Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 397/2015
PDF · 467.28 KB
No categories available
III. ÚS 397/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015
predbežne prerokoval sťažnosti Univerzity Komenského v Bratislave, Šafárikovo
námestie 6, Bratislava, zastúpenej BARKOCI law firm, s. r. o., Námestie slobody 28,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Stanislav Barkoci, vo veci
namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 S 34/2015 47
z 18. februára 2015 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 33/2015 55
z 20. februára 2015 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti Univerzity Komenského v Bratislave vedené Ústavným súdom
Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 5850/2015 a sp. zn. Rvp 6308/2015 s p á j a
na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 397/2015.
2. Sťažnosti Univerzity Komenského v Bratislave o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. apríla 2015
doručené sťažnosti Univerzity Komenského v Bratislave (ďalej len „sťažovateľka“)
vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), č. k. 5 S 34/2015 47 z 18. februára 2015
a č. k. 2 S 33/2015 55 z 20. februára 2015.
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka je v zmysle § 5 ods. 1 prvej vety
zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o vysokých školách“) verejnoprávna
inštitúcia zriadená zákonom a ako taká sa vyznačuje osobitným okruhom činnosti
a podporuje plnenie štátnych, resp. iných verejných úloh, pričom je financovaná čiastočne
zo štátnych prostriedkov a vo svojej činnosti podlieha štátnemu rezortu. Ako samosprávna
inštitúcia je sťažovateľka zameraná na vlastné záležitosti, pričom rozsah jej samosprávnej
pôsobnosti je vymedzený zákonom (zákonom o vysokých školách) a konkretizovaný
vnútornými predpismi sťažovateľky, ktorými je aj viazaná.
Vo veci sťažnosti vedenej pôvodne pod sp. zn. Rvp 5850/2015 sťažovateľka uviedla,
že rozhodnutím dekana Fakulty matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského
v Bratislave č. ŠO 1097/2014 D IV/8 z 9. decembra 2014 bolo študentovi
uložené disciplinárne opatrenie, a to vylúčenie zo štúdia, proti ktorému tento
podal v zmysle § 72 ods. 6 zákona o vysokých školách v spojení s čl. 11 ods. 1 vnútorného
predpisu č. 8/2008 disciplinárneho poriadku Univerzity Komenského v Bratislave
pre študentov (ďalej len „disciplinárny poriadok“) žiadosť o preskúmanie rozhodnutia
o uložení disciplinárneho opatrenia (ďalej len „žiadosť“). Rektor Univerzity Komenského
v Bratislave rozhodnutím č. OŠV 162/2015 D IV/7 z 15. januára 2015 žiadosť zamietol
a rozhodnutie o uložení disciplinárneho opatrenia potvrdil. Následne sa dotknutý študent
podaním žaloby v správnom súdnictve 10. februára 2015 obrátil na krajský súd a žiadal
preskúmať zákonnosť tohto rozhodnutia sťažovateľky. Súčasne s podaním žaloby požiadal o
odklad vykonateľnosti označeného rozhodnutia, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením
č. k. 5 S 34/2015 47 z 18. februára 2015 tak, že odložil vykonateľnosť označeného
rozhodnutia.
Obdobne z opisu skutkového stavu v sťažnosti pôvodne vedenej na ústavnom súde
pod sp. zn. Rvp 6308/2015 vyplýva, že podala žalobu proti rozhodnutiu
sťažovateľky č. OŠV 254/2015DIV/8 zo 17. januára 2015, ktorým bola zamietnutá žiadosť o
preskúmanie rozhodnutia dekana Fakulty matematiky, fyziky a informatiky Univerzity
Komenského v Bratislave č. ŠO 1096/2014DIV/8 z 9. decembra 2014 o uložení
disciplinárneho opatrenia vylúčenia zo štúdia menovanej študentke. Súčasne so žalobou
podala návrh na odklad vykonateľnosti žalobou napadnutého
rozhodnutia, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením č. k. 2 S 33/2015 55 z 20. februára
2015 tak, že návrhu vyhovel.
