Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 396/2015
PDF · 480.96 KB
No categories available
I. ÚS 396/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Agromaš, a. s., Švermova 2320,
Trebišov, zastúpenej advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, Podbrezovská 9710/34,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20
Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 39/2013
z 27. augusta 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Agromaš, a. s., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. decembra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Agromaš, a. s. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
na ochranu majetku podľa čl. 20 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 39/2013
z 27. augusta 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v právnom postavení žalobkyne
bola účastníčkou súdneho konania o neplatnosť kúpnej zmluvy.
Ako ďalej uvádza, «... Okresný súd Michalovce rozsudkom z 8. 3. 2011 č. k.
10 C 177/2006 287 určil, že kúpna zmluva uzavretá medzi predávajúcim SKP úpadcu
PD Agrokombinát Budkovce JUDr. Jozefom Vaškom a kupujúcim AGT, a. s. ohľadne
nehnuteľností zapísaných na LV č. kat. úz. je neplatná, pretože v čase
jej uzavretia 9. 5. 2006 už predávajúci nebol ich vlastníkom; tieto nehnuteľnosti totiž
nadobudol sťažovateľ na základe kúpnej zmluvy z 12. 4. 2005, ktorú príslušná správa
katastra zavkladovala v zmysle ust. § 133 ods. 2 OZ, takže sa aplikovala zásada, že nikto
nemôže na druhého previesť viac práv, než sám má...
Krajský súd v Košiciach na odvolanie SKP a AGT, a. s. uznesením z 25. 6. 2012
sp. zn. 6 Co 169/2011 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
s úpravou postúpiť vec krajskému súdu ako súdu konkurznému, pretože predmet sporu
súvisí s konkurzom úpadcu PD Agrokombinát Budkovce pri speňažovaní jeho majetku, do
ktorého SKP zahrnul aj predmetné pozemky, ktoré odpredal AGT, a. s. so súhlasom
konkurzného sudcu dňa 2. 5. 2006; konkurzný súd nevychádzal z uvedenej zásady „nemo
plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse habet“.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 20. 3. 2013 sp. zn. 10 Cbi 2/2012 potom žalobu
sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že ak sa skutočný vlastník voči SKP podľa § 19 ZKV
nedomohol vylúčenia predmetných nehnuteľností z konkurznej podstaty, svojej ochrany sa
už nemôže domôcť podľa iného právneho predpisu, teda ani podľa príslušných vlastníckych
žalôb v zmysle ust. § 123 a nasl. OZ; v tomto prípade súd povýšil súpis majetku vykonaný
2
SKP podľa jeho presvedčenia nad zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností,
vykonaný príslušným orgánom štátnej správy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 27. 8. 2014 sp. zn. 2 Obo 39/2013
na odvolanie sťažovateľa rozsudok krajského súdu potvrdil so záverom, že aj majetok
nepatriaci do vlastníctva úpadcu po jeho zapísaní do konkurznej podstaty SKP môže byť
speňažený predajom v prospech konkurzných veriteľov, ak vlastník takéhoto majetku
nedosiahne jeho vylúčenie z KP podľa § 19 ZKV, čím sa podľa neho prelamuje zásada
„nemo plus iuris“...».
3. S ohľadom na uvedené sa sťažovateľka domnieva, že chybným postupom
najvyššieho súdu (v dôsledku nesprávnej interpretácie hmotnoprávnych a procesnoprávnych
ustanovení pri aplikácii práva) došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces,
ako i k zásahu do jej práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu. Ako ďalej sťažovateľka konštatuje, «... konkurencia žaloby
vylučovacej podľa ZKV a určovacej podľa OZ je prípustná a rovnako naliehavý právny
záujem na určení osobe, ktorá nevyužila exindáciu, je daný. V konaní o vylučovacej žalobe
ide v skutočnosti o to, aby tretia osoba zabránila SKP získať „nový a ním vytvorený“ titul
iba podľa svojej úvahy zápis veci do KP na speňaženie takto „okupovanej veci“.
Ak vlastník veci excindačnú žalobu nevyužil, musí existovať zásadné námietka na to, aby mu
bol priznaný právny záujem na vydaní deklaratórneho rozsudku voči osobe, ktorá
svojvoľným zápisom alebo naň nadväzujúcim konaním získala prospech, úžitok či vec.
Podanie vylučovacej žaloby totiž nepostačuje na dosiahnutie komplexnej ochrany
vlastníckeho práva najmä u nehnuteľností, ktoré sú evidované v katastri nehnuteľností,
pretože excindačná žaloba nerieši zmenu zápisu v katastri nehnuteľností a disponovanie
s ňou, ale iba to, že sa tento majetok v konkurze nebude speňažovať...
