Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 514/2015
PDF · 530.08 KB
No categories available
II. ÚS 514/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Ferdinandom Klinovským,
Radlinského 47, Dolný Kubín, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Tdo 71/2012 a jeho uznesením z 22. novembra 2012, postupom Krajského
súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 68/2012 a postupom Okresného súdu
Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 9 T 46/2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára
2013 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. Ferdinandom Klinovským, Radlinského 47, Dolný Kubín,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 1/2013 a jeho uznesením zo 17. januára 2013 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“), postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 68/2012 a postupom Okresného súdu Dolný Kubín
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 T 46/2011.
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 9 T 46/2011 z 23. februára 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu
z 23. februára 2012“) uznaný za vinného zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1
Trestného zákona, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výške 1 700 € a podľa § 64 ods. 1
a 3 Trestného zákona mu tiež bol uložený trest straty vojenskej a inej hodnosti a bola mu
odňatá hodnosť v Policajnom zbore.
V rozsudku okresného súdu sp. zn. 9 T 46/2011 z 23. februára 2012 sa okrem iného
uvádza:
«Obžalovaný v konaní pred súdom odmietol vypovedať a rovnako odmietol
vypovedať aj v prípravnom konaní (č. l. 25). Na hlavnom pojednávaní však vyhlásil, že je
nevinný.
Poškodená na hlavnom pojednávaní (č. l. 218) vypovedala
zhodne ako v prípravnom konaní (č. l. 40, 46), kedy potvrdila, že v noci z 04. 06. 2010
na 05. 06. 2010 bola v v bare spolu s kolegyňou (svedkyňa
). Poškodená opísala presne miesto, kde v bare sedela a kde mala zložené veci
(kabelku a bundu). Uviedla, že veci si nechala odložené na sedačke pri stole a odišla
tancovať. Po návrate späť zistila, že tieto veci sa nenachádzajú na tom mieste, kde ich
odložila. ... Ďalej poškodená uviedla, že hneď ráno telefonovala majiteľovi baru (svedok
Kleň) a žiadala ho o sprístupnenie videozáznamu z kamier, ktoré boli v bare umiestnené.
V čase, keď podávala trestné oznámenie, o existencii a výpovednej hodnote takto
vykonaného videozáznamu ešte nevedela. Svedok jej totiž o existencii takého záznamu
hovoril až v ten deň večer po podaní trestného oznámenia. Poškodená uviedla,
že videozáznam jej svedok prehral v jeho kancelárii v bare na špeciálnom monitore,
kde boli záznamy viacerých kamier. Na tomto zázname hneď spoznala a identifikovala
obžalovaného. Bola nepríjemne prekvapená a sklamaná, keďže ho dlhodobo poznala
a dobre spolu vychádzali. Uviedla, že v pôvodných výpovediach pred policajtmi OR PZ
Dolný Kubín nechcela o existencii videozáznamu vypovedať, pretože mala obavu
z objektívneho vyšetrovania a takýto postup jej odporučili aj pracovníci inšpekcie
ministerstva vnútra, ktorí napokon vyšetrovanie prípadu prevzali. Po prehratí
videozáznamu poškodená identifikovala miesto, kde sedela a kde mala odložené veci.
Rovnako identifikovala aj obžalovaného, jednak pri krádeži jej vecí...
Svedok pred súdom (č. l. 219) vypovedal zhodne ako v prípravnom
konaní...
Potvrdil, že bezpečnostný kamerový systém, ktorý dal v bare nainštalovať v záujme
bezpečnosti hostí, zaznamenáva už niekoľko rokov dianie v interiéri baru, ako aj vo vstupnej
chodbe.
Na snímanie priestorov kamerami sú návštevníci baru informovaní hneď pri vchode
do baru. Poškodená mu v ten deň ráno telefonovala, že jej niekto v jeho bare ukradol
kabelku s vecami. Povedala mu, v ktorej časti baru sa zdržiavala a kedy malo približne
ku krádeži dôjsť. Na základe toho svedok prezrel videozáznam z toho večera a zistil, že táto
krádež je zaznamenaná, avšak zlodeja nespoznal. Zavolal preto poškodenej, ktorá prišla
do baru a prehral jej videozáznam. Poškodená hneď spoznala a označila po mene
obžalovaného, pričom uviedla, že tento je policajt. ...
