Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 497/2015
PDF · 415.21 KB
No categories available
III. ÚS 497/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , miesto podnikania
, zastúpeného advokátom JUDr. Rudolfom Manikom, PhD., MBA, MHA,
advokátska kancelária ADVOKÁT s. r. o., Masarykova 2, Košice, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Sžo/16/2014 z 3. marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2015
doručená sťažnosť , miesto podnikania (ďalej
len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Sžo/16/2014 z 3. marca 2015.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že na základe rozhodnutia mesta mal
umiestnené dve reklamné zariadenia na pozemku v katastrálnom území . Prvýkrát
mu povolenie na ich umiestnenie bolo udelené rozhodnutím zo 16. októbra 2002 na dobu
troch rokov a následne mu boli povolenia opätovne udeľované, naposledy 4. decembra 2008
na obdobie do 31. decembra 2011. Pred skončením uvedenej lehoty požiadal sťažovateľ
14. novembra 2011 mesto o predĺženie platnosti povolenia predmetných
reklamných zariadení, ale mesto tentokrát rozhodnutím č. SÚ 113/2859/2013/Rá
z 26. februára 2013 jeho žiadosť zamietlo.
Sťažovateľ sa voči zamietavému rozhodnutiu mesta odvolal na Obvodnom
úrade Prešov, ktorý rozhodnutím č. ObÚ PO OVBP 2013/419/1752/ŠSS KAM
z 15. mája 2013 jeho odvolanie zamietol a potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu.
Sťažovateľ podal v zákonnej lehote na Krajskom súde v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu o odvolaní. Krajský
súd rozsudkom č. k. 1 S/27/2013 93 z 26. novembra 2011 jeho žalobu zamietol. Na základe
odvolania proti rozhodnutiu krajského súdu rozhodoval vo veci najvyšší súd tak, že
rozsudkom sp. zn. 3 Sžo/16/2014 z 3. marca 2015 potvrdil napadnutý rozsudok krajského
súdu.
Sťažovateľ na podporu svojho tvrdenia o porušení svojich takto argumentuje:
«Najvyšší súd SR sa stotožnil s názorom oboch stupňov rozhodujúcich správnych
orgánov a krajského súdu, že v konaní správneho orgánu Mesta , mali byť
dotknutými orgánmi Krajský úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Prešove
a Krajské riaditeľstvo Policajného zboru, krajský dopravný inšpektorát Prešov, pričom oba
tieto orgány vydali nesúhlasné stanovisko s umiestnením reklamných zariadení a preto,
na základe týchto stanovísk bola žiadosť sťažovateľa zamietnutá.
Najvyšší súd SR dospel k záveru, že správny orgán v konaní postupoval v súlade
so stavebným zákonom a v súčinnosti s dotknutými orgánmi, chrániacimi záujmy podľa
osobitných predpisov (cestný zákon) a považoval za rozhodujúce nesúhlasné stanovisko
Krajského úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Prešove, ktorý bol
dotknutým orgánom v zmysle § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 534/2003 Z. z. o organizácii
štátnej správy na úseku cestnej dopravy a pozemných komunikácií a o zmene a doplnení
niektorých zákonov a Krajského riaditeľstva Policajného zboru, krajského dopravného
inšpektorátu, ktorý bol dotknutým orgánom v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z.,
§ 2 ods. 1 písm. j) zákona o Policajnom zbore, chrániacim verejný záujem, život, zdravie
a majetok na úseku bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky.
Najvyšší súd SR ďalej tvrdí, že „záväzné stanoviská dotknutých orgánov verejnej
správy sú vydávané na základe zákonom povolenej voľnej úvahy správneho orgánu.
V danom prípade ide o podkladové rozhodnutia, ktoré sú záväzné pre stavebný úrad (§
140b ods. 1 stavebného zákona), ktorý z nich musí v stavebnom konaní vychádzať.“
Najvyšší súd SR nakoniec tvrdí, že žalobca sa názorom, že konanie o predĺžení
platnosti povolenia reklamných zariadení sa má riadiť nie stavebným zákonom, ale
správnym poriadkom, snaží obísť ustanovenia stavebného zákona a vylúčiť v konaní záväzné
stanoviská dotknutých orgánov.
Tieto názory Najvyššieho súdu SR. odôvodňujúce rozhodnutie, považujeme
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, účinky interpretácie a vyvodené závery majú
za následok porušenie našich základných práv a slobôd, dôvody, na ktorých je založené
súdne rozhodnutie, popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky.
Namietaný rozsudok najvyššieho súdu, ktorý sa s rozsudkom krajského súdu
stotožnil, má znaky arbitrárnosti z dôvodu nerešpektovania relevantných zákonných noriem
a odklonu od ustálenej judikatúry...
Podľa názoru sťažovateľa, žiadosť o predĺženie platnosti povolenia reklamných
zariadení bola zamietnutá na základe stanovísk orgánov, ktoré neboli vecne príslušné sa
do konania o predĺžení platnosti povolenia reklamných zariadení vyjadrovať. Okrem toho
tieto orgány vo svojich vyjadreniach neuviedli žiadne relevantné skutočnosti, na základe
ktorých by bolo dôvodné zamietnuť žiadosť o predĺženie platnosti povolenia reklamných
zariadení a svoje tvrdenia uvádzané v stanoviskách žiadnym spôsobom neodôvodnili...
Krajské riaditeľstvo policajného zboru, krajský dopravný inšpektorát nie je
dotknutým orgánom v zmysle § 140a ods. 1 písm. a) stavebného zákona, pretože žiadny
osobitný predpis neupravuje žiadne konanie, ktoré by malo byť súčasťou konania o povolení
reklamných zariadení podľa stavebného zákona, ani zo žiadneho osobitného predpisu
nevyplýva, že by mal tento orgán vydávať záväzné stanoviská do konaní vo veci povolenia
reklamných zariadení. Skutočnosť, že policajný zbor dohliada na bezpečnosť a plynulosť
cestnej premávky a spolupôsobí pri jej riadení, nemá žiadny súvis s umiestnením
reklamných zariadení mimo pozemnej komunikácie ani so správnym konaním, v ktorom sú
reklamné zariadenia povoľované. Žiadny správny orgán pri rozhodovaní nemôže vychádzať
zo stanoviska, vydaného orgánom, ktorý nemal vecnú príslušnosť na vydanie takého
stanoviska ani ho nevedel oprieť o úpravu v právnom predpise.
Podľa § 10 ods. 3 zák. č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon)
v znení neskorších predpisov, na diaľniciach, cestách pre motorové vozidlá
a medzinárodných cestných ťahoch a v ich ochranných pásmach okrem odpočívadiel je
zakázané umiestňovať reklamné, informačné a propagačné zariadenia
Podľa §11 ods. 1 cestného zákona, „na ochranu diaľnic, ciest a miestnych
komunikácií a premávky mi nich mimo súvislé zastavaného územia slúžia cestné ochranné
pásma.“
Cestný zákon vydanie záväzného stanoviska v zmysle § 140b stavebného zákona
upravuje v ust. § 11 ods. 2 cestného zákona, podľa ktorého v cestných ochranných pásmach
je zakázaná alebo obmedzená činnosť, ktorá by mohla ohroziť diaľnice, cesty alebo miestne
komunikácie alebo premávku na nich; príslušný cestný správny orgán povoľuje
v odôvodnených prípadoch výnimky z tohto zákazu alebo obmedzenia záväzným
stanoviskom.
Predmetné reklamné zariadenia sa nachádzajú v zastavanom území obce, v ktorom
sa v zmysle § 11 ods. 1 cestného zákona ochranné pásma nezriaďujú, nenachádzajú sa
na diaľnici, ceste pre motorové vozidlá ani medzinárodnom cestnom ťahu a preto cestný
správny orgán Krajský úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Prešove
nedisponoval právomocou vydať záväzné stanovisko ani nemal byť dotknutým orgánom
v konaní o povolení predmetných reklamných zariadení...
Čiže cestný zákon presne upravuje, na akých miestach nemožno povoliť reklamné
zariadenia... napr. na križovatke a v rozhľadovom poli vodiča na križovatke (§ 8 ods. 12
zák. č. 135/1961 Zb.) alebo na ceste a na mieste pri ceste (§ 60 ods. 9 zák. č. 8/2009 Z. z);
ináč je stavebný úrad povinný reklamné zariadenia povoliť; ak by ich nepovolil na mieste,
kde to zákon nezakazuje, nebolo by to na základe voľnej úvahy správneho orgánu, ale
svojvôle, nesúladnej so zákonom ani Ústavou SR (čl. 2 ods. 3 Každý môže konať, čo nie je
zákonom zakázané...). Ak žiadateľ splní podmienky dané zákonom, správny orgán nemôže
nepovoliť reklamné zariadenia. Preto právne predpisy tieto podmienky uvádzajú. Správny
orgán nemá možnosť voľnej úvahy nad rámec zákona, musí konať takým spôsobom, ako
zákon vyžaduje, čo zabraňuje jeho svojvôli a šikanovaniu žiadateľa.
Úvaha súdu nemôže byť neobmedzenou voľnou úvahou, záver súdu musí byť opretý
o dostatočné právne argumenty, musí zodpovedať platnému právu a pri jeho výklade
a aplikácii musí súd postupovať spôsobom, ktorý je konformný s ústavnou garanciou práv.
Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka
na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada
s námietkami účastníka. Záver súdu musí vychádzať z vykonaných dôkazov, nielen
z akceptovania nepodložených tvrdení žalovaného.
Čo sa týka umiestnenia reklamných zariadení v križovatke krajský súd neskúmal
vec podrobne, nevykonal dôkazy, iba akceptoval tvrdenia žalovaného, tvrdil, že je mu
„zrejmé, že ide o križovatku tak, ako je definovaná v Cestnom zákone“ (hoci križovatka v
cestnom zákone definovaná nie je; jej všeobecná definícia je v zákone č. 8/2009 Z. z. o
cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov)
a Najvyšší súd SR sa stotožnil s tvrdením krajského súdu bez toho aby ktorýkoľvek súd alebo
správny orgán, ktorý o veci rozhodoval, dal vec posúdiť napr. znalcovi v príslušnom odbore
(či sú predmetné reklamné zariadenia v križovatke alebo rozhľadovom poli: Križovatka je
miesto, kde sa pozemné komunikácie v pôdorysnom priemete pretínajú alebo stýkajú
a aspoň dve z nich sú navzájom prepojené (čl. 8.11 STN 73 6100 Názvoslovie pozemných
komunikácií). Hranica križovatky je čiara spájajúca krajné body priečnych rezov
križujúcich sa komunikácií v mieste, kde sa mení ich pôvodný priečny rez na konštrukčné
usporiadanie križovatky (čl. 8.11 a 8.47 STN 73 6100 Názvoslovie pozemných komunikácií).
Odvolací súd napriek tomu, že súd prvého stupňa rozhodol v rozpore s iným
právoplatným rozsudkom iného súdu, čím vec nesprávne právne posúdil, nezrušil jeho
rozhodnutie. Vysvetlením pojmu záväzné stanovisko v konaní stavebného úradu
a oprávnenosťou dotknutých orgánov podávať záväzné stanoviská v konaní sa zaoberá napr.
Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku č. 24S/24/2011 32, Najvyšší súd SR v rozsudku č.
7Sžp/10/2013, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. 6S/53/2013 58
alebo Krajský súd v Košiciach v rozsudku č. 6S/52/2013 39.
Konanie o predĺžení platnosti povolenia reklamných zariadení nebolo ako druh
konania zadefinované ani procesné upravené stavebným zákonom. Nejde v ňom
o povoľovanie nových reklamných zariadení, ktoré sa procesné riadilo, v súlade s § 73
stavebného zákona, ustanoveniami oddielu 4 stavebného zákona. Konanie o predĺžení
platnosti povolenia, keďže nie je upravené v stavebnom zákone, malo byť procesné vedené
podľa ustanovení správneho poriadku (§ 18, § 19, § 21, § 27, § 46, § 47 správneho
poriadku); výsledkom procesu v prípade predĺženia platnosti povolenia je nepomenované
rozhodnutie o predĺžení platnosti povolenia pôvodného rozhodnutia (viď § 140 stavebného
zákona, podľa ktorého ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa
tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.). Aj samotné označenie tohto konania
„o predĺžení platnosti povolenia reklamných zariadení“ ako aj forma konania boli iba
vytvorené správnymi orgánmi, keďže stavebný zákon ho neupravuje a prax si vyžiadala
potrebu predlžovať dobu trvania reklamných zariadení. Keďže sú to jestvujúce reklamné
zariadenia, ktoré už komplexne povolené boli a nedošlo k žiadnej zmene na nich, v prostredí
a okolí reklamných zariadení ani k žiadnej podstatnej zmene zákona, nemožno ich
povoľovať ako nové reklamné zariadenia s novými vyjadreniami. Stavebný zákon až
s účinnosťou od 02.01.2015 pozná pojem „zmena doby trvania reklamnej stavby“ (§ 67
ods. 4) a podľa názoru Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR v konaní
o zmene doby trvania dočasnej stavby stavebný úrad posudzuje len doklady, ktoré
stavebníka oprávňujú predĺžiť dobu trvania stavby.
Odhliadnuc od tohto názoru, že konanie o predĺžení platnosti povolenia reklamných
zariadení nemalo byť vedené podľa ustanovení stavebného zákona, sme už v žalobe
konštatovali, že ani v konám o povolení reklamných zariadení, vedených podľa ustanovení
stavebného zákona, nemali byť Krajské riaditeľstvo policajného zboru, krajský dopravný
inšpektorát ani Krajský úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Prešove
dotknutým orgánom, nemali vydávať záväzné stanoviská a teda nebol dôvod, aby z nich
stavebný úrad pri rozhodovaní vychádzal.»
Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje aby ústavný súd
po predbežnom prerokovaní veci prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v konaní
vo veci prijal tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa , , miesto
podnikania , na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo/16/2014 zo dňa 03.03.2015porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo/16/2014 zo dňa
03.03.2015 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi , , miesto podnikania
, priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 296,44 € za 2
úkony právnej pomoci á 139,83 € + 2 x režijný paušál á 8,39 €, ktoré je Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené jeho
základné práva označené v petite sťažnosti, zaručené ústavou a dohovorom, nepreukázal
však dôkazy o porušení základných práv a slobôd, a preto je jeho sťažnosť aj zjavne
neopodstatnená.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
V rámci predbežného prerokovania veci ústavný súd po preskúmaní sťažnosti
konštatuje, že podanie sťažovateľa neobsahuje zákonom predpísané náležitosti.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ (okrem splnomocnenia) v prílohe nedoručil
žiadne písomné podklady.
Ústavný súd v nadväznosti na to pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných
náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred
ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd
posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS
409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta
vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať
advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj
prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Vzhľadom na to, že sťažnosť nespĺňa zákonom predpísané náležitosti, v kontexte
toho, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, a preto má mať
vedomosť o potrebe splnenia zákonom predpísaných náležitostí, ústavný súd jeho sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom
predpísaných náležitostí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2015