Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 416/2015
PDF · 489.18 KB
No categories available
I. ÚS 416/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Ing. Ivanom Bojnom, Levárska 462/11, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Bratislave č. k. 2 S 151/2014 43 z 20. mája 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1
listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 2 S 151/2014 43 z 20. mája 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v právnom postavení
navrhovateľa bol účastníkom súdneho konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy
vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 2 S 151/2014, v rámci ktorého krajský súd
napadnutým uznesením zamietol návrh sťažovateľa, ktorým sa domáhal vydania uznesenie,
ktorým by krajský súd uložil Okresnému úradu Pezinok povinnosť konať vo veci výmazu
poznámky z listu vlastníctva (ďalej len „LV“) č. a LV č. vedených pre
katastrálne územie Svätý Jur č. k. Z 3318/2013 a rozhodnúť v lehote 30 dní.
S poukazom na podrobne uvedený skutkový stav veci sťažovateľ ústavnému súdu
chronologicky uvádza priebeh konania predchádzajúci vydaniu napadnutého uznesenia
zo strany krajského súdu:
„... dňa 27.07.2004 podal ... proti
(sťažovateľovi) ako odporcovi na Okresný súd Pezinok návrh na určenie vlastníckeho práva
– konanie vedené pod pôvodným číslo konania PK 25 C 134/2004 a následne pod číslom
konania 5 C 273/2008...
V októbri 2007 podal návrh na pripustenie zmeny návrhu, a to
jednak smerom k rozšíreniu okruhu účastníkov... a jednak k zmene petitu. V júni 2012
navrhovatelia opätovne požiadali konajúci súd o zmenu petitu návrhu...
Okresný súd Pezinok rozsudkom zo dňa 13.05.2013 č. k. 5 C 273/2008 315 (v znení
opravného uznesenia Okresného súdu Pezinok č. k. 5 C 273/2008 322 zo dňa 02.07.2013)...
rozhodol, že súd návrh zamieta, navrhovatelia sú povinní zaplatiť právnemu zástupcovi
odporcu v 1. rade (t. j. sťažovateľa) trovy právneho zastúpenia vo výške 475,36 €, konanie
o vzájomnom návrhu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo dňa 17. 06. 2011
2
zastavuje a ďalej rozhodol, že o náhrade trov znaleckého dokazovania rozhodne
samostatným uznesením...
Sťažovateľ podal dňa 29. 10. 2013 na OÚ Pezinok žiadosť o zosúladenie informácií
katastra s platným právnym stavom (výmaz poznámok)... s tým, že sťažovateľ poukázal
na skutočnosť, že ohľadom uvedeného duplicitného vlastníctva pozemkov zapísaných na LV
č. prebiehalo na Okresnom súde Pezinok súdne konanie 5C/273/2008..., o ktorom
bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Pezinok tak,... t. j. konajúci súd
návrh a spol. o určenie, že je podielovým
spoluvlastníkom nehnuteľností evidovaných na LV č. a určenie, že sťažovateľ nie je
podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností evidovaných na LV č. , zamietol, čím... súd
teda jednoznačne skonštatoval, že sťažovateľ je vlastníkom predmetných nehnuteľností (ak
by súd nemal za preukázané, že sťažovateľ je vlastníkom predmetných nehnuteľností, tak súd
by prvej časti petitu návrhu vyhovel, čo sa však nestalo)...
OÚ Pezinok zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľa oznámenie (výzvu) zo dňa
11. 12. 2013, ktorým mu bolo oznámené, že k zápisu výmazu poznámky – duplicitné
vlastníctvo na LV k. ú. do katastra nehnuteľností je potrebné doložiť
rozhodnutie súdu vo veci samej o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam...
Právny zástupca sťažovateľa v odpovedi na uvedenú výzvu Okresného úradu Pezinok
zo dňa 19. 2. 2014 uviedol, že rozsudok, ktorý OÚ Pezinok žiadal, bol predložený spolu
s návrhom v konaní č. Z 3318/2013, a to právoplatný rozsudok Okresného súdu Pezinok zo
dňa 13. 5. 2013 č. k. 5C/273/2008 315..., na základe čoho právny zástupca sťažovateľa
opätovne žiadal OÚ Pezinok, katastrálny odbor, aby vo veci konal. Právny zástupca
sťažovateľa rovnako podal na OÚ Pezinok, katastrálny odbor sťažnosť zo dňa 17. 1. 2014,
ktorou žiadal o bezodkladnú nápravu vzniknutého stavu, keďže požadovaná listina (t. j.
rozhodnutie súdu vo veci samej o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam) bola
predložená spolu s návrhom (podanie zo dňa 29. 10. 2013), a preto právny zástupca
považoval predmetnú výzvu za neopodstatnenú...
OÚ Pezinok opätovne, výzvou zo dňa 24. 2. 2014, vyzval právneho zástupcu
sťažovateľa, aby predložil rozhodnutie súdu vo veci samej o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, kto má byť vlastníkom predmetných nehnuteľností alebo účastníci
konania môžu uvedené duplicitné vlastníctvo riešiť dohodou o urovnaní podľa § 585
Dňa 21. 3. 2014 právny zástupca sťažovateľa podal na Okresnú prokuratúru Pezinok
podnet proti nečinnosti orgánu verejnej správy (podanie zo dňa 20. 3. 2014), v ktorom
namietal, že z vyššie uvedených dôvodov je katastrálny odbor nečinný, a to bez
relevantného právneho dôvodu, čím podľa právneho zástupcu sťažovateľa súčasne dochádza
k porušovaniu ústavného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu a príslušný katastrálny
odbor svojou nečinnosťou zároveň spôsobuje neprípustné obmedzenie vlastníckeho práva
sťažovateľa, keďže príslušný list vlastníctva evokuje duplicitné vlastníctvo, o ktorom ale bolo
súdom rozhodnuté. Z uvedeného dôvodu žiadal preskúmať postup katastrálneho odboru
Okresného úradu Pezinok v tejto veci.
Okresná prokuratúra Pezinok v liste zo dňa 23. 6. 2014 uviedla, že z predloženého
spisového materiálu nevyplýva nijaká skutočnosť preukazujúca to, že by zo strany právneho
zástupcu sťažovateľa katastrálnemu odboru k zápisu výmazu poznámky o duplicitnom
vlastníctve boli predložené listiny v zmysle oznámenia z 11. 12. 2013 a 24. 2. 2014,
na základe čoho Okresná prokuratúra Pezinok skonštatovala, že postup katastrálneho
odboru v danej veci bol v súlade so zákonom a nečinnosť v predmetnom konaní nebola
zistená. Okresná prokuratúra Pezinok odôvodnila svoje závery s poukazom na skutočnosť,
že predmetný rozsudok súdu (t. j. rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 13. 5. 2013
č. k. 5C/273/2008 315) nerozhoduje o určení vlastníckeho práva, nezakladá vlastnícke
právo a nerieši spor účastníkov konania o určení vlastníckeho práva. Podľa Okresnej
prokuratúry Pezinok preto príslušný katastrálny odbor postupoval správne, čím nečinnosť
v danom konaní zistená nebola...
Dňa 10. 7. 2014 podal sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu
na Krajský súd v Bratislave proti Okresnému úradu Pezinok žalobu proti nečinnosti orgánu
verejnej správy, ktorou sa domáhal, aby krajský súd uložil Okresnému úradu Pezinok
povinnosť konať vo veci výmazu poznámky z LV č. a z LV č. vedených pre kat.
územie Svätý Jur pod č. Z 3318/2013, ďalej povinnosť vo veci výmazu poznámky
z LV č. pre kat. územie č. k. Z 3318/2013 rozhodnúť v lehote 30 dní odo dňa
4
doručenia príslušného uznesenia krajského súdu Okresnému úradu Pezinok a povinnosť
nahradiť trovy konania...
O podanej žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy rozhodol Krajský súd
v Bratislave uznesením č. k. 2S/151/2014 43 zo dňa 20. 5. 2015..., ktorým žalobu zamietol.
V odôvodnení uznesenia krajský súd skonštatoval, že nezistil také skutočnosti, ktoré
by preukazovali, že by bol odporca nečinný v konaní vedenom pod sp. zn. Z 3318/2013.
Podľa krajského súdu odporca postupoval v súlade so zákonom, keď navrhovateľovi (t. j.
sťažovateľovi) listom zo dňa 11. 12. 2013 v lehote 60 dní odo dňa doručenia žiadosti
oznámil, že k zápisu výmazu poznámky – duplicitné vlastníctvo je potrebné doložiť
rozhodnutie vo veci samej o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, keďže rozsudok
predložený navrhovateľom (t. j. sťažovateľom) nepovažoval za listinu nepochybne
preukazujúcu vlastnícke právo k nehnuteľnostiam.“
3. S ohľadom na uvedené sa sťažovateľ domnieva, že napadnutým uznesením
krajského súdu došlo k porušeniu jeho práv (bod 1) v dôsledku svojvoľného postupu
krajského súdu nielen pri aplikácii judikatúry, na ktorú krajský súd v napadnutom uznesení
poukázal, ale i pri aplikácii ustanovenia § 34 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ právne
závery krajského súdu považuje za absolútne nesprávne a nelogické, keďže „... v danom
prípade sa nepochybne jedná o rozhodnutie vo veci samej o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, ktorým konajúci súd návrh (navrhovateľov na určenie vlastníckeho
práva k predmetným nehnuteľnostiam a zároveň na určenie, že sťažovateľ spolu s ďalšou
žalovanou v konaní sp. zn. 5C/273/2008 nie sú podielovými spoluvlastníkmi dotknutých
nehnuteľností) zamietol. Zamietnutím návrhu tak súd nepotvrdil existenciu vlastníckeho
práva (ako navrhovateľa v 1/ rade v konaní sp. zn. 5C/273/2008),
pričom týmto nemohlo dôjsť ani k zániku tohto práva vo vzťahu k ,
keďže vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam v skutočnosti
nikdy nesvedčalo. Uvedeným rozsudkom Okresného súdu Pezinok zároveň nebol
preukázaný opak vo vzťahu k vlastníckemu právu sťažovateľa, na základe čoho mu aj
naďalej jednoznačne svedčí vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam. Okresný súd
Pezinok tak právoplatne vyriešil vlastnícky spor medzi a
sťažovateľom týkajúci sa predmetných nehnuteľností a ustálil, kto je a kto nie je skutočným
vlastníkom daných nehnuteľností.“.
Sťažovateľ rovnako namieta i arbitrárnosť postupu krajského súdu vo vzťahu k jeho
argumentácii týkajúcej sa potreby aplikácie rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 33 Cdo 1074/98 z 27. októbra 1999, pretože krajský súd z dôvodu aplikácie
ustanovenia § 157 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) dospel k záveru,
že výrok rozsudku Okresného súdu Pezinok sp. zn. 5 C 273/2008 z 13. mája 2013 nemožno
posudzovať v súvislosti s odôvodnením.
S poukazom na rozhodovaciu prax ústavného súdu považuje sťažovateľ odôvodnenie
napadnutého uznesenia krajského súdu rovnako za „nekoherentné“ a zjavne neodôvodnené.
Zastáva názor, že z napadnutého uznesenia krajského súdu zároveň vyplýva taká aplikácia
príslušných všeobecne záväzných predpisov, ktorá popiera ich podstatu a zmysel.
4. Na základe už uvedenej argumentácie preto sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:
„Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho právo
zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/151/2014 43 zo dňa 20. 5. 2015 porušené
boli.
Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k.
2S/151/2014 43 zo dňa 20. 5. 2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi
finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 €, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť
v lehote dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
6
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia
vo výške 355,73 €, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet advokáta
JUDr. Ing. Ivana Bojnu do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1
vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody
porušil, vo veci konal.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
8. Predmetom sťažovateľovej sťažnosti je namietané porušenie označených práv
zaručených ústavou, listinou, dohovorom a dodatkovým protokolom (bod 1) uznesením
krajského súdu č. k. 2 S 151/2014 43 z 20. mája 2015.
II.A K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6
ods. 1 dohovoru
9. Sťažovateľ predovšetkým namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý proces zaručeného čl.
6 ods. 1 dohovoru.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
V zmysle čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
8
11. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho
základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (resp. práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru) vydaním napadnutého uznesenia zo strany krajského súdu v zásade
z dôvodov uvedených v bode 3.
12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
13. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)
napadnutým uznesením krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej
veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo
následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho
rozhodnutím č. k. 2 S 151/2014 43 z 20. mája 2015 sú zlučiteľné s označeným článkom
ústavy a listiny (resp. dohovoru).
14. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd
dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol návrh sťažovateľa
v rámci konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje
jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto
základe vyvodených právnych záverov.
V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd uviedol:
«Nečinnosť je v podstate pasivita správneho orgánu vo veciach, ktoré mu boli
predložené na rozhodnutie, aj keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby
správny orgán konal a rozhodol. Nečinnosť sa najčastejšie prejavuje v opomenutí
predpísaných úkonov (vykonávanie úkonov bez vedomia účastníkov, opomenutie predvolať
účastníka) alebo v zbytočných prieťahoch (v nerobení žiadnych úkonov) pri postupe
správneho orgánu, ale môže sa prejaviť aj v tom, že namiesto rozhodnutia správny orgán
tvrdí nedostatok právomoci a vec vybaví listom alebo informáciou, prípadne konanie
zastaví záznamom v spise a pod. Nečinnosť správneho orgánu je považovaná za postup.
V základnom chápaní sa táto nečinnosť spája s nedodržaním procesných lehôt, ktoré
ustanovujú administratívne procesné normy na rozhodnutie vo veci. Tieto lehoty sa môžu
predĺžiť, o čom musí byť účastník vyrozumený, ale toto vyrozumenie je opatrením
poriadkovej povahy, ktoré na nečinnosť správneho orgánu nemá zásadnejší vplyv...
Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že dňa 29. 10. 2013 bola odporcovi
doručená žiadosť navrhovateľa o zosúladenie informácií katastra nehnuteľností s platným
právnym stavom (výmaz poznámok duplicitného vlastníctva) z dôvodu skončenia konania
vedeného na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 5C/273/2008, predmetom ktorého bola
určovacia žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.
Odporca listom zo dňa 11. 12. 2013 oznámil navrhovateľovi, že k žiadosti je potrebné
doložiť rozhodnutie vo veci samej o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Listom
zo dňa 24. 02. 2014 odporca opätovne oznámil navrhovateľovi, že k zápisu výmazu
10
poznámky je potrebné buď predložiť rozhodnutie súdu vo veci samej o určení vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam alebo dohodu o urovnaní podľa § 585 Občianskeho zákonníka.
Krajský súd v Bratislave v prejednávanej veci nezistil také skutočnosti, ktoré by
preukazovali, že by bol odporca nečinný v konaní vedenom pod sp. zn. Z 3318/2013.
Odporca postupoval v súlade so zákonom, keď navrhovateľovi listom zo dňa 11. 12. 2013
v lehote 60 dní odo dňa doručenia jeho žiadosti o zosúladenie informácií katastra
nehnuteľností s platným právnym stavom oznámil, že k zápisu výmazu poznámky –
duplicitné vlastníctvo je potrebné doložiť rozhodnutie vo veci samej o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, keďže rozsudok predložený navrhovateľom dňa 29. 10. 2013
nepovažoval za listinu nepochybne preukazujúcu vlastnícke právo k nehnuteľnostiam.
Uvedenú skutočnosť mu odporca opakovane oznámil listom zo dňa 24. 02. 2014 a tiež ho
oboznámil so spôsobom odstránenia prekážky k vykonaniu zápisu výmazu poznámky.
Z ustálenej judikatúry (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 31/2011
zo dňa 06. 12. 2012) vyplýva, že zápisy vlastníctva k nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností
sa vykonávajú na základe listiny, ktorá nepochybne preukazuje vlastnícke právo. Preto sa
v občianskom súdnom konaní žalobcovia často domáhajú iba určenia svojho vlastníckeho
práva k určitej nehnuteľnosti (§ 80 písm. c) O. s. p.). Určovací výrok rozsudku súdu
spravidla nahrádza listinu, ktorá môže byť podkladom pre zápis zmeny vlastníctva v katastri
nehnuteľností a okrem toho žalobca môže preukazovať toto svoje právo aj na iné účely.
V tejto súvislosti však treba zdôrazniť, že takýto určovací rozsudok nemá všeobecnú
záväznosť, pretože z § 159 ods. 2 O. s. p. vyplýva, že je len rozhodnutím, ktorým bola sporná
otázka vyriešená vo vzťahu k účastníkom konania.
Nevykonanie zápisu výmazu poznámky odporcom nemožno považovať za nečinnosť,
nakoľko mu nebola doručená verejná listina ani iná listina spôsobilá na vykonanie zápisu
výmazu poznámky. V danej veci nie je možné opierať sa o rozsudok Okresného súdu
Pezinok č. k. 5C/273/2008 315 zo dňa 13. 05. 2013 v spojení s opravným uznesením
č. k. 5C/273/2008 322 zo dňa 02. 07. 2013 v právnej veci navrhovateľov... o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorý vo výroku návrh na určenie vlastníckeho práva
iba zamietol. Týmto rozhodnutím súdu nedošlo ani k vzniku, ani k zmene, ani k zániku práv
k nehnuteľnostiam a to s poukazom na § 34 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. z dôvodu
nesplnenia podmienky, aby na základe takéhoto výroku rozsudku došlo k zápisu záznamom
akýchkoľvek práv k sporným nehnuteľnostiam.
Pokiaľ ide o judikatúru Najvyššieho súdu ČR, na ktorú poukazoval navrhovateľ, súd
sa stotožňuje s tvrdením vyjadreným v rozhodnutí sp. zn. 33Cdo 1074/98, v zmysle ktorého
v prípade zamietavého rozsudku súdu o návrhu na určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti je nutné výrok rozsudku posudzovať v súvislosti s jeho odôvodnením, avšak
v prejednávanej veci práve z dôvodu aplikácie ustanovenia § 157 ods. 3 O. s. p. nemožno
výrok rozsudku Okresného súdu Pezinok posudzovať v súvislosti s odôvodnením. Uvedený
výrok rozsudku nerozhoduje o určení vlastníckeho práva, nezakladá vlastnícke právo
navrhovateľa a nerieši spor účastníkov konania o určenie vlastníckeho práva. Nie je z neho
zrejmé, komu svedčí alebo nesvedčí vlastnícke právo k nehnuteľnostiam.
Rozhodovanie vlastníckych sporov, o ktoré sa pri zápise duplicitného vlastníctva
v katastri nehnuteľností jedná, patrí do výlučnej pôsobnosti (občianskoprávnych) súdov
v zmysle § 7 ods. 1 a § 80 písm. c) O. s. p. To však neznamená, že tento vlastnícky spor by
nemohol byť dotknutými stranami vyriešený aj dohodou (§ 36a zákona č. 162/1995 Z. z.).
Navrhovateľovi nič nebránilo uzavrieť dohodu o urovnaní v zmysle § 585 Občianskeho
zákonníka, čím by vyriešil spornosť či akúkoľvek pochybnosť o vlastníckom práve
k nehnuteľnostiam a odporca by bol povinný na jej základe vykonať zápis výmazu poznámky
v zákonom stanovenej lehote podľa § 43 ods. 1 písm. b) zákona č. 162/1995 Z. z.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Krajský súd v Bratislave návrh
navrhovateľa v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy v zmysle § 250t ods. 4 veta
posledná O. s. p. ako nedôvodný zamietol.»
15. Napadnuté uznesenie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého uznesenia.
12
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry
považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je
úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané
skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že krajský súd sa
návrhom sťažovateľa na konanie proti nečinnosti Okresného úradu Pezinok (ktorým sa
sťažovateľ domáhal vydania uznesenia, ktorým by krajský súd uložil Okresnému úradu
Pezinok povinnosť konať vo veci výmazu poznámky z a z vedených
pre katastrálne územie Svätý Jur, č. k. Z 3318/2013 a rozhodnúť v lehote 30 dní) zaoberal
v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď
na všetky podstatné okolnosti prípadu.
V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa
spochybňovali závery napadnutého uznesenia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní.
17. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody rozhodnutia krajského súdu
č. k. 2 S 151/2014 43 z 20. mája 2015 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové právne závery, konštatuje dostatočne
zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových
postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne
aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť
ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
18. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako i práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého uznesenia, ako
aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
19. Na podporu správnosti napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd
v závere poznamenáva, že právne relevantným predmetom rozhodovania krajského súdu
v predmetnej veci bolo iba ustáliť prípadnú nečinnosť správneho orgánu, a nie vecne
rozhodovať o vlastníctve sporných pozemkov tak, ako sa mylne domnieva sťažovateľ,
pretože táto otázka spadá do právomoci všeobecných súdov v inom type súdneho konania.
S ohľadom na uvedené sa preto ústavný prieskum napadnutého uznesenia držal
výlučne nastolených medzí rozhodnutia krajského súdu č. k. 2 S 151/2014 43 z 20. mája
2015 v rámci správneho súdnictva a ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd
nepochybil, ak napadnutým uznesením návrh sťažovateľa zamietol.
Podľa názoru ústavného súdu skutkové zistenie krajského súdu a jeho právny názor
o tom, že v ním preskúmavanom správnom konaní nedošlo k nečinnosti v danej veci, je
zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a dostatočne, a preto aj ústavný súd ho považuje
za ústavne relevantný. Krajský súd na všetky zásadné námietky sťažovateľa zaujal
stanovisko, pričom podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad krajského súdu nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom
14
krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia krajského súdu, preto bolo potrebné sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
II.B K namietanému porušeniu čl. 20 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu
20. Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu.
21. Pretože sťažovateľ namietajúci tiež porušenie základného práva podľa čl. 20
ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu tieto porušenia
oprel o dôvody v podstate identické s tými, ktoré uviedol v súvislosti s namietanými
porušeniami čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru (časť II.A
odôvodnenia), bolo potrebné odmietnuť sťažovateľovu sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
22. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný
súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal (bod 5).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. októbra 2015