Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 497/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , miesto podnikania

, zastúpeného advokátom JUDr. Rudolfom Manikom, PhD., MBA, MHA,

advokátska kancelária ADVOKÁT s. r. o., Masarykova 2, Košice, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 3. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2015

doručená sťažnosť , miesto podnikania (ďalej

len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 3. marca 2015.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že na základe rozhodnutia mesta mal

umiestnené dve reklamné zariadenia na pozemku v katastrálnom území . Prvýkrát

mu povolenie na ich umiestnenie bolo udelené rozhodnutím zo 16. októbra 2002 na dobu

troch rokov a následne mu boli povolenia opätovne udeľované, naposledy 4. decembra 2008

na obdobie do 31. decembra 2011. Pred skončením uvedenej lehoty požiadal sťažovateľ

14. novembra 2011 mesto o predĺženie platnosti povolenia predmetných

reklamných zariadení, ale mesto tentokrát rozhodnutím č. SÚ /Rá

z 26. februára 2013 jeho žiadosť zamietlo.

Sťažovateľ sa voči zamietavému rozhodnutiu mesta odvolal na Obvodnom

úrade Prešov, ktorý rozhodnutím č. ObÚ PO OVBP 2013/419/1752/ŠSS KAM

z 15. mája 2013 jeho odvolanie zamietol a potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu.

Sťažovateľ podal v zákonnej lehote na Krajskom súde v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu o odvolaní. Krajský

súd rozsudkom č. k. z 26. novembra 2011 jeho žalobu zamietol. Na základe

odvolania proti rozhodnutiu krajského súdu rozhodoval vo veci najvyšší súd tak, že

rozsudkom sp. zn. z 3. marca 2015 potvrdil napadnutý rozsudok krajského

súdu.

Sťažovateľ na podporu svojho tvrdenia o porušení svojich takto argumentuje:

«Najvyšší súd SR sa stotožnil s názorom oboch stupňov rozhodujúcich správnych

orgánov a krajského súdu, že v konaní správneho orgánu Mesta , mali byť

dotknutými orgánmi Krajský úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Prešove

a Krajské riaditeľstvo Policajného zboru, krajský dopravný inšpektorát Prešov, pričom oba

tieto orgány vydali nesúhlasné stanovisko s umiestnením reklamných zariadení a preto,

na základe týchto stanovísk bola žiadosť sťažovateľa zamietnutá.

Najvyšší súd SR dospel k záveru, že správny orgán v konaní postupoval v súlade

so stavebným zákonom a v súčinnosti s dotknutými orgánmi, chrániacimi záujmy podľa

osobitných predpisov (cestný zákon) a považoval za rozhodujúce nesúhlasné stanovisko

Krajského úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Prešove, ktorý bol

dotknutým orgánom v zmysle o organizácii

štátnej správy na úseku cestnej dopravy a pozemných komunikácií a o zmene a doplnení

niektorých zákonov a Krajského riaditeľstva Policajného zboru, krajského dopravného

inšpektorátu, ktorý bol dotknutým orgánom v zmysle ,

§ 2 ods. 1 písm. j) zákona o Policajnom zbore, chrániacim verejný záujem, život, zdravie

a majetok na úseku bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky.

Najvyšší súd SR ďalej tvrdí, že „záväzné stanoviská dotknutých orgánov verejnej

správy sú vydávané na základe zákonom povolenej voľnej úvahy správneho orgánu.

V danom prípade ide o podkladové rozhodnutia, ktoré sú záväzné pre stavebný úrad (§

140b ods. 1 stavebného zákona), ktorý z nich musí v stavebnom konaní vychádzať.“

Najvyšší súd SR nakoniec tvrdí, že žalobca sa názorom, že konanie o predĺžení

platnosti povolenia reklamných zariadení sa má riadiť nie stavebným zákonom, ale

správnym poriadkom, snaží obísť ustanovenia stavebného zákona a vylúčiť v konaní záväzné

stanoviská dotknutých orgánov.

Tieto názory Najvyššieho súdu SR. odôvodňujúce rozhodnutie, považujeme

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, účinky interpretácie a vyvodené závery majú

za následok porušenie našich základných práv a slobôd, dôvody, na ktorých je založené

súdne rozhodnutie, popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky.

Namietaný rozsudok najvyššieho súdu, ktorý sa s rozsudkom krajského súdu

stotožnil, má znaky arbitrárnosti z dôvodu nerešpektovania relevantných zákonných noriem

a odklonu od ustálenej judikatúry...

Podľa názoru sťažovateľa, žiadosť o predĺženie platnosti povolenia reklamných

zariadení bola zamietnutá na základe stanovísk orgánov, ktoré neboli vecne príslušné sa

do konania o predĺžení platnosti povolenia reklamných zariadení vyjadrovať. Okrem toho

tieto orgány vo svojich vyjadreniach neuviedli žiadne relevantné skutočnosti, na základe

ktorých by bolo dôvodné zamietnuť žiadosť o predĺženie platnosti povolenia reklamných

zariadení a svoje tvrdenia uvádzané v stanoviskách žiadnym spôsobom neodôvodnili...

