Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 604/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Vajdom, Hviezdoslavovo

námestie 201, Námestovo, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa v spojení s ,

ods. 1 a a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Námestovo č. k. z 20. decembra 2012 a uznesením

Krajského súdu v Žiline č. k. z 31. októbra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2014

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj

„odporkyňa“), zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Vajdom, Hviezdoslavovo námestie 201,

Námestovo, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) v spojení s ,

a a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) č. k. 28

z 20. decembra 2012 a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k.

z 31. októbra 2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd platobným rozkazom č. k.

zo 17. júna 2011 (ďalej len „platobný rozkaz“) uložil sťažovateľke, aby

v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia zaplatila žalobkyni sumu 349,99 € so 6,5 % úrokom

z omeškania ročne počítaným od 14. novembra 2008 do zaplatenia alebo aby v tej istej

lehote podala proti platobnému rozkazu odôvodnený odpor, a tiež, aby žalobkyni

nahradila trovy konania v sume 20,50 €.

Sťažovateľka podala proti označenému platobnému rozkazu odpor z 9. decembra

2012 (ďalej len „odpor“), ktorý bol okresnému súdu doručený 10. decembra 2012. Okresný

súd uznesením č. k. z 20. decembra 2012 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu“) rozhodol o odmietnutí odporu podaného sťažovateľkou proti platobnému

rozkazu, čo po skutkovej stránke odôvodnil tým, že z údajov vyznačených na doručenke

o prevzatí doručovanej zásielky mal za preukázané, že sťažovateľka „... prevzala platobný

rozkaz do vlastných rúk dňa 22. 06. 2011“, na základe čoho dospel záveru, že sťažovateľka

podala odpor proti platobnému rozkazu po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty.

Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala

nedostatočnosť jeho riadneho odôvodnenia, pretože z neho nebolo zrejmé, na základe čoho

mal okresný súd za preukázané, že 22. júna 2011 prevzala platobný rozkaz, pričom tiež

uviedla, že platobný rozkaz okresného súdu jej nebol riadne doručený, a preto žiadala

uznesenie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

2

Krajský súd na odvolanie sťažovateľky uznesením č. k. 47

z 31. októbra 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“)

potvrdil uznesenie okresného súdu, pričom skonštatoval správnosť dôvodov uvedených

v jeho odôvodnení a na zdôraznenie jeho správnosti k odvolacím námietkam sťažovateľky

uviedol, že „... v odôvodnení rozhodnutia je uvedený presný dátum, kedy bol platobný

rozkaz prevzatý odporkyňou, ako aj dátum podaného odporu a z uvedeného je zrejmé,

že odporkyňa podala odpor oneskorene tak, ako je v rozhodnutí uvedené. Naviac na pokyn

odvolacieho súdu okresný súd vykonal dodatočne šetrenie prostredníctvom Slovenskej

pošty, a. s., Oblastného riaditeľstva v Žiline, ktorý doručoval oznámil, že šetrením na Pošte

bolo zistené, že zásielka určená pre adresáta

(t. č. ) bola dodaná dňa 22. 6. 2011 a zásielku si prevzal adresát osobne.

Odpor podaný odporkyňou proti platobnému rozkazu bol potom podaný skutočne

oneskorene po uplynutí zákonnej 15 dňovej lehoty.“.

Proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka podľa čl. 127

ods. 1 sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv v časti

relevantnej pre toto konanie odôvodňuje tým, že v konaní pred všeobecnými súdmi

„... spochybnila pravosť... podpisu na doručenke zo dňa 22. 06. 2011, navrhla... vykonať

znalecké dokazovanie znalcom z odboru grafológia... na preukázanie tohto... tvrdenia

a Okresný súd Námestovo a ani Krajský súd Žilina sa týmto mojím návrhom vôbec

nezaoberal, čím porušil moje právo na súdnu a inú právnu ochranu...“.

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Námetovo uznesením sp. zn. zo dňa 20. 12. 2012

a Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 47 zo dňa 31. 10. 2013 porušili

základné právo sťažovateľky... na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky v spojení s článkom 2 odsek 2, článkom 141 odsek 1 a článkom 152

ods. 4 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľke... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000, EUR...

Sťažovateľke... sa priznávajú trovy tohto konania v sume 284,08, EUR...“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa v spojení s , a

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

okresného súdu

Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného

súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa uvádza, že právomoc

ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

4

Proti uzneseniu okresného súdu, ktorý bol vo veci sťažovateľky súdom prvého

stupňa, bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý bol riadne využitý. Príslušným

súdom na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu označených práv bol

v odvolacom konaní krajský súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc

na prerokovanie sťažnosti v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu, a preto

sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa .

II.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa v spojení s , a

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

krajského súdu

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal opodstatnenosť predloženej

sťažnosti, t. j. posudzoval, či existuje relevantná príčinná súvislosť medzi napadnutým

uznesením krajského súdu potvrdzujúcim uznesenie okresného súdu a právami, porušenie

ktorých sťažovateľka v sťažnosti namieta, t. j. či nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na

spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

().

V zmysle ustanovení a dohovoru má účastník

súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,

právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými

a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne

významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka krajskému súdu predovšetkým vytýka

absenciu riadneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k ňou navrhovanému

znaleckému dokazovaniu, na účely preukázania jej tvrdenia, že podpis na doručenke

osvedčujúcej prevzatie zásielky s platobným rozkazom nie je jej vlastnoručným podpisom.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky opodstatnenosti sťažnosti. V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatuje,

že z obsahu odporu, ako aj odvolania proti uzneseniu okresného súdu nevyplýva, že by

sťažovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi označila, prípadne predložila dôkazný

prostriedok – znalecký posudok, ktorý by zároveň žiadala vykonať na účely preukázania

6

svojho tvrdenia o nesprávnom doručení zásielky, ktorou jej okresný súd doručoval platobný

rozkaz.

V prípade, ak sťažovateľka v okolnostiach danej veci krajskému súdu vytýka,

že nedostala z jeho strany primeranú odpoveď, vo vzťahu k ňou navrhovanému znaleckému

dokazovaniu ústavný súd uvádza, že jednou z podmienok pre takýto postup všeobecného

súdu je povinnosť účastníka konania navrhnúť vykonanie dôkazného prostriedku v konaní

pred súdom a navrhnutý dôkazný prostriedok aj dostatočným spôsobom identifikovať,

pretože povinnosť všeobecného súdu v sporovom súdnom konaní odôvodniť nevykonanie

určitého dôkazného prostriedku z povahy veci predpokladá predchádzajúci procesný návrh

účastníka konania na jeho vykonanie.

Z uvedeného potom vyplýva, že sťažovateľka bola z procesného hľadiska v konaní

pred všeobecnými súdmi v prvom rade povinná navrhnúť vykonanie konkrétneho

dôkazného prostriedku (znaleckého posudku) a keďže tak neučinila, potom jej požiadavke

špecifickej argumentačnej reakcie v odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu

v tomto smere chýba zmysluplný základ, čo zároveň vylučuje aj prípadné úvahy

o namietanom porušení ňou označených práv, pretože korelátom práva účastníka konania na

primerané odôvodnenie súdneho rozhodnutia je aj jeho procesná povinnosť uvádzať

dostatočne konkretizované návrhy, pretože primeranosť odôvodnenia rozhodnutia

všeobecného súdu možno posudzovať iba vo vzťahu k určitému špecifickému návrhu

účastníka konania.

Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že vo veci sťažovateľky nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky

na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd okrem dôvodov, na základe ktorých odmietol sťažnosť sťažovateľky, nad

rámec svojho rozhodnutia uvádza, že v danom prípade v súlade s jeho doterajšou

judikatúrou (, , , ,

) vzhľadom na to, čo je pre sťažovateľku „v hre“, ide o vec nižšej

významnosti (o tzv. bagateľnú vec), kde uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku

nie je považované za efektívne. Ak potom vylučuje

u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti

logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva.

Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do úvahy iba v

prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového

základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne. Vo veci sťažovateľky o takýto

výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu celkom zjavne nejde, pričom táto

skutočnosť by už sama osebe umožňovala odmietnutie sťažnosti ako zjavne

neopodstatnenej.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2015

8