaný po márnom uplynutí 15 dňovej lehoty na

jeho podanie. Odvolací súd považoval za dostatočne preukázané, že 22. novembra 2011

doručovali navrhovateľke personálny rozkaz jej priami nadriadení v jej byte, v ktorom bola

zastihnutá. K pokusu o doručenie písomnosti o skončení služobného pomeru teda došlo.

Túto skutočnosť nepoprela ani samotná žalobkyňa.“. Poukázal pritom na úradný záznam

z 22. novembra 2011 nachádzajúci sa na č. l. 29 administratívneho spisu (č. PPZ BOK BA

PD 83 39/2011, pozn.), z ktorého zistil, že „22. novembra 2011 v čase o 15.00 hod.,

navštívili žalobkyňu v mieste jej trvalého bydliska v jej

nadriadení ,

V zázname uviedli, že prišli k bytu žalobkyne

s cieľom doručiť jej personálny rozkaz o jej prepustení zo služobného pomeru.

Zhodne potvrdili, že vtedy, keď jej začal čítať personálny rozkaz,

uviedla, že nechce byť s ničím oboznámená, nič nepreberie a zabuchla za sebou dvere.

Žalovaný obsah tohto záznamu považoval za hodnoverný a ani žalobkyňa jeho pravdivosť

v správnom konaní nespochybnila.“.

Najvyšší súd považoval za dostatočne preukázané vykonanie (márneho) pokusu

o doručenie písomnej zásielky obsahujúcej personálny rozkaz o jej prepustení

zo služobného pomeru. Zdôraznil, že nie je súdom skutkovým a nemôže zasahovať

do hodnotenia dôkazov zo strany správneho orgánu. Dodal, že nezistil, že by závery

správneho orgánu nezodpovedali obsahu pripojeného administratívneho spisu. K žalobnej

námietke sťažovateľky, že prijatie písomnosti neodmietla, uviedol, že ju „nemohol

považovať za právne významnú, lebo samotná žalobkyňa svoju komunikáciu s nadriadenými

nepoprela, len neskôr v konaní jej obsah modifikovala. Vyjadrenie ,

ktorý mal byť prítomný v byte žalobkyne v čase pokusu o doručenie personálneho rozkazu

žalobkyni, nepovažoval odvolací súd za dostatočne hodnoverné a spôsobilé vyvrátiť

pravdivosť úradného záznamu z č. l. 29 administratívneho spisu aj vzhľadom na skutočnosť,

že žalobkyňa jeho vyjadrenie predložila až súdu v súdnom konaní a sama v rozklade proti

personálnemu rozkazu uviedla, že sa ozvala svojim nadriadeným z bytu. Dodatočné odlišné

tvrdenia žalobkyne o doručovaní písomnosti u nej doma na byte preto považoval odvolací

súd za účelové a nespôsobilé vyvrátiť právne závery žalovaného o doručení personálneho

rozkazu.“.

Sťažovateľka namietala, že najvyšší súd opomenul zohľadniť skutočnosť, že

doručovanie mali vykonať príslušníci polície ( ;

ďalej len „OSP“) nezainteresovaní vo veci, čo sa v jej prípade nestalo [doručovanie

vykonávali nadriadení, ktorí sami spracovali podklad pre ministra na jej prepustenie

zo služobného pomeru, pričom neprizvali žiadnu tretiu (nezainteresovanú) osobu]. Pritom

ani správny orgán, ani najvyšší súd nepopreli jej tvrdenie, že v čase doručovania

personálneho rozkazu sa v jej byte nachádzal , opatrovateľ

sťažovateľky počas trvania jej pracovnej neschopnosti, ktorý sa k veci 22. novembra 2011

písomne vyjadril. Toto vyjadrenie, resp. túto skutočnosť v podanom rozklade neuviedla,

pretože ho považovala za podaný včas a až z rozhodnutia o rozklade sa dozvedela, že

personálny rozkaz je považovaný za doručený už 22. novembra 2011. Následne spochybnila

obsah úradného záznamu z 22. novembra 2011, ako aj skutkové závery vyvodené najvyšším

súdom vo vzťahu k okolnostiam doručovania a doručenia predmetného personálneho

rozkazu.

Vo vzťahu k tvrdenému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

uviedla, že jeho obsahom nie je len „oprávnenie domáhať sa ochrany svojich práv zákonom

predpísaným spôsobom na súde (resp. inom orgáne). Patrí sem aj oprávnené očakávanie

účastníka konania, že súd pri riešení predloženého sporu sa bude pohybovať pri svojich

rozhodovacích úvahách v ústavnom rámci stanovenom , pričom sa

vysporiada so všetkými otázkami, ktoré sú pre posúdenie veci podstatné… otázkou aj pre

súdny prieskum ostala otázka doručenia personálneho rozkazu, nie samotné dôvody, pre

ktoré bola sťažovateľka prepustená. Máme za to, že v konkrétnom prípade Najvyšší súd SR

pri kolízii dvoch verzií sa celkom bezdôvodne a arbitrárne priklonil k verzii prezentovanej

správnym orgánom, že došlo k odmietnutiu prevzatia písomnosti dňa 22.11.2011 a tým

dňom teda aj k doručeniu personálneho rozkazu “.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí

veci uznesením na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu

ochranu a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a podľa rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28.5.2014 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28.5.2014

sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač

a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,

verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to

vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu

považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti

mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

Podľa o štátnej službe príslušníkov Policajného

zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej

republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „

Z. z.“) rozhodnutie sa oznamuje vyhlásením, a ak to nie je možné, doručením, ak ďalej nie

je ustanovené inak.

Podľa rozhodnutie oznamuje vyhlásením

policajtovi ústne oprávnený orgán.

Podľa rozhodnutie o prijatí do služobného

pomeru, o náhrade škody, o prepustení, rozhodnutie odvolacích orgánov a rozhodnutia

podľa § 245 a § 246 sa oznamujú doručením ich odpisu. Doručuje sa do vlastných rúk

policajta v služobnom úrade, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak nemožno

odpis rozhodnutia doručiť policajtovi priamo, doručí sa poštou na poslednú známu adresu

policajta ako doporučená zásielka s doručenkou s poznámkou ,,do vlastných rúk“; rovnako

sa doručujú rozhodnutia pozostalým.

Podľa povinnosť doručiť rozhodnutie je splnená,

len čo účastník konania písomnosť prevezme alebo jej prijatie odmietne. Ak sa písomnosť

uložená na pošte nevyzdvihla, nastanú účinky jej doručenia na tretí deň od jej uloženia. Na

túto lehotu sa nevzťahuje ustanovenie § 262 o počítaní času.

Podľa podľa odsekov 3 a 4 sa postupuje aj pri

doručovaní rozhodnutia opatrovníkovi, ak je policajtovi ustanovený.

Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že upravuje

doručovanie odlišne od , na ktorý v sťažnosti poukázala sťažovateľka a ktorý

upravuje doručovanie v občianskom súdnom konaní a na doručovanie podľa zákona

č. ho nemožno použiť, a to ani analogicky. Nejde o doručovanie písomnosti

prostredníctvom príslušníkov Policajného zboru, ale o doručovanie služobným úradom,

resp. poverenými osobami dotknutému príslušníkovi.

Najvyšší súd mal, ako vyplýva zo sťažnosti, porušiť základné právo sťažovateľky

podľa a právo podľa dohovoru tým, že nesprávne vyhodnotil

úradný záznam z 22. novembra 2011 o márnom pokuse o doručenie personálneho rozkazu –

rozhodnutia o prepustení sťažovateľky zo služobného pomeru policajta – ako hodnoverný

doklad o doručení predmetného rozhodnutia. Uvedené bolo podľa názoru sťažovateľky

spochybnené obsahovými nezrovnalosťami medzi predmetným úradným záznamom

a úradným záznamom spísaným sťažovateľkou a písomným vyjadrením ,

ktorý mal 22. novembra 2011 byť tiež prítomný v byte sťažovateľky (obe písomnosti

datované 21. novembra 2011).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon je chrániť

ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

().

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl.

142 ods. 1 ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu

završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ). Ústavný súd musí pri

svojej rozhodovacej činnosti zohľadňovať platnú právnu úpravu v oblasti rozdelenia

právomoci, a teda zohľadňovať aj založenie právomoci všeobecných súdov vo veciach

správneho súdnictva podľa a nasl. .

Ústavný súd musí konštatovať, že odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu je dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd náležite vysvetlil, prečo

na základe odvolania ministerstva rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu

sťažovateľky zamietol. Vysporiadal sa tiež so skutočnosťami tvrdenými sťažovateľkou,

na podporu ktorých predložila „Úradný záznam“, ktorý spísala 22. novembra 2011, ako aj

„Vyjadrenie k udalostiam z 22. novembra 2011“ datované rovnako

22. novembra 2011. Vzhľadom na datovanie oboch listín považuje ústavný súd za logické,

že najvyšší súd poukázal na predloženie listín až k žalobe, keďže obe mali existovať už

v čase podania rozkladu. Záver najvyššieho súdu o tom, že k doručeniu personálneho

rozkazu došlo odmietnutím jeho prevzatia v byte sťažovateľky 22. novembra 2011, je

logicky odôvodnený, najvyšší súd k nemu nepristupoval ako k apriórnemu a dospel k nemu

na základe hodnotenia predložených úradných záznamov z 22. novembra 2011, písomného

vyjadrenia , ako aj tvrdení sťažovateľky v jej podaniach (rozklad, žaloba,

vyjadrenie k odvolaniu).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , ).

Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne a logicky odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný jeho postupy

a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ). V tejto situácii nemá

dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákona

o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júla 2015