Z uvedených dôvodov potom záver najvyššieho súdu, že v inom konaní nie je možné
zvrátiť postup a rozhodnutia vydané v konkurznom konaní ohľadne nehnuteľnosti zjavne
nepatriacej vlastnícky do konkurznej podstaty, čím sa prelamuje zásada „nemo plus
iuris...“, je záverom arbitrárnym a aj v rozpore s judikatúrou ústavného súdu, na ktorú
sťažovateľ v odvolaní poukázal a zároveň aj pripojil fotokópiu nálezu z 12. 2. 2013
sp. zn. III. ÚS 531/2012, ale s ktorým sa vôbec nevysporiadal, hoci ho ako námietku
sťažovateľa spomenul.».
4. S poukazom na rozhodovaciu prax ústavného súdu ďalej sťažovateľka poukazuje
na požiadavku riadneho odôvodnenia rozhodnutia ako jednu zo základných atribútov
spravodlivého procesu a dodáva, že «... Najvyšší súd Slovenskej republiky sa de facto
odmietol zaoberať námietkami sťažovateľa, že aj právny inštitút „zápisu veci do KP“ treba
prispôsobiť podobným inštitútom súkromného práva, na základe ktorých sa prevádza
/prechádza/ vlastnícke právo /kúpna zmluva a jej vklad do KN ap./, a to na základe ďalšieho
ústavného princípu proporcionality, a to aj napriek tomu, že rovnakú námietku sme vzniesli
v rámci odvolacieho konania aj voči napadnutému rozsudku krajského súdu. Preto právom
považujeme napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu za arbitrárne.».
5. Na základe už uvedenej argumentácie preto sťažovateľka navrhuje, aby ústavný
súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:
„a/ Základné právo AGROMAŠ, a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v spojení s právom na ochranu
majetku podľa čl. 20 ústavy a čl. 1 ods. 1 Protokolu 1 k dohovoru rozsudkom Najvyššieho
súdu SR z 27. 8. 2014 sp. zn. 2 Obo 39/2013 porušené bolo.
b/ Rozsudok Najvyššieho súdu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
c/ Najvyšší súd je povinný uhradiť AGROMAŠ, a. s. trovy právneho zastúpenia
v sume 340,88 eur odmena za dva úkony po 134 eur + 2 x 8,04 eur režijný paušál =
284,08 eur + 20 % DPH, t. j. 56,80 eur na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Eleny
Ľalíkovej v lehote do 1 mesiaca.“
6. V podaní doručenom ústavnému súdu 23. septembra 2015 sťažovateľka opakovane
poukazuje na dôvody podanej ústavnej sťažnosti a zdôrazňuje, že prišla „... o vlastníctvo
k nehnuteľnostiam iba na základe ich zapísania SKP do majetku úpadcu, voči ktorému...
nepodal údajne v hmotnoprávnej lehote vylučovaciu žalobu podľa § 19 ods. 2 ZKV
sťažovateľ ju považoval za procesnú lehotu a potom scudzením tohto majetku SKP
4
pod dohľadom konkurzného sudcu bez toho, že by zaň dostal nejakú náhradu“. Zároveň
ústavný súd žiada o prednostné prerokovanie sťažnosti a ústavnému súdu predkladá
fotografie mapujúce následné rozpredávanie majetku sťažovateľky.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo
slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto
práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Predmetom sťažovateľkinej sťažnosti je namietané porušenie označených práv
zaručených ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom (bod 1) rozsudkom najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Obo 39/2013 z 27. augusta 2014.
II.A K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
10. Sťažovateľka predovšetkým namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods.
1 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
12. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie jej základného
práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vydaním
napadnutého rozhodnutia zo strany najvyššieho súdu v odvolacom konaní v zásade
z dôvodov uvedených v bodoch 3 a 4.
13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
6
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
14. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutým rozhodnutím
najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená
právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba
posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím
o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 2 Obo 39/2013 z 27. augusta 2014 sú zlučiteľné
s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).
15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný
súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Cbi 2/2012 365 z 20. marca 2013
vo veci samej ako vecne správny, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia
vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených
právnych záverov, v zmysle ktorých odvolacie dôvody sťažovateľky neboli dané.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd konštatoval absenciu dôvodov
na možnosť odchýlenia sa od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení rozhodnutia
krajského súdu č. k. 10 Cbi 2/2012 365 z 20. marca 2013 a na zdôraznenie správnosti
preskúmavaného rozhodnutia krajského súdu vo veci samej uviedol:
«... predmetom odvolacieho konania je určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, uzavretej
medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade dňa 09. 06. 2006, predmetom ktorej boli
nehnuteľnosti špecifikované žalobcom v návrhu.
