Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 455/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

22. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť

, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na osobnú slobodu podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa , základného práva

na prezumpciu neviny zaručeného a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 44

z 1. augusta 2013, uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 55

z 26. septembra 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 9. apríla 2015 a takto

rozhodol:

1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným

súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

2. Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na osobnú slobodu podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva na prezumpciu neviny zaručeného a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej

len „okresný súd“) č. k. z 1. augusta 2013 (ďalej aj „uznesenie okresného

súdu“), uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. z

26. septembra 2013 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 9. apríla 2015 (ďalej

aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu č. k.

2009 z 28. júla 2011 uznaný vinným zo spáchania dvoch zločinov lúpeže podľa § 188 ods. 1

a 2 písm. b) a c) v spojení s

a pokračujúceho obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 3

písm. b) v spojení s a

, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 14 rokov

nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia,

ochranný dohľad, ochranné opatrenie zhabanie veci a tiež povinnosť nahradiť poškodeným

spôsobenú škodu. Krajský súd uznesením č. k. 2057 z 25. októbra 2011

odvolanie proti rozsudku okresného súdu zamietol a Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) mal dovolanie sťažovateľa uznesením sp. zn.

z 21. marca 2012 odmietnuť. Podaním z 23. marca 2013 sťažovateľ žiadal okresný súd

o povolenie obnovy konania, tento návrh však okresný súd uznesením č. k. 44

z 1. augusta 2013 zamietol, pričom sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu krajský súd

zamietol uznesením č. k. 55 z 26. septembra 2013. Následne podané

dovolanie zo 16. februára 2015 najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 9. apríla 2015 odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti.

Sťažovateľ bližšie nezdôvodňuje, v čom mali byť ním označené práva porušené,

namieta len postupy okresného súdu a krajského súdu. Tie „nad rámec podaného návrhu

posudzovali jeho opodstatnenosť vo svetle obsahu ustanovenia § 394 ods. 1 Trestného

poriadku. Podľa právneho poriadku SR dôvody obnovy právoplatne ukončeného trestného

konania vymedzuje nielen v ustanovení , ale aj iné právne normy,

ustanovenie o organizácii Ústavného súdu SR a konaní pred

ním.

Poukazoval som, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu a tvrdil som, že môj

podaný návrh na obnovu konania mal byť posúdený v zmysle

a nie podľa .“.

V závere sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal v jeho veci takéto

rozhodnutie:

„1. Základné právo ods. podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2

, ako aj jeho právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 09. 04. 2015, Uznesením Krajského súdu Žilina sp. zn.

55 zo dňa 26. 09. 2013 a Uznesením Okresného súdu v Dolnom Kubíne sp. zn.

44 zo dňa 01. 08. 2013, porušené bolo.

2. Zrušuje sa Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 09. 04. 2015, Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. zo dňa 26. 09.

2013 a Uznesenie Okresného súdu v Dolnom Kubíne sp. zn. zo dňa 01. 08.

2013, a vec sa vracia Okresnému súdu v Dolnom Kubíne, aby v nej znovu konal a rozhodol.“

S poukazom na a zároveň

sťažovateľ požiadal aj o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom

z dôvodu, že sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská

republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) každý návrh

vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade

ide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

, , ).

2.1 K dôvodom nevyhovenia žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho

zástupcu v konaní pred ústavným súdom

Podľa zaužívanej praxe (napr. , ) môže ústavný súd

ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu (t. j. advokáta), ak taká

osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie

nároku na ochranu ústavnosti. Výnimkou sú prípady, v ktorých môže takéhoto zástupcu

ustanoviť Centrum právnej pomoci na základe o poskytovaní

právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi v znení neskorších predpisov. Všetky uvedené

predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť

splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti

o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť.

Aj keď sťažovateľove osobné pomery (predovšetkým skutočnosť, že sa nachádza

vo výkone trestu odňatia slobody) by mohli ustanovenie právneho zástupcu v konaní

odôvodňovať, ústavný súd dospel k záveru o zrejmej bezúspešnosti uplatňovania jeho práva

na ochranu ústavnosti, keďže preskúmaním obsahu sťažnosti (napriek nedostatkom

jej zákonom predpísaných náležitostí), ako aj uznesenia najvyššieho súdu zistil dostatok

dôvodov na jej odmietnutie, a to sčasti pre jej neprípustnosť a sčasti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť (k týmto záverom pozri bližšie bod 2.2.1 a 2.2.2 odôvodnenia tohto

uznesenia). Vzhľadom na to, že najmenej jeden z predpokladov ustanovenia právneho

zástupcu v konaní pred ústavným súdom splnený nebol, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie

právneho zástupcu ústavný súd nevyhovel (bod 1 výrokovej časti uznesenia).

2.2 K dôvodom odmietnutia sťažnosti

2.2.1 Ústavný súd zistil, že pod sp. zn. sa na ústavnom súde viedlo

konanie o sťažnosti sťažovateľa doručenej 27. decembra 2013 proti uzneseniu okresného súdu

a uzneseniu krajského súdu pre porušenie tých istých práv, ktorých porušenie namieta touto

sťažnosťou. V tejto veci ústavný súd rozhodol uznesením č. k. 13 z 25.

marca 2014 tak, že ju vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu pre nedostatok právomoci

ústavného súdu na konanie (bod 2.1 odôvodnenia uznesenia ústavného súdu) a vo vzťahu

k uzneseniu krajského súdu pre jej zjavnú neopodstatnenosť (bod 2.2 odôvodnenia uznesenia

ústavného súdu) odmietol. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosť

doručená ústavnému súdu 27. apríla 2015 sa týka totožných vecí (t. j. rovnakého uznesenia

okresného súdu a uznesenia krajského súdu, a zároveň totožných práv zaručených

a dohovorom) ako sťažnosť prerokovaná pod sp. zn. , a keďže o tej časti

sťažnosti už ústavný súd v minulosti konal a rozhodoval, ústavný súd sťažnosť proti

uzneseniu okresného súdu a uzneseniu krajského súdu odmietol ako neprípustnú podľa § 25

ods. 2 v spojení s .

2.2.2 Pokiaľ ide zvyšnú časť sťažnosti vzťahujúcu sa na uznesenie najvyššieho súdu,

ústavný súd dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti. S prihliadnutím na nedostatok

kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľa, ako aj na jeho žiadosť o ustanovenie

právneho zástupcu však ústavný súd pri ustálení tohto svojho záveru neprihliadal

na nedostatky zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti spočívajúce v absencii právnej

argumentácie týkajúcej sa namietaného porušenia v petite sťažnosti označených práv

zaručených , resp. dohovorom, ale sťažnosť vecne preskúmal, berúc na zreteľ najmä

doterajšiu rozhodovaciu prax ústavného súdu v obdobných prípadoch.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , ). V súvislosti so svojím ústavným

postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (podobne , ).

Podľa (a rovnako a 2 listiny) osobná sloboda sa

zaručuje. Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí ako právo každého na to, aby

sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy majúcej základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(), tak aj právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy predpokladajúci použitie ústavne súladne interpretovanej platnej

a účinnej normy na zistený stav veci. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Podľa dovolanie možno podať proti právoplatnému

rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní,

ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.

Podľa sa právoplatným rozhodnutím rozumie:

a) rozsudok a trestný rozkaz,

b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,

c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,

d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,

e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho

obvineného,

f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,

g) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok oddaný proti

rozhodnutiu podľa písmen a až g, alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe

riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.

Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie pre jeho neprípustnosť

dospejúc aplikáciou a k záveru, že z uvedených

a ani z iných ustanovení „nevyplýva prípustnosť dovolania proti

uzneseniu, ktorým súd rozhodol o návrhu na povolenie obnovy konania, resp. ktorým bolo

rozhodnuté o sťažnosti proti takémuto uzneseniu. Je tomu tak z toho dôvodu, že predmetné

rozhodnutie nie je rozhodnutím vo veci samej.

Ustanovenie bolo s účinnosťou od 1. septembra 2011

novelizované tak, že sa upravil okruh rozhodnutí, proti ktorým je prípustné dovolanie.

Spoločným znakom všetkých týchto rozhodnutí je, že ide o tzv. meritórne rozhodnutia, teda

rozhodnutia vo veci samej, ktorými sa trestného stíhanie obvineného končí ako celok.

Uvedená zmena odrážala dovtedy ustálenú rozhodovaciu prax

trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri uznesenie Najvyššieho

súdu SR zo 14. júna 2006, sp. zn. uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky číslo 2/2007 pod por. č. 19, str. 20 a nasl.),

podľa ktorej by odporovalo logickým zámerom zákona (), ak by

mimoriadnym opravným prostriedkom dovolaním bolo prípustné napadnúť aj iné

rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie nie vo veci samej, teda tie, ktorými bolo

rozhodnuté len o parciálnych otázkach, resp. o otázkach nadväzujúcich na meritórne

rozhodnutie. Takými sú z pohľadu celého trestného stíhania rozhodnutia upravujúce

procesný postup, pribratie do konania, uloženie pokuty a mnohé ďalšie. Tieto rozhodnutia

majú vlastný režim opravných prostriedkov, pokiaľ ich zákon vôbec pripúšťa.

Dovolanie, ako mimoriadny opravný prostriedok, má teda v trestnom procese

výnimočné postavenie a bolo by nelogické jeho osobitný štatút narúšať aj možnosťou

napadnúť tiež parciálne rozhodnutia, ktorých zákonnosť a dôvodnosť (aplikácia) je

posudzovaná napokon v celkovom kontexte pri rozhodovaní in meritum. Pripustenie

možnosti určitej parciálnosti dovolania by napokon so sebou prinieslo aj nezodpovedné

predlžovanie trestného stíhania, čo odporuje aj tendencii (ako vyplýva aj

z rôznych lehôt) trestné veci prerokovať a rozhodnúť v primeranej lehote (§ 2 ods. 6, ods. 7

).“.

Výpočet rozhodnutí, ktoré možno napadnúť dovolaním, uvedený v § 368 ods. 2

(v znení účinnom od 1. septembra 2011) je zákonným textom, a preto

je všeobecne záväzný. Tento zákonný text je tak predmetom jeho výkladu, a nie jeho

výsledkom. Gramatickým a teleologickým výkladom je možné dospieť k záveru, že uvedený

výpočet je taxatívny, a nie exemplifikatívny. Jeho rozsah preto nemožno výkladom

rozširovať ani zužovať (m. m. , )

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že najvyšší súd svoj právny záver

o neprípustnosti dovolania primerane odôvodnil, nie je arbitrárny, a preto je aj ústavne

udržateľný. K predmetnému právnemu záveru totiž možno dospieť aplikáciou a výkladom

ustanovenia a .

Ústavný súd pritom nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by možnosť porušenia

označených práv namietaným uznesením najvyššieho súdu naznačovali. Skutočnosť, že sa

sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že

by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny

výklad príslušného ustanovenia najvyšším súdom ako dovolacím súdom

takéto nedostatky nevykazuje.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,

že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať

za porušenie základného práva podľa alebo práva podľa

dohovoru (, ).

Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že medzi namietaným postupom

najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 9. apríla 2015 a obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa alebo práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základných práv zaručených čl. 17 ods. 2

a neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu

možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto aj zvyšnú časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo už bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015