Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 548/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Martou Šuvadovou,

Advokátska kancelária, Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 121

z 26. septembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. januára

2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 121

z 26. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej

len „okresný súd“) č. k. z 30. januára 2003, právoplatným 28. mája 2003,

bolo rozvedené manželstvo rodičov sťažovateľa a maloletý sťažovateľ spolu so svojou

maloletou sestrou bol zverený do výchovy a opatery matky. Dňa 29. marca 2004

otec vtedy 10 ročného sťažovateľa, vyplnil návrh poistnej zmluvy na životné

poistenie s poisťovňou Wüstenrot poisťovňa, a. s. (ďalej len „poisťovňa“), kde ako poistenú

osobu uviedol maloletého sťažovateľa, ako osobu oprávnenú v prípade smrti sťažovateľa

uviedol seba a zmluvu za sťažovateľa ako poistenú osobu podpísal sám s poznámkou „otec,

zák. zástupca“. Zároveň z návrhu poistnej zmluvy vyplýva, že osobou, ktorá v mene

poisťovne návrh zmluvy dojednala s maloletým poistencom, bol tiež otec sťažovateľa. Ako

adresu trvalého bydliska sťažovateľa jeho otec v návrhu poistnej zmluvy uviedol Ulica

, M e. Ďalej v návrhu poistnej zmluvy je ako začiatok poistenia

uvedený dátum 1. apríl 2004 a k výške poistného a spôsobu jeho platenia je uvedené:

555 Sk mesačne, poštovou poukážkou. Na predmetnom návrhu poistnej zmluvy je dopísané

č. 109494, zrejme ako číslo poistnej zmluvy. Poštovou poukážkou z 29. marca 2004 otec

sťažovateľa uhradil poisťovni sumu 555 Sk (18,422 €).

2.1 Dňa 1. júna 2007 bol okresnému súdu doručený spoločnosťou RFS s. r. o., ako

navrhovateľom návrh na začatie konania, ktorým sa navrhovateľ domáhal voči vtedy 13

a pol ročnému sťažovateľovi ako odporcovi zaplatenia 2 867 Sk (95,166 €) s 10 % ročným

úrokom od 2. apríla 2004 do zaplatenia z titulu dlžného poistného z už označenej poistnej

zmluvy č. 109494 spolu s trovami konania. Okresný súd rozsudkom č. k.

z 27. februára 2008, s pečiatkou právoplatnosti 15. apríla 2008, vyhovel návrhu

navrhovateľa v celom rozsahu a sťažovateľovi označenému v rozsudku ako „

, “ uložil povinnosť zaplatiť

navrhovateľovi sumu 2 867 Sk spolu s ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od

2. apríla 2004 do zaplatenia a sumu 21 111 Sk (700,756 €) (z toho 500 Sk z titulu súdneho

poplatku a 20 611 Sk z titulu trov právneho zastúpenia) z titulu trov súdneho konania

2

navrhovateľa na účet jeho právneho zástupcu. Proti rozsudku odvolanie podané nebolo

a okresný súd vyznačil právoplatnosť rozsudku 15. apríla 2008.

2.2 Proti sťažovateľovi ako povinnému je okresným súdom vedené exekučné konanie

pod sp. zn. na vymoženie pohľadávky spoločnosti RFS s. r. o., ako

oprávneného v exekučnom konaní na základe exekučného titulu rozsudku okresného súdu

č. k. z 27. februára 2008, právoplatného 15. apríla 2008 (ďalej aj

„exekučný titul“). Sťažovateľ v zastúpení matkou ako zákonnou zástupkyňou podal

16. decembra 2012 okresnému súdu návrh na zastavenie exekúcie, o ktorom rozhodol

okresný súd uznesením č. k. z 20. marca 2012 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu z 20. marca 2012“) tak, že ho zamietol. Krajský súd na odvolanie

sťažovateľa uznesením č. k. 121 z 26. septembra 2013 (t. j. napadnutým

uznesením), ktoré bolo sťažovateľovi doručené 13. novembra 2013, potvrdil uznesenie

okresného súdu z 20. marca 2012, ktoré odôvodnil týmito právnymi závermi: „Z obsahu

spisu týkajúce sa prebiehajúceho exekučného konania, ale aj pripojeného spisu Okresného