Z obsahu spisu sa zisťuje, že uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa
31. 01. 2000 sp. zn. 2 K 69/1995 bol na majetok dlžníka Poľnohospodárske družstvo
Agrokombinát Budkovce v likvidácii so sídlom v Budkovciach vyhlásený konkurz.
Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 14. 06. 2004 č. k. 2 K 69/1995 182
právoplatným dňa 13. 07. 2004 bol ustanovený za správcu konkurznej podstaty JUDr. Jozef
Vaško... Dňa 28. 02. 2005 bol správcom doplnený súpis konkurznej podstaty úpadcu
doručený Krajskému súdu v Košiciach dňa 01. 03. 2005, a to o sporné nehnuteľnosti, ktoré
v tom čase neboli evidované v katastri nehnuteľností a ktoré podľa názoru správcu boli
postavené úpadcom a nachádzali sa na bývalom hospodárskom dvore v .
V doplnení súpisu konkurznej podstaty bola uvedená poznámka, že na tento majetok si
uplatňuje vlastnícke právo subjekt FYTO, spoločnosť s ručením obmedzeným Michalovce
v likvidácii... Na základe opatrenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 K 69/1995 zo dňa
02. 05. 2006 bol vydaný súhlas s predajom predmetných nehnuteľností mimo dražby
a kúpnou zmluvou o predaji tejto konkurznej podstaty zo dňa 09. 05. 2006 bol uskutočnený
prevod predmetných nehnuteľností na žalovaného v 2. rade. FYTO, spoločnosť s ručením
obmedzeným Michalovce v likvidácii preukazovala vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam notárskou zápisnicou z 21. 03. 2005, ktorá obsahuje vyhlásenie tejto
spoločnosti o vydržaní uvedených nehnuteľností. Dňa 21. 03. 2005 FYTO, spoločnosť
s ručením obmedzeným Michalovce v likvidácii uzavrela so žalobcom kúpnu zmluvu, ktorej
predmetom boli v tomto konaní označené nehnuteľnosti a na základe návrhu na vklad,
vlastníckeho práva z 21. 03. 2005 Správa katastra Michalovce zapísala sporné
nehnuteľnosti na LV č. , katastrálne územie do vlastníctva žalobcu.
Konkurzný súd uložil spoločnosti FYTO, spoločnosť s ručením obmedzeným Michalovce
v likvidácii a následne aj žalobcovi uznesením zo dňa 01. 08. 2005 č. k. 2 K 69/1995 238
lehotu na podanie žaloby o vylúčenie označených nehnuteľností zo súpisu konkurznej
podstaty s poučením, že ak žaloba nebude podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu
zahrnutá oprávnene. Obidve spoločnosti podali vylučovacie žaloby, ani jedna z nich
8
nezaplatila súdny poplatok za návrh na začatie konania, preto konanie o vylúčenie veci
z konkurznej podstaty bolo zastavené vo vzťahu k žalobcovi uznesením zo dňa 06. 10. 2005
č. k. 11 Cbi 126/2005 10, ktoré nadobudlo právoplatnosť 08. 11. 2005.
Je nepochybné, že predmetná zmluva o predaji sporných nehnuteľností bola uzavretá
pri speňažení majetku v konkurze. Jej uzavretiu predchádzalo zapísanie sporných
nehnuteľností do súpisu konkurznej podstaty a opatrenie konkurzného súdu, ktorým dal
súhlas s predajom mimo dražby.»
16. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia následne s poukazom
na dikciu ustanovenia § 19 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) a jeho výklad konštatoval,
„... že za súčasť majetku konkurznej podstaty úpadcu sa považuje a speňaženiu v prospech
konkurzných veriteľov podlieha všetok majetok, ktorý správca konkurznej podstaty do jej
zoznamu zapísal a ktorý z tohto zoznamu nebol vylúčený. Nemusí ísť v takom prípade ani
o majetok vo vlastníctve úpadcu.
Zákon teda pri zapísaní veci do súpisu konkurznej podstaty zakladá vyvrátiteľnú
domnienku, že vec do konkurznej podstaty bola zapísaná správne a prelamuje zásadu podľa,
ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv než má sám.