Krajský súd označené rozhodnutia odôvodnil takto:
«Krajský súd v Bratislave považoval dôvody uvedené v žiadosti žalobcu o odklad
vykonateľnosti vo výroku identifikovaných rozhodnutí za opodstatnené, keďže okamžitým
výkonom napadnutých rozhodnutí hrozí žalobcovi závažná ujma spočívajúca vo výraznom
zásahu do jeho práv a oprávnených záujmov v súvislosti s úspešným absolvovaním štyri
a polročného štúdia na vysokej škole. Krajský súd v Bratislave zároveň zohľadnil
skutočnosť, že žalobca bol študentom záverečného 5. ročníka, absolvoval všetky skúšky
požadované pre tento ročník, k ukončeniu vysokoškolského štúdia mu chýbalo iba
absolvovanie štátnych skúšok a obhájenie diplomovej práce a predtým nebol nikdy
disciplinárne postihnutý. Krajský súd v Bratislave preto postupoval v súlade s citovaným
zákonným ustanovením a rozhodol o žiadosti žalobcu spôsobom uvedeným vo výroku tohto
uznesenia.“ (uznesenie z 18. februára 2015, č. k. 5 S 34/2015 47).
„Krajský súd v Bratislave považoval dôvody uvedené v žiadosti žalobkyne o odklad
vykonateľnosti vo výroku identifikovaných rozhodnutí za opodstatnené, keďže okamžitým
výkonom napadnutých rozhodnutí hrozí žalobkyni závažná ujma spočívajúca vo výraznom
zásahu do jej práv a oprávnených záujmov v súvislosti s úspešným absolvovaním štyri a pol
ročného štúdia na vysokej škole. Krajský súd v Bratislave zároveň zohľadnil skutočnosť, že
žalobkyňa bola študentkou záverečného 5. ročníka, absolvovala všetky skúšky požadované
pre tento ročník, k ukončeniu vysokoškolského štúdia jej chýbalo iba absolvovanie štátnych
skúšok a obhájenie diplomovej práce a predtým nebola nikdy disciplinárne postihnutá.
Nevyhovenie odkladu vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí by malo za následok aj
vznik majetkovej ujmy spočívajúcej v odobratí sirotského dôchodku priznaného žalobkyni
rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie zo dňa 10. 10. 2013, nakoľko by prestala spĺňať
jednu z podmienok pre jeho vyplácanie, ktorou je Štatút študentky. Z uvedených dôvodov je
žiaduce pozastaviť účinky napadnutých rozhodnutí tak, aby nedošlo k vzniku nezvrátiteľných
skutočností a k vzniku závažnej ujmy, ktorú by si žalobkyňa v prípade úspechu vo veci
mohla uplatňovať titulom náhrady škody. Krajský súd v Bratislave preto postupoval v
súlade s citovaným zákonným ustanovením a rozhodol o žiadosti žalobkyne spôsobom
uvedeným vo výroku tohto uznesenia.“ (uznesenie z 20. februára 2015, č. k. 2 S 33/2015
55).»
V tomto postupe krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 5 S 34/2015
a sp. zn. 2 S 33/2015 vidí sťažovateľka porušenie svojho základného práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to najmä z týchto
dôvodov (totožných pre obe spojené konania, pozn.):
z uznesenia o odložení vykonateľnosti rozhodnutia nie je zrejmé, či bola
vykonateľnosť žalobou napadnutého rozhodnutia odložená v zmysle § 250c ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) alebo podľa § 250c ods. 2 OSP.
Konajúcim súdom nie je jasne stanovené, akým režimom sa vo vzťahu k uzneseniu
o odložení vykonateľnosti rozhodnutia má sťažovateľ spravovať, v dôsledku čoho je
uznesenie o odložení vykonateľnosti rozhodnutia zmätočné a v rozpore so zákonom;
s poukazom na § 250c ods. 1 OSP sťažovateľka uviedla, že v zmysle tohto
ustanovenia môže súd rozhodnúť o odklade vykonateľnosti rozhodnutia orgánu verejnej
správy za súčasného splnenia viacerých podmienok, a to žalobca s podaním žiadosti
o odklad vykonateľnosti rozhodnutia správneho orgánu podal súčasne žalobu o preskúmanie
jeho zákonnosti; rozhodnutie, ktorého odklad vykonateľnosti navrhovateľ žiada, je súdne
vykonateľné; okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia hrozí závažná ujma;
rozhodnutie, ktorého odklad vykonateľnosti navrhovateľ žiada, nie je vylúčené zo súdneho
prieskumu. Sťažovateľka je súčasne toho názoru, že pri rozhodnutiach, ktorých
vykonateľnosť bola uzneseniami krajského súdu odložená, je vykonateľnosť pojmovo
vylúčená, pretože ide o rozhodnutie v statusovej veci, účastníkovi nie je ukladaná žiadna
povinnosť ani oprávnenie. Preto je vylúčené aj povolenie odkladu vykonateľnosti súdom
v správnom súdnictve. Sťažovateľka tiež vidí pochybenie v úvahe krajského súdu o danosti
hrozby závažnej ujmy, ktorú podľa jej názoru ani jeden zo študentov dostatočne
nekonkretizoval a nezdôvodnil, a obdobnú výhradu vyslovila aj voči uzneseniam krajského
súdu, ktorý tak mal rozhodnúť o odklade vykonateľnosti bez toho, že by bolo zrejmé, ktoré
práva by mali byť okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia ohrozené,
bez preukázania závažnosti takejto hrozby.
