Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 452/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom Mgr. Branislavom Samcom, Sad SNP 668/8, Žilina,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. novembra

2012 a jeho dopĺňacím uznesením sp. zn. z 3. januára 2013 a porušenie

svojich základných práv podľa a a

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. Že z 3. mája 2012 a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom Mgr. Branislavom Samcom, Sad SNP 668/8, Žilina, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 22. novembra 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu“) a jeho dopĺňacím uznesením sp. zn. z 3. januára 2013

(ďalej len „napadnuté dopĺňacie uznesenie najvyššieho súdu“) a porušenie svojich

základných práv podľa a a práva podľa

dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

Že z 3. mája 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcu

účastníkom napadnutého konania vedeného krajským súdom, ktorého predmetom bolo

rozhodovanie o jeho žalobe, ktorou sa domáhal zaplatenia peňažného plnenia

s príslušenstvom. Krajský súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a sťažovateľa

zaviazal na náhradu trov konania. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal

sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 22. novembra 2012

napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil vo výroku, ktorým žalobu zamietol,

a vo výroku o trovách konania ho zrušil a vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Napadnutým dopĺňacím uznesením najvyšší súd uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť

žalovanej trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní. Sťažovateľ podal proti

napadnutému rozsudku najvyššieho súdu dovolanie. Dovolací súd uznesením sp. zn.

2 Obdo V 17/2013 z 24. februára 2015 dovolanie odmietol a zaviazal sťažovateľa na

zaplatenie trov dovolacieho konania.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Porušovatelia označili ako jeden a hlavný dôvod zamietnutia žaloby Sťažovateľa.

premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Poukazovali na ustanovenie § 107

ods.1 , podľa ktorého sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného

obohatenia premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo

k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. O tom, že došlo k získaniu

bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa oprávnený dozvie vtedy, keď pozná skutkové

okolnosti, z ktorých možno usudzovať na získanie bezdôvodného obohatenia na jeho úkor,

a to aspoň v takej výške, že právo na jeho vydanie možno uplatniť na súde. Rozhodujúca je

skutočná a nie predpokladaná znalosť okolností uvedených v ustanovení § 107 ods. 1

.

Podľa verejne dostupného výpisu z katastra nehnuteľností vedeného Okresným

úradom katastrálnym odborom, pre kat. územie je zrejmé, že

delimitačný protokol, na základe ktorého žalovaná nadobudla vlastnícke právo k domu

s. č. na pare. C KN č. bol zapísaný do listu vlastníctva vedeného

príslušným katastrálnym úradom až v roku 1994 (znenie zápisu: DELIM. PROTOKOL

16/92; ZIADOST 69/92; 70/92; ROZH. POLN. 725/1993 212/SA 27/94)...

Aj keď je v tomto prípade s poukazom na ustanovenie § 7 ods. 1 vtedy platného

katastrálneho zákona nepochybné, že žalovaná nadobudla vlastníctvo k pekárni už

samotnou delimitáciou v roku 1992, zápis príslušného delimitačného protokolu do katastra

nehnuteľností bol realizovaný až začiatkom roku 1994, t. j. až v tomto okamihu sa

Sťažovateľ objektívne mohol dozvedieť, kto sa na jeho úkor obohatil a až vtedy mohla začať

plynúť subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie Sťažovateľovho práva.

Sťažovateľ pritom vychádza zo znenia ustanovenia § 11 vtedy platného katastrálneho

zákona, ktoré rieši dobromyseľnosť toho, kto vychádza zo zápisu v katastri nehnuteľností

v tom smere, že tento stav zodpovedá skutočnému stavu veci...

Ak mu aj žalovaná doručila listom zo dňa 22. 7. 1993 výzvu na vypratanie

nehnuteľnosti domu (pekárne) s. č. v tejto výzve nepreukázala svoje vlastnícke právo

k stavbe, preto z tejto výzvy žalovaný mohol maximálne získať znalosť, kto ho žiada

o vypratanie nehnuteľnosti, do ktorej vložil investície, avšak objektívne nemohol mať

ustanovením § 107 ods. 1 predpokladanú skutočnú znalosť,, kto je vlastníkom pekárne

s. č. , t. j. voči komu sa môže žalobou domáhať vydania plnenia z bezdôvodného

obohatenia...

Vo svetle prezentovaných skutočností je totiž vylúčené, aby mal skutočnú znalosť

o subjekte povinnom na vydanie bezdôvodného obohatenia pred 1. 1. 2014, t. j. žaloba bola

nepochybne podaná v rámci plynutia subjektívnej 2 ročnej premlčacej lehoty.