Krajské riaditeľstvo policajného zboru, krajský dopravný inšpektorát nie je

dotknutým orgánom v zmysle § 140a ods. 1 písm. a) stavebného zákona, pretože žiadny

osobitný predpis neupravuje žiadne konanie, ktoré by malo byť súčasťou konania o povolení

reklamných zariadení podľa stavebného zákona, ani zo žiadneho osobitného predpisu

nevyplýva, že by mal tento orgán vydávať záväzné stanoviská do konaní vo veci povolenia

reklamných zariadení. Skutočnosť, že policajný zbor dohliada na bezpečnosť a plynulosť

cestnej premávky a spolupôsobí pri jej riadení, nemá žiadny súvis s umiestnením

reklamných zariadení mimo pozemnej komunikácie ani so správnym konaním, v ktorom sú

reklamné zariadenia povoľované. Žiadny správny orgán pri rozhodovaní nemôže vychádzať

zo stanoviska, vydaného orgánom, ktorý nemal vecnú príslušnosť na vydanie takého

stanoviska ani ho nevedel oprieť o úpravu v právnom predpise.

Podľa o pozemných komunikáciách (cestný zákon)

v znení neskorších predpisov, na diaľniciach, cestách pre motorové vozidlá

a medzinárodných cestných ťahoch a v ich ochranných pásmach okrem odpočívadiel je

zakázané umiestňovať reklamné, informačné a propagačné zariadenia

Podľa §11 ods. 1 cestného zákona, „na ochranu diaľnic, ciest a miestnych

komunikácií a premávky mi nich mimo súvislé zastavaného územia slúžia cestné ochranné

pásma.“

Cestný zákon vydanie záväzného stanoviska v zmysle § 140b stavebného zákona

upravuje v ust. § 11 ods. 2 cestného zákona, podľa ktorého v cestných ochranných pásmach

je zakázaná alebo obmedzená činnosť, ktorá by mohla ohroziť diaľnice, cesty alebo miestne

komunikácie alebo premávku na nich; príslušný cestný správny orgán povoľuje

v odôvodnených prípadoch výnimky z tohto zákazu alebo obmedzenia záväzným

stanoviskom.

Predmetné reklamné zariadenia sa nachádzajú v zastavanom území obce, v ktorom

sa v zmysle § 11 ods. 1 cestného zákona ochranné pásma nezriaďujú, nenachádzajú sa

na diaľnici, ceste pre motorové vozidlá ani medzinárodnom cestnom ťahu a preto cestný

správny orgán Krajský úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Prešove

nedisponoval právomocou vydať záväzné stanovisko ani nemal byť dotknutým orgánom

v konaní o povolení predmetných reklamných zariadení...

Čiže cestný zákon presne upravuje, na akých miestach nemožno povoliť reklamné

zariadenia... napr. na križovatke a v rozhľadovom poli vodiča na križovatke (§ 8 ods. 12

) alebo na ceste a na mieste pri ceste ( Z. z);

ináč je stavebný úrad povinný reklamné zariadenia povoliť; ak by ich nepovolil na mieste,

kde to zákon nezakazuje, nebolo by to na základe voľnej úvahy správneho orgánu, ale

svojvôle, nesúladnej so zákonom ani SR ( Každý môže konať, čo nie je

zákonom zakázané...). Ak žiadateľ splní podmienky dané zákonom, správny orgán nemôže

nepovoliť reklamné zariadenia. Preto právne predpisy tieto podmienky uvádzajú. Správny

orgán nemá možnosť voľnej úvahy nad rámec zákona, musí konať takým spôsobom, ako

zákon vyžaduje, čo zabraňuje jeho svojvôli a šikanovaniu žiadateľa.

Úvaha súdu nemôže byť neobmedzenou voľnou úvahou, záver súdu musí byť opretý

o dostatočné právne argumenty, musí zodpovedať platnému právu a pri jeho výklade

a aplikácii musí súd postupovať spôsobom, ktorý je konformný s ústavnou garanciou práv.

Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka

na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada

s námietkami účastníka. Záver súdu musí vychádzať z vykonaných dôkazov, nielen

z akceptovania nepodložených tvrdení žalovaného.

Čo sa týka umiestnenia reklamných zariadení v križovatke krajský súd neskúmal

vec podrobne, nevykonal dôkazy, iba akceptoval tvrdenia žalovaného, tvrdil, že je mu

„zrejmé, že ide o križovatku tak, ako je definovaná v Cestnom zákone“ (hoci križovatka v

cestnom zákone definovaná nie je; jej všeobecná definícia je v o

cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov)

a Najvyšší súd SR sa stotožnil s tvrdením krajského súdu bez toho aby ktorýkoľvek súd alebo

správny orgán, ktorý o veci rozhodoval, dal vec posúdiť napr. znalcovi v príslušnom odbore

(či sú predmetné reklamné zariadenia v križovatke alebo rozhľadovom poli: Križovatka je

miesto, kde sa pozemné komunikácie v pôdorysnom priemete pretínajú alebo stýkajú

a aspoň dve z nich sú navzájom prepojené (čl. 8.11 STN 73 6100 Názvoslovie pozemných

komunikácií). Hranica križovatky je čiara spájajúca krajné body priečnych rezov

križujúcich sa komunikácií v mieste, kde sa mení ich pôvodný priečny rez na konštrukčné

usporiadanie križovatky (čl. 8.11 a 8.47 STN 73 6100 Názvoslovie pozemných komunikácií).

Odvolací súd napriek tomu, že súd prvého stupňa rozhodol v rozpore s iným

právoplatným rozsudkom iného súdu, čím vec nesprávne právne posúdil, nezrušil jeho

rozhodnutie. Vysvetlením pojmu záväzné stanovisko v konaní stavebného úradu

a oprávnenosťou dotknutých orgánov podávať záväzné stanoviská v konaní sa zaoberá napr.

Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku č. , Najvyšší súd SR v rozsudku č.

, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. 58

alebo Krajský súd v Košiciach v rozsudku č. 39.

Konanie o predĺžení platnosti povolenia reklamných zariadení nebolo ako druh

konania zadefinované ani procesné upravené stavebným zákonom. Nejde v ňom

o povoľovanie nových reklamných zariadení, ktoré sa procesné riadilo, v súlade s § 73

stavebného zákona, ustanoveniami oddielu 4 stavebného zákona. Konanie o predĺžení

platnosti povolenia, keďže nie je upravené v stavebnom zákone, malo byť procesné vedené

podľa ustanovení správneho poriadku (§ 18, § 19, § 21, § 27, § 46, § 47 správneho

poriadku); výsledkom procesu v prípade predĺženia platnosti povolenia je nepomenované

rozhodnutie o predĺžení platnosti povolenia pôvodného rozhodnutia (viď § 140 stavebného

zákona, podľa ktorého ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa

tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.). Aj samotné označenie tohto konania

„o predĺžení platnosti povolenia reklamných zariadení“ ako aj forma konania boli iba

vytvorené správnymi orgánmi, keďže stavebný zákon ho neupravuje a prax si vyžiadala

potrebu predlžovať dobu trvania reklamných zariadení. Keďže sú to jestvujúce reklamné

zariadenia, ktoré už komplexne povolené boli a nedošlo k žiadnej zmene na nich, v prostredí

a okolí reklamných zariadení ani k žiadnej podstatnej zmene zákona, nemožno ich

povoľovať ako nové reklamné zariadenia s novými vyjadreniami. Stavebný zákon až

s účinnosťou od 02.01.2015 pozná pojem „zmena doby trvania reklamnej stavby“ (§ 67

ods. 4) a podľa názoru Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR v konaní

o zmene doby trvania dočasnej stavby stavebný úrad posudzuje len doklady, ktoré

stavebníka oprávňujú predĺžiť dobu trvania stavby.

Odhliadnuc od tohto názoru, že konanie o predĺžení platnosti povolenia reklamných

zariadení nemalo byť vedené podľa ustanovení stavebného zákona, sme už v žalobe

konštatovali, že ani v konám o povolení reklamných zariadení, vedených podľa ustanovení

stavebného zákona, nemali byť Krajské riaditeľstvo policajného zboru, krajský dopravný

inšpektorát ani Krajský úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Prešove

dotknutým orgánom, nemali vydávať záväzné stanoviská a teda nebol dôvod, aby z nich

stavebný úrad pri rozhodovaní vychádzal.»

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje aby ústavný súd

po predbežnom prerokovaní veci prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v konaní

vo veci prijal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa , , miesto

podnikania , na súdnu ochranu zaručené

Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 03.03.2015porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

03.03.2015 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi , , miesto podnikania

, priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 296,44 € za 2

úkony právnej pomoci á 139,83 € + 2 x režijný paušál á 8,39 €, ktoré je Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené jeho

základné práva označené v petite sťažnosti, zaručené a dohovorom, nepreukázal

však dôkazy o porušení základných práv a slobôd, a preto je jeho sťažnosť aj zjavne

neopodstatnená.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V rámci predbežného prerokovania veci ústavný súd po preskúmaní sťažnosti

konštatuje, že podanie sťažovateľa neobsahuje zákonom predpísané náležitosti.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca.

Podľa k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ (okrem splnomocnenia) v prílohe nedoručil

žiadne písomné podklady.

Ústavný súd v nadväznosti na to pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných

náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej

povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred

ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd

posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS

409/04, , , a iné).

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta

vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať

advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj

prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Vzhľadom na to, že sťažnosť nespĺňa zákonom predpísané náležitosti, v kontexte

toho, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, a preto má mať

vedomosť o potrebe splnenia zákonom predpísaných náležitostí, ústavný súd jeho sťažnosť

odmietol podľa z dôvodu nesplnenia zákonom

predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015