S poukazom na § 59 ods. 6, § 66 ods. 1 písm. d) a ods. 2 písm. c) a § 69 ods. 3
zákona o vysokých školách je sťažovateľka toho názoru, že krajský súd ju označenými
uzneseniami o odklade vykonateľnosti rozhodnutia de facto zaviazal konať v rozpore s jej
vnútornými predpismi, ale aj inými všeobecne záväznými predpismi, zasiahol do jej
autonómnej pôsobnosti, „vnútil“ jej niesť zodpovednosť za kritizované a postihované
konanie študenta, ktoré bolo v zmysle príslušných právnych predpisov postihnuté daným
disciplinárnym opatrením. Krajský súd tak zároveň zasiahol do pôsobnosti, práv
a povinností sťažovateľky a poprel princípy autonómie, sústavy akademických slobôd, práv
a povinností sťažovateľky a zabránil napĺňaniu základného poslania vysokých škôl.
Ako uviedla, „odložením vykonateľnosti rozhodnutia hrozí závažná ujma na práve
Sťažovateľovi, nakoľko Uznesením o odložení vykonateľnosti rozhodnutia konajúci súd
opätovne priznal Žalobcovi status študenta, čo je však predmetom konania vo veci samej
(predčasne rozhodol o veci, ktorá je predmetom konania vo veci samej). Neprípustnosť
odkladu vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí vyplýva aj zo skutočnosti, že ak by konajúci
súd vo veci samej napadnuté rozhodnutia zrušil (považoval by tieto rozhodnutia
za rozhodnutia v rozpore so zákonom), Žalobca by opäť nadobudol status študenta
a zároveň by si mohol voči Sťažovateľovi uplatňovať náhradu škody, ktorá mu zrušenými
rozhodnutiami bola spôsobená. Naopak, ak súd odložil vykonateľnosť rozhodnutia, Žalobca
môže naďalej študovať, zložiť štátne skúšky, riadne skončiť štúdium a získať zodpovedajúci
vysokoškolský titul ešte predtým, ako súd rozhodne vo veci samej. V takomto prípade, ak by
súd zamietol Žalobu vo veci samej, vznikla by paradoxná situácia, že študent, ktorému bolo
v súlade s právnymi predpismi uložené disciplinárne opatrenie vylúčenie zo štúdia
(rozhodnutie zákonné a právoplatné), by napriek tomu, v dôsledku odloženia vykonateľnosti
rozhodnutia, ukončil štúdium a získal zodpovedajúci titul v súlade s príslušnými právnymi
predpismi. Absurdnosť tejto situácie spočíva najmä v konflikte dvoch právnych skutočností
(uloženie disciplinárneho opatrenia vylúčenie zo štúdia vs. ukončenie štúdia a získanie
vysokoškolského titulu v súlade s právnymi predpismi) a absencii právnej úpravy odňatia
vysokoškolských titulov.
Vzhľadom na skutočnosť, že Žalobca je študentom druhého ročníka magisterského
štúdia, a s prihliadnutím na časové rozpätie trvania súdnych konaní, je pravdepodobné, že
k ukončeniu vysokoškolského štúdia Žalobcu dôjde skôr, ako k právoplatnému rozhodnutiu
súdu vo veci samej.“.