Svedkyňa na hlavnom pojednávaní (č. l. 221) vypovedala zhodne
ako v prípravnom konaní (č. l. 61,175). Svedkyňa potvrdila, že v ten večer bola v bare
spolu s poškodenou. Sedeli pri jednom stole. Potvrdila, že s poškodenou boli v čase
tancovať, pričom poškodená si kabelku s bundou nechala na sedačke. ... Na hlavnom
pojednávaní svedkyňa po prehratí videozáznamu identifikovala miesto, kde sedeli aj miesto,
kde mala poškodená odložené veci.
Svedok na hlavnom pojednávaní (č. l. 222) v zhode s výpoveďou
z prípravného konania (č. l. 67) potvrdil, že je kamarátom obžalovaného. V ten večer sa
s ním stretol v bare . Obžalovaný tu bol so svojou priateľkou .
Svedok šiel s ňou tancovať. Z tanečného parketu šiel rovno z baru preč, a preto nevie, kedy
z baru odišiel obžalovaný a svedkyňa . Na pojednávaní svedok najskôr tvrdil,
že z baru odišiel ako prvý, teda obžalovaný so svedkyňou išli až za ním. Ale
po prehratí záznamu priznal, že z baru odchádzali všetci traja naraz za sebou.
Na videozázname svedok identifikoval priestory baru. Rovnako identifikoval obžalovaného
ako vychádza z baru a v rukách nesie nejaké veci. ...
Svedkyňa na hlavnom pojednávaní (č. l. 223) v zhode s výpoveďou
z prípravného konania (č. l. 70) potvrdila, že v ten deň oslavovala svoje meniny
s obžalovaným, ktorý je jej priateľ. Napokon sa presunuli do baru . Obžalovaný mal
vypité, ale „určite vedel, čo robí“. V bare stretli svedka , s ktorým ona šla tancovať.
Po chvíli k nim prišiel obžalovaný a spolu odišli domov. V rukách obžalovaného si nevšimla
žiadne cudzie veci. Priznala, že doma jej obžalovaný prehrával videozáznam, na ktorom je
zaznamenané ako odcudzil zo sedacieho boxu cudzie veci. Povedal jej, že nevie, prečo to
urobil. ... Rovnako identifikovala obžalovaného, ako vychádza z baru spolu s vecami,
pritom uviedla, že za ním z baru vychádza ona a za ňou svedok .
Svedkyňa na hlavnom pojednávaní (č. l. 222) vypovedala zhodne
ako v prípravnom konaní (č. l. 178), kedy potvrdila, že vykonávala prácu čašníčky v bare
v ten večer. Poškodená jej oznámila, že jej niekto ukradol kabelku, pričom vravela,
že tam mala mobily, peňaženku a kľúče. Ďalej svedkyňa uviedla, že pred vstupom do baru
sú na dvoch miestach umiestnené informačné tabuľky o tom, že objekt je monitorovaný
kamerami. Obdobne vypovedala aj druhá z čašníčok, svedkyňa
(č. l. 64). ...
Ďalej súd vykonal dokazovanie čítaním listinných dôkazov podľa obsahu súdneho
spisu.
Z prehratého videozáznamu (č. l. 136), ktorý orgánom činným v trestnom konaní
poskytol svedok (č. l. 108), mal súd preukázané, že ku krádeži došlo v priestoroch baru
v , keďže priestory baru na videozázname spoznali a identifikovali
všetci svedkovia. Na tomto videozázname je zaznamenaný celý priebeh žalovaného skutku,
vrátane odchodu páchateľa z miesta činu.
Súd tento videozáznam akceptoval ako dôkaz, ktorý je získaný zákonným spôsobom
a je použiteľný na hlavnom pojednávaní. ...
