Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 396/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Agromaš, a. s., Švermova 2320,

Trebišov, zastúpenej advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, Podbrezovská 9710/34,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , základného práva na ochranu majetku podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. augusta 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Agromaš, a. s., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. decembra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Agromaš, a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), základného práva

na ochranu majetku podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. augusta 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v právnom postavení žalobkyne

bola účastníčkou súdneho konania o neplatnosť kúpnej zmluvy.

Ako ďalej uvádza, «... Okresný súd Michalovce rozsudkom z 8. 3. 2011 č. k.

287 určil, že kúpna zmluva uzavretá medzi predávajúcim SKP úpadcu

PD Agrokombinát Budkovce JUDr. Jozefom Vaškom a kupujúcim AGT, a. s. ohľadne

nehnuteľností zapísaných na LV č. kat. úz. je neplatná, pretože v čase

jej uzavretia 9. 5. 2006 už predávajúci nebol ich vlastníkom; tieto nehnuteľnosti totiž

nadobudol sťažovateľ na základe kúpnej zmluvy z 12. 4. 2005, ktorú príslušná správa

katastra zavkladovala v zmysle ust. , takže sa aplikovala zásada, že nikto

nemôže na druhého previesť viac práv, než sám má...

Krajský súd v Košiciach na odvolanie SKP a AGT, a. s. uznesením z 25. 6. 2012

sp. zn. rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

s úpravou postúpiť vec krajskému súdu ako súdu konkurznému, pretože predmet sporu

súvisí s konkurzom úpadcu PD Agrokombinát Budkovce pri speňažovaní jeho majetku, do

ktorého SKP zahrnul aj predmetné pozemky, ktoré odpredal AGT, a. s. so súhlasom

konkurzného sudcu dňa 2. 5. 2006; konkurzný súd nevychádzal z uvedenej zásady „nemo

plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse habet“.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 20. 3. 2013 sp. zn. potom žalobu

sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že ak sa skutočný vlastník voči SKP podľa § 19 ZKV

nedomohol vylúčenia predmetných nehnuteľností z konkurznej podstaty, svojej ochrany sa

už nemôže domôcť podľa iného právneho predpisu, teda ani podľa príslušných vlastníckych

žalôb v zmysle ust. a nasl. ; v tomto prípade súd povýšil súpis majetku vykonaný

2

SKP podľa jeho presvedčenia nad zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností,

vykonaný príslušným orgánom štátnej správy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 27. 8. 2014 sp. zn.

na odvolanie sťažovateľa rozsudok krajského súdu potvrdil so záverom, že aj majetok

nepatriaci do vlastníctva úpadcu po jeho zapísaní do konkurznej podstaty SKP môže byť

speňažený predajom v prospech konkurzných veriteľov, ak vlastník takéhoto majetku

nedosiahne jeho vylúčenie z KP podľa § 19 ZKV, čím sa podľa neho prelamuje zásada

„nemo plus iuris“...».

3. S ohľadom na uvedené sa sťažovateľka domnieva, že chybným postupom

najvyššieho súdu (v dôsledku nesprávnej interpretácie hmotnoprávnych a procesnoprávnych

ustanovení pri aplikácii práva) došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces,

ako i k zásahu do jej práva vlastniť majetok podľa a

dodatkového protokolu. Ako ďalej sťažovateľka konštatuje, «... konkurencia žaloby

vylučovacej podľa ZKV a určovacej podľa je prípustná a rovnako naliehavý právny

záujem na určení osobe, ktorá nevyužila exindáciu, je daný. V konaní o vylučovacej žalobe

ide v skutočnosti o to, aby tretia osoba zabránila SKP získať „nový a ním vytvorený“ titul

iba podľa svojej úvahy zápis veci do KP na speňaženie takto „okupovanej veci“.

Ak vlastník veci excindačnú žalobu nevyužil, musí existovať zásadné námietka na to, aby mu

bol priznaný právny záujem na vydaní deklaratórneho rozsudku voči osobe, ktorá

svojvoľným zápisom alebo naň nadväzujúcim konaním získala prospech, úžitok či vec.

Podanie vylučovacej žaloby totiž nepostačuje na dosiahnutie komplexnej ochrany

vlastníckeho práva najmä u nehnuteľností, ktoré sú evidované v katastri nehnuteľností,

pretože excindačná žaloba nerieši zmenu zápisu v katastri nehnuteľností a disponovanie

s ňou, ale iba to, že sa tento majetok v konkurze nebude speňažovať...