Sťažovateľka poukázala na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 327/2010, konkrétne
na jeho názor, že „Základným účelom odkladu vykonateľnosti súdneho rozhodnutia je
ochrana toho, kto o jeho vydanie žiada, pričom musia byť rešpektované aj základné práva
toho, proti komu takéto rozhodnutie smeruje... Rozhodnutie o odklade vykonateľnosti
rozhodnutia závisí od úvahy súdu. To však neznamená, že takéto rozhodnutie nemusí mať
zákonný podklad (čl. 2 ods. 2 ústavy) a môže byť prejavom svojvôle (čl. 1 ods. 1 ústavy).
Aj na vydanie rozhodnutie o odklade vykonateľnosti v rámci sú kladené požiadavky, ktoré
vyplývajú z práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.“.
Vo svojich sťažnostiach sťažovateľka ďalej dôvodila, že krajský súd sa v uznesení
o odložení vykonateľnosti rozhodnutia „v plnom rozsahu stotožnil s tvrdeniami Žalobcu,
bez toho, aby svoje rozhodnutie bližšie odôvodnil, nevysvetlil, ktoré skutočnosti považoval
za preukázané, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, ako vec právne posúdil.
Uznesenie o doložení vykonateľnosti rozhodnutia nielen že nemá zákonný podklad, ale
nenapĺňa ani zákonné požiadavky vyhotovenia súdnych rozhodnutí uvedené v ust. § 169
ods. 1, § 167 ods. 2 a § 157 ods. 2 OSP... Krajský súd rozhodol o odložení vykonateľnosti
na základe voľnej úvahy bez toho, aby jednoznačne špecifikoval ustanovenie OSP
na základe ktorého rozhodol, bez toho aby rešpektoval zákonné limity vymedzené
v ustanovení § 250c OSP, a to výlučne len na základe tvrdení Žalobcu, pričom práve
zo Žaloby a jej príloh vyplýva, že jednotlivé podmienky na vydanie Uznesenia o odložení
vykonateľnosti neboli naplnené.“. V smere požiadavky riadneho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia a práva účastníka konania vyjadriť sa ako súčasti práva na spravodlivé súdne
konanie sťažovateľka poukázala tiež na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
vo veciach Niedröst Huber v. Švajčiarsko (1997 I, s. 108, bod 33), Mantovanelli
v. Francúzsko (1997 II, s. 436, bod 24), Krčmár v. Česká republika (bod 42), Orhoven
v. Belgicko, Feldbrugge v. Holandsko, ako aj na nálezy ústavného súdu, napr. vo veciach
III. ÚS 60/04, III. ÚS 36/2010, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 296/09 či III. ÚS 311/07.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažností
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I.
1. Krajský súd v Bratislave postupom a uznesením zo dňa 18.02.2015 č. k.
5S/34/2015 47 p o r u š i l základné právo Univerzity Komenského v Bratislave na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/34/2015 47 zo dňa 18.02.2015
zrušuje.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť Sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia na účet právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.
II.
1. Krajský súd v Bratislave postupom a uznesením zo dňa 20.02.2015 č. k.
2S/33/2015 55 p o r u š i 1 základné právo Univerzity Komenského v Bratislave na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/33/2015 55 zo dňa 20.02.2015
zrušuje.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť Sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia na účet právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu
bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania (m. m. IV. ÚS 292/04).
2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa ustanovenia § 112 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenia o spojení vecí, v súlade
s citovaným ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde je však možné v konaní
pred ústavným súdom použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenia § 112 ods. 1
OSP.
Zo spisov ústavného súdu sp. zn. Rvp 5850/2015 a Rvp 6308/2015 vyplýva, že
sťažnosti spolu skutkovo súvisia, týkajú sa tých istých účastníkov, sťažovateľka je zastúpená
rovnakým právnym zástupcom a v každej sťažnosti sa na obdobnom skutkovom základe s
totožnou právnou argumentáciou namieta porušenie označených práv. Sťažnosti sú po
formálnej a obsahovej stránke s výnimkou označenia napadnutých rozhodnutí krajského
súdu a účastníkov v konaní pred všeobecným (správnym) súdom na strane žalobcu (kde
žalovanou je sťažovateľka v oboch prípadoch) celkom identické.
Prihliadajúc na uvedené ústavný súd v súlade so zásadou procesnej ekonómie
a v súlade s ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
2.2 K dôvodom odmietnutia sťažností
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
Podľa § 5 ods. 1 zákona o vysokých školách verejná vysoká škola je verejnoprávna
a samosprávna inštitúcia, ktorá sa zriaďuje a zrušuje zákonom. Zákon tiež ustanoví jej
názov, začlenenie (§ 2 ods. 13) a sídlo. Ak sa verejná vysoká škola člení na fakulty, pri jej
zriadení sa súčasne zriaďujú aj tieto fakulty.