Zvrátiť postup a rozhodnutia vydané v konkurznom konaní môžu jeho účastníci alebo
tretie osoby formou riadnych a mimoriadnych prostriedkov len v rámci konkurzného
konania, ktoré je tiež súdnym konaním a ako každé súdne konanie je konaním autonómnym,
čo znamená, že súdu (všeobecnému) v inom konaní neprináleží posudzovať správnosť
postupu a záverov súdu konajúceho v konkurze.
Vychádzajúc z uvedených špecifík konkurzného konania a skutkového zistenia, že
predmetná zmluva bola uzavretá pri speňažení konkurznej podstaty po tom, ako sporné
nehnuteľnosti boli zapísané do konkurznej podstaty a konkurzný súd dal súhlas na ich
predaj, ktorý postup a rozhodnutie v konkurznom konaní všeobecnému súdu v inom konaní
neprislúcha hodnotiť odvolací súd zhodne s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v obdobnej veci (sp. zn. 4 Obo 52/2009 a sp. zn. 3 Obo 53/2009) dospel k záveru,
že uvedené skutočnosti vylučujú, aby predmetná zmluva bola považovaná za neplatnú
z dôvodu uplatnenia vlastníckeho práva tretej osoby k predmetu zmluvy.“.
17. V nadväznosti na námietku sťažovateľky týkajúcu sa porušenia zásady zákonného
sudcu (z dôvodu, že o žalobe podľa názoru sťažovateľky mal rozhodovať príslušný okresný
súd tak, ako rozhodoval pôvodne) najvyšší súd poznamenal, že „... na konanie a
rozhodovanie vo veci, ktorá je vyvolaná alebo súvisí s konkurzným a vyrovnacím konaním
je príslušný súd, na ktorom predmetný konkurz prebieha. Ide o všetky konania, ktoré sa
dotýkajú konkurznej podstaty alebo s konkurznou podstatou súvisia... V danom prípade bol
konkurz vyhlásený dňa 31. 01. 2000 a konanie v predmetnej veci, ktorá s vyhláseným
konkurzom súvisí začalo dňa 27. 10. 2006. Z tohto dôvodu námietka žalobcu týkajúca sa
porušenia zásady zákonného sudcu /súdu/, pretože o podanej žalobe mal rozhodovať
príslušný okresný súd, nie je dôvodnou.“.
Zároveň najvyšší súd vo vzťahu k ďalším odvolacím dôvodom sťažovateľky dodal, že
„... súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Vyjadruje to aj znenie ustanovenia § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti
má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový
stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.
Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.
Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám
logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické
hľadiská. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť
rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti
postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci.
10
Odôvodnenie rozsudku by malo účastníkom konania dovoľovať posúdiť ako súd v ich veci
vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom
rozhodovaní vo veci samej.
Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v súlade s ust.
§ 157 ods. 2 OSP obsahuje všetky náležitosti kladené zákonom.
Súd prvého stupňa nariadil pojednávanie na 20. 03. 2013, žalobca prevzal termín
pojednávania v dostatočnom predstihu dňa 28. 02. 2013, z uvedeného je zrejmé, že
nariadenie pojednávania bolo v súlade s ust. § 115 ods. 1 a 2 OSP. Z obsahu spisu vyplýva,
že žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade v zastúpení sa pojednávania zúčastnili a žalobca
bol na pojednávaní neprítomný a svoju neprítomnosť neospravedlnil ani nepožiadal
o odročenie termínu pojednávania. Odvolací súd konštatuje, že nebol dôvod (v zmysle ust.
§ 119 OSP) na odročenie pojednávania súdu prvého stupňa dňa 20. 03. 2013.
S poukazom na to, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový a právny stav,
z ktorého vyvodil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, odvolací
súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.“.
18. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry
považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je
úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané
skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
19. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že najvyšší súd sa
odvolacími námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,
že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom
dokazovaní.
20. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Obo 39/2013 z 27. augusta 2014 sú zrozumiteľné a dostatočne logické,
vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem.
Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové právne závery,
konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe
vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani
povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že
nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
21. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že
obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)
nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.
právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
12
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
22. Na podporu správnosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd
poznamenáva, že za súčasť majetku konkurznej podstaty úpadcu sa považuje a speňaženiu
v prospech konkurzných veriteľov podlieha všetok majetok, ktorý správca konkurznej
podstaty do jej zoznamu zapísal a ktorý z tohto zoznamu nebol vylúčený, pričom v takomto
prípade nemusí ísť ani o majetok vo vlastníctve úpadcu. Zákon totiž pri zapísaní veci
do súpisu konkurznej podstaty zakladá vyvrátiteľnú domnienku, že vec do konkurznej
podstaty bola zapísaná správne.