Z uvedených dôvodov potom záver najvyššieho súdu, že v inom konaní nie je možné

zvrátiť postup a rozhodnutia vydané v konkurznom konaní ohľadne nehnuteľnosti zjavne

nepatriacej vlastnícky do konkurznej podstaty, čím sa prelamuje zásada „nemo plus

iuris...“, je záverom arbitrárnym a aj v rozpore s judikatúrou ústavného súdu, na ktorú

sťažovateľ v odvolaní poukázal a zároveň aj pripojil fotokópiu nálezu z 12. 2. 2013

sp. zn. , ale s ktorým sa vôbec nevysporiadal, hoci ho ako námietku

sťažovateľa spomenul.».

4. S poukazom na rozhodovaciu prax ústavného súdu ďalej sťažovateľka poukazuje

na požiadavku riadneho odôvodnenia rozhodnutia ako jednu zo základných atribútov

spravodlivého procesu a dodáva, že «... Najvyšší súd Slovenskej republiky sa de facto

odmietol zaoberať námietkami sťažovateľa, že aj právny inštitút „zápisu veci do KP“ treba

prispôsobiť podobným inštitútom súkromného práva, na základe ktorých sa prevádza

/prechádza/ vlastnícke právo /kúpna zmluva a jej vklad do KN ap./, a to na základe ďalšieho

ústavného princípu proporcionality, a to aj napriek tomu, že rovnakú námietku sme vzniesli

v rámci odvolacieho konania aj voči napadnutému rozsudku krajského súdu. Preto právom

považujeme napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu za arbitrárne.».

5. Na základe už uvedenej argumentácie preto sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„a/ Základné právo AGROMAŠ, a. s. na súdnu ochranu podľa

a na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v spojení s právom na ochranu

majetku podľa a Protokolu 1 k dohovoru rozsudkom Najvyššieho

súdu SR z 27. 8. 2014 sp. zn. porušené bolo.

b/ Rozsudok Najvyššieho súdu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

c/ Najvyšší súd je povinný uhradiť AGROMAŠ, a. s. trovy právneho zastúpenia

v sume 340,88 eur odmena za dva úkony po 134 eur + 2 x 8,04 eur režijný paušál =

284,08 eur + 20 % DPH, t. j. 56,80 eur na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Eleny

Ľalíkovej v lehote do 1 mesiaca.“

6. V podaní doručenom ústavnému súdu 23. septembra 2015 sťažovateľka opakovane

poukazuje na dôvody podanej ústavnej sťažnosti a zdôrazňuje, že prišla „... o vlastníctvo

k nehnuteľnostiam iba na základe ich zapísania SKP do majetku úpadcu, voči ktorému...

nepodal údajne v hmotnoprávnej lehote vylučovaciu žalobu podľa § 19 ods. 2 ZKV

sťažovateľ ju považoval za procesnú lehotu a potom scudzením tohto majetku SKP

4

pod dohľadom konkurzného sudcu bez toho, že by zaň dostal nejakú náhradu“. Zároveň

ústavný súd žiada o prednostné prerokovanie sťažnosti a ústavnému súdu predkladá

fotografie mapujúce následné rozpredávanie majetku sťažovateľky.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo

slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto

práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Predmetom sťažovateľkinej sťažnosti je namietané porušenie označených práv

zaručených , dohovorom a dodatkovým protokolom (bod 1) rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 27. augusta 2014.

II.A K namietanému porušeniu a dohovoru

10. Sťažovateľka predovšetkým namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods.

1 a práva na spravodlivý proces zaručeného dohovoru.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

12. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie jej základného

práva zaručeného (resp. práva podľa dohovoru) vydaním

napadnutého rozhodnutia zo strany najvyššieho súdu v odvolacom konaní v zásade

z dôvodov uvedených v bodoch 3 a 4.

13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

6

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

14. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (resp. práva podľa dohovoru) napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba

posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. z 27. augusta 2014 sú zlučiteľné

s označeným článkom (resp. dohovoru).

15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný

súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. z 20. marca 2013

vo veci samej ako vecne správny, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia

vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených

právnych záverov, v zmysle ktorých odvolacie dôvody sťažovateľky neboli dané.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd konštatoval absenciu dôvodov

na možnosť odchýlenia sa od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu

so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení rozhodnutia

krajského súdu č. k. z 20. marca 2013 a na zdôraznenie správnosti

preskúmavaného rozhodnutia krajského súdu vo veci samej uviedol:

«... predmetom odvolacieho konania je určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, uzavretej

medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade dňa 09. 06. 2006, predmetom ktorej boli

nehnuteľnosti špecifikované žalobcom v návrhu.