Podľa § 5 ods. 2 zákona o vysokých školách o organizácii a činnosti verejnej vysokej
školy rozhodujú v rozsahu ustanovenom týmto zákonom orgány akademickej samosprávy
(§ 7).
Podľa čl. 3 ods. 1 vnútorného predpisu č. 10/2008 štatút Univerzity Komenského
v Bratislave v znení dodatkov č. 1 až 3 (ďalej len „štatút UK“) UK je verejnoprávna
a samosprávna inštitúcia, ktorá slobodne uskutočňuje tvorivú vedeckú, vzdelávaciu,
umeleckú a kultúrnu činnosť (§ 4 ods. 1 zákona o vysokých školách). Vzdelávacia činnosť
na UK je založená na poznatkoch vedy a techniky vrátane výsledkov vlastného vedeckého
bádania. UK sa významne podieľa na rozvoji vedy, vzdelanosti a kultúry v Slovenskej
republike (pozri https://uniba.sk/fileadmin/ruk/legislativa/2014/Vp_2014_19.pdf – štatút
školy).
Ako zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľka ako orgán verejnej správy
(§ 244 ods. 2 OSP) namietajúc síce porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
tvrdí nezákonný zásah „do pôsobnosti, práv a povinností Sťažovateľa a tak poprel princípy
autonómie, sústavy akademických slobôd, práv a povinností Sťažovateľa a zabránil tak
napĺňaniu základného poslania vysokých škôl“, ku ktorému malo dôjsť uzneseniami
krajského súdu o odklade vykonateľnosti rozhodnutí vydaných sťažovateľkou v správnom
(disciplinárnom) konaní.
Ako z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, namietať porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd formou sťažnosti
podanej ústavnému súdu môžu iba fyzické alebo právnické osoby.
Rovnako podľa § 49 zákona o ústavnom súde sťažnosť môže podať fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným
zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv
a slobôd nerozhoduje iný súd.
Právomoc zverená zákonom orgánu verejnej správy nie je základným právom
požívajúcim ústavnú ochranu. Orgán verejnej správy, hoci je právnickou osobou
a je spôsobilým účastníkom súdneho konania, nie je a nemôže byť nositeľom
základných práv alebo slobôd, preto ani nemôže relevantne ̶účinne tvrdiť ich porušenie (m.
m. III. ÚS 239/2015).
Ako jednoznačne z ich obsahu vyplýva, rozhodnutiami, proti ktorým sťažnosť
sťažovateľky smeruje, sú rozhodnutia o povolení odkladu vykonateľnosti správneho
rozhodnutia podľa § 250c ods. 1 OSP.
Podľa § 250c ods. 1 OSP žaloba nemá odkladný účinok na vykonateľnosť
rozhodnutia správneho orgánu, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje niečo iné. Na žiadosť
účastníka môže predseda senátu uznesením vykonateľnosť rozhodnutia odložiť, ak by
okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia hrozila závažná ujma. Ak predseda senátu
nevyhovie žiadosti, upovedomí o tom účastníka.
Odklad vykonateľnosti rozhodnutia upravený v piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku (správne súdnictvo) predstavuje zabezpečovací procesný prostriedok v správnom
súdnictve, keďže v správnom súdnictve nie je možné vydať predbežné opatrenie
podľa druhej hlavy druhej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 246c ods. 1 prvá veta
OSP).
V konaní o návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodnutia stačí, že žalobca osvedčí,
že hrozí vážna ujma. Vyjadrenie žalovaného správneho orgánu zákon pre toto konanie
nevyžaduje. Vyplýva to jednak zo samého účelu správneho súdnictva – ktorým je ochrana
pred nezákonnými správnymi rozhodnutiami, ako aj zo skutočnosti, že správny orgán ako
druhý účastník konania v správnom súdnictve nie je nositeľom základných práv, ktoré by
vydaním rozhodnutia o povolení odkladu vykonateľnosti ním vydaného rozhodnutia mohli
byť dotknuté. Platí to aj pre spoločenské záujmy, ktoré správny orgán realizuje a háji
na základe, v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na
možnosť oboch študentov riadne ukončiť štúdium pred tým, ako súdy právoplatne rozhodnú
o tom, či ňou vydané rozhodnutia boli alebo neboli vydané v súlade so zákonom, ústavný
súd poukazuje na to, že neexistencia zákonnej úpravy „odňatia vysokoškolského diplomu
(titulu)“ nemôže byť na ťarchu študentom vysokej školy.
