Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 514/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Ferdinandom Klinovským,

Radlinského 47, Dolný Kubín, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 22. novembra 2012, postupom Krajského

súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Okresného súdu

Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára

2013 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. Ferdinandom Klinovským, Radlinského 47, Dolný Kubín,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. januára 2013 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“), postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Okresného súdu Dolný Kubín

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 23. februára 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu

z 23. februára 2012“) uznaný za vinného zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1

, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výške 1 700 € a podľa

a 3 mu tiež bol uložený trest straty vojenskej a inej hodnosti a bola mu

odňatá hodnosť v Policajnom zbore.

V rozsudku okresného súdu sp. zn. z 23. februára 2012 sa okrem iného

uvádza:

«Obžalovaný v konaní pred súdom odmietol vypovedať a rovnako odmietol

vypovedať aj v prípravnom konaní (č. l. 25). Na hlavnom pojednávaní však vyhlásil, že je

nevinný.

Poškodená na hlavnom pojednávaní (č. l. 218) vypovedala

zhodne ako v prípravnom konaní (č. l. 40, 46), kedy potvrdila, že v noci z 04. 06. 2010

na 05. 06. 2010 bola v v bare spolu s kolegyňou (svedkyňa

). Poškodená opísala presne miesto, kde v bare sedela a kde mala zložené veci

(kabelku a bundu). Uviedla, že veci si nechala odložené na sedačke pri stole a odišla

tancovať. Po návrate späť zistila, že tieto veci sa nenachádzajú na tom mieste, kde ich

odložila. ... Ďalej poškodená uviedla, že hneď ráno telefonovala majiteľovi baru (svedok

Kleň) a žiadala ho o sprístupnenie videozáznamu z kamier, ktoré boli v bare umiestnené.

V čase, keď podávala trestné oznámenie, o existencii a výpovednej hodnote takto

vykonaného videozáznamu ešte nevedela. Svedok jej totiž o existencii takého záznamu

hovoril až v ten deň večer po podaní trestného oznámenia. Poškodená uviedla,

že videozáznam jej svedok prehral v jeho kancelárii v bare na špeciálnom monitore,

kde boli záznamy viacerých kamier. Na tomto zázname hneď spoznala a identifikovala

obžalovaného. Bola nepríjemne prekvapená a sklamaná, keďže ho dlhodobo poznala

a dobre spolu vychádzali. Uviedla, že v pôvodných výpovediach pred policajtmi OR PZ

Dolný Kubín nechcela o existencii videozáznamu vypovedať, pretože mala obavu

z objektívneho vyšetrovania a takýto postup jej odporučili aj pracovníci inšpekcie

ministerstva vnútra, ktorí napokon vyšetrovanie prípadu prevzali. Po prehratí

videozáznamu poškodená identifikovala miesto, kde sedela a kde mala odložené veci.

Rovnako identifikovala aj obžalovaného, jednak pri krádeži jej vecí...

Svedok pred súdom (č. l. 219) vypovedal zhodne ako v prípravnom

konaní...

Potvrdil, že bezpečnostný kamerový systém, ktorý dal v bare nainštalovať v záujme

bezpečnosti hostí, zaznamenáva už niekoľko rokov dianie v interiéri baru, ako aj vo vstupnej

chodbe.

Na snímanie priestorov kamerami sú návštevníci baru informovaní hneď pri vchode

do baru. Poškodená mu v ten deň ráno telefonovala, že jej niekto v jeho bare ukradol

kabelku s vecami. Povedala mu, v ktorej časti baru sa zdržiavala a kedy malo približne

ku krádeži dôjsť. Na základe toho svedok prezrel videozáznam z toho večera a zistil, že táto

krádež je zaznamenaná, avšak zlodeja nespoznal. Zavolal preto poškodenej, ktorá prišla

do baru a prehral jej videozáznam. Poškodená hneď spoznala a označila po mene

obžalovaného, pričom uviedla, že tento je policajt. ...