Z obsahu spisu sa zisťuje, že uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa

31. 01. 2000 sp. zn. bol na majetok dlžníka Poľnohospodárske družstvo

Agrokombinát Budkovce v likvidácii so sídlom v Budkovciach vyhlásený konkurz.

Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 14. 06. 2004 č. k. 182

právoplatným dňa 13. 07. 2004 bol ustanovený za správcu konkurznej podstaty JUDr. Jozef

Vaško... Dňa 28. 02. 2005 bol správcom doplnený súpis konkurznej podstaty úpadcu

doručený Krajskému súdu v Košiciach dňa 01. 03. 2005, a to o sporné nehnuteľnosti, ktoré

v tom čase neboli evidované v katastri nehnuteľností a ktoré podľa názoru správcu boli

postavené úpadcom a nachádzali sa na bývalom hospodárskom dvore v .

V doplnení súpisu konkurznej podstaty bola uvedená poznámka, že na tento majetok si

uplatňuje vlastnícke právo subjekt FYTO, spoločnosť s ručením obmedzeným Michalovce

v likvidácii... Na základe opatrenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa

02. 05. 2006 bol vydaný súhlas s predajom predmetných nehnuteľností mimo dražby

a kúpnou zmluvou o predaji tejto konkurznej podstaty zo dňa 09. 05. 2006 bol uskutočnený

prevod predmetných nehnuteľností na žalovaného v 2. rade. FYTO, spoločnosť s ručením

obmedzeným Michalovce v likvidácii preukazovala vlastnícke právo k sporným

nehnuteľnostiam notárskou zápisnicou z 21. 03. 2005, ktorá obsahuje vyhlásenie tejto

spoločnosti o vydržaní uvedených nehnuteľností. Dňa 21. 03. 2005 FYTO, spoločnosť

s ručením obmedzeným Michalovce v likvidácii uzavrela so žalobcom kúpnu zmluvu, ktorej

predmetom boli v tomto konaní označené nehnuteľnosti a na základe návrhu na vklad,

vlastníckeho práva z 21. 03. 2005 Správa katastra Michalovce zapísala sporné

nehnuteľnosti na LV č. , katastrálne územie do vlastníctva žalobcu.

Konkurzný súd uložil spoločnosti FYTO, spoločnosť s ručením obmedzeným Michalovce

v likvidácii a následne aj žalobcovi uznesením zo dňa 01. 08. 2005 č. k. 238

lehotu na podanie žaloby o vylúčenie označených nehnuteľností zo súpisu konkurznej

podstaty s poučením, že ak žaloba nebude podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu

zahrnutá oprávnene. Obidve spoločnosti podali vylučovacie žaloby, ani jedna z nich

8

nezaplatila súdny poplatok za návrh na začatie konania, preto konanie o vylúčenie veci

z konkurznej podstaty bolo zastavené vo vzťahu k žalobcovi uznesením zo dňa 06. 10. 2005

č. k. , ktoré nadobudlo právoplatnosť 08. 11. 2005.

Je nepochybné, že predmetná zmluva o predaji sporných nehnuteľností bola uzavretá

pri speňažení majetku v konkurze. Jej uzavretiu predchádzalo zapísanie sporných

nehnuteľností do súpisu konkurznej podstaty a opatrenie konkurzného súdu, ktorým dal

súhlas s predajom mimo dražby.»

16. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia následne s poukazom

na dikciu ustanovenia o konkurze a vyrovnaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) a jeho výklad konštatoval,

„... že za súčasť majetku konkurznej podstaty úpadcu sa považuje a speňaženiu v prospech

konkurzných veriteľov podlieha všetok majetok, ktorý správca konkurznej podstaty do jej

zoznamu zapísal a ktorý z tohto zoznamu nebol vylúčený. Nemusí ísť v takom prípade ani

o majetok vo vlastníctve úpadcu.

Zákon teda pri zapísaní veci do súpisu konkurznej podstaty zakladá vyvrátiteľnú

domnienku, že vec do konkurznej podstaty bola zapísaná správne a prelamuje zásadu podľa,

ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv než má sám.

