Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 239/2015
PDF · 362.37 KB
No categories available
III. ÚS 239/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej
, , v mene ktorej koná konateľ a advokát
, vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S/244/2014 127 z 21. mája 2014
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako podanú zjavne
neoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra
2014 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia
základného práva zaručeného v čl.46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S/244/2014
127 z 21. mája 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako orgán štátnej správy, ktorý je
podľa zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany
spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej kontrole
vnútorného trhu“) všeobecným orgánom trhového dozoru v ochrane spotrebiteľa
na vnútornom trhu, vykonala 15. marca 2013 kontrolu v sídle spoločnosti
, , pre účely odobratia zmlúv o spotrebiteľských
úveroch na ich následné posúdenie. Následne sťažovateľka 28. júna 2013 vykonala opätovnú
kontrolu, v rámci ktorej bol na základe predložených materiálov posúdený súlad zmluvných
podmienok so všeobecne záväznými právnymi predpismi a vyhodnotené dodržiavanie
povinností veriteľa vyplývajúcich zo zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a
o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o spotrebiteľských úveroch“).
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom z 21. mája 2014 č. k.
2 S/244/2013 127, právoplatným 26. júna 2014, zakázal sťažovateľke „pokračovať
v kontrole vnútorného trhu vykonávanej u navrhovateľa ( , pozn.) začatej
dňa 15. 03. 2012 (správny rok 2013, pozn.), v rámci ktorej odporca (sťažovateľka, pozn.)
vykonal dňa 28. 06. 2013 o 10:00 hod. prostredníctvom inšpektorov s číslom služobných
preukazov 102 a 116 kontrolu v sídle navrhovateľa“.
Ako vyplýva z rozsudku krajského súdu pripojeného v prílohe sťažnosti sťažovateľky,
krajský súd sa ako zásadnou zaoberal otázkou rozdelenia právomoci medzi sťažovateľkou a
Národnou bankou Slovenska. Dospel k záveru, že právomoc vykonávať dohľad nad
, a to aj z hľadiska ochrany spotrebiteľa, prislúcha Národnej banke
Slovenska.
Krajský súd podľa názoru sťažovateľky nesprávne aplikoval príslušné právne normy
[zákon o štátnej kontrole vnútorného trhu, zákon o spotrebiteľských úveroch, zákon
č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dohľade nad finančným trhom“), zákon
Národnej rady Slovenskej republiky č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o NBS“)] do takej miery, že rozsudkom „zakladá
nebezpečný precedens v podmienkach Slovenskej republiky v tom smere, že v súčasnosti (aj
vzhľadom na stanovisko NBS uvedené v bode [34] a [35] tejto sťažnosti) neexistuje orgán
štátnej správy, ktorý by bol oprávnený na výkon kontroly na vnútornom trhu ohľadom
dodržiavania povinností ukladaných bankám zákonom o ochrane spotrebiteľa a zákonom o
spotrebiteľských úveroch“, a výrazne ním zasiahol do kompetencií sťažovateľky, čím v
konečnom dôsledku porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:
„(i) Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2 S/244/2013 120 (správne
2 S/244/2013 127) zo dňa 21. mája 2014 základné právo sťažovateľky na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny, na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru porušené bolo,
(ii) zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2S/244/2013 120 (správne
2 S/244/2013 127) zo dňa 21. mája 2014,
(iii) vec vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Bratislave,
(iv) priznáva sťažovateľke náhradu trov konania.“
Sťažovateľka zároveň požiadala ústavný súd o odklad vykonateľnosti označeného
rozsudku krajského súdu.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu
bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania (m. m. IV. ÚS 292/04).
Podľa § 3 ods. 2 zákona o štátnej kontrole vnútorného trhu Slovenská obchodná
inšpekcia je orgánom štátnej správy podriadeným Ministerstvu hospodárstva Slovenskej
republiky. Je rozpočtovou organizáciou napojenou na štátny rozpočet v kapitole
Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky. Člení sa na Ústredný inšpektorát
Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave a jemu podriadené inšpektoráty
Slovenskej obchodnej inšpekcie, a to:
a/ Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave pre
Bratislavský kraj,
b/ Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Trnave pre Trnavský kraj,
c/ Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prievidzi pre Trenčiansky
kraj,
d/ Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie v Nitre pre Nitriansky kraj,
e/ Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Žiline pre Žilinský kraj,
f/ Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie v Banskej Bystrici pre
Banskobystrický kraj,
g/ Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove pre Prešovský
kraj,
h/ Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický
kraj.
Zo sťažnosti a z jej príloh je nesporné, že sťažovateľka ako orgán štátnej správy
namietajúc síce porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tvrdí nezákonný
zásah do právomoci zverenej jej zákonom, ku ktorému malo dôjsť nesprávnym výkladom
a aplikáciou relevantných právnych predpisov (najmä zákona o štátnej kontrole vnútorného
trhu, zákona o spotrebiteľských úveroch, zákon o dohľade nad finančným trhom, zákona
o NBS), pričom žalovaným orgánom verejnej správy vo veci prejednanej a rozhodnutej
krajským súdom nebola sťažovateľka, ale jej inšpektorát.
Ako z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, namietať porušenie svojich
základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd formou sťažnosti
podanej ústavnému súdu môžu iba fyzické alebo právnické osoby.
Rovnako podľa § 49 zákona o ústavnom súde sťažnosť môže podať fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným
zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv
a slobôd nerozhoduje iný súd.
Právomoc zverená zákonom orgánu štátnej správy nie je základným právom
požívajúcim ústavnú ochranu a súčasne orgán štátnej správy, hoci je právnickou osobou a je
spôsobilým účastníkom súdneho konania, nie je a nemôže byť nositeľom základných práv
alebo slobôd, preto ani nemôže relevantne tvrdiť ich porušenie. To, čoho sa sťažovateľka
fakticky domáha, je preskúmanie označeného rozsudku krajského súdu a opätovné
prehodnotenie ním vysloveného právneho názoru, ktorý krajský súd riadne, podrobne a
precízne odôvodnil nielen poukazom na aplikované relevantné zákonné ustanovenia, ale aj
ich logickým výkladom a usúvsťažnením.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd uzavrel, že sťažovateľka nie je subjektom
oprávneným podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde a nenamieta
porušenie svojich základných práv a slobôd, a preto jej sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní ako sťažnosť podanú zjavne
neoprávnenou osobou.
Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol, ďalšími nárokmi v nej uvedenými
vrátane žiadosti o odklad vykonateľnosti sa nezaoberal.
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ako aj dôvodov sťažnosťou napadnutého rozsudku
krajského súdu pozornosti ústavného súdu neušlo, že podstatou problému v danej veci je
kompetenčný konflikt medzi Národnou bankou Slovenska a Slovenskou obchodnou
inšpekciou pri uskutočňovaní dohľadu voči bankám, ktoré pôsobia na finančnom trhu pri
kontrole dodržiavania ustanovení zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene
zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov a najmä zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý podľa súčasnej právnej úpravy
správny súd nie je oprávnený riešiť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2015