Svedkyňa na hlavnom pojednávaní (č. l. 221) vypovedala zhodne

ako v prípravnom konaní (č. l. 61,175). Svedkyňa potvrdila, že v ten večer bola v bare

spolu s poškodenou. Sedeli pri jednom stole. Potvrdila, že s poškodenou boli v čase

tancovať, pričom poškodená si kabelku s bundou nechala na sedačke. ... Na hlavnom

pojednávaní svedkyňa po prehratí videozáznamu identifikovala miesto, kde sedeli aj miesto,

kde mala poškodená odložené veci.

Svedok na hlavnom pojednávaní (č. l. 222) v zhode s výpoveďou

z prípravného konania (č. l. 67) potvrdil, že je kamarátom obžalovaného. V ten večer sa

s ním stretol v bare . Obžalovaný tu bol so svojou priateľkou .

Svedok šiel s ňou tancovať. Z tanečného parketu šiel rovno z baru preč, a preto nevie, kedy

z baru odišiel obžalovaný a svedkyňa . Na pojednávaní svedok najskôr tvrdil,

že z baru odišiel ako prvý, teda obžalovaný so svedkyňou išli až za ním. Ale

po prehratí záznamu priznal, že z baru odchádzali všetci traja naraz za sebou.

Na videozázname svedok identifikoval priestory baru. Rovnako identifikoval obžalovaného

ako vychádza z baru a v rukách nesie nejaké veci. ...

Svedkyňa na hlavnom pojednávaní (č. l. 223) v zhode s výpoveďou

z prípravného konania (č. l. 70) potvrdila, že v ten deň oslavovala svoje meniny

s obžalovaným, ktorý je jej priateľ. Napokon sa presunuli do baru . Obžalovaný mal

vypité, ale „určite vedel, čo robí“. V bare stretli svedka , s ktorým ona šla tancovať.

Po chvíli k nim prišiel obžalovaný a spolu odišli domov. V rukách obžalovaného si nevšimla

žiadne cudzie veci. Priznala, že doma jej obžalovaný prehrával videozáznam, na ktorom je

zaznamenané ako odcudzil zo sedacieho boxu cudzie veci. Povedal jej, že nevie, prečo to

urobil. ... Rovnako identifikovala obžalovaného, ako vychádza z baru spolu s vecami,

pritom uviedla, že za ním z baru vychádza ona a za ňou svedok .

Svedkyňa na hlavnom pojednávaní (č. l. 222) vypovedala zhodne

ako v prípravnom konaní (č. l. 178), kedy potvrdila, že vykonávala prácu čašníčky v bare

v ten večer. Poškodená jej oznámila, že jej niekto ukradol kabelku, pričom vravela,

že tam mala mobily, peňaženku a kľúče. Ďalej svedkyňa uviedla, že pred vstupom do baru

sú na dvoch miestach umiestnené informačné tabuľky o tom, že objekt je monitorovaný

kamerami. Obdobne vypovedala aj druhá z čašníčok, svedkyňa

(č. l. 64). ...

Ďalej súd vykonal dokazovanie čítaním listinných dôkazov podľa obsahu súdneho

spisu.

Z prehratého videozáznamu (č. l. 136), ktorý orgánom činným v trestnom konaní

poskytol svedok (č. l. 108), mal súd preukázané, že ku krádeži došlo v priestoroch baru

v , keďže priestory baru na videozázname spoznali a identifikovali

všetci svedkovia. Na tomto videozázname je zaznamenaný celý priebeh žalovaného skutku,

vrátane odchodu páchateľa z miesta činu.

Súd tento videozáznam akceptoval ako dôkaz, ktorý je získaný zákonným spôsobom

a je použiteľný na hlavnom pojednávaní. ...

