Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 583/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou

spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ

a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp

8307/2014, , , , ,

Rvp 9058/2014, , , , ,

Rvp 9063/2014 a vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa

a , práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. z 26. marca 2014 (), sp. zn.

z 30. apríla 2014 (), sp. zn. z 29. apríla 2014

(), sp. zn. z 29. apríla 2014 (), sp. zn.

z 29. apríla 2014 (), sp. zn. z 29. apríla 2014

(), sp. zn. zo 6. mája 2014 (), sp. zn.

z 15. mája 2014 (), sp. zn. z 15. mája 2014

(), sp. zn. (), sp. zn.

z 29. apríla 2014 () a sp. zn. z 15. mája 2014

() a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými

značkami: , , , ,

Rvp 9057/2014, , , , ,

Rvp 9062/2014, a s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude

ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. júla 2014

a 27. júla 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), vedené pod spisovými značkami: , ,

Rvp 9055/2014, , , , ,

Rvp 9060/2014, , , a ,

ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkyne

v konaniach vedených Okresným súdom Trenčín a Okresným súdom Bánovce nad

Bebravou (ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých je rozhodovanie o náhrade

majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť spôsobená nezákonnými

rozhodnutiami, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú zároveň

súdmi, ktoré mali sťažovateľke žalovanú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobiť. Vzhľadom na

to sťažovateľka očakávala, že v konaniach o jej žalobách dôjde k vylúčeniu okresných súdov

a spory budú prikázané iným vecne príslušným súdom v obvode krajského súdu.

Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné súdy

svojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej len „uznesenia okresných

súdov“) zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené námietky

zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo jej

tvrdenie, že námietky zaujatosti nepodala, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil

prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutými uzneseniami krajský súd porušil ňou označené

práva, keďže

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci

a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva...

e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax

Najvyššieho súdu SR“.

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnom

posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto podania

neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a

(ďalej aj „OSP“). Napriek uvedenému okresné súdy aj

krajský súd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako

námietky zaujatosti. Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukazuje na rozhodnutia iných

všeobecných súdov, ktoré v skutkovo a právne porovnateľných veciach rozhodli o zrušení

uznesenia súdu prvého stupňa.

V nadväznosti na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd o jej

sťažnostiach rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , práv podľa dohovoru a dodatkového

protokolu napadnutými uzneseniami, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu, veci vráti

na ďalšie konanie a prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutými

uzneseniami.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

. V zmysle v záujme hospodárnosti

konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu

súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné

ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným

možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane

.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými

značkami: , , , ,

Rvp 9057/2014, , , , ,

Rvp 9062/2014, a a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu

a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe

sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,

uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutými

uzneseniami krajského súdu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

V súvislosti s predbežným prerokúvaním sťažností sťažovateľky ústavný súd

poukazuje tiež na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého vo veciach patriacich do

právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorými

potvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané

námietky zaujatosti, porušil ňou označené základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1

, ako aj práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, keďže z jej

písomných podaní predložených v konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní proti

prvostupňovým rozhodnutiam vyplýva, že v žiadnom z dotknutých konaní námietku

zaujatosti nevzniesla.

Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok

za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych

poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu “. Proti týmto uzneseniam

podala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala,

pričom v nich okrem iného uviedla: „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti

preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať,

pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci

a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí ( ).“ Na základe uvedeného sa

sťažovateľka svojimi odvolaniami domáhala zrušenia odvolaniami napadnutých uznesení

okresného súdu v celom rozsahu.

Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresné

súdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomenia

o skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré majú v jej právnych veciach

rozhodovať a súčasne sú orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobil

(mal spôsobiť) sťažovateľke škodu, pričom jej upovedomenia nemožno posudzovať ako

námietky zaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z .

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak

so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi

to neodkladne predsedovi súdu...

Podľa účastníci majú právo z dôvodov podľa uplatniť

námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu konštatuje, že sú

zrozumiteľné a z ústavného hľadiska akceptovateľné, krajský súd v napadnutých

uzneseniach totiž primerane reagoval na námietky sťažovateľky uvedené v odvolaniach proti

uzneseniam okresných súdov. Okresné súdy určili výšku súdneho poplatku podľa položky č.

17a „sadzobníka súdnych poplatkov“ a tiež veci sťažovateľky podľa názoru krajského súdu

správne právne posúdili podľa príslušných ustanovení zákona Slovenskej národnej rady

č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). Okresné súdy a krajský súd

tvrdenia uvádzané sťažovateľkou v odôvodneniach svojich rozhodnutí vyhodnotili tak, že

v okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, pričom tento postup ústavný

súd považuje za zákonný a ústavne konformný, pretože miera interpretácie a aplikácie

do úvahy prichádzajúcich ustanovení nevybočuje z limitov

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdy neakceptovali sťažovateľkinu

interpretáciu dotknutých ustanovení , ešte sama osebe

nezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv. Z pohľadu ústavného súdu je

podstatné to, či okresné súdy a krajský súd ústavne súladným spôsobom interpretovali

a aplikovali na vec vzťahujúce sa ustanovenia a zákona

o súdnych poplatkoch.

Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré súvisia

s tým, že podľa jej tvrdenia nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti

v napadnutých konaniach, keďže vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od

súdneho poplatku podľa sa podľa názoru ústavného

súdu nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vznesenú námietku

zaujatosti (m. m. ), na čo poukazoval aj krajský súd v odôvodneniach svojich

napadnutých uznesení.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež namietala rozdielny prístup krajského súdu

k rozhodovaniu obdobných vecí. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny

názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci

samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných

veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené

v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty

ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Beian

v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých,

prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému

(v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch

práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.

Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako

regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne

právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovať

svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré o

súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3,

§ 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem

iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. , ). Práve

plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj

legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie

je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich

výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má

za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade

napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval

v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo

možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenia krajského súdu ako

odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúce

z limitov a dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názorom

krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jej označených práv podľa

a dohovoru. Z rovnakých dôvodov nemohlo podľa názoru ústavného súdu dôjsť

napadnutými uzneseniami krajského súdu ani k porušeniu základného práva podľa čl. 20

ods. 1 , ani práva podľa dodatkového protokolu.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti

sťažovateľky podľa ako zjavne neopodstatnené (obdobne napr.

).

Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach (napr. návrhmi na

odklad vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015