súdu v Humennom, v ktorom sa rozhodovalo o nároku oprávneného v základnom konaní

vyplýva, že v priebehu celého konania bola zákonná zástupkyňa matka maloletého, ktorej by

bol zverený na čas po rozvode do osobnej starostlivosti účastníčkou tohto konania. Ako

vyplýva z obsahu spisu po vydanom platobnom rozkaze hoci na meno

maloletého voči tomuto platobnému rozkazu podala matka maloletého. Súd prvého stupňa

akceptoval tento procesný úkon, zrušil platobný rozkaz a nariadil vo veci riadne

pojednávanie. Na toto pojednávanie sa dostavila matka maloletého, ktorá sa vyjadrila

k veci ako zákonná zástupkyňa. V konaní bol vypočutý aj otec maloletého dieťaťa.

Po rozhodnutí súdu prvého stupňa toto rozhodnutie bolo doručené tak matke ako aj otcovi

maloletého, ktorý sľúbil, že uvedený dlh vyrovná. Vzhľadom k tomu, že ani jeden z rodičov

nevyužil možnosť podať opravný prostriedok vo veci, tento rozsudok nadobudol

právoplatnosť a vykonateľnosť. Tento exekučný titul bol predložený spolu so žiadosťou

súdnej exekútorke, ktorá požiadala súd prvého stupňa o vydanie poverenia.

Po vydaní upovedomenia o začatí exekúcie podala námietky zákonná zástupkyňa

maloletého, ktorá uviedla, že ho zastupuje, že uvedený dlh má vyrovnať jej ex manžel

a že zrejeme nebude tento dlh platiť maloleté dieťa, ktoré nemá vlastný

príjem. Námietky zákonnej zástupkyne povinnej boli zamietnuté a to z dôvodov, že povinná

nepreukázala žiadne okolnosti, ktoré by od vzniku exekučného titulu spôsobili zánik

vykonateľného nároku, alebo by bránili vymáhateľnosti a nie sú tu ani iné dôvody, pretože

by bola exekúcia neprípustná. Toto rozhodnutie bolo doručené matke maloletého ako

zákonnej zástupkyne a proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nebolo podané a nadobudlo

právoplatnosť dňa 29.8.2009.

V priebehu exekučného konania povinný nadobudol plnoletosť a trval po podanom

odvolaní, ktoré podala jeho zákonná zástupkyňa.

Vzhľadom k tomu, že zákonná zástupkyňa a následne aj povinný vo svojom odvolaní

poukazuje stále na tie isté dôvody správne postupoval súd prvého stupňa, keď zamietol

návrh na zastavenie exekúcie, kde opakovane konštatuje, že matka bola zástupcom

maloletého v celom základnom konaní, bol vypočutý aj otec maloletého a rozsudok bol

doručený obom rodičom, ktorí ani jeden z nich nevyužil možnosť podania opravného

prostriedku. Pokiaľ povinný tvrdí, že otec je ochotný v splátkach splatiť dlh vo výške 95,16

Eur, tu odvolací súd poukazuje na to, že nič nebráni, aby sa povinný dohodol s oprávneným

na spôsobe splátok tieto môže vyrovnať za povinného aj rodič, teda otec. To, že sa nezmenili

okolnosti a argumenty povinného ani v priebehu odvolacieho konania, dôvody uvedené

odvolateľkou pokiaľ išlo o samotnú podstatu súdneho sporu, nárok oprávneného,

právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý konal po celú dobu

so zákonnou zástupkyňou povinného, má za následok, že odvolací súd v zmysle ustanovenia

rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.“

3. Sťažovateľ vidí porušenie ním označených práv podľa a

ods. 1 dohovoru v nesprávnych skutkových a právnych záveroch v napadnutom uznesení

krajského súdu a v jeho nedostatočnom odôvodnení.