Súd pri zvažovaní zákonnosti a použiteľnosti tohto dôkazu vychádzal z týchto úvah:
Súkromie každého človeka je hodné ochrany pred neoprávnenými zásahmi. Prelom
tejto ochrany je prípustný len v prípade záujmu ochrany demokratickej spoločnosti alebo
ochrany ústavne (medzinárodne) garantovaných základných práv a slobôd iných osôb
(kolízia práv). Ochrany svojho súkromia sa nemôže úspešne dovolávať osoba (páchateľ),
ktorá svojím úmyselným konaním narúša pokojný stav súkromného života inej osoby.
Legitímny verejný záujem štátnych orgánov na ochrane spoločnosti (jednotlivcov)
pred závažnými trestnými činmi alebo na odhaľovaní, objasnení a potrestaní takej činnosti,
je zásadne nadradený (prioritný) záujmu páchateľa závažnej trestnej činnosti na ochrane
sfér svojej osobnosti. Ani prípadná nezákonnosť dôkazu získaného porušením čl. 8 ods. 1
Dohovoru ešte nespôsobuje jeho nepoužiteľnosť v trestnom konaní a za určitých okolností
nie je právo obžalovaného na spravodlivý súdny proces (čl. 6 Dohovoru) v dôsledku
použitia takého dôkazu dotknuté. Je potrebné skúmať, či boli využité všetky možnosti
minimalizácie zásahu do základného práva či slobody inej osoby, t. j. či jednému právu
nebola nedôvodné poskytnutá prednosť pred druhým právom. ...
Svedok dostatočným spôsobom vysvetlil účel monitorovania ním
prevádzkovaných priestorov baru. Záujem na odhaľovaní (zaznamenaní) prípadnej
nezákonnej činnosti, ktorú možno v takých priestoroch dôvodne očakávať, je dostatočným
dôvodom na akceptovanie inštalácie monitorovacích kamier. Aj v danom prípade bolo
preukázané, že zhotovený videozáznam nebol použitý (zneužitý) na žiadny iný účel, len na
odhalenie nezákonného konania obžalovaného a jeho usvedčenie. Ide teda o legitímny cieľ
v zmysle vyššie uvedených úvah...
Vykonaným dokazovaním mal súd spoľahlivo preukázané, že žalovaný skutok sa stal,
je trestným činom, spáchal ho obžalovaný, ktorý je za jeho spáchanie trestne zodpovedný.
Spáchanie žalovaného skutku je preukázané na základe videozáznamu z miesta činu,
na ktorom je obžalovaný zaznamenaný priamo pri páchaní trestného činu. Osobu
obžalovaného a jeho čin na takomto videozázname identifikovali poškodená, svedkyňa
a svedok Títo zhodne spoznali obžalovaného priamo pri páchaní
žalovaného trestného činu, ako aj pri jeho odchode z priestorov baru. Rovnako boli
na tomto zázname identifikovaní svedkovia a . Títo svedkovia po prezretí
videozáznamu potvrdili jeho autentickosť a označili aj seba na prehratých záberoch. Takto
ich identifikovala aj poškodená.
Vzhľadom na takúto jednoznačnú dôkaznú situáciu súd konštatoval, že krádež vecí
poškodenej vykonal obžalovaný.
Obhajoba obžalovaného spočívala výlučne v spochybňovaní nezákonnosti dôkazu
(video nahrávky). Tento dôkaz však súd považoval za zákonný a použiteľný pred súdom (viď
úvahy vyššie), a preto možno konštatovať, že obhajoba obžalovaného nebola úspešná. ...
Obžalovaný vedel, že z baru odnáša okrem vlastných vecí aj veci cudzie a vzhľadom
na zaznamenaný priebeh (spôsob) jeho konania je preukázané, že veci z baru zobral
a odniesol zámerne. Nič nenasvedčuje tomu, že obžalovaný tak učinil nevedomky,
či pod vplyvom požitého alkoholu. Napokon týmto smerom sa neuberala ani obhajoba
obžalovaného. Tu treba poukázať aj na výpoveď priateľky obžalovaného, ktorá potvrdila, že
obžalovaný síce mal vypité, ale „určite vedel, čo robí“.»
Sťažovateľ podal proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 To 68/2012 z 18. júla 2012 (ďalej aj „rozsudok
krajského súdu z 18. júla 2012“) tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu
v zmysle § 321 ods. 1 písm. d) a ods. 3) Trestného poriadku zrušil a zároveň bol sťažovateľ
týmto rozsudkom krajského súdu „znova uznaný vinným zo spáchania prečinu krádeže
podľa § 212 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výmere 1.700,
Eur a podľa § 64 ods. 1, ods. 3 Tr. zákona mu tiež uložil trest straty vojenskej a inej
hodnosti a odňal mu hodnosť v Policajnom zbore SR, pričom dôvod na zrušenie rozsudku
prvostupňového súdu bolo formálne pochybenie, ktoré spočívalo v nevyjadrení zákonného
ustanovenia § 38 ods. 2 Trestného zákona vo výroku o treste“.
V označenom rozsudku krajského súdu z 18. júla 2012 sa okrem iného uvádza:
„Okresný súd po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, vyhodnotení
a posúdení dôkazného stavu ustálil vo výroku o vine svojho rozsudku priebeh skutkového
deja, ktorý zodpovedá všetkým vykonaným dôkazom. Výsledky vykonaného dokazovania
vyznievajú jednoznačne a tvoria ucelenú reťaz tak priamych ako aj nepriamych dôkazov,
z ktorých možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako je uvedený
vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa.
Právna kvalifikácia súdeného skutku ako prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zák.
aj podľa názoru krajského súdu zodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa v tomto
smere a všetkým zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku práve podľa
tohto uvedeného zákonného ustanovenia.
V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd podrobne, jasne, zrozumiteľne
a presvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje
skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa
vyrovnal so spochybňovaním zákonnosti kamerového záznamu a akými právnymi úvahami
sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona
v otázke viny a trestu. Odôvodnenie rozsudku teda učinil súd prvého stupňa v súlade
s ustanovením § 168 Tr. por. Závery okresného súdu prezentované vo výrokovej častí
rozsudku, ktoré sa týkajú výroku o vine a vysvetlenie týchto záverov v odôvodnení
napadnutého rozsudku, si odvolací súd v celom rozsahu osvojil, a preto v zásade
na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa odkazuje.
K výroku o vine môže krajský súd len stručne dodať, že výpoveď svedkyne
ako aj svedka v kontexte s videozáznamom z kamier, ktorý bol
na DVD nosiči predložený, na účely trestného konania, vytvárajú taký silný usvedčujúci
dôkazný stav, z ktorého nemožno vyvodiť iné len to, že stíhaný skutok sa stal a že ho spáchal
obžalovaný práve tak, ako je uvedené v skutkovej vete výrokovej časti rozsudku okresného
súdu. ...
Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného možno jednoznačne uviesť, že tieto
vedú hlavne k spochybňovaniu kamerového záznamu, ktorý bol vyhotovený kamerami
a odovzdaný svedkov na nahratom DVD nosiči. Z predmetného
videozáznamu skutočne vyplýva, že obžalovaný po tom, čo položil na veci poškodenej svoje
veci, tieto následne zobral spoločne s vecami poškodenej a táto skutočnosť z uvedeného
videozáznamu jednoznačne vyplýva. Odvolací súd poukazuje na to, že niet jasnejšieho
dôkazu, ako ten, ktorý bol v tomto trestnom konaní predložený.
Nevyskytli sa pritom žiadne pochybnosti o pravosti tohto záznamu. ...
V prípade použiteľnosti kamerového záznamu ako dôkazu, je potrebné prísne
individuálne zvážiť legitimitu cieľa, ktorý má byť prostredníctvom vykonávania tohto dôkazu
dosiahnutý. V každom prípade je potrebné posúdiť aj primeranosť použitého postupu.
Ide teda o posúdenie konfliktu jedného zo základných práv garantovaných Listinou práv
a základných slobôd, teda práva na ochranu súkromia na strane jednej a záujmu
spoločnosti na ochranu pred trestnoprávnym správaním, odhalenie a potrestanie takéhoto
správania na strane druhej. Je potrebné prihliadať na proporcionalitu, ktorá zahŕňa najmä
posúdenie dôvodov, pre ktoré bol záznam urobený (v danom prípade ochrana majetku
a bezpečnosti), zhodnotenie intenzity potreby použitia práve tohto prostriedku na ochranu
práv vyhotovovateľa a okolnosti za akých bol záznam urobený (priestor baru označený
upozornením o vykonávaní monitoringu).