Súd pri zvažovaní zákonnosti a použiteľnosti tohto dôkazu vychádzal z týchto úvah:

Súkromie každého človeka je hodné ochrany pred neoprávnenými zásahmi. Prelom

tejto ochrany je prípustný len v prípade záujmu ochrany demokratickej spoločnosti alebo

ochrany ústavne (medzinárodne) garantovaných základných práv a slobôd iných osôb

(kolízia práv). Ochrany svojho súkromia sa nemôže úspešne dovolávať osoba (páchateľ),

ktorá svojím úmyselným konaním narúša pokojný stav súkromného života inej osoby.

Legitímny verejný záujem štátnych orgánov na ochrane spoločnosti (jednotlivcov)

pred závažnými trestnými činmi alebo na odhaľovaní, objasnení a potrestaní takej činnosti,

je zásadne nadradený (prioritný) záujmu páchateľa závažnej trestnej činnosti na ochrane

sfér svojej osobnosti. Ani prípadná nezákonnosť dôkazu získaného porušením čl. 8 ods. 1

Dohovoru ešte nespôsobuje jeho nepoužiteľnosť v trestnom konaní a za určitých okolností

nie je právo obžalovaného na spravodlivý súdny proces (čl. 6 Dohovoru) v dôsledku

použitia takého dôkazu dotknuté. Je potrebné skúmať, či boli využité všetky možnosti

minimalizácie zásahu do základného práva či slobody inej osoby, t. j. či jednému právu

nebola nedôvodné poskytnutá prednosť pred druhým právom. ...

Svedok dostatočným spôsobom vysvetlil účel monitorovania ním

prevádzkovaných priestorov baru. Záujem na odhaľovaní (zaznamenaní) prípadnej

nezákonnej činnosti, ktorú možno v takých priestoroch dôvodne očakávať, je dostatočným

dôvodom na akceptovanie inštalácie monitorovacích kamier. Aj v danom prípade bolo

preukázané, že zhotovený videozáznam nebol použitý (zneužitý) na žiadny iný účel, len na

odhalenie nezákonného konania obžalovaného a jeho usvedčenie. Ide teda o legitímny cieľ

v zmysle vyššie uvedených úvah...

Vykonaným dokazovaním mal súd spoľahlivo preukázané, že žalovaný skutok sa stal,

je trestným činom, spáchal ho obžalovaný, ktorý je za jeho spáchanie trestne zodpovedný.

Spáchanie žalovaného skutku je preukázané na základe videozáznamu z miesta činu,

na ktorom je obžalovaný zaznamenaný priamo pri páchaní trestného činu. Osobu

obžalovaného a jeho čin na takomto videozázname identifikovali poškodená, svedkyňa

a svedok Títo zhodne spoznali obžalovaného priamo pri páchaní

žalovaného trestného činu, ako aj pri jeho odchode z priestorov baru. Rovnako boli

na tomto zázname identifikovaní svedkovia a . Títo svedkovia po prezretí

videozáznamu potvrdili jeho autentickosť a označili aj seba na prehratých záberoch. Takto

ich identifikovala aj poškodená.

Vzhľadom na takúto jednoznačnú dôkaznú situáciu súd konštatoval, že krádež vecí

poškodenej vykonal obžalovaný.

Obhajoba obžalovaného spočívala výlučne v spochybňovaní nezákonnosti dôkazu

(video nahrávky). Tento dôkaz však súd považoval za zákonný a použiteľný pred súdom (viď

úvahy vyššie), a preto možno konštatovať, že obhajoba obžalovaného nebola úspešná. ...

Obžalovaný vedel, že z baru odnáša okrem vlastných vecí aj veci cudzie a vzhľadom

na zaznamenaný priebeh (spôsob) jeho konania je preukázané, že veci z baru zobral

a odniesol zámerne. Nič nenasvedčuje tomu, že obžalovaný tak učinil nevedomky,

či pod vplyvom požitého alkoholu. Napokon týmto smerom sa neuberala ani obhajoba

obžalovaného. Tu treba poukázať aj na výpoveď priateľky obžalovaného, ktorá potvrdila, že

obžalovaný síce mal vypité, ale „určite vedel, čo robí“.»