Ústavný súd v kontexte zmienenej vyvrátiteľnej domnienky správnosti zápisu vecí
do súpisu konkurznej podstaty zdôrazňuje, že hoci krajský súd uložil obchodnej spoločnosti
FYTO, spoločnosť s ručením obmedzeným Michalovce v likvidácii, ako i sťažovateľke
uznesením č. k. 2 K 69/1995 238 z 1. augusta 2005 lehotu na podanie žaloby o vylúčenie
označených nehnuteľností zo súpisu konkurznej podstaty s poučením, že ak žaloba nebude
podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene a obe obchodné
spoločnosti vylučovacie žaloby podali, pre následné nezaplatenie súdnych poplatkov
za návrhy na začatie konania boli obe konania zastavené. V prípade sťažovateľky došlo
k zastaveniu konania o vylúčenie veci z konkurznej podstaty uznesením krajského súdu
č. k. 11 Cbi 126/2005 10 z 8. novembra 2005.
K otázke interpretácie toho času platného a účinného ustanovenia § 19 ods. 2 zákona
o konkurze a vyrovnaní ústavný súd dodáva, že právna domnienka, že vec je do súpisu
zahrnutá oprávnene, nastáva, iba ak ten, kto uplatňuje, že vec sa nemala do súpisu zaradiť,
nepodá v súdom určenej lehote proti správcovi vylučovaciu žalobu, hoci bol konkurzným
súdom poučený o tom, že vec bola zapísaná do súpisu, a o právnych dôsledkoch nepodania
žaloby.
Keďže však vo vzťahu k sťažovateľke, ako i vo vzťahu k spoločnosti FYTO,
spoločnosť s ručením obmedzeným Michalovce v likvidácii, predmetné uznesenie zo strany
konkurzného súdu vydané bolo a samotná sťažovateľka vlastným vedomým konaním
(spočívajúcim v nezaplatení súdneho poplatku za návrh na začatie konania) zapríčinila
zastavenie konania, právne dôsledky (vo forme „založenia“ právnej domnienky, že vec bola
do súpisu zahrnutá oprávnene) nastali.
Z dôvodu dodržania zákonného postupu zo strany konkurzného súdu (§ 19 ods. 2
zákona o konkurze a vyrovnaní) a nevyužitia oprávnenia sťažovateľky na podanie
vylučovacej žaloby ako základu pre následné vedenie konania o vylúčenie veci
z konkurznej podstaty nebolo preto na mieste posúdenie platnosti/neplatnosti kúpnej
zmluvy, ktorou správca konkurznej podstaty speňažil majetok vo vlastníctve osoby odlišnej
od úpadcu. Z dôvodu skutkových odlišností prípadu rovnako neobstojí ani argumentácia
sťažovateľky o potrebe zohľadnenia nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 531/2012
z 12. februára 2013 (ako i uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 421/20112 z 11. októbra
2012) pre dané posúdenie veci. V oboch rozhodnutiach bolo totiž interpretované
ustanovenie § 19 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní v odlišnej situácii (od posudzovanej
veci, pozn.), keď dotknutí sťažovatelia neboli poučení zo strany konkurzného súdu, že vec je
zahrnutá do súpisu, proti čomu je možné podať v súdom určenej lehote proti správcovi
vylučovaciu žalobu. V uvedených veciach tiež ústavný súd vyslovil, že ak vo vzťahu
k takejto (tretej, pozn.) osobe uznesenie nebolo vydané, právne dôsledky v zmysle tohto
ustanovenia nenastávajú, pričom nie je významné, z akého dôvodu takto konkurzný súd
nepostupoval. Sťažovateľka však takouto osobou nie je (pozri bližšie bod 22).
S ohľadom na uvedené najvyšší súd nepochybil, ak napadnutým rozhodnutím
rozsudok krajského súdu č. k. 10 Cbi 2/2012 365 z 20. marca 2013 (ktorým krajský súd
žalobu sťažovateľky o neplatnosť kúpnej zmluvy zamietol) vo veci samej potvrdil.
II.B K namietanému porušeniu čl. 20 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového
protokolu
23. Sťažovateľka súčasne namietala aj porušenie základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu
napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu.
14
24. Pretože sťažovateľka namietajúca tiež porušenie základného práva podľa čl. 20
ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu tieto porušenia oprela o dôvody
v podstate identické s tými, ktoré uviedla v súvislosti s namietanými porušeniami čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (časť II.A odôvodnenia), bolo potrebné odmietnuť
sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
25. Vzhľadom na to, že sťažovateľkina sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný
súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal (bod 5).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2015