Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 501/2015
PDF · 433.37 KB
No categories available
II. ÚS 501/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. augusta 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti
obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej
obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej
koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 13240/2014, Rvp 13241/2014, Rvp 13242/2014, Rvp 13243/2014,
Rvp 13244/2014, Rvp 13245/2014, Rvp 13246/2014, Rvp 13247/2014, Rvp 13248/2014,
Rvp 13249/2014, Rvp 13250/2014, Rvp 13251/2014, Rvp 13252/2014, Rvp 13253/2014,
Rvp 13254/2014, Rvp 13255/2014, Rvp 13256/2014, Rvp 13257/2014, Rvp 13258/2014,
Rvp 13259/2014, Rvp 13260/2014, Rvp 13261/2014, Rvp 13262/2014, Rvp 13263/2014,
Rvp 13264/2014, Rvp 13265/2014, Rvp 13266/2014, Rvp 13267/2014, Rvp 13268/2014,
Rvp 13269/2014, Rvp 13270/2014, Rvp 13271/2014, Rvp 13272/2014, Rvp 13273/2014,
Rvp 13274/2014 a Rvp 13275/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Co 33/2014 z 22. júla 2014 (Rvp 13240/2014),
sp. zn. 17 Co 103/2014 z 25. júna 2014 (Rvp 13241/2014), sp. zn. 17 Co 106/2014
z 25. júna 2014 (Rvp 13242/2014), sp. zn. 17 Co 110/2014 z 25. júna 2014
(Rvp 13243/2014), sp. zn. 14 Co 222/2014 z 30. júna 2014 (Rvp 13244/2014), sp. zn.
17 Co 105/2014 z 25. júna 2014 (Rvp 13245/2014), sp. zn. 17 Co 107/2014 z 25. júna 2014
(Rvp 13246/2014), sp. zn. 17 Co 108/2014 z 25. júna 2014 (Rvp 13247/2014), sp. zn.
17 Co 111/2014 z 25. júna 2014 (Rvp 13248/2014), sp. zn. 17 Co 112/2014 z 25. júna 2014
(Rvp 13249/2014), sp. zn. 17 Co 113/2014 z 25. júna 2014 (Rvp 13250/2014), sp. zn.
14 Co 568/2014 z 1. júla 2014 (Rvp 13251/2014), sp. zn. 14 Co 211/2014 z 30. júna 2014
(Rvp 13252/2014), sp. zn. 13 Co 39/2014 z 22. júla 2014 (Rvp 13253/2014), sp. zn.
13 Co 38/2014 z 22. júla 2014 (Rvp 13254/2014), sp. zn. 13 Co 34/2014 z 22. júla 2014
(Rvp 13255/2014), sp. zn. 13 Co 37/2014 z 22. júla 2014 (Rvp 13256/2014), sp. zn.
13 Co 35/2014 z 22. júla 2014 (Rvp 13257/2014), sp. zn. 17 Co 109/2014 z 25. júna 2014
(Rvp 13258/2014), sp. zn. 14 Co 553/2014 z 27. mája 2014 (Rvp 13259/2014), sp. zn.
17 Co 860/2013 z 23. júla 2014 (Rvp 13260/2014), sp. zn. 17 Co 757/2013 z 23. júla 2014
(Rvp 13261/2014), sp. zn. 14 Co 709/2014 z 1. júla 2014 (Rvp 13262/2014), sp. zn.
17 Co 745/2013 z 23. júla 2014 (Rvp 13263/2014), sp. zn. 17 Co 848/2013 z 23. júla 2014
(Rvp 13264/2014), sp. zn. 14 Co 223/2014 z 30. júna 2014 (Rvp 13265/2014), sp. zn.
14 Co 224/2014 z 30. júna 2014 (Rvp 13266/2014), sp. zn. 14 Co 225/2014 z 30. júna 2014
(Rvp 13267/2014), sp. zn. 14 Co 226/2014 z 30. júna 2014 (Rvp 13268/2014), sp. zn.
14 Co 227/2014 z 30. júna 2014 (Rvp 13269/2014), sp. zn. 14 Co 228/2014 z 30. júna 2014
(Rvp 13270/2014), sp. zn. 14 Co 229/2014 z 30. júna 2014 (Rvp 13271/2014), sp. zn.
14 Co 230/2014 z 30. júna 2014 (Rvp 13272/2014), sp. zn. 17 Co 104/2014 z 25. júna 2014
(Rvp 13273/2014), sp. zn. 13 Co 36/2014 z 22. júla 2014 (Rvp 13274/2014) a sp . zn.
14 Co 668/2014 z 10. júna 2014 (Rvp 13275/2014) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené
pod spisovými značkami: Rvp 13240/2014, Rvp 13241/2014, Rvp 13242/2014,
Rvp 13243/2014, Rvp 13244/2014, Rvp 13245/2014, Rvp 13246/2014, Rvp 13247/2014,
Rvp 13248/2014, Rvp 13249/2014, Rvp 13250/2014, Rvp 13251/2014, Rvp 13252/2014,
Rvp 13253/2014, Rvp 13254/2014, Rvp 13255/2014, Rvp 13256/2014, Rvp 13257/2014,
Rvp 13258/2014, Rvp 13259/2014, Rvp 13260/2014, Rvp 13261/2014, Rvp 13262/2014,
Rvp 13263/2014, Rvp 13264/2014, Rvp 13265/2014, Rvp 13266/2014, Rvp 13267/2014,
Rvp 13268/2014, Rvp 13269/2014, Rvp 13270/2014, Rvp 13271/2014, Rvp 13272/2014,
2
Rvp 13273/2014, Rvp 13274/2014 a Rvp 13275/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré
bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13240/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 6. októbra 2014
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), vedené pod spisovými značkami: Rvp 13240/2014, Rvp 13241/2014,
Rvp 13242/2014, Rvp 13243/2014, Rvp 13244/2014, Rvp 13245/2014, Rvp 13246/2014,
Rvp 13247/2014, Rvp 13248/2014, Rvp 13249/2014, Rvp 13250/2014, Rvp 13251/2014,
Rvp 13252/2014, Rvp 13253/2014, Rvp 13254/2014, Rvp 13255/2014, Rvp 13256/2014,
Rvp 13257/2014, Rvp 13258/2014, Rvp 13259/2014, Rvp 13260/2014, Rvp 13261/2014,
Rvp 13262/2014, Rvp 13263/2014, Rvp 13264/2014, Rvp 13265/2014, Rvp 13266/2014,
Rvp 13267/2014, Rvp 13268/2014, Rvp 13269/2014, Rvp 13270/2014, Rvp 13271/2014,
Rvp 13272/2014, Rvp 13273/2014, Rvp 13274/2014 a Rvp 13275/2014, ktorými namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) označenými
v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkyne
v konaniach vedených Okresným súdom Banská Bystrica, Okresným súdom Lučenec
a Okresným súdom Rimavská Sobota (ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých
je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú súčasne súdmi,
ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobili. Na základe uvedeného
sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov a spory budú prikázané
inému vecne príslušnému súdu v obvode krajského súdu.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné súdy
svojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej len „uznesenia okresných
súdov“) zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené námietky
zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo jej tvrdenie
o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil
prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniami
krajský súd porušil ňou označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci
a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;
e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu SR...“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnom
posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto podania
neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský súd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté v
podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.
4
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov,
ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesenia súdu prvého
stupňa.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami,
zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná
jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Súčasne žiadala ústavný súd
o vydanie dočasných opatrení, ktorými rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutých
uznesení krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými
uzneseniami.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti
konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu
súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné
ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde
možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými
značkami: Rvp 13240/2014, Rvp 13241/2014, Rvp 13242/2014, Rvp 13243/2014,
Rvp 13244/2014, Rvp 13245/2014, Rvp 13246/2014, Rvp 13247/2014, Rvp 13248/2014,
Rvp 13249/2014, Rvp 13250/2014, Rvp 13251/2014, Rvp 13252/2014, Rvp 13253/2014,
Rvp 13254/2014, Rvp 13255/2014, Rvp 13256/2014, Rvp 13257/2014, Rvp 13258/2014,
Rvp 13259/2014, Rvp 13260/2014, Rvp 13261/2014, Rvp 13262/2014, Rvp 13263/2014,
Rvp 13264/2014, Rvp 13265/2014, Rvp 13266/2014, Rvp 13267/2014, Rvp 13268/2014,
Rvp 13269/2014, Rvp 13270/2014, Rvp 13271/2014, Rvp 13272/2014, Rvp 13273/2014,
Rvp 13274/2014 a Rvp 13275/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
6
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky
a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac
citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na
ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom.
Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi
(čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým
sudcom, ktorého určuje zákon.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorými
potvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané
námietky zaujatosti, porušil ňou označené základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1
ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, pretože,
ako vyplýva z jej písomných podaní v konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní
proti prvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietku zaujatosti nevzniesla.
Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok
za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych
poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto uzneseniam
podala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala,
a okrem iného uviedla: „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt,
že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia
sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda
vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“ Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala zrušiť uznesenia
okresných súdov v celom rozsahu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresné
súdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomenia
o skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré majú v jej právnych veciach
8
rozhodovať a súčasne sú orgánmi, ktoré svojím nesprávnym úradným postupom spôsobili
sťažovateľke škodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti pre
nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP.
Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,
ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi
to neodkladne predsedovi súdu...
Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť
námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavného súdu
zrozumiteľné a akceptovateľné, krajský súd v napadnutých uzneseniach primerane reagoval
na námietky sťažovateľky uvedené v odvolaniach proti uzneseniam okresných súdov.
Okresné súdy určili výšku súdneho poplatku podľa položky č. 17a „Sadzobníka súdnych
poplatkov“ a tiež vec správne právne posúdili podľa príslušných ustanovení zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). Okresné súdy a krajský súd
tvrdenia uvádzané sťažovateľkou v odôvodneniach svojich rozhodnutí vyhodnotili tak,
že v okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, pričom tento postup
ústavný súd považuje za zákonný a ústavne akceptovateľný, pretože miera interpretácie
a aplikácie do úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
nevybočuje z limitov základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdy
neakceptovali sťažovateľkinu interpretáciu dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku, ešte sama osebe nezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv. Z pohľadu
ústavného súdu je podstatné to, či okresné súdy a krajský súd ústavne súladným spôsobom
interpretovali a aplikovali na vec vzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
a zákona o súdnych poplatkoch.
Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré súvisia
s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto konaní,
pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4
ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za vznesenú námietku zaujatosti (m. m. II. ÚS 124/2011), na čo poukazoval aj
krajský súd v odôvodneniach svojich napadnutých uznesení.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu krajského súdu
k rozhodovaniu v obdobných veciach.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne
závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval
rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických
prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)
zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných
veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého
súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).
K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.
Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako
regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne
právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovať
svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto
10
judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3,
§ 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem
iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve
plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj
legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie
je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich
výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za
následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade
napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval
v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo
možné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenia krajského súdu
ako odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné,
nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sťažovateľka
sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu
jej označených práv podľa ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol
sťažnosti sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnené (obdobne I. ÚS 446/2013).
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ich
odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému
zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy
v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretovali a aplikovali
príslušné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami
a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto
práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní
sťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Bolo preto už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky
uvedenými v sťažnostiach (napr. návrhom na odklad vykonateľnosti rozhodnutia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20 . augusta 2015
12