Zvrátiť postup a rozhodnutia vydané v konkurznom konaní môžu jeho účastníci alebo

tretie osoby formou riadnych a mimoriadnych prostriedkov len v rámci konkurzného

konania, ktoré je tiež súdnym konaním a ako každé súdne konanie je konaním autonómnym,

čo znamená, že súdu (všeobecnému) v inom konaní neprináleží posudzovať správnosť

postupu a záverov súdu konajúceho v konkurze.

Vychádzajúc z uvedených špecifík konkurzného konania a skutkového zistenia, že

predmetná zmluva bola uzavretá pri speňažení konkurznej podstaty po tom, ako sporné

nehnuteľnosti boli zapísané do konkurznej podstaty a konkurzný súd dal súhlas na ich

predaj, ktorý postup a rozhodnutie v konkurznom konaní všeobecnému súdu v inom konaní

neprislúcha hodnotiť odvolací súd zhodne s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v obdobnej veci (sp. zn. a sp. zn. ) dospel k záveru,

že uvedené skutočnosti vylučujú, aby predmetná zmluva bola považovaná za neplatnú

z dôvodu uplatnenia vlastníckeho práva tretej osoby k predmetu zmluvy.“.

17. V nadväznosti na námietku sťažovateľky týkajúcu sa porušenia zásady zákonného

sudcu (z dôvodu, že o žalobe podľa názoru sťažovateľky mal rozhodovať príslušný okresný

súd tak, ako rozhodoval pôvodne) najvyšší súd poznamenal, že „... na konanie a

rozhodovanie vo veci, ktorá je vyvolaná alebo súvisí s konkurzným a vyrovnacím konaním

je príslušný súd, na ktorom predmetný konkurz prebieha. Ide o všetky konania, ktoré sa

dotýkajú konkurznej podstaty alebo s konkurznou podstatou súvisia... V danom prípade bol

konkurz vyhlásený dňa 31. 01. 2000 a konanie v predmetnej veci, ktorá s vyhláseným

konkurzom súvisí začalo dňa 27. 10. 2006. Z tohto dôvodu námietka žalobcu týkajúca sa

porušenia zásady zákonného sudcu /súdu/, pretože o podanej žalobe mal rozhodovať

príslušný okresný súd, nie je dôvodnou.“.

Zároveň najvyšší súd vo vzťahu k ďalším odvolacím dôvodom sťažovateľky dodal, že

„... súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Vyjadruje to aj znenie ustanovenia , podľa ktorého v odôvodnení

rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti

má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový

stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.

Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám

logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické

hľadiská. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť

rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti

postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci.

10

Odôvodnenie rozsudku by malo účastníkom konania dovoľovať posúdiť ako súd v ich veci

vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom

rozhodovaní vo veci samej.

Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v súlade s ust.

obsahuje všetky náležitosti kladené zákonom.

Súd prvého stupňa nariadil pojednávanie na 20. 03. 2013, žalobca prevzal termín

pojednávania v dostatočnom predstihu dňa 28. 02. 2013, z uvedeného je zrejmé, že

nariadenie pojednávania bolo v súlade s ust. a . Z obsahu spisu vyplýva,

že žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade v zastúpení sa pojednávania zúčastnili a žalobca

bol na pojednávaní neprítomný a svoju neprítomnosť neospravedlnil ani nepožiadal

o odročenie termínu pojednávania. Odvolací súd konštatuje, že nebol dôvod (v zmysle ust.

) na odročenie pojednávania súdu prvého stupňa dňa 20. 03. 2013.

S poukazom na to, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový a právny stav,

z ktorého vyvodil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, odvolací

súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa ust. a potvrdil.“.

18. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry

považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je

úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti (, ).

19. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že najvyšší súd sa

odvolacími námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní.

20. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. augusta 2014 sú zrozumiteľné a dostatočne logické,

vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem.

Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové právne závery,

konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani

povinný nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že

nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

21. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.

právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

12

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

22. Na podporu správnosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd

poznamenáva, že za súčasť majetku konkurznej podstaty úpadcu sa považuje a speňaženiu

v prospech konkurzných veriteľov podlieha všetok majetok, ktorý správca konkurznej

podstaty do jej zoznamu zapísal a ktorý z tohto zoznamu nebol vylúčený, pričom v takomto

prípade nemusí ísť ani o majetok vo vlastníctve úpadcu. Zákon totiž pri zapísaní veci

do súpisu konkurznej podstaty zakladá vyvrátiteľnú domnienku, že vec do konkurznej

podstaty bola zapísaná správne.