3.1 Sťažovateľ sa domáhal zastavenia exekučného konania vedeného voči nemu ako

povinnému z dôvodu neprípustnosti podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods. 1

Exekučného poriadku. Podľa sťažovateľa jedným z nevyhnutých predpokladov vedenia 4

exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno

exekúciu vykonať. Preto neexistencia spôsobilého exekučného titulu, a to tak z hľadiska

formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, je podľa sťažovateľa dôvodom na vyhlásenie

exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie. Exekučný súd je podľa mienky sťažovateľa nielen

oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť a formálnu i materiálnu spôsobilosť

exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen

v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa názoru sťažovateľa osobitné

okolnosti tohto prípadu (najmä okolnosti uzavretia poistnej zmluvy otcom maloletého

sťažovateľa, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, maloletosť sťažovateľa v priebehu

základného konania) zakladali nielen oprávnenie, ale aj povinnosť krajského súdu (predtým

okresného súdu) sa s osobitnou pozornosťou vysporiadať s formálnou a najmä materiálnou

správnosťou exekučného titulu (ako aj odvolacími dôvodmi sťažovateľa proti uzneseniu

o zamietnutí jeho návrhu na zastavenie exekúcie), čo však krajský súd v napadnutom

uznesení neučinil, dospel k nesprávnym právnym záverom, a tým je jeho uznesenie

v rozpore s princípmi spravodlivého procesu.

3.2 K námietke zmätočnosti exekučného titulu sťažovateľ uvádza, že exekučný titul je

absolútne zmätočný, keď sa v ňom poukazuje na ustanovenie a

tam uložený zákaz výkonu práv v rozpore s dobrými mravmi, zdôrazňuje sa, že by bolo

v rozpore s dobrými mravmi, ak by matka odporcu sťažovateľa, ktorej bol sťažovateľ

zverený do výchovy po rozvode, mala zaplatiť navrhovateľovi dlžné poistné

s príslušenstvom, ak poistnú zmluvu uzavrel otec sťažovateľa a nárok navrhovateľa na súde

uznal. A po časti odôvodnenia exekučného titulu venovaného citovaným úvahám nasleduje

veta, kde okresný súd konštatuje, že na základe uvedeného (t. j. zrejme vrátane citovaných

úvah, ktoré však k tomu, čo nasleduje, nedávajú zmysel) vyhovuje návrhu navrhovateľa

a sťažovateľa zaväzuje na plnenie.

3.3 K zastúpeniu sťažovateľa v základnom konaní aj v exekučnom konaní tento

dôvodí, že sťažovateľ sa narodil 1994 a tak v čase vedenia súdneho konania,

v ktorom bol vydaný exekučný titul, ako aj v čase začatia exekučného konania bol maloletý.

Plnoletosť, a teda procesnú spôsobilosť sťažovateľ nadobudol až 2012, t. j.

v priebehu exekučného konania, a prvým úkonom, ktorý ako plnoletý a procesne spôsobilý

subjekt mohol učiniť a aj učinil, bolo podanie odvolania proti uzneseniu okresného súdu

o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie (samotný návrh na zastavenie exekúcie bol

podaný z podnetu sťažovateľa v zastúpení matkou a sťažovateľom zvolenou právnou

zástupkyňou). Súdne konanie vedené okresným súdom, v ktorom bol vydaný exekučný titul,

sa začalo 1. júna 2007, t. j. v čase, keď bol sťažovateľ 13 a pol ročný. Napriek maloletosti

sťažovateľa, a teda absencii jeho procesnej spôsobilosti okresný súd nemal podľa vyjadrenia

sťažovateľa v priebehu celého súdneho konania jednoznačne ustálené, kým bol sťažovateľ

ako procesne nespôsobilý subjekt konania zastúpený. Napriek tomu, že exekučný súd pri

rozhodovaní o návrhu na zastavenie exekúcie skúmal zachovanie práv sťažovateľa

v základnom súdnom konaní, a tým aj materiálnu správnosť exekučného titulu a jeho

spôsobilosť byť exekučným titulom, mal k dispozícii spis z tohto konania a nižšie označené

skutočnosti mu boli známe, dospel podľa sťažovateľa k záverom odporujúcim týmto

skutočnostiam, keď podľa neho bol sťažovateľ v celom základnom konaní procesne

perfektným spôsobom zastúpený. Opatrovník sťažovateľovi ustanovený nebol, takže

prichádzali ako jeho zástupcovia v konaní do úvahy jeho zákonní zástupcovia, ktorými

napriek tomu, že manželstvo rodičov sťažovateľa bolo rozvedené a sťažovateľ ako maloletý

bol zverený do výchovy matke, boli obaja jeho rodičia. Sťažovateľ poukazuje, že okresný