Z uvedeného dôvodu súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 107 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, pričom tento postup možno opodstatnene kvalifikovať ako aplikáciu majúcu za

následok porušenie základných práv a slobôd Sťažovateľa; ktorá sa javí v konkrétnom

prípade nesprávnou, takže ju objektívne nemožno akceptovať.“

Podľa názoru sťažovateľa sú napadnuté rozsudky krajského súdu a najvyššieho súdu,

ako i napadnuté dopĺňacie uznesenie najvyššieho súdu „nepreskúmateľné s ohľadom na

nedostatky v ich odôvodnení, v čoho dôsledku došlo k porušeniu práva účastníka konania

na súdnu ochranu podľa SR, ako aj Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd“.

Sťažovateľ poukazuje tiež na skutočnosť, že mu „nie sú známe skutočné dôvody na 4

násobnú výmenu sudcov v konaní pred Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn.

Že, ani či tieto zmeny boli vykonané v súlade so zákonom, rozvrhom práce

Krajského súdu Banská Bystrica, náhodným výberom a s použitím technických

a programových prostriedkov, preto namieta porušenie základného práva na zákonného

sudcu ( SR)“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené

Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Banská

Bystrica zo dňa 3. 5. 2012 č. k. Že porušené boli.

Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené

Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 22. 11. 2012 č. k. v spojení s Dopĺňacím

uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 3. 1. 2013 č. k. porušené boli.

Základné právo Sťažovateľa na zákonného sudcu zaručené

Slovenskej republiky v konaní pred Krajským súdom Banská Bystrica sp. zn.

30 Že porušené bolo.

Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000, € (slovom

tridsaťtisíc eur), ktoré sú Krajský súd Banská Bystrica a Najvyšší súd Slovenskej republiky

povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. 11. 2012 č. k.

v spojení s Dopĺňacím uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 3. 1. 2013

č. k. , ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa

3. 5. 2012 č. k. Že zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd Banská Bystrica a Najvyšší súd Slovenskej republiky, sú povinní

spoločne a nerozdielne uhradiť Sťažovateľovi trovy konania vo výške 1.219,10 € do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil

vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského

súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.

ÚS 115/07).

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského

súdu, ktorým zamietol jeho žalobu, a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti

napadnutému rozsudku krajského súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť najvyšší súd ako odvolací súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní

sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom a napadnutým dopĺňacím

uznesením najvyššieho súdu

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd považuje za potrebné z hľadiska limitov

ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ). K iným dôvodom, ktoré

môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale

nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby

na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdenia

sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru malo dôjsť napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým bol v časti

výroku o zamietnutí žaloby sťažovateľa potvrdený napadnutý rozsudok krajského súdu

v spojení s napadnutým dopĺňacím uznesením najvyššieho súdu.

V súvislosti so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľa ústavný súd považuje za

potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu,

v ktorej sa okrem iného uvádza:

„Najvyšší súd v predmetom konaní, na základe odvolania žalobcu preskúmal

rozsudok krajského súdu, ktorým žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia 38 526,33 Eur

s príslušenstvom zamietol. Jedným z dôvodov zamietnutia žaloby bolo premlčanie práva

o vydanie bezdôvodného obohatenia.

V ustanoveniach až je upravené premlčanie

práva. Právna úprava premlčania má kogentnú povahu. Podstata premlčania spočíva

v tom, že pokiaľ sa určité právo po zákonom stanovenú dobu (premlčacia doba)

nevykonáva, alebo sa v priebehu premlčacej doby neuplatní na súde či u príslušného

orgánu, nemôže byť po jej uplynutí veriteľovi priznané. Ak sa teda dlžník na súde dovolá

premlčania veriteľovho práva, súd je povinný na vznesenú námietku premlčania vždy

prihliadnuť a podľa ustanovenia nesmie veriteľovi

právo priznať.

Otázkou premlčania uplatneného nároku sa musí súd zaoberať na námietku vždy ako

otázkou primárnou, a až následne posudzovať žalobcom uplatnený nárok meritórne. Zásada

hospodárnosti konania musí viesť teda konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil

v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti

takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby

vykonávania ďalších dôkazov na zistenie, napr. výšky zostatku pôžičky, bezdôvodného

obohatenia, škody a podobne. So zreteľom na vyššie uvedené, ako aj odvolací dôvod

žalobcu, týkajúci sa námietky premlčania, najvyšší súd najskôr posúdil premlčanie práva

žalobcu.

Podľa ustanovenia právo na vydanie plnenia

z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že

došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa oprávnený

dozvie vtedy, keď pozná skutkové okolnosti, z ktorých možno usudzovať na získanie

bezdôvodného obohatenia na jeho úkor, a to aspoň v takej výške, že právo na jeho vydanie

možno uplatniť na súde. Rozhodujúca je skutočná a nie predpokladaná znalosť okolností

uvedených v ustanovení .

Podľa názoru najvyššieho súdu, krajský súd v prejednávanej veci dospel k správnemu

právnemu záveru o premlčaní žalobcom uplatňovaného práva s poukázaním na vznesenú

námietku premlčania zo strany žalovanej, t. j., že žalobca svoj nárok neuplatnil v dvojročnej

premlčacej dobe v zmysle citovaného ustanovenia .

