Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 491/2015
PDF · 383.47 KB
No categories available
II. ÚS 491/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej advokátkou Mgr. Adrianou Sojkovou,
Námestie Matice slovenskej 1713, Dubnica nad Váhom, vo veci namietaného porušenia
jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 44 ods. 1 až 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1, 2 a 4
a čl. 13 ods. 1 písm. a) a 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžf 32/2012 a jeho rozsudkom
z 23. mája 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta
2013 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátkou Mgr. Adrianou Sojkovou, Námestie Matice slovenskej 1713,
Dubnica nad Váhom, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a 4, čl. 44 ods. 1 až 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, a čl. 13 ods. 1
písm. a) a 4 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Sžf 32/2012 a jeho rozsudkom z 23. mája 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že obec (ďalej len „správca dane“)
platobným výmerom č. 1101196121 zo 14. februára 2011 (ďalej len „rozhodnutie správcu
dane“ alebo „platobný výmer“) vyrubila sťažovateľke miestny poplatok za komunálne
odpady a drobné stavebné odpady za zdaňovacie obdobie roku 2011 v sume 65 €.
Predmetné rozhodnutie správcu dane potvrdilo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky
(ďalej len „daňové riaditeľstvo“ alebo „žalovaný“) rozhodnutím č. I/226/8134
60469/2011/990600 r z 30. mája 2011.
Proti rozhodnutiu žalovaného podala sťažovateľka žalobu Krajskému súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorou žiadala preskúmať zákonnosť rozhodnutia
žalovaného, ktoré spolu s rozhodnutím správcu dane žiadala zrušiť a vec vrátiť správcovi
dane na ďalšie konanie. O jej žalobe rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 11 S 83/2011 44
z 13. marca 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že žalobu zamietol.
2
Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 8 Sžf 32/2012 z 23. mája 2013 (ďalej len „rozsudok
najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) tak, že potvrdil rozsudok krajského súdu.
Proti rozsudku najvyššieho súdu podala sťažovateľka podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodňuje takto:
„Porušovateľ (ani súd prvého stupňa) sa nevysporiadali s právnou argumentáciou
sťažovateľky, ktorá odôvodňovala nezákonnosť správneho rozhodnutia (Platobný výmer)
tým, že Platobný výmer vydala Obec v rozpore s:
• ust. § 79 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z. z., keď napriek tomu, že v obci je zavedený
množstvový zber, poplatok vyrubila za určité obdobie (kalendárny rok), a to pevnou sumou
bez ohľadu na kritéria stanovené v ust. § 79 ods. 1 zákona (frekvencia odvozov, sadzba
a objem zbernej nádoby), a teda fakticky vyrubila poplatok v zmysle ust. § 79 ods. 2 zákona
(ktorý spôsob nie je zlučiteľný s množstvovým zberom odpadu).
• ust. § 81 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z. z., keď napriek tomu, že v obci je zavedený
množstvový zber, poplatok vyrubila platobným výmerom, ktorý zákon pre množstvový zber
výslovne zakazuje.“
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa čl. 44 ústavy, sťažovateľka
okrem iného uvádza, že „[n]útená produkcia odpadu upiera právo sťažovateľke...
na priaznivé životné prostredie a fakticky ju limitáciou minimálneho množstva
vyprodukovaného odpadu núti porušovať povinnosť chrániť a zveľaďovať životné prostredie.
Porušovateľ svojím rozhodnutím nepriamo porušil dotknutý čl. 44 ÚSR tým,
že vytvoril priestor pre pretrvávanie stavu jeho porušovania zo strany správcu dane...“.
V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového
protokolu sťažovateľka svoju sťažnosť odôvodňuje takto:
„Uloženie povinnosti uhradiť poplatok za niečo, čo reálne nebude spotrebované
a takým spôsobom byť povinný zmenšiť svoj majetok, predstavuje zásah do práva
sťažovateľky, garantovaného čl. 20 ÚSR, ktoré porušovateľ svojím rozhodnutím nepriamo
porušil tým, že bez splnenia podmienok nevyhnutnej miery, verejného záujmu, zákonnosti
a primeranej náhrady umožnil vynucovanie platby od sťažovateľky a vytvoril priestor pre
pretrvávanie stavu porušovania tohto práva zo strany správcu dane...“
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 12 a čl. 13 ústavy sťažovateľka uvádza,
že postup správcu dane, ktorým jej vyrubil miestny poplatok za komunálne odpady a drobné
stavebné odpady v sume 65 € za zdaňovacie obdobie roku 2011, „... vykazuje... znaky
zjavnej diskriminácie pre iné zmýšľanie sťažovateľky (snaha o ekologické povedomie,
plnenie povinností v súvislosti s ochranou životného prostredia), uplatňovaním práva
sťažovateľky na priaznivé životné prostredie jej spôsobuje ujmu a popiera ust. čl. 12 ÚSR.
Porušovateľ svojím rozhodnutím nepriamo porušil dotknutý čl. 12 ÚSR tým,
že vytvoril priestor pre pretrvávanie stavu jeho porušovania zo strany správcu dane...,
znevýhodnil sťažovateľku a na jej úkor nedôvodne zvýhodnil iných poplatníkov (pôvodcov
odpadu)...
Povinnosť uhradiť poplatok za komunálne odpady bola sťažovateľke uložená
v rozpore s ust. čl. 13 ods. 1 písm. a) ÚSR, keď Platobný výmer nebol vydaný v súlade
so zákonom (ale v rozpore s ním).
Vyrubenie poplatku... spôsobom popísaným v sťažnosti... nedbá na podstatu a zmysel
a nie je použité na ustanovený cieľ, ktorým je v prípade odpadového hospodárstva
minimalizácia odpadov, teda v rozpore s čl. 13 ods. 4 ÚSR.
Porušovateľ svojím rozhodnutím nepriamo porušil čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 ÚSR
tým, že vytvoril priestor pre pretrvávanie stavu jeho porušovania zo strany správcu
dane...“.
V súvislosti s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy
sťažovateľka uvádza, že k ich porušeniu došlo nepriamo tým, že najvyšší súd svojím
rozhodnutím „... vytvoril priestor pre pretrvávanie stavu ich porušovania zo strany správcu
dane“.
4
Sťažovateľka tiež žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €,
čo odôvodňuje s poukazom na „... rozsah a výpočet porušenia ľudských práv a základných
slobôd...“.
Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení ňou označených práv a ústavnoprávnych
princípov rozsudkom najvyššieho súdu a konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu,
toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, priznal jej finančné
zadosťučinenie vo výške 1 000 €, a tiež aby rozhodol o povinnosti najvyššieho súdu uhradiť
jej trovy konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním v konaní pred
ústavným súdom.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako
aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V
súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný
súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a
následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a
uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS
78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru najvyššiemu súdu predovšetkým vytýka arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia
6
a nesprávne právne posúdenie veci, pričom túto svoju právnu argumentáciu vedie v rovine
polemiky s výkladom „podústavného“ práva uskutočneným najvyšším súdom. Z obsahu
sťažnosti ďalej vyplýva, že namietané porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4,
čl. 44 ods. 1 až 5 ústavy, ako aj namietané porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12
ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
sťažovateľka vníma iba ako sekundárny dôsledok porušenia jej základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V súvislosti s namietaným porušením označených práv a ústavnoprávnych princípov
považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že zo sťažnosti a k nej priloženej dokumentácie
vyplýva, že podstatou správneho konania, ktoré sa voči sťažovateľke viedlo, a s výsledkom,
s ktorým nesúhlasila, bolo rozhodovanie o jej povinnosti zaplatiť finančnú čiastku v sume
65 € za zdaňovacie obdobie roku 2011, zákonnosť uloženia ktorej sťažovateľka namietala
aj v nadväzujúcom súdnom konaní, v ktorom sa na základe podanej žaloby domáhala
preskúmania zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva, ktorým potvrdil platobný výmer
obce . Z uvedeného vyplýva, že vec, v súvislosti s ktorou sa sťažovateľka uchádza
o ústavnú ochranu v konaní pred ústavným súdom, sa vo svojej podstate týka konania, ktoré
pôvodne súviselo s uložením jej povinnosti zaplatiť finančnú čiastku vo výške 65 €.
Vzhľadom na už uvedené ústavný súd považuje v danom prípade za nevyhnutné
okrem sťažovateľkou formulovaných námietok zohľadniť najmä intenzitu namietaných
porušení a ich ústavnoprávny rozmer, ktoré by odôvodňovali vyslovenie porušenia
sťažovateľkou označených práv a ústavnoprávnych princípov. Uvedená finančná čiastka,
ktorej zákonnosť uloženia bola predmetom námietok sťažovateľkou uvádzaných v priebehu
správneho konania, nadväzujúceho správneho súdneho konania, ako aj konania pred
ústavným súdom, zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá
je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238 ods. 5 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ktorý ustanovuje
trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným
rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia).
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že opodstatnenosť
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vo veciach zanedbateľného významu prichádza
do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných
práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010,
IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Posudzovaná vec vzhľadom na hodnotu, ktorá
je pre sťažovateľku „v hre“, nedosahuje v danom konkrétnom prípade intenzitu
predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľkou označených práv.
Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že vo veci sťažovateľky nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky
na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. augusta 2015
8