súd však napriek tvrdeniu krajského súdu v napadnutom uznesení nemal ustálené, s ktorým

z rodičov sťažovateľa koná ako s jeho zástupcom v súdnom konaní, resp. či tak koná

s oboma z nich. V tejto súvislosti je podľa presvedčenia sťažovateľa podstatné sa oboznámiť

s obsahom jednak zápisníc z pojednávaní, v ktorých sa uvádzajú k tejto otázke rozporné

identifikácie zástupcu sťažovateľa, ale najmä je podstatná okolnosť, že okresný súd v

samotnom záhlaví svojho rozsudku nielenže neuviedol dátum narodenia sťažovateľa,

ktorého považoval za odporcu, ale nie je tam súdom uvedená ani zmienka o maloletosti

sťažovateľa, ako ani o jeho zastúpení. Rozpornosti identifikácie zástupcu maloletého

sťažovateľa v tomto konaní nasvedčuje aj zistenie exekučného súdu o tom, že samotný

6

rozsudok okresný súd doručoval otcovi aj matke sťažovateľa. Podľa sťažovateľa exekučný

súd nevidel procesnú vadu konania ani v tom, že samotné exekučné konanie sa začalo

a bolo vedené proti sťažovateľovi ako povinnému bez jedinej zmienky o tom, že ide

o maloletého povinného, a bez jedinej zmienky o tom, kto je v tomto exekučnom konaní

jeho zástupcom. V tejto súvislosti je podľa názoru sťažovateľa osobitne podstatné, komu

bolo adresované a doručované upovedomenie o začatí exekúcie, ako aj ďalšie rozhodnutia

exekučného súdu či sťažovateľovi (označenému v upovedomení o začatí exekúcie bez

uvedenia zástupcu a k tomu aj s nesprávnou adresou), alebo jeho zákonnému zástupcovi.

3.4 K dôvodnosti nárokov oprávneného, ktoré mu boli priznané v základnom konaní,

sťažovateľ uvádza, že exekučný súd v napadnutom uznesení žiadnym spôsobom neskúmal

ďalší rozmer materiálnej správnosti exekučného titulu, a tým jeho spôsobilosť byť

exekučným titulom, t. j. dôvodnosť samotných navrhovateľom uplatnených a súdom

priznaných nárokov. Podľa sťažovateľa okresný súd v základnom konaní nesprávne ustálil

platnosť poistnej zmluvy, od ktorej navrhovateľ odvíjal svoje nároky na dlžné poistné, a to

bez toho, že by sa vôbec zaoberal posudzovaním skutočností, ktoré jej platnosť

spochybňovali. Skutočnosťou spochybňujúcou platnosť poistnej zmluvy nesporne bolo, že

poistnú zmluvu uzatvoril v jednej osobe otec vtedy desaťročného sťažovateľa konajúci ako

zákonný zástupca sťažovateľa na jednej strane a osoba dojednávajúca poistnú zmluvu

v zastúpení poisťovne na druhej strane, pričom ako osobu oprávnenú z poistenia pre prípad

smrti uviedol seba. Otec sťažovateľa uzatvoril poistnú zmluvu v čase, keď po rozvode bol

maloletý sťažovateľ v starostlivosti matky, a zmluvu uzatvoril bez akejkoľvek vedomosti

matky o takomto počínaní. Pričom otec sťažovateľa ani v tomto období, ani následne

neudržiaval vzťahy so synom a neplnil si riadne ani svoju vyživovaciu povinnosť. Tieto

skutočnosti činia podľa názoru sťažovateľa poistnú zmluvu za absolútne neplatný právny

úkon, ktorý nielenže je v rozpore s dobrými mravmi, ale aj obchádza zákon a je s ním

v rozpore, keď je tu zjavný rozpor záujmu zastúpeného a zástupcu. Okresný súd

v základnom konaní nesprávne ustálil a akceptoval navrhovateľom tvrdený zánik poistenia

splnením zákonných podmienok podľa , a to podľa

sťažovateľa bez toho, že by sa vôbec zaoberal splnením podmienok pre aplikovateľnosť

tohto ustanovenia. Podľa sťažovateľa okresný súd pochybil aj pri rozhodovaní o úrokoch

z omeškania, keď sťažovateľa zaviazal na platenie úrokov z omeškania z celej dlžnej sumy,