V danom prípade je nesporné, že priestor baru bol monitorovaný kamerovým
systémom, pričom podľa vyjadrenia majiteľa baru priestor je označený
ako monitorovaný. Obhajoba poukázala na porušenie zákona č. 428/2002 Z. z. v aktuálnom
znení tým, že prípadne spoločnosť , ktorý má byť
prevádzkovateľom baru , nie je zaregistrovaný na Úrade na ochranu osobných údajov
v zmysle zákona. Ani táto skutočnosť nemôže mať podľa názoru odvolacieho súdu vplyv na
zákonnosť uvedeného dôkazu, nakoľko v prípade, že ako prevádzkovateľ
informačného systému má povinnosti, ktoré porušil, tak v takom prípade môže Úrad na
ochranu osobných údajov postupovať v zmysle zákona č. 428/2002 Z. z. Porušenie tejto
povinnosti nemôže mať prednosť pred odhalením trestnej činnosti, ktorej sa obžalovaný
dopustil.
Je potrebné tiež poukázať na to, že záujem na ochranu súkromia obžalovaného
neprevyšuje záujem spoločnosti na spravodlivom postihnutí možného protiprávneho
konania obžalovaného. ...
Krajský súd už vyššie konštatoval, že v zmysle zákona č. 428/2002 Z. z. v aktuálnom
znení o ochrane osobných údajov možno priestor prístupný verejnosti monitorovať pomocou
videozáznamu alebo audiozáznamu, ale len na účely zabezpečovania verejného poriadku
a bezpečnosti, odhaľovania kriminality alebo narušenia bezpečnosti štátu, a to len vtedy,
ak je snímaný priestor zreteľne označený ako monitorovaný. Vyhotovený záznam pritom
možno použiť len na účely trestného konania alebo konania o priestupkoch, ak osobitný
zákon neustanovuje inak. Uvedený zákon striktne určuje pravidla pre prevádzkovateľa
takéhoto informačného systému, ktoré vlastne bránia potencionálnemu zneužitiu
vyhotoveného záznamu.
Okresný súd tento dôkaz považoval za zákonný a použiteľný pred súdom aj
s odkazom na článok 8 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a článku 8 odsek 2 uvedeného dohovoru a dospel k správnym úvahám o zákonnosti
a použiteľnosti tohto dôkazu.
Obžalovaný namieta tiež postup orgánov činných v trestnom konaní pri zabezpečení
obrazového záznamu, resp. DVD R nosiča s tým, že mal byť vydaný príkaz na zaistenie
počítačových údajov. S touto námietkou sa odvolací súd nestotožnil a postup orgánov
činných v trestnom konaní považoval za správny a zákonný...
Okresný súd sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal s obhajobou obžalovaného
a zákonnosťou hlavného usvedčujúceho dôkazu, pričom krajský súd považuje za podstatné
uviesť, že odvolací súd nezistil pochybenie pri hodnotení dôkazov okresným súdom, nezistil
ani pochybenie pri zákonnosti uvedených dôkazov...“.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote dovolanie,
o ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. 5 Tdo 71/2012 z 22. novembra 2012 tak,
že ho podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.
V napadnutom uznesení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:
«Okresný súd Dolný Kubín 30. októbra 2012 predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky dovolanie obvineného... z dôvodov § 371 ods. 1 písm. c/, g/ Tr. por. (č. l. 288
293), pretože napadnutým rozhodnutím bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo
na obhajobu a rozhodnutie je založené na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom.
V dôvodoch svojho dovolania v podstate zopakoval dôvody, ktorými argumentoval
proti rozsudku súdu prvého stupňa v odvolacom konaní. ...
Najvyšší súd Slovenskej republiky pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný
prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale
predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie
nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších
(mimoriadnych) procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú taxatívne uvedené v ustanovení
§ 371 ods. 1 Tr. por. ...
Obvinený ako prvý dovolací dôvod uplatnil dôvod podľa § 371 ods. 1
písm. c/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať ak bolo zásadným spôsobom
porušené právo na obhajobu.
Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného
dovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv
obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní
a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. ...
Obvinený v dovolaní výslovne nenamietal, že by v jeho trestnej veci boli
porušené ustanovenia Trestného poriadku o povinnej obhajobe ... Obvinený naplnenie tohto
dovolacieho dôvodu v podstate videl v jednostrannom hodnotení dôkazov, resp., že súd
svoje rozhodnutie o vine založil na dôkaze, ktorý nebol vykonaný kontradiktórnym
spôsobom, pričom obom súdom vytýkal nedostatočné zistenie skutkového stavu... V tejto
súvislosti najvyšší súd považuje za potrebné pripomenúť, že v trestnom konaní platia
zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov
– ustanovenia § 2 ods. 5 a ods. 6 a § 125 Tr. por. Podľa nich bolo potrebné zisťovať
skutkový stav veci v rozsahu, ktorý bol nevyhnutný pre rozhodnutie. Podľa zásady voľného
hodnotenia dôkazov zákon nestanovil žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov
potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Za porušenie
práva na obhajobu v zmysle uplatňovaného dovolacieho dôvodu preto nemožno považovať
obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov. Rovnako tak
ani hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvineného,
nepredstavuje porušenie jeho práva na obhajobu zásadným spôsobom. ... Z uvedeného
vyplýva, že v posudzovanej veci k namietanému porušeniu práva na obhajobu v zmysle
§ 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nedošlo.
Ako ďalší dovolací dôvod obvinený uviedol ustanovenie § 371 ods. 1 písm. g/
Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch,
ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
Uvedený dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď rozhodnutie
súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané, resp. neboli
vykonané zákonným spôsobom, prípadne na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom.
V rámci tohto dôvodu namietal, že rozhodnutie súdov je založené na obrazovom zázname,
ktorý vyhotovil svedok a bol získaný nezákonne.
Zo strany obvineného ide o obranu, ktorú uplatňoval už v pôvodnom konaní na súde
prvého stupňa i v konaní o odvolaní. S námietkami obvineného sa oba nižšie súdy náležite
vysporiadali a svoje rozhodnutia v tomto smere náležité odôvodnili. Napriek tomu považuje
najvyšší súd v tejto súvislosti obvinenému pripomenúť, že za dôkaz v zmysle § 119 ods. 2
Tr. por. môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo
z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona. Dôkaznými
prostriedkami sú najmä... Okruh dôkazných prostriedkov výslovne uvedených v citovanom
ustanovení môže byť v konkrétnom prípade doplnený o ďalšie dôkazy, čo zákon umožňuje
nielen demonštratívnym výpočtom vymenovaných dôkazov s použitím slovka „najmä“, ale
aj všeobecnou formuláciou, podľa ktorej za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť
na náležité objasnenie veci. ... Zo spisu vyplýva, že priestor baru bol monitorovaný
kamerovým systémom, bol takto označený, a preto bol obvinený uzrozumený s tým, že
priestor je monitorovaný. Zo strany majiteľa baru bol uvedený systém inštalovaný
za účelom ochrany jeho majetku a majetku jeho zákazníkov, čo je v súlade s článkom 11
ods. 1, ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (úst. zák. č. 23/1991 Zb. v neskoršom znení),
z čoho vyplýva, že nemohlo ísť o neoprávnený zásah do práv obvineného. Uvedený dôkaz aj
podľa názoru najvyššieho súdu bol získaný zákonným spôsobom, z čoho vyplýva, že súdy
nižších stupňov pri dokazovaní postupovali v súlade s trestným poriadkom a súdnou
praxou, preto námietky obvineného nespĺňajú ani dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1
písm. g/ Tr. por. ...
V posudzovanej veci, ako z vyššie uvedeného vyplýva, neboli splnené podmienky
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/, g/ Tr. por., preto Najvyšší súd Slovenskej republiky
na neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného podľa § 382 písm. c/
Tr. por. odmietol.».
Zásadná námietka sťažovateľa týkajúca sa namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (časť II jeho sťažnosti) súvisí s
jeho presvedčením, že bol odsúdený na základe nezákonne získaného dôkazu – obrazového
záznamu zachyteného na DVD – R nosiči. Námietku nezákonne získaného dôkazu
sťažovateľ konkretizuje takto:
«V trestnom konaní nedošlo k odstráneniu pochybností o tom, či vyhotovenie
obrazového záznamu, resp. monitorovanie verejne prístupných priestorov bolo realizované
v zmysle zákona č. 428/2002 Z. z., predovšetkým v zmysle ust. § 10 ods. 7 cit. Zákona,
v súlade s požiadavkou zákonodarcu, aby monitorovanie verejne prístupných priestor bolo
realizované pomocou videozáznamu iba na účely zachovania verejného poriadku
a bezpečnosti, odhaľovania kriminality alebo narušovania bezpečnosti štátu, a to iba vtedy,
ak je priestor zreteľne označený ako monitorovaný.
Zároveň cit. zákon č. 428/2002 Z. z. zakladá podmienku registrácie každého
prevádzkovateľa systému bezpečnostných kamier (ďalej iba prevádzkovateľ kamerového
systému) na Úrade na ochranu osobných údajov SR, ktorý je orgánom štátneho dozoru nad
zákonnosťou monitorovania verejne prístupných priestorov bezpečnostnými kamerami.
V danom prípade konal zhotoviteľ obrazového záznamu v rozpore s touto zákonnou
požiadavkou.
V záujme ochrany fyzických osôb pred nezákonným monitorovaním
a pred nezákonným zhromažďovaním informácií súkromnej povahy, zákonodarca v ust. § 13
ods. 7 zákona č. 428/2002 Z. z. ukladá obmedzenie, v zmysle ktorého zakotvuje maximálnu
dĺžku doby, počas ktorej je prevádzkovateľ kamerového systému oprávnený záznamy získané
v súlade s cit. zákonom uchovávať na záznamovom zariadení príp. i spracovávať pre
zákonom ustanovené účely. V zmysle cit. zákonného ustanovenia platí: „ak vyhotovený
záznam podľa § 10 ods. 7 cit. zákona nie je využitý na účely trestného konania alebo
konania o priestupkoch, ten, kto ho vyhotovil, ho zlikviduje najneskôr v lehote siedmych dní
odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom bol záznam vyhotovený, ak osobitný zákon
neustanovuje inak.“ Akékoľvek uchovávanie obrazových záznamom presahujúce zákonom
vymedzenú dobu možno podľa nášho právneho názoru vykazuje znaky neoprávneného
zhromažďovania dát predstavujúc závažný zásah do osobnostných práv monitorovaných
osôb. ...
Záujem na zistení skutkového stavu nemožno nadradiť nad zásadu zákonnosti
a opomenúť právo každého na spravodlivý proces. Takýto postup by orgány činné
v trestnom konaní príp. súd mohol nabádať k snahe zistenia páchateľa trestného činu aj
za cenu porušenia zákona.»
Na základe argumentácie obsiahnutej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, v zmysle čl. 46. Ústavy SR a práva
na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami zaručenými článkom VI. ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo v konaní pred Najvyšším
súdom SR pod č. kon.: 5 Tdo/71/2012, ako aj v konaní pred Krajským súdom Žilina
vedenom pod sp. zn.: 2 To/68/2010 a v konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín
pod sp. zn.: 9 T/46/2011 porušené.
Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 5 Tdo/71/2012
zo dňa 22. 11. 2012 sa vo všetkých výrokoch a vec mu vracia na nové rozhodnutie.
Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania a trovy právneho
zastúpenia.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.
Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011). Tvrdenia o porušení iných
ustanovení ústavy, alebo medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných
slobodách, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, sa v súlade s doterajšou
judikatúrou ústavného súdu považujú iba za súčasť jeho argumentácie
(m. m. III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).
V nadväznosti na uvedené možno z navrhovaného petitu vyvodiť, že sťažovateľ
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a tiež postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 68/2012 a postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 T 46/2011.
V časti III svojej sťažnosti sťažovateľ formuluje námietky týkajúce sa porušenia
zásady rovnosti, resp. zásady rovnosti zbraní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, resp. porušenia
čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 dohovoru. Túto časť sťažnosti ústavný súd v súlade
so svojou ustálenou judikatúrou považuje len za súčasť argumentácie sťažovateľa.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 To 68/2012 a postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 T 46/2011
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 T 46/2011 a jeho
rozsudku z 23. februára 2012 mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade
vylučuje právomoc ústavného súdu. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z
dôvodu nedostatku svojej právomoci.
Z rovnakého dôvodu (nedostatok právomoci) ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v časti smerujúcej proti postupu krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 68/2012. V tejto súvislosti ústavný súd
poznamenáva, že kľúčová námietka sťažovateľa obsiahnutá v jeho odvolaní i dovolaní
(a napokon aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu) sa týkala použitia nezákonného
dôkazu v jeho trestnej veci. Vzhľadom na to bol najvyšší súd ako dovolací súd oprávnený
na základe dovolania sťažovateľa preskúmať jeho námietku týkajúcu sa použitia
nezákonného dôkazu. Keďže namietaný postup krajského súdu súvisiaci s námietkou
použitia nezákonného dôkazu bol predmetom prieskumu najvyššieho súdu v dovolacom
konaní, právomoc najvyššieho súdu aj v tomto prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
V súvislosti s predbežným preskúmaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
v časti týkajúcej sa tvrdeného použitia nezákonného dôkazu (DVD – R nosiča obsahujúceho
obrazovú nahrávku stíhaného skutku) ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť,
že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne považuje ústavný súd také súdne
rozhodnutie, pri ktorom zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy príslušným
súdom, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené
preskúmavané súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá
formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom
rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Po preskúmaní rozsudku okresného súdu z 23. februára 2012, rozsudku krajského
súdu z 18. júla 2012 a predovšetkým napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd
s odkazom na citované časti označených rozhodnutí konštatuje, že všetky všeobecné súdy
rozhodujúce v trestnej veci sťažovateľa formulovali jasné a zrozumiteľné odpovede
na námietky sťažovateľa a ústavne akceptovateľným spôsobom vysvetlili, prečo dôkaz
(DVD – R nosič obsahujúci obrazovú nahrávku stíhaného skutku) považujú za použiteľný
v trestnej veci sťažovateľa. Z označených rozhodnutí všeobecných súdov vyplýva
jednoznačný záver, že monitorovanie predmetného disko klubu ako verejne prístupného
priestoru bolo realizované na účely zachovania verejného poriadku a bezpečnosti,
odhaľovania kriminality, ako aj to, že tento priestor bol zreteľne označený ako
monitorovaný. Vo vzťahu k tomuto záveru ústavný súd nemá z ústavného hľadiska
relevantné výhrady, naopak, stotožňuje sa s ním.
Ani argumentáciu krajského súdu o dopade prípadného nesplnenia podmienok
registrácie prevádzkovateľa systému bezpečnostných kamier v predmetnom disko klube
(„Ani táto skutočnosť nemôže mať podľa názoru odvolacieho súdu vplyv na zákonnosť
uvedeného dôkazu, nakoľko v prípade, že ako prevádzkovateľ informačného
systému má povinnosti, ktoré porušil, tak v takom prípade môže Úrad na ochranu osobných
údajov postupovať v zmysle zákona č. 428/2002 Z. z. Porušenie tejto povinnosti nemôže mať
prednosť pred odhalením trestnej činnosti, ktorej sa obžalovaný dopustil.“), voči ktorej
najvyšší súd v napadnutom uznesení neformuloval žiadne výhrady, ústavný súd nepovažuje
s ohľadom na príslušné ustanovenia zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov
v znení neskorších predpisov za svojvoľnú.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,
na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie
reálne mohol rozhodnúť o ich porušení, a preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho významu zaoberať sa
s ostatnými návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2015