Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 659/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátkou Mgr. Máriou Kolíkovou, Advokátska

kancelária Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3 a a práv podľa a a 2

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. 377 z 5. mája 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3 a (ďalej len „“) a práv podľa

ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

377 z 5. mája 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil

rozsudok Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 355

zo 7. októbra 2014 o zverení maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti oboch

rodičov.

3. Sťažovateľka namieta porušenie ústavných práv napadnutým rozsudkom krajského

súdu predovšetkým z týchto dôvodov: (i) o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku

rozhodoval podľa sťažovateľky nezákonný senát, pretože došlo k porušeniu rozvrhu práce

krajského súdu, (ii) krajský súd rozhodol arbitrárne z dôvodu nevysporiadania sa

so zásadnou podmienkou znaleckého posudku pre zverenie maloletej do striedavej osobnej

starostlivosti, (iii) v súdnom konaní ako celku došlo k nerešpektovaniu záväzného právneho

názoru podľa , (iv) všeobecné súdy nezisťovali

skutočný stav potrebný pre spravodlivé určenie vyživovacej povinnosti, (v) všeobecné súdy

zaujali neodôvodnene negatívny postoj k sťažovateľke.

4. Sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti upozornila a listinným dôkazom doložila, že

26. júna 2015 podala cestou okresného súdu proti napadnutému rozsudku krajského súdu

dovolanie, o ktorom nebolo v čase podania sťažnosti ústavnému súdu rozhodnuté.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že jej základné práva

podľa , a 4, , a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru boli napadnutým rozsudkom krajského súdu

porušené, ďalej aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudkom a vec vrátil krajskému súdu na

ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal úhradu trov konania.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

2

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

III.

7. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

8. Z princípu subsidiarity vyplýva, že ústavný súd poskytuje ochranu základným

právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že

všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

ochrana základných práva a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom

a upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (porov. , ).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť (porov. ,

).

9. Na základe priložených listinných dôkazov k sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka

podala cestou okresného súdu dňa 26. júna 2015 dovolanie proti napadnutému rozsudku

krajského súdu. O podanom dovolaní je oprávnený rozhodnúť Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

10. V zmysle popísaných konklúzií možno uzavrieť, že právny poriadok Slovenskej

republiky poskytuje sťažovateľke účinný právny prostriedok ochrany jej základných práv

a slobôd, ktorý aj využila (t. j. podala dovolanie), pričom vo veci dosiaľ nebolo najvyšším

súdom o dovolaní právoplatne rozhodnuté. Inak povedané, v tejto chvíli sa sťažnosť podaná

ústavnému súdu javí byť predčasne podaná, keďže existuje iný orgán verejnej moci

(najvyšší súd) oprávnený poskytnúť ochranu sťažovateľkiným právam a slobodám.

11. Posudzujúc sťažnosť sťažovateľky, ústavný súd uzatvára, že prijatím sťažnosti na

ďalšie konanie by došlo k vzniku ústavne neakceptovateľného stavu, keď by v zásade

o rovnakej veci rozhodovali paralelne viaceré orgány súdneho typu – najvyšší súd a ústavný

súd (porov. mutatis mutandis , , ,

, ). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte

neaprobovateľný, pretože by mohol viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci, čo by

malo negatívne (a len obťažne odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí

integrálnu súčasť princípov právneho štátu.

12. Reflektujúc takto pertraktované závery, ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25

ods. 2 v spojení s pre neprípustnosť.

4

13. Ako addendum ústavný súd zdôrazňuje právny názor, ktorý opakovane vo svojej

judikatúre vyslovil (akcentujúc pritom závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, najmä

jeho body 51, 53, 54), a podľa ktorého, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu

o dovolaní, bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za

zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (t. j. napadnutému

rozsudku) krajského súdu (porov. napr. , ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015