Sťažovateľ podal proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 18. júla 2012 (ďalej aj „rozsudok

krajského súdu z 18. júla 2012“) tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu

v zmysle a ) zrušil a zároveň bol sťažovateľ

týmto rozsudkom krajského súdu „znova uznaný vinným zo spáchania prečinu krádeže

podľa , za čo mu bol uložený peňažný trest vo výmere 1.700,

Eur a podľa § 64 ods. 1, ods. 3 Tr. zákona mu tiež uložil trest straty vojenskej a inej

hodnosti a odňal mu hodnosť v Policajnom zbore SR, pričom dôvod na zrušenie rozsudku

prvostupňového súdu bolo formálne pochybenie, ktoré spočívalo v nevyjadrení zákonného

ustanovenia vo výroku o treste“.

V označenom rozsudku krajského súdu z 18. júla 2012 sa okrem iného uvádza:

„Okresný súd po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, vyhodnotení

a posúdení dôkazného stavu ustálil vo výroku o vine svojho rozsudku priebeh skutkového

deja, ktorý zodpovedá všetkým vykonaným dôkazom. Výsledky vykonaného dokazovania

vyznievajú jednoznačne a tvoria ucelenú reťaz tak priamych ako aj nepriamych dôkazov,

z ktorých možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako je uvedený

vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa.

Právna kvalifikácia súdeného skutku ako prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zák.

aj podľa názoru krajského súdu zodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa v tomto

smere a všetkým zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku práve podľa

tohto uvedeného zákonného ustanovenia.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd podrobne, jasne, zrozumiteľne

a presvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje

skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa

vyrovnal so spochybňovaním zákonnosti kamerového záznamu a akými právnymi úvahami

sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona

v otázke viny a trestu. Odôvodnenie rozsudku teda učinil súd prvého stupňa v súlade

s ustanovením Závery okresného súdu prezentované vo výrokovej častí

rozsudku, ktoré sa týkajú výroku o vine a vysvetlenie týchto záverov v odôvodnení

napadnutého rozsudku, si odvolací súd v celom rozsahu osvojil, a preto v zásade

na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa odkazuje.

K výroku o vine môže krajský súd len stručne dodať, že výpoveď svedkyne

ako aj svedka v kontexte s videozáznamom z kamier, ktorý bol

na DVD nosiči predložený, na účely trestného konania, vytvárajú taký silný usvedčujúci

dôkazný stav, z ktorého nemožno vyvodiť iné len to, že stíhaný skutok sa stal a že ho spáchal

obžalovaný práve tak, ako je uvedené v skutkovej vete výrokovej časti rozsudku okresného

súdu. ...

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného možno jednoznačne uviesť, že tieto

vedú hlavne k spochybňovaniu kamerového záznamu, ktorý bol vyhotovený kamerami

a odovzdaný svedkov na nahratom DVD nosiči. Z predmetného

videozáznamu skutočne vyplýva, že obžalovaný po tom, čo položil na veci poškodenej svoje

veci, tieto následne zobral spoločne s vecami poškodenej a táto skutočnosť z uvedeného

videozáznamu jednoznačne vyplýva. Odvolací súd poukazuje na to, že niet jasnejšieho

dôkazu, ako ten, ktorý bol v tomto trestnom konaní predložený.

Nevyskytli sa pritom žiadne pochybnosti o pravosti tohto záznamu. ...

V prípade použiteľnosti kamerového záznamu ako dôkazu, je potrebné prísne

individuálne zvážiť legitimitu cieľa, ktorý má byť prostredníctvom vykonávania tohto dôkazu

dosiahnutý. V každom prípade je potrebné posúdiť aj primeranosť použitého postupu.