Základným účelom odkladu vykonateľnosti správneho rozhodnutia súdom je ochrana
toho, kto o jeho vydanie žiada, avšak súd musí dbať na to, aby rozhodnutím o odklade
vykonateľnosti správneho rozhodnutia neporušil aj základné právo hmotného charakteru
tretích osôb. Aj na vydanie rozhodnutia o odklade vykonateľnosti správneho rozhodnutia
súdom sú totiž kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy. Znamená to, že takéto rozhodnutie musí mať napr. zákonný podklad (čl. 2
ods. 2 ústavy) a nemôže byť prejavom svojvôle [(čl. 1 ods. 1 ústavy) m. m. I. ÚS 23/01].
Ústavný súd zastáva názor, že uznesenia krajského súdu sú odôvodnené štandardne
a sú založené na skutočnostiach uvedených žalobcami v ich žalobách, pričom spĺňajú
uvedené požiadavky kladené na rozhodnutie o povolení odkladu vykonateľnosti podľa
Aj keď rozhodovanie a rozhodnutie o odklade vykonateľnosti správneho rozhodnutia
súdom možno vzhľadom na už uvedené považovať za súčasť základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ústavy, predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je
však také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v ďalšom súdnom
konaní podľa § 247 a nasl. OSP (t. j. piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho
poriadku), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté
v Občianskom súdnom poriadku v spojitosti s odkladom vykonateľnosti rozhodnutia
správneho orgánu (m. m. I. ÚS 46/2000).
Hoci Občiansky súdny poriadok proti uzneseniu, ktorým bol povolený odklad
vykonateľnosti správneho rozhodnutia podľa § 250c ods. 1 OSP, nepripúšťa opravný
prostriedok, nevylučuje, aby ho na návrh alebo z vlastného podnetu uznesením zrušil ten
správny súd, ktorý ho vydal, ak sa následne v priebehu konania preukáže, že dôvody
pre priznanie odkladného účinku neboli dané alebo tieto medzičasom odpadli. Preto má
sťažovateľka k dispozícii návrh na zrušenie označených uznesení najmä z dôvodu, že neboli
naplnené požiadavky § 250c ods. 1 OSP na ich vydanie. O tomto návrhu je súd, ktorý vydal
uznesenie podľa § 250c OSP oprávnený rozhodnúť. Takýto návrh je totiž jediným možným
spôsobom reakcie iného účastníka konania než žalobcu na možné škodlivé účinky
právoplatného a vykonateľného správneho rozhodnutia, ktorého zákonnosť je predmetom
preskúmania v danom konaní. Aby bol naplnený účel inštitútu odkladu vykonateľnosti, súd
v správnom súdnictve totiž rozhoduje na základe momentálne disponibilných tvrdení
a písomných dokladov žalobcu, pričom hrozbu ujmy postačuje preukázať, nie je potrebné ju
považovať za dokázanú, t. j. vykonať dokazovanie rešpektujúce zásadu kontradiktórnosti
konania. Súd pritom prihliadne aj na ďalšie skutočnosti, ktoré v konaní vyjdú najavo.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd uzavrel, že sťažovateľka ako orgán verejnej
správy nie je nositeľkou základných práv a ľudských slobôd v tejto veci, ktorá sa týka
výkonu jej zverenej právomoci, a nie je ani subjektom oprávneným podľa čl. 127 ods. 1
ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde. Navyše, jej sťažnosti smerujú proti rozhodnutiam,
ktoré môžu byť v konaní pred všeobecným (správnym) súdom na jej návrh zrušené, pokiaľ
vyjdú najavo skutočnosti, že závažná ujma žalobcom nehrozila alebo už nehrozí, alebo že
ochrana ich práv a oprávnených záujmov povolením odkladu vykonateľnosti predstavuje
neprimeraný zásah do iných zákonom chránených záujmov. Ústavný súd preto sťažnosti
sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri ich predbežnom
prerokovaní.
Keďže ústavný súd sťažnosti sťažovateľky odmietol, ďalšími nárokmi v nich
uvedenými sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 2015
: