Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 491/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátkou Mgr. Adrianou Sojkovou,

Námestie Matice slovenskej 1713, Dubnica nad Váhom, vo veci namietaného porušenia

jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 44 ods. 1 až 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a porušenia , a 3, , 2 a 4

a a 4 , práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 23. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta

2013 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátkou Mgr. Adrianou Sojkovou, Námestie Matice slovenskej 1713,

Dubnica nad Váhom, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a 4, až 5, a (ďalej len

„ústava“), ako aj porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, a čl. 13 ods. 1

písm. a) a 4 , práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 23. mája 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že obec (ďalej len „správca dane“)

platobným výmerom č. 1101196121 zo 14. februára 2011 (ďalej len „rozhodnutie správcu

dane“ alebo „platobný výmer“) vyrubila sťažovateľke miestny poplatok za komunálne

odpady a drobné stavebné odpady za zdaňovacie obdobie roku 2011 v sume 65 €.

Predmetné rozhodnutie správcu dane potvrdilo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky

(ďalej len „daňové riaditeľstvo“ alebo „žalovaný“) rozhodnutím č. I/226/8134

r z 30. mája 2011.

Proti rozhodnutiu žalovaného podala sťažovateľka žalobu Krajskému súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorou žiadala preskúmať zákonnosť rozhodnutia

žalovaného, ktoré spolu s rozhodnutím správcu dane žiadala zrušiť a vec vrátiť správcovi

dane na ďalšie konanie. O jej žalobe rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 44

z 13. marca 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že žalobu zamietol.

2

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 23. mája 2013 (ďalej len „rozsudok

najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) tak, že potvrdil rozsudok krajského súdu.

Proti rozsudku najvyššieho súdu podala sťažovateľka podľa

sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru odôvodňuje takto:

„Porušovateľ (ani súd prvého stupňa) sa nevysporiadali s právnou argumentáciou

sťažovateľky, ktorá odôvodňovala nezákonnosť správneho rozhodnutia (Platobný výmer)

tým, že Platobný výmer vydala Obec v rozpore s:

• ust. , keď napriek tomu, že v obci je zavedený

množstvový zber, poplatok vyrubila za určité obdobie (kalendárny rok), a to pevnou sumou

bez ohľadu na kritéria stanovené v ust. § 79 ods. 1 zákona (frekvencia odvozov, sadzba

a objem zbernej nádoby), a teda fakticky vyrubila poplatok v zmysle ust. § 79 ods. 2 zákona

(ktorý spôsob nie je zlučiteľný s množstvovým zberom odpadu).

• ust. , keď napriek tomu, že v obci je zavedený

množstvový zber, poplatok vyrubila platobným výmerom, ktorý zákon pre množstvový zber

výslovne zakazuje.“

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa , sťažovateľka

okrem iného uvádza, že „[n]útená produkcia odpadu upiera právo sťažovateľke...

na priaznivé životné prostredie a fakticky ju limitáciou minimálneho množstva

vyprodukovaného odpadu núti porušovať povinnosť chrániť a zveľaďovať životné prostredie.

Porušovateľ svojím rozhodnutím nepriamo porušil dotknutý čl. 44 ÚSR tým,

že vytvoril priestor pre pretrvávanie stavu jeho porušovania zo strany správcu dane...“.

V súvislosti s namietaným porušením a dodatkového

protokolu sťažovateľka svoju sťažnosť odôvodňuje takto:

„Uloženie povinnosti uhradiť poplatok za niečo, čo reálne nebude spotrebované

a takým spôsobom byť povinný zmenšiť svoj majetok, predstavuje zásah do práva

sťažovateľky, garantovaného čl. 20 ÚSR, ktoré porušovateľ svojím rozhodnutím nepriamo

porušil tým, že bez splnenia podmienok nevyhnutnej miery, verejného záujmu, zákonnosti

a primeranej náhrady umožnil vynucovanie platby od sťažovateľky a vytvoril priestor pre

pretrvávanie stavu porušovania tohto práva zo strany správcu dane...“

Vo vzťahu k namietanému porušeniu a sťažovateľka uvádza,

že postup správcu dane, ktorým jej vyrubil miestny poplatok za komunálne odpady a drobné

stavebné odpady v sume 65 € za zdaňovacie obdobie roku 2011, „... vykazuje... znaky

zjavnej diskriminácie pre iné zmýšľanie sťažovateľky (snaha o ekologické povedomie,

plnenie povinností v súvislosti s ochranou životného prostredia), uplatňovaním práva

sťažovateľky na priaznivé životné prostredie jej spôsobuje ujmu a popiera ust. čl. 12 ÚSR.

Porušovateľ svojím rozhodnutím nepriamo porušil dotknutý čl. 12 ÚSR tým,

že vytvoril priestor pre pretrvávanie stavu jeho porušovania zo strany správcu dane...,

znevýhodnil sťažovateľku a na jej úkor nedôvodne zvýhodnil iných poplatníkov (pôvodcov

odpadu)...

Povinnosť uhradiť poplatok za komunálne odpady bola sťažovateľke uložená

v rozpore s ust. čl. 13 ods. 1 písm. a) ÚSR, keď Platobný výmer nebol vydaný v súlade

so zákonom (ale v rozpore s ním).

Vyrubenie poplatku... spôsobom popísaným v sťažnosti... nedbá na podstatu a zmysel

a nie je použité na ustanovený cieľ, ktorým je v prípade odpadového hospodárstva

minimalizácia odpadov, teda v rozpore s čl. 13 ods. 4 ÚSR.

Porušovateľ svojím rozhodnutím nepriamo porušil čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 ÚSR

tým, že vytvoril priestor pre pretrvávanie stavu jeho porušovania zo strany správcu

dane...“.

V súvislosti s namietaným porušením a a 3

sťažovateľka uvádza, že k ich porušeniu došlo nepriamo tým, že najvyšší súd svojím

rozhodnutím „... vytvoril priestor pre pretrvávanie stavu ich porušovania zo strany správcu

dane“.

4

Sťažovateľka tiež žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €,

čo odôvodňuje s poukazom na „... rozsah a výpočet porušenia ľudských práv a základných

slobôd...“.

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení ňou označených práv a ústavnoprávnych

princípov rozsudkom najvyššieho súdu a konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu,

toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, priznal jej finančné

zadosťučinenie vo výške 1 000 €, a tiež aby rozhodol o povinnosti najvyššieho súdu uhradiť

jej trovy konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním v konaní pred

ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako

aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V

súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný

súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a

následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a

uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS

78/07, ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením

základných práv podľa a a práva podľa

dohovoru najvyššiemu súdu predovšetkým vytýka arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia

6

a nesprávne právne posúdenie veci, pričom túto svoju právnu argumentáciu vedie v rovine

polemiky s výkladom „podústavného“ práva uskutočneným najvyšším súdom. Z obsahu

sťažnosti ďalej vyplýva, že namietané porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4,

až 5 , ako aj namietané porušenie , a 3,

ods. 1, 2 a 4 a a 4 a práva podľa dodatkového protokolu

sťažovateľka vníma iba ako sekundárny dôsledok porušenia jej základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a práva podľa dohovoru.

V súvislosti s namietaným porušením označených práv a ústavnoprávnych princípov

považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že zo sťažnosti a k nej priloženej dokumentácie

vyplýva, že podstatou správneho konania, ktoré sa voči sťažovateľke viedlo, a s výsledkom,

s ktorým nesúhlasila, bolo rozhodovanie o jej povinnosti zaplatiť finančnú čiastku v sume

65 € za zdaňovacie obdobie roku 2011, zákonnosť uloženia ktorej sťažovateľka namietala

aj v nadväzujúcom súdnom konaní, v ktorom sa na základe podanej žaloby domáhala

preskúmania zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva, ktorým potvrdil platobný výmer

obce . Z uvedeného vyplýva, že vec, v súvislosti s ktorou sa sťažovateľka uchádza

o ústavnú ochranu v konaní pred ústavným súdom, sa vo svojej podstate týka konania, ktoré

pôvodne súviselo s uložením jej povinnosti zaplatiť finančnú čiastku vo výške 65 €.

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd považuje v danom prípade za nevyhnutné

okrem sťažovateľkou formulovaných námietok zohľadniť najmä intenzitu namietaných

porušení a ich ústavnoprávny rozmer, ktoré by odôvodňovali vyslovenie porušenia

sťažovateľkou označených práv a ústavnoprávnych princípov. Uvedená finančná čiastka,

ktorej zákonnosť uloženia bola predmetom námietok sťažovateľkou uvádzaných v priebehu

správneho konania, nadväzujúceho správneho súdneho konania, ako aj konania pred

ústavným súdom, zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá

je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238 ods. 5 zákona

č. v znení neskorších predpisov, ktorý ustanovuje

trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným

rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že opodstatnenosť

sťažnosti podľa vo veciach zanedbateľného významu prichádza

do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných

práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (,

, )]. Posudzovaná vec vzhľadom na hodnotu, ktorá

je pre sťažovateľku „v hre“, nedosahuje v danom konkrétnom prípade intenzitu

predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľkou označených práv.

Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že vo veci sťažovateľky nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky

na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2015

8