počnúc od 2. apríla 2004 do zaplatenia, napriek tomu, že dlžná suma mala pozostávať

zo súčtu neuhradených mesačných splátok poistného splatných k prvému dňu každého

mesiaca trvania poistenia, pričom prvá splátka splatná k 1. aprílu 2004 (za apríl 2004) bola

uhradená otcom sťažovateľa a neuhradené mali zostať ďalšie splátky splatné k 1. máju 2004

a ďalej. Vzhľadom na uvedené rozhodne nedošlo k omeškaniu s platením celej dlžnej sumy

k 2. aprílu 2004. Úplne fatálnou ignoranciou okresného súdu k požiadavke zachovania

spravodlivosti procesu, okrem už uvedených závažných pochybení je podľa sťažovateľa

fakt, že okresný súd maloletého v čase vyhlásenia rozsudku 14 ročného sťažovateľa (ktorý

nevlastnil žiaden majetok, nemal žiaden príjem, starala sa o neho matka sama a otec mu

neprispieval ani na výživné, o čo mal okresný súd vedomosť z vyjadrení matky) zaviazal na

náhradu trov konania navrhovateľa spolu v sume 21 111 Sk (700,756 €), t. j. vo výške viac

ako 7 násobku žalovanej istiny. Pričom tieto trovy v podstatnej časti pozostávajú z trov

právneho zastúpenia navrhovateľa, ktorý sa zúčastnil jediného pojednávania, na ktorom

neuviedol žiadne nové skutočnosti a nepredložil žiadne dôkazy, trovy mu boli priznané tak,

ako si ich vyúčtoval, t. j. 10 587 Sk cestovné, 5 940 Sk strata času a 1 765 Sk ubytovanie.

Exekučný súd podľa sťažovateľa opomenul vyhodnotiť aj skutočnosť, že exekučný titul nie je

spôsobilým exekučným titulom nielen vo výroku vo veci samej, ale ani vo výroku o trovách

konania, keď ním okresný súd priznal navrhovateľovi nárok na náhradu trov konania z titulu

právneho zastúpenia subjektom („advokátom ,

“), ktorý nebol právnym zástupcom navrhovateľa. Sťažovateľ v tomto smere

zdôrazňuje, že je neprípustné zamieňať a stotožňovať právneho zástupcu navrhovateľa,

ktorým bola právnická osoba („Advokátska kancelária Bugala Ďurček, s. r. o.“), s osobou

konateľa tejto právnickej osoby.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

8

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Prešove č. k. 121 z 26. septembra 2013 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 121 z 26. septembra 2013

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000, €,

ktoré je Krajský súd v Prešove povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto

nálezu.

Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho

advokátky do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej

prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , , IV. ÚS

35/02).

III.

7. Predmetom sťažnosti je predovšetkým (i) námietka sťažovateľa, že krajský súd sa

v napadnutom uznesení nevysporiadal s otázkou možnosti viesť exekučné konanie na

základe exekučného titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok okresného súdu č. k.

z 27. februára 2008, ktorý podľa sťažovateľa trpí viacerými vadami, ako

aj (ii) námietka, že krajský súd nereagoval na viaceré procesné pochybenia okresného súdu

v základom konaní.

Všeobecné východiská posudzovania sťažnosti vo svetle namietaného porušenia

ústavných práv

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

8.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy nachádzame v ústave v a nasl. (právo na súdnu a inú právnu

ochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

8.2 Článok 46 ods. 1 je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v až (porov. ).

8.3 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť každému

prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,

vo veci konať a rozhodnúť (porov. ).

8.4 Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle , ,

, ), najmä s ustanovením

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), v ktorom sú

upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.

8.5 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť, bez ohľadu na to, či sa

odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne

nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na

ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov

[porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie o prijateľnosti

z 3. 5. 2001, bod 2].

8.6 Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych

záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

8.7 Na tomto mieste je nutné pripomenúť, že ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle

ochrana ústavnosti, nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (podobne už ,

). V dôsledku toho sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi (vrátane ich procesného

postupu) s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (porov. , , , ). Skutkové

alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (porov. , ,

, ).

Závery ústavného súdu vo veci samej

12

9. Ústavný súd pripomína zásadu vigilantibus iura scripta sunt (bdelým prináležia

práva) rozvíjanú v pomeroch moderného právneho štátu, ktorá poníma subjekty právnych

vzťahov ako emancipovaných jedincov a entity, ktorí sa musia aktívne pričiniť o to, aby ich

práva boli rešpektované a chránené, a nespoliehať sa na ochranársku ruku paternalistického

štátu (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 10. marca

2009, bod 22). Táto zásada teda zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv

vyžadujúc, aby aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku

ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu, a využil prostriedky, ktoré

mu poskytuje zákon, a následne vykonal prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo

k porušeniu jeho práv (porov. , , ).

9.1 Ako sťažovateľ uviedol, proti rozsudku okresného súdu č. k.

z 27. februára 2008 sťažovateľ (resp. jeho zákonný zástupca) nepodal odvolanie. Všetky

námietky, ktoré sťažovateľ vzniesol vo svojej sťažnosti (námietka zmätočnosti exekučného

titulu, otázka zastúpenia sťažovateľa v základnom konaní, otázka existencie nároku

opraveného) mohol a mal uplatniť v odvolacom konaní proti rozsudku okresného súdu č. k.

z 27. februára 2008.

9.2 Exekučným titulom, na základe ktorého sa vedie exekučné konanie, je

právoplatný rozsudok okresného súdu. Exekučné súdy v exekučnom konaní, kde

exekučným titulom je právoplatný rozsudok okresného súdu, nemôžu nahrádzať odvolací

súd a konanie o preskúmanie rozhodnutia o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie nie je

konaním, kde by sa vecne preskúmaval právny titul, od ktorého oprávnený odvodzuje

existenciu svojho nároku (ten sa preskúmava v základnom konaní a následne odvolacom

konaní, kde však proti rozsudku okresného súdu nebolo podané odvolanie) či zákonnosť

prvostupňového rozsudku – t. j. otázka zastúpenia sťažovateľa a otázka zmätočnosti

prvostupňového rozsudku (tie sa mohli a mali skúmať v odvolacom konaní, ktoré však

z dôvodu nepodania odvolania neprebehlo). Inak povedané, exekučný súd v exekučnom

konaní nepreskúmava vecnú správnosť právoplatného rozsudku okresného súdu, ktorý je

exekučným titulom. Preto neobstojí námietka sťažovateľa o neexistencii spôsobilého

exekučného titulu, keďže exekučným titulom v exekučnom konaní bol, ako už ústavný súd

vyššie konštatoval, právoplatný rozsudok okresného súdu č. k.

z 27. februára 2008.

9.3 Na tieto závery opodstatnene odkázal v napadnutom uznesení aj krajský súd

(resp. okresný súd v uznesení z 20. marca 2012), a preto jeho závery o potvrdení

prvostupňového uznesenia okresného súdu z 20. marca 2012 obstoja vo svetle požiadaviek

na ústavne udržateľné odôvodnenie konajúceho súdu a požiadaviek na spravodlivé súdne

konanie.

9.4 Čo sa týka otázky zastúpenia sťažovateľa v exekučnom konaní, krajský súd

poukázal, že v priebehu exekučného konania sťažovateľ nadobudol plnoletosť a trval na

podanom odvolaní proti uzneseniu okresného súdu z 20. marca 2012. Sám sťažovateľ

vo svojej sťažnosti uvádza, že „prvým úkonom, ktorý ako plnoletý a procesné spôsobilý

subjekt mohol učiniť a aj učinil bolo podanie odvolania proti uzneseniu okresného súdu

o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie“. To znamená, že v priebehu odvolacieho

konania pred krajským súdom už otázka zastúpenia sťažovateľa zákonným zástupcom

v exekučnom konaní nebola aktuálna a sťažovateľ mal možnosť uplatňovať všetky námietky

a argumenty proti prvostupňovému uzneseniu okresného súdu z 20. marca 2012. Ani

v tomto ohľade nemožno dospieť k záveru, že by krajský súd pochybil a nekonal s tým

účastníkom konania, ktorý bol aktívne legitimovaným na podanie odvolania a hájenie

svojich práv v odvolacom konaní.

10. V zmysle uvedených záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosť podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti,

keďže nemožno dospieť k záveru o prípadnom porušení a

14

dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, a to ani v prípade prerokovania sťažnosti

po jej prijatí na ďalšie konanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015