Ústavný súd v kontexte zmienenej vyvrátiteľnej domnienky správnosti zápisu vecí

do súpisu konkurznej podstaty zdôrazňuje, že hoci krajský súd uložil obchodnej spoločnosti

FYTO, spoločnosť s ručením obmedzeným Michalovce v likvidácii, ako i sťažovateľke

uznesením č. k. z 1. augusta 2005 lehotu na podanie žaloby o vylúčenie

označených nehnuteľností zo súpisu konkurznej podstaty s poučením, že ak žaloba nebude

podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene a obe obchodné

spoločnosti vylučovacie žaloby podali, pre následné nezaplatenie súdnych poplatkov

za návrhy na začatie konania boli obe konania zastavené. V prípade sťažovateľky došlo

k zastaveniu konania o vylúčenie veci z konkurznej podstaty uznesením krajského súdu

č. k. 10 z 8. novembra 2005.

K otázke interpretácie toho času platného a účinného ustanovenia § 19 ods. 2 zákona

o konkurze a vyrovnaní ústavný súd dodáva, že právna domnienka, že vec je do súpisu

zahrnutá oprávnene, nastáva, iba ak ten, kto uplatňuje, že vec sa nemala do súpisu zaradiť,

nepodá v súdom určenej lehote proti správcovi vylučovaciu žalobu, hoci bol konkurzným

súdom poučený o tom, že vec bola zapísaná do súpisu, a o právnych dôsledkoch nepodania

žaloby.

Keďže však vo vzťahu k sťažovateľke, ako i vo vzťahu k spoločnosti FYTO,

spoločnosť s ručením obmedzeným Michalovce v likvidácii, predmetné uznesenie zo strany

konkurzného súdu vydané bolo a samotná sťažovateľka vlastným vedomým konaním

(spočívajúcim v nezaplatení súdneho poplatku za návrh na začatie konania) zapríčinila

zastavenie konania, právne dôsledky (vo forme „založenia“ právnej domnienky, že vec bola

do súpisu zahrnutá oprávnene) nastali.

Z dôvodu dodržania zákonného postupu zo strany konkurzného súdu (§ 19 ods. 2

zákona o konkurze a vyrovnaní) a nevyužitia oprávnenia sťažovateľky na podanie

vylučovacej žaloby ako základu pre následné vedenie konania o vylúčenie veci

z konkurznej podstaty nebolo preto na mieste posúdenie platnosti/neplatnosti kúpnej

zmluvy, ktorou správca konkurznej podstaty speňažil majetok vo vlastníctve osoby odlišnej

od úpadcu. Z dôvodu skutkových odlišností prípadu rovnako neobstojí ani argumentácia

sťažovateľky o potrebe zohľadnenia nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 12. februára 2013 (ako i uznesenia ústavného súdu sp. zn. z 11. októbra

2012) pre dané posúdenie veci. V oboch rozhodnutiach bolo totiž interpretované

ustanovenie § 19 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní v odlišnej situácii (od posudzovanej

veci, pozn.), keď dotknutí sťažovatelia neboli poučení zo strany konkurzného súdu, že vec je

zahrnutá do súpisu, proti čomu je možné podať v súdom určenej lehote proti správcovi

vylučovaciu žalobu. V uvedených veciach tiež ústavný súd vyslovil, že ak vo vzťahu

k takejto (tretej, pozn.) osobe uznesenie nebolo vydané, právne dôsledky v zmysle tohto

ustanovenia nenastávajú, pričom nie je významné, z akého dôvodu takto konkurzný súd

nepostupoval. Sťažovateľka však takouto osobou nie je (pozri bližšie bod 22).

S ohľadom na uvedené najvyšší súd nepochybil, ak napadnutým rozhodnutím

rozsudok krajského súdu č. k. z 20. marca 2013 (ktorým krajský súd

žalobu sťažovateľky o neplatnosť kúpnej zmluvy zamietol) vo veci samej potvrdil.

II.B K namietanému porušeniu a dodatkového

protokolu

23. Sťažovateľka súčasne namietala aj porušenie základného práva vlastniť majetok

podľa a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu.

14

24. Pretože sťažovateľka namietajúca tiež porušenie základného práva podľa čl. 20

a práva podľa dodatkového protokolu tieto porušenia oprela o dôvody

v podstate identické s tými, ktoré uviedla v súvislosti s namietanými porušeniami čl. 46

ods. 1 a dohovoru (časť II.A odôvodnenia), bolo potrebné odmietnuť

sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

25. Vzhľadom na to, že sťažovateľkina sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný

súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal (bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015