Súd prvého stupňa správne posúdil vzťah medzi účastníkmi konania ako

občianskoprávny, nakoľko neboli splnené podmienky aplikácie ust. § 261 Obch. zák.

Tvrdenie žalobcu, založené na rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , spočívajúce v tom, že námietka premlčania, vznesená žalovanou, je

všeobecná, považuje najvyšší súd za neopodstatnené. V podaní z 25. augusta 2003 (č. l. 67)

žalovaná uviedla, že nárok žalobcu považuje za premlčaný, pretože pekáreň bola

v prevádzke od decembra 1992 a žaloba bola podaná 24. 10. 1995 po uplynutí premlčacej

lehoty. Vzhľadom na stanovisko uvedené v citovanom rozhodnutí a podanie žalovanej, nie je

možné uzavrieť, že žalovaná sa len všeobecne vyjadrovala k časovému aspektu uplatneného

nároku.

Dôvodná nie je ani námietka žalobcu, že premlčacia lehota sa počíta odo dňa

právoplatnosti rozsudku sp. zn. o vypratanie nehnuteľnosti, teda od 5. mája

1995. Najvyšší súd súhlasí s právnym názorom krajského súdu, že najneskôr od 22. júla

2003 začala plynúť premlčacia lehota v zmysle ,

pretože po doručení výpovede žalobcovi dňa 28. marca 2003, podaním z 22. júla 2003

žalovaná vyzvala žalobcu na vypratanie nehnuteľností. Výzva na vypratanie nehnuteľností je

okolnosť, na základe ktorej žalobca vedel, že preinvestované finančné prostriedky na

rekonštrukciu nehnuteľnosti predstavujú bezdôvodné obohatenie žalovanej. V uvedenom

čase žalobca taktiež vedel vyčísliť výšku bezdôvodného obohatenia, preto žalobou uplatnené

právo je premlčané a súdy museli k námietke premlčania prihliadnuť.

Žalobca v súvislosti so začiatkom plynutia premlčacej lehoty poukázal na rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky M Cdo2/01, v ktorom sú riešené otázky

dobromyseľnosti držiteľov nehnuteľnosti, zrušenie bezpodielového vlastníctva manželov,

dobrej viery, neplatnosti kúpnej zmluvy a splatnosti záväzku. Zásada legitímnych očakávaní

sleduje, aby v rámci rozhodovacej činnosti súdov nevznikali excesívne odklony v skutkovo

zhodných alebo podobných prípadoch. Nakoľko prejednávaná vec, podľa názoru

najvyššieho súdu, nie je obdobná veci riešenej rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky M Cdo2/01, k uvedenému rozsudku neprihliadol...

Ostatné námietky žalobcu súvisiace s oprávnenosťou žaloby (výška nároku,

započítanie, znalecké dokazovanie), sú po dôvodne vznesenej námietke premlčania právne

irelevantné, nakoľko ako už bolo vyššie uvedené, po dôvodne vznesenej námietke

premlčania už nie je opodstatnené skúmať oprávnenosť žaloby.“

Vo vzťahu k napadnutému dopĺňaciemu uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ len

všeobecne namieta jeho nepreskúmateľnosť. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na

relevantnú časť odôvodnenia napadnutého dopĺňacieho uznesenia, v ktorej sa uvádza:

„Nakoľko odvolací súd o trovách odvolacieho konania nerozhodol a žalovaná bola

v konaní úspešná, odvolací súd jej podľa ust. a ust. v spojení

s ust. priznal náhradu trov odvolacieho konania, ktoré pozostávajú

z odmeny advokáta za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu zo 6. júla 2012)

499,57 eur a paušálnej náhrady výdavkov 7,63 eur, čo je spolu 507,20 eur (§ 10 ods. 1, §

16 ods. 3 vyhl. č. ).“

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že

argumentácia najvyššieho súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam Občianskeho

zákonníka, , ako i vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (v súvislosti s odôvodnením napadnutého

dopĺňacieho uznesenia). Najvyšší súd, potvrdzujúc zamietajúci výrok rozsudku súdu prvého

stupňa, jasne a zrozumiteľne odôvodnil svoj právny názor v súvislosti s posúdením otázky

premlčania práva všeobecne, ako i začatia plynutia premlčacej lehoty. Taktiež

akceptovateľným spôsobom odôvodnil, prečo sa nezaoberal posudzovaním ostatných

námietok sťažovateľa súvisiacich s oprávnenosťou žaloby. Ústavný súd rešpektuje, že je

primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom

právny názor najvyššieho súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci považovať za

zrozumiteľné, logické a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľa

ktorého základné právo podľa a právo podľa dohovoru

neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom

(, ), dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi

napadnutým rozsudkom, ako i napadnutým dopĺňacím uznesením najvyššieho súdu

a obsahom základného práva podľa a práva podľa dohovoru

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa

už nezaoberal jeho ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2015