Ide teda o posúdenie konfliktu jedného zo základných práv garantovaných Listinou práv

a základných slobôd, teda práva na ochranu súkromia na strane jednej a záujmu

spoločnosti na ochranu pred trestnoprávnym správaním, odhalenie a potrestanie takéhoto

správania na strane druhej. Je potrebné prihliadať na proporcionalitu, ktorá zahŕňa najmä

posúdenie dôvodov, pre ktoré bol záznam urobený (v danom prípade ochrana majetku

a bezpečnosti), zhodnotenie intenzity potreby použitia práve tohto prostriedku na ochranu

práv vyhotovovateľa a okolnosti za akých bol záznam urobený (priestor baru označený

upozornením o vykonávaní monitoringu).

V danom prípade je nesporné, že priestor baru bol monitorovaný kamerovým

systémom, pričom podľa vyjadrenia majiteľa baru priestor je označený

ako monitorovaný. Obhajoba poukázala na porušenie v aktuálnom

znení tým, že prípadne spoločnosť , ktorý má byť

prevádzkovateľom baru , nie je zaregistrovaný na Úrade na ochranu osobných údajov

v zmysle zákona. Ani táto skutočnosť nemôže mať podľa názoru odvolacieho súdu vplyv na

zákonnosť uvedeného dôkazu, nakoľko v prípade, že ako prevádzkovateľ

informačného systému má povinnosti, ktoré porušil, tak v takom prípade môže Úrad na

ochranu osobných údajov postupovať v zmysle Porušenie tejto

povinnosti nemôže mať prednosť pred odhalením trestnej činnosti, ktorej sa obžalovaný

dopustil.

Je potrebné tiež poukázať na to, že záujem na ochranu súkromia obžalovaného

neprevyšuje záujem spoločnosti na spravodlivom postihnutí možného protiprávneho

konania obžalovaného. ...

Krajský súd už vyššie konštatoval, že v zmysle v aktuálnom

znení o ochrane osobných údajov možno priestor prístupný verejnosti monitorovať pomocou

videozáznamu alebo audiozáznamu, ale len na účely zabezpečovania verejného poriadku

a bezpečnosti, odhaľovania kriminality alebo narušenia bezpečnosti štátu, a to len vtedy,

ak je snímaný priestor zreteľne označený ako monitorovaný. Vyhotovený záznam pritom

možno použiť len na účely trestného konania alebo konania o priestupkoch, ak osobitný

zákon neustanovuje inak. Uvedený zákon striktne určuje pravidla pre prevádzkovateľa

takéhoto informačného systému, ktoré vlastne bránia potencionálnemu zneužitiu

vyhotoveného záznamu.

Okresný súd tento dôkaz považoval za zákonný a použiteľný pred súdom aj

s odkazom na článok 8 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a článku 8 odsek 2 uvedeného dohovoru a dospel k správnym úvahám o zákonnosti

a použiteľnosti tohto dôkazu.

Obžalovaný namieta tiež postup orgánov činných v trestnom konaní pri zabezpečení

obrazového záznamu, resp. DVD R nosiča s tým, že mal byť vydaný príkaz na zaistenie

počítačových údajov. S touto námietkou sa odvolací súd nestotožnil a postup orgánov

činných v trestnom konaní považoval za správny a zákonný...

Okresný súd sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal s obhajobou obžalovaného

a zákonnosťou hlavného usvedčujúceho dôkazu, pričom krajský súd považuje za podstatné

uviesť, že odvolací súd nezistil pochybenie pri hodnotení dôkazov okresným súdom, nezistil

ani pochybenie pri zákonnosti uvedených dôkazov...“.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote dovolanie,

o ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. z 22. novembra 2012 tak,

že ho podľa odmietol.

V napadnutom uznesení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

«Okresný súd Dolný Kubín 30. októbra 2012 predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky dovolanie obvineného... z dôvodov , (č. l. 288

293), pretože napadnutým rozhodnutím bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo

na obhajobu a rozhodnutie je založené na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom.

V dôvodoch svojho dovolania v podstate zopakoval dôvody, ktorými argumentoval

proti rozsudku súdu prvého stupňa v odvolacom konaní. ...

Najvyšší súd Slovenskej republiky pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný

prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale

predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v je zrejmé, že dovolanie

nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších

(mimoriadnych) procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú taxatívne uvedené v ustanovení

...

Obvinený ako prvý dovolací dôvod uplatnil dôvod podľa § 371 ods. 1

písm. c/ , podľa ktorého dovolanie možno podať ak bolo zásadným spôsobom

porušené právo na obhajobu.

Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného

dovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv

obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní

a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. ...

Obvinený v dovolaní výslovne nenamietal, že by v jeho trestnej veci boli

porušené ustanovenia o povinnej obhajobe ... Obvinený naplnenie tohto

dovolacieho dôvodu v podstate videl v jednostrannom hodnotení dôkazov, resp., že súd

svoje rozhodnutie o vine založil na dôkaze, ktorý nebol vykonaný kontradiktórnym

spôsobom, pričom obom súdom vytýkal nedostatočné zistenie skutkového stavu... V tejto

súvislosti najvyšší súd považuje za potrebné pripomenúť, že v trestnom konaní platia

zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov

– ustanovenia a a Podľa nich bolo potrebné zisťovať

skutkový stav veci v rozsahu, ktorý bol nevyhnutný pre rozhodnutie. Podľa zásady voľného

hodnotenia dôkazov zákon nestanovil žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov

potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Za porušenie

práva na obhajobu v zmysle uplatňovaného dovolacieho dôvodu preto nemožno považovať

obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov. Rovnako tak

ani hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvineného,

nepredstavuje porušenie jeho práva na obhajobu zásadným spôsobom. ... Z uvedeného

vyplýva, že v posudzovanej veci k namietanému porušeniu práva na obhajobu v zmysle

nedošlo.

Ako ďalší dovolací dôvod obvinený uviedol ustanovenie § 371 ods. 1 písm. g/

, podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch,

ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Uvedený dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď rozhodnutie

súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané, resp. neboli

vykonané zákonným spôsobom, prípadne na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom.

V rámci tohto dôvodu namietal, že rozhodnutie súdov je založené na obrazovom zázname,

ktorý vyhotovil svedok a bol získaný nezákonne.

Zo strany obvineného ide o obranu, ktorú uplatňoval už v pôvodnom konaní na súde

prvého stupňa i v konaní o odvolaní. S námietkami obvineného sa oba nižšie súdy náležite

vysporiadali a svoje rozhodnutia v tomto smere náležité odôvodnili. Napriek tomu považuje

najvyšší súd v tejto súvislosti obvinenému pripomenúť, že za dôkaz v zmysle § 119 ods. 2

môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo

z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona. Dôkaznými

prostriedkami sú najmä... Okruh dôkazných prostriedkov výslovne uvedených v citovanom

ustanovení môže byť v konkrétnom prípade doplnený o ďalšie dôkazy, čo zákon umožňuje

nielen demonštratívnym výpočtom vymenovaných dôkazov s použitím slovka „najmä“, ale

aj všeobecnou formuláciou, podľa ktorej za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť

na náležité objasnenie veci. ... Zo spisu vyplýva, že priestor baru bol monitorovaný

kamerovým systémom, bol takto označený, a preto bol obvinený uzrozumený s tým, že

priestor je monitorovaný. Zo strany majiteľa baru bol uvedený systém inštalovaný

za účelom ochrany jeho majetku a majetku jeho zákazníkov, čo je v súlade s článkom 11

ods. 1, ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (úst. v neskoršom znení),

z čoho vyplýva, že nemohlo ísť o neoprávnený zásah do práv obvineného. Uvedený dôkaz aj

podľa názoru najvyššieho súdu bol získaný zákonným spôsobom, z čoho vyplýva, že súdy

nižších stupňov pri dokazovaní postupovali v súlade s a súdnou

praxou, preto námietky obvineného nespĺňajú ani dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1

písm. g/ ...

V posudzovanej veci, ako z vyššie uvedeného vyplýva, neboli splnené podmienky

dovolania podľa , , preto Najvyšší súd Slovenskej republiky

na neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného podľa § 382 písm. c/

odmietol.».

Zásadná námietka sťažovateľa týkajúca sa namietaného porušenia základného práva

podľa a práva podľa dohovoru (časť II jeho sťažnosti) súvisí s

jeho presvedčením, že bol odsúdený na základe nezákonne získaného dôkazu – obrazového

záznamu zachyteného na DVD – R nosiči. Námietku nezákonne získaného dôkazu

sťažovateľ konkretizuje takto:

«V trestnom konaní nedošlo k odstráneniu pochybností o tom, či vyhotovenie

obrazového záznamu, resp. monitorovanie verejne prístupných priestorov bolo realizované

v zmysle , predovšetkým v zmysle ust. cit. Zákona,

v súlade s požiadavkou zákonodarcu, aby monitorovanie verejne prístupných priestor bolo

realizované pomocou videozáznamu iba na účely zachovania verejného poriadku

a bezpečnosti, odhaľovania kriminality alebo narušovania bezpečnosti štátu, a to iba vtedy,

ak je priestor zreteľne označený ako monitorovaný.

Zároveň cit. zakladá podmienku registrácie každého

prevádzkovateľa systému bezpečnostných kamier (ďalej iba prevádzkovateľ kamerového

systému) na Úrade na ochranu osobných údajov SR, ktorý je orgánom štátneho dozoru nad

zákonnosťou monitorovania verejne prístupných priestorov bezpečnostnými kamerami.

V danom prípade konal zhotoviteľ obrazového záznamu v rozpore s touto zákonnou

požiadavkou.

V záujme ochrany fyzických osôb pred nezákonným monitorovaním

a pred nezákonným zhromažďovaním informácií súkromnej povahy, zákonodarca v ust. § 13

ods. 7 ukladá obmedzenie, v zmysle ktorého zakotvuje maximálnu

dĺžku doby, počas ktorej je prevádzkovateľ kamerového systému oprávnený záznamy získané

v súlade s cit. zákonom uchovávať na záznamovom zariadení príp. i spracovávať pre

zákonom ustanovené účely. V zmysle cit. zákonného ustanovenia platí: „ak vyhotovený

záznam podľa § 10 ods. 7 cit. zákona nie je využitý na účely trestného konania alebo

konania o priestupkoch, ten, kto ho vyhotovil, ho zlikviduje najneskôr v lehote siedmych dní

odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom bol záznam vyhotovený, ak osobitný zákon

neustanovuje inak.“ Akékoľvek uchovávanie obrazových záznamom presahujúce zákonom

vymedzenú dobu možno podľa nášho právneho názoru vykazuje znaky neoprávneného

zhromažďovania dát predstavujúc závažný zásah do osobnostných práv monitorovaných

osôb. ...

Záujem na zistení skutkového stavu nemožno nadradiť nad zásadu zákonnosti

a opomenúť právo každého na spravodlivý proces. Takýto postup by orgány činné

v trestnom konaní príp. súd mohol nabádať k snahe zistenia páchateľa trestného činu aj

za cenu porušenia zákona.»

Na základe argumentácie obsiahnutej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, v zmysle . SR a práva

na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami zaručenými článkom VI. ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo v konaní pred Najvyšším

súdom SR pod č. kon.: , ako aj v konaní pred Krajským súdom Žilina

vedenom pod sp. zn.: a v konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín

pod sp. zn.: porušené.

Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.:

zo dňa 22. 11. 2012 sa vo všetkých výrokoch a vec mu vracia na nové rozhodnutie.

Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania a trovy právneho

zastúpenia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou

časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným

súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.

Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom

(m. m. , , ). Tvrdenia o porušení iných

ustanovení , alebo medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných

slobodách, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, sa v súlade s doterajšou

judikatúrou ústavného súdu považujú iba za súčasť jeho argumentácie

(m. m. , , ).

V nadväznosti na uvedené možno z navrhovaného petitu vyvodiť, že sťažovateľ

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a tiež postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. .

V časti III svojej sťažnosti sťažovateľ formuluje námietky týkajúce sa porušenia

zásady rovnosti, resp. zásady rovnosti zbraní podľa , resp. porušenia

a dohovoru. Túto časť sťažnosti ústavný súd v súlade

so svojou ustálenou judikatúrou považuje len za súčasť argumentácie sťažovateľa.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudku z 23. februára 2012 mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa z

dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Z rovnakého dôvodu (nedostatok právomoci) ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v časti smerujúcej proti postupu krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. . V tejto súvislosti ústavný súd

poznamenáva, že kľúčová námietka sťažovateľa obsiahnutá v jeho odvolaní i dovolaní

(a napokon aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu) sa týkala použitia nezákonného

dôkazu v jeho trestnej veci. Vzhľadom na to bol najvyšší súd ako dovolací súd oprávnený

na základe dovolania sťažovateľa preskúmať jeho námietku týkajúcu sa použitia

nezákonného dôkazu. Keďže namietaný postup krajského súdu súvisiaci s námietkou

použitia nezákonného dôkazu bol predmetom prieskumu najvyššieho súdu v dovolacom

konaní, právomoc najvyššieho súdu aj v tomto prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

V súvislosti s predbežným preskúmaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

v časti týkajúcej sa tvrdeného použitia nezákonného dôkazu (DVD – R nosiča obsahujúceho

obrazovú nahrávku stíhaného skutku) ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne považuje ústavný súd také súdne

rozhodnutie, pri ktorom zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy príslušným

súdom, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené

preskúmavané súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá

formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti (, , ).

Po preskúmaní rozsudku okresného súdu z 23. februára 2012, rozsudku krajského

súdu z 18. júla 2012 a predovšetkým napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

s odkazom na citované časti označených rozhodnutí konštatuje, že všetky všeobecné súdy

rozhodujúce v trestnej veci sťažovateľa formulovali jasné a zrozumiteľné odpovede

na námietky sťažovateľa a ústavne akceptovateľným spôsobom vysvetlili, prečo dôkaz

(DVD – R nosič obsahujúci obrazovú nahrávku stíhaného skutku) považujú za použiteľný

v trestnej veci sťažovateľa. Z označených rozhodnutí všeobecných súdov vyplýva

jednoznačný záver, že monitorovanie predmetného disko klubu ako verejne prístupného

priestoru bolo realizované na účely zachovania verejného poriadku a bezpečnosti,

odhaľovania kriminality, ako aj to, že tento priestor bol zreteľne označený ako

monitorovaný. Vo vzťahu k tomuto záveru ústavný súd nemá z ústavného hľadiska

relevantné výhrady, naopak, stotožňuje sa s ním.

Ani argumentáciu krajského súdu o dopade prípadného nesplnenia podmienok

registrácie prevádzkovateľa systému bezpečnostných kamier v predmetnom disko klube

(„Ani táto skutočnosť nemôže mať podľa názoru odvolacieho súdu vplyv na zákonnosť

uvedeného dôkazu, nakoľko v prípade, že ako prevádzkovateľ informačného

systému má povinnosti, ktoré porušil, tak v takom prípade môže Úrad na ochranu osobných

údajov postupovať v zmysle Porušenie tejto povinnosti nemôže mať

prednosť pred odhalením trestnej činnosti, ktorej sa obžalovaný dopustil.“), voči ktorej

najvyšší súd v napadnutom uznesení neformuloval žiadne výhrady, ústavný súd nepovažuje

s ohľadom na príslušné ustanovenia o ochrane osobných údajov

v znení neskorších predpisov za svojvoľnú.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie

reálne mohol rozhodnúť o ich porušení, a preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho významu zaoberať sa

s ostatnými návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015