Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 514/2015
PDF · 490.52 KB
No categories available
III. ÚS 514/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť mesta Pezinok, Radničné námestie 7, Pezinok, zastúpeného
advokátskou kanceláriou G. Lehnert, k. s., Rajská 7, Bratislava, za ktorú koná advokát
a komplementár JUDr. Ján Ondruš, vo veci namietaného porušenia základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 , čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.
2 S 20/2009 76 z 12. januára 2011 v spojení s opravným uznesením č. k. 2 S 20/2009 96
z 27. mája 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Svzn/1/2011
z 31. marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť mesta Pezinok o d m i e t a ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2015
doručená sťažnosť mesta Pezinok (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods.
1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
2 S 20/2009 76 z 12. januára 2011 v spojení s opravným uznesením č. k. 2 S 20/2009 96
z 27. mája 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 3 Svzn/1/2011 z 31. marca 2015.
Ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, predmetom konaní pred krajským súdom
a najvyšším súdom v označených veciach bola otázka zákonnosti, resp. súladu všeobecne
záväzného nariadenia mesta Pezinok č. 2/97 z 26. júna 1997 o vyhlásení záväzných častí
územného plánu v znení všeobecne záväzných nariadení mesta Pezinok č. 15/2000,
č. 5/2002, č. 15/2004, č. 2/2005, č. 9/2005 a č. 2/2006 s § 6 ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb.
o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“),
§ 25 ods. 2 a 6 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku
(stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) a § 5 ods. 5
a 10 zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o odpadoch“), a to na základe návrhu podaného
Krajskou prokuratúrou v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“).
Sťažovateľ rozsiahlo popísal skutkový stav argumentujúc neopodstatnenosťou návrhu
krajskej prokuratúry. Na podporu tvrdeného o porušení označených práv poukázal na
uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 811/2000 z 22. novembra 2000, v zmysle ktorého
„účinnosť právnych prostriedkov nápravy chybných rozhodnutí v občianskoprávnom konaní
treba posudzovať v širšom kontexte, ktorý súvisí so skúmaním otázky, či sa účinnosť takto
použitého prostriedku nápravy prejaví aj v zabezpečení účinnej ochrany“. S odvolaním sa
tiež na Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že súčasťou práva na spravodlivý súdny
proces (čl. 6 ods. 1 dohovory), ako aj práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) je aj
právo účastníka konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia vychádzajúceho z
ústavnokonformného výkladu ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy).
Sťažovateľ sa ďalej venoval jednotlivým atribútom základného práva na súdnu
ochranu zdôrazňujúc povinnosť súdu vyrovnať sa s argumentmi a návrhmi účastníkov
konania a neobmedzovať sa len na zhrnutie skutkového stavu, právneho stavu a stručné
konštatovanie dôvodnosti, resp. nedôvodnosti návrhov. Poukázal na to, že dôležitými
atribútmi právneho štátu sú aj nezávislosť a nestrannosť súdov, ktoré sú povinné riadiť sa
nielen zákonmi, ale aj ústavou.
Sťažovateľovi nebolo z ním označeného rozsudku najvyššieho súdu zrejmé, ako
dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je odôvodnený dostatočne a spĺňa zákonné
požiadavky. Nebolo mu zrejmé ani to, „na základe čoho Najvyšší súd v napádanom
rozhodnutí tvrdí, že rozhodnutie prvostupňového súdu v zásadných otázkach reaguje
na všetky námietky odporcu, keďže pravdou je, že nereaguje ani na jednu jedinú, čo vyplýva
aj zo sumarizácie podstatných námietok (argumentov) sťažovateľa, ktoré odzneli v priebehu
prvostupňového ako aj odvolacieho konania v tejto veci uvedenej nižšie“. Rozsudku
krajského súdu vytkol, že „na 1 až 7 strane súd zhrnul žalobný návrh a následné vyjadrenia
účastníkov konania, na 8 až 10 strane sa zaoberá otázkou jeho príslušnosti na konanie v
tejto veci, na 10 až 15 strane sumarizuje skutkový stav a cituje právne predpisy, pričom
samotné odôvodnenie toho prečo rozhodol vo veci tak ako rozhodol je obsiahnuté na strane
15 až 16 rozsudku“.
Následne postup krajského súdu označil sťažovateľ za prekračujúci právomoc súdu,
„keď posudzoval a skúmal proces obstarávania a schvaľovania aktualizácie územného
plánu Mesta Pezinok z roku 2002 a ak je jeho rozhodnutie odôvodnené tým, že nebol
dodržaný zákonný proces obstarávania a schvaľovania územného plánu, trpí takéto
rozhodnutie vadou“. Sťažovateľ je toho názoru, že právomoc krajského súdu je obmedzená
len na posudzovanie súladu napadnutého všeobecne záväzného nariadenia mesta Pezinok so
žalobcom tvrdenými ustanoveniami zákonov bez toho, že by súd mohol skúmať proces
obstarávania a schvaľovania aktualizácie územného plánu mesta Pezinok z roku 2002.
Súdy sa podľa tvrdenia sťažovateľa nevysporiadali s námietkou prekročenia
právomoci krajským súdom ani s otázkou, podľa ktorého právneho predpisu mal byť „návrh
aktualizácie územného plánu mesta Pezinok v znení, ktoré bolo schválené mestským
zastupiteľstvom žalovaného, a teda v znení po zapracovaní stanovísk a pripomienok
dotknutých subjektov... znova, ešte pred jeho predložením na schválenie predložený
na pripomienkovanie dotknutým subjektom“, keďže povinnosť, ale ani možnosť takéhoto
postupu ani zo stavebného, ani z iného zákona nevyplýva. Ďalej tiež opomenuli dať
odpoveď na jeho argument, „ako môže byť predmetné VZN v nesúlade s § 25 ods. 6
stavebného zákona, ktorý hovorí len o súlade územného plánu a nie VZN vyhlasujúceho
záväzné časti územného plánu so záväznou časťou územnoplánovacej dokumentácie
vyššieho stupňa alebo s príslušnými všeobecne záväznými právnymi predpismi a súlade
postupu obstarania a prerokovania tohto územného plánu v súlade s príslušnými všeobecne
záväznými právnymi predpismi!“.
Poukázal na svoju rozsiahlu argumentáciu vo vzťahu k postupu prijímania všeobecne
záväzného nariadenia č. 2/2006, prečo jeho návrh nebolo treba predložiť podľa § 25 ods. 2
a 4 stavebného zákona na preskúmanie Krajskému stavebnému úradu v Bratislave, keďže sa
opieral o metodické usmernenie Krajského úradu v Bratislave, v zmysle ktorého „postup
podľa § 25 je možný len v prípade ak dochádza k obstarávaniu územného plánu alebo jeho
aktualizácie, pričom samotný postup pri obstarávaní územného plánu alebo jeho
aktualizácie je rozsiahlo upravený v právnych predpisoch“. Zdôraznil, že prijatie všeobecne
záväzného nariadenia č. 2/2006 nesúviselo s obstarávaním územného plánu ani s jeho
aktualizáciou, ale bolo len reakciou na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 154/05
z 5. januára 2006. Krajský súd a najvyšší súd jeho argumentáciu neprimerane a nesprávne
odmietli s odôvodnením, že „ak sa VZN č. 2/2006 vyhlásili záväzné časti územného plánu,
došlo tým k jeho zmene a teda ak dochádzalo k jeho zmene mal byť dodržaný postup podľa
ust. § 25 stavebného zákona“.
Sťažovateľ tiež polemizoval s hodnotením vzťahu všeobecne záväzného nariadenia
s programom odpadového hospodárstva Bratislavského kraja a s programom odpadového
hospodárstva okresu Pezinok zastávajúc ako jediný správny názor, „že to, že je program
odpadového hospodárstva podkladom na spracúvanie územnoplánovacej dokumentácie,
neznamená, že obstarávateľ územnoplánovacej dokumentácie je povinný zapracovať do nej
celý program, a teda aj jeho smerné časti“.
Sťažovateľ neporozumel, z akých dôvodov najvyšší súd skonštatoval nesúlad
predmetného všeobecne záväzného nariadenia s § 5 ods. 5 a 10 zákona o odpadoch,
osobitne, keďže v čase vydania jeho rozsudku je znenie § 5 ods. 5 a 10 zákona o odpadoch
iné, aké bolo v čase vydania prvostupňového rozsudku, a pritom také, že ich sťažovateľ
nemal ako porušiť, keďže sa ho vôbec netýkali. Z toho vyvodil, že rozsudky najvyššieho
súdu a krajského súdu sú arbitrárne a v zrejmom rozpore s hmotným právom.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal
na ďalšie konanie a vydal takýto nález:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. 3 Svzn/1/2011 zo dňa 31. 3.
2015 vydaným v právnej veci Krajská prokuratúra Bratislava c/a Mesto Pezinok
na vyslovenie nesúladu Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Pezinok č. 2/97 zo dňa
26. 6. 1997, o vyhlásení záväzných častí územného plánu v znení všeobecne záväzných
nariadení Mesta Pezinok č. 15/2000, č. 5/2002, č. 15/2004, č. 2/2005, č. 9/2005 a č. 2/2006
s § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení, § 25 ods. 2, 6 stavebného zákona a § 5 ods. 5, 10
zákona o odpadoch, vedenej na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn.
3 Svzn/1/2011, porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 2 S 20/2009 76 zo dňa 12. 1. 2011
v spojení s opravným uznesením č. k. 2 S 20/2009 96 zo dňa 27. 5. 2011 vydanými v právnej
veci Krajská prokuratúra Bratislava c/a Mesto Pezinok na vyslovenie nesúladu Všeobecne
záväzného nariadenia Mesta Pezinok č. 2/97 zo dňa 26. 6. 1997, o vyhlásení záväzných
častí územného plánu v znení všeobecne záväzných nariadení Mesta Pezinok č. 15/2000, č.
5/2002, č. 15/2004, č. 2/2005, č. 9/2005 a č. 2/2006 s § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení,
§ 25 ods. 2, 6 stavebného zákona a § 5 ods. 5, 10 zákona o odpadoch, vedenej na Krajskom
súde v Bratislave pod sp. zn. 2 S 20/2009, porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
3. Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
3 Svzn/1/2011 zo dňa 31. 3. 2015 ako aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
2 S 20/2009 76 zo dňa 12. 1. 2011 v spojení s opravným uznesením č. k. 2 S 20/2009 96
zo dňa 27. 5. 2011 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.“
Súčasne sťažovateľ navrhol ústavnému súdu odložiť vykonateľnosť oboch označených
rozsudkov až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé
a nestranné súdy.
Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri
rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 a zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 64a ústavy obec a vyšší územný celok sú samostatné územné samosprávne
a správne celky Slovenskej republiky združujúce osoby, ktoré majú na ich území trvalý
pobyt. Podrobnosti ustanoví zákon.
Podľa § 1 ods. 1 zákona o obecnom zriadení obec je samostatný územný
samosprávny a správny celok Slovenskej republiky; združuje osoby, ktoré majú na jej
území trvalý pobyt. Obec je právnickou osobou, ktorá za podmienok ustanovených
zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a s vlastnými príjmami.
Podľa § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení obec môže vo veciach územnej
samosprávy vydávať nariadenia; nariadenie nesmie byť v rozpore s ústavou, ústavnými
zákonmi, zákonmi a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada
Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom.
Podľa § 6 ods. 2 zákona o obecnom zriadení vo veciach, v ktorých obec plní úlohy
štátnej správy, môže vydávať nariadenie len na základe splnomocnenia zákonom a v jeho
medziach. Také nariadenie nesmie byť v rozpore s ústavou, ústavnými zákonmi,
medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom, so zákonmi, s nariadeniami vlády, so všeobecne záväznými predpismi
ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy.
Ako zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľ ako orgán verejnej správy namieta
síce porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť
rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu v konaní o súlade všeobecne záväzného
nariadenia obce a vyššieho územného celku so zákonom, nariadením vlády a všeobecne
záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy
[§ 250zfa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,OSP“)].
Sťažovateľ si aj v konaní pred súdom zachoval svoje postavenie orgánu verejnej
správy, kde predmetom konania nebol jeho individuálny právny akt (administratívne
rozhodnutie), ale všeobecne záväzný právny akt (všeobecne záväzné nariadenie, ktorým sa
vyhlásila záväzná časť územného plánu obce – mesta Pezinok).
Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, namietať porušenie svojich
základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd formou sťažnosti
podanej ústavnému súdu môžu iba fyzické alebo právnické osoby.
Rovnako podľa § 49 zákona o ústavnom súde sťažnosť môže podať fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným
zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv
a slobôd nerozhoduje iný súd.
Obec pri výkone svojej právomoci orgánu územnej samosprávy alebo prenesenej
štátnej správy (čl. 68 a čl. 71 ods. 2 ústavy a § 244 ods. 2 OSP) nie je nositeľom základných
práv a slobôd garantovaných ústavou, ale je ich realizátorom a zaisťovateľom v smere voči
obyvateľom obce. Obec pri vydávaní všeobecne záväzných nariadení je totiž nositeľkou
právomoci zverenej jej ústavou a zákonom. Táto skutočnosť osobitne vystupuje do popredia
v konaní podľa § 250zfa OSP, kedy ju zdôrazňuje aj sám predmet konania – všeobecne
záväzné nariadenie obce, ktoré je aktom realizácie tejto právomoci. Konanie a rozhodovanie
všeobecného súdu teda nie je spôsobilé privodiť zásah do základných práv a ľudských
slobôd obce, len korigovať výkon je právomoci. Preto sťažovateľ – obec vo veci týkajúcej sa
výkonu jej právomoci, nespĺňa zákonnú požiadavku § 49 zákona o ústavnom súde, pretože
nedisponuje základnými právami a slobodami, ktorých porušenie by mohol namietať.
Obec ako orgán verejnej správy pri realizácii svojej právomoci zverenej jej zákonom
z týchto dôvodov nie je subjektom oprávneným podať sťažnosť pre porušenie základných
práv a slobôd, pretože v tomto prípade nie je ich nositeľom.
Hoci táto skutočnosť sama osebe postačuje na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa,
ústavný súd považuje za potrebné vyjadriť sa k ďalším aspektom sťažnosti mesta Pezinok,
pretože jeho výhrady voči rozsudkom krajského súdu a najvyššieho súdu nemôžu ostať
nepovšimnuté.
Ústavný súd preto nad rámec veci (obiter dictum) považuje za potrebné v prvom rade
poukázať na to, že otázka právomoci všeobecných súdov vo vzťahu k preskúmavaniu súladu
všeobecne záväzných nariadení obce so zákonom bola nateraz vyriešená v náleze ústavného
súdu sp. zn. PL. ÚS 2/2013 z 12. novembra 2014.
Ďalej ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že z príloh sťažnosti vyplýva,
že krajský súd jeho citovaným rozsudkom vyslovil, že všeobecne záväzné nariadenie mesta
Pezinok č. 2/97 z 26. júna 1997 o vyhlásení záväzných častí územného plánu v znení
všeobecne záväzných nariadení mesta Pezinok č. 2/97 z 26. júna 1997 o vyhlásení
záväzných častí územného plánu v znení všeobecne záväzných nariadení č. 15/2000,
č. 5/2002, č. 15/2004, č. 2/2005, č. 9/2005 a č. 2/2006 nie je v súlade s § 6 ods. 1 zákona
o obecnom zriadení, § 25 ods. 2 a 6 stavebného zákona a § 5 ods. 5 a 10 zákona o odpadoch.
Následne sa venoval povahe všeobecne záväzného nariadenia, protestu prokurátora
podľa § 23 zákona o prokuratúre, výhradnej aktívnej legitimácii prokurátora v konaní podľa
§ 250zfa OSP, obsahu preskúmavaného všeobecne záväzného nariadenia, ako aj relevantnej
právnej úprave. Dospel k záveru, že mestské zastupiteľstvo sťažovateľa schválilo inú verziu,
než aká bola predložená dotknutým orgánom na pripomienkovanie. Pripomienkovaná bola
aktualizácia územného plánu mesta Pezinok – textová časť, I. etapa (máj 2002), pričom
uvedené verzie aktualizácie textovej časti Ú.P.C. 7 6, t. j. májová verzia a decembrová
verzia sú pritom celkom odlišné. Mestské zastupiteľstvo odporcu teda schválilo inú verziu,
ako bola v skutočnosti obstarávaná a prerokovaná. Samotný návrh všeobecne záväzného
nariadenia č. 2/2006 nebol podľa § 25 ods. 2 a 4 v spojení s § 31 ods. 2 stavebného zákona
a § 15 vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 55/2001 Z. z.
o územnoplánovacích podkladoch a územnoplánovacej dokumentácii predložený
na preskúmanie Krajskému stavebnému úradu v Bratislave. Všeobecne záväzné nariadenie
č. 2/2006 je tak v rozpore s § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení, § 25 ods. 2 a 6
stavebného zákona a napokon aj s § 5 ods. 5 a 10 zákona o odpadoch, ako je uvedené ďalej.
Podľa dôvodovej správy k všeobecne záväznému nariadeniu č. 2/2006 príslušný krajský
stavebný úrad usmernil odporcu, že zosúladenie všeobecne záväzného nariadenia č. 2/97
s citovaným nálezom ústavného súdu je nutné riešiť samostatne a nie je možné spojiť
zosúladenie všeobecne záväzného nariadenia s aktualizáciou územného plánu.
Najvyšší súd teda skonštatoval nedodržanie zákonného postupu v procese
schvaľovania aktualizácie textovej časti územného plánu mesta Pezinok uznesením
Mestského zastupiteľstva mesta Pezinok č. 1 173/2002 zo 14. novembra 2002, ďalej nesúlad
dotknutého všeobecne záväzného nariadenia s nariadením vlády Slovenskej republiky č.
64/1998 Z. z. a s programom odpadového hospodárstva Bratislavského kraja a programom
odpadového hospodárstva okresu Pezinok. Napokon skonštatoval nesúlad schváleného
územného plánu so záväznou časťou územného plánu vyššieho stupňa ̶veľkého územného
celku Bratislavský kraj.
Ako vyplýva z pripojeného rozsudku najvyššieho súdu, tento jednoznačne vzal
do úvahy aj nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 154/05 z 5. januára 2006, ktorým bolo
vyslovené, že „Všeobecne záväzné nariadenie mesta Pezinok č. 2/1997 o vyhlásení
záväzných častí územného plánu v znení všeobecne záväzného nariadenia mesta Pezinok
č. 15/2000 a všeobecne záväzného nariadenia mesta Pezinok č. 5/2002, ktorými sa mení
a dopĺňa všeobecne záväzné nariadenie mesta Pezinok č. 2/1997 o vyhlásení záväzných
častí územného plánu, nie je v súlade s čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1 písm. a/ a s čl. 68 Ústavy
Slovenskej republiky, s ustanoveniami čl. I § 5 ods. 5 a 10, § 39 ods. 4 a § 72 zákona
č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov a s ustanoveniami § 6 ods. 2 a § 13 ods. 4 a 5 zákona Slovenskej národnej rady
č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov.“. Najvyšší súd si osvojil
totožné skutkové zistenia ako krajský súd a ďalej sa venoval zásadným odvolacím
námietkam sťažovateľa, resp. tiež námietkam, ktoré tento vzniesol v konaní pred krajským
súdom. Vo vzťahu k sťažovateľom aj tu namietanej ako spornej otázke právomoci
(všeobecných) súdov poukázal na nález ústavného súdu č. k. PL. ÚS 2/2013 44
z 12. novembra 2014 prijatého z podnetu najvyššieho súdu priamo vo veci sťažovateľa.
Vo vzťahu k ďalším námietkam vyslovil samostatne názor totožný s názorom krajského
súdu, pričom dospel k totožnému záveru.
Pokiaľ sťažovateľ voči obom rozsudkom namietol nedostatočné odôvodenia
z dôvodu, že sa súdy nevysporiadali so všetkými námietkami ním hodnoteným ako zásadné
(porušenie zásady nestrannosti a nezaujatosti súdu), ako aj nesprávne právne posúdenie
spočívajúce v aplikácii právneho predpisu, ktorý v čase rozhodovania najvyššieho súdu už
nebol účinný, žiadna z týchto námietok neobstojí.
K namietanému porušeniu základných práv a slobôd označeným rozsudkom
krajského súdu treba uviesť, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity, ktorého zmysel a účel spočíva
v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou
ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Preskúmavať zákonnosť rozhodnutí krajského súdu ako súdu prvostupňového
v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (správne súdnictvo) prislúcha
na základe zákonom upravených opravných prostriedkov najvyššiemu súdu ako súdu
odvolaciemu v týchto veciach (§ 250zfa ods. 4 OSP, § 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1
prvou vetou OSP), ktorý ju aj na základe sťažovateľom podaného odvolania realizoval.
K namietanému porušeniu základných práv a slobôd označeným rozsudkom
najvyššieho súdu ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a
aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu treba vyhodnotiť
ako dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd podrobne vysvetlil, prečo na základe odvolania
sťažovateľa potvrdil rozsudok krajského súdu, pričom jeho závery možno považovať
z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Čo sa týka osobitnej námietky
nesprávnej aplikácie zákona o odpadoch vzhľadom na časovú účinnosť rôznych znení § 5
ods. 5 a 10, ústavný súd poukazuje na to, že pre posudzovanie súladu všeobecne záväzného
nariadenia obce so zákonom je potrebné mať na zreteli všetky znenia zákona účinné už
v čase procesu jeho prijímania. Je to z dôvodu, že zákonnosť jednotlivých fáz schvaľovania
všeobecne záväzného nariadenia, ako aj samého všeobecne záväzného nariadenia je nutné
posudzovať z hľadiska právneho stavu účinného čase schvaľovania a prijímania dotknutého
všeobecne záväzného nariadenia a jeho následnej účinnosti. Ani neskoršia zmena zákonnej
úpravy, s ktorou by všeobecne záväzné nariadenie obce bolo súladné, nemôže zhojiť
nezákonnosť s predchádzajúcou právnou úpravou.
Hoci sťažovateľ zmienil nezaujatosť a nestrannosť súdu ako jeden z atribútov
základného práva na súdnu ochranu, ďalej v sťažnosti nešpecifikoval, či a ako je táto
zmienka podstatná vo vzťahu k označeným základným právam, ktorých porušenie namieta.
Ústavný súd sa preto nemôže s touto jeho námietkou vysporiadať ako s relevantnou.
Ústavný súd tiež poukazuje na to, že úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon je chrániť ho (sťažovateľa – pozn. ústavného súdu) pred takými
zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
(I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž
vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01).
V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných
práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne
judikovaného názoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo
svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02), a
taktiež nie je možné vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo
zjednocovať stanoviská najvyššieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS
331/09, III. ÚS 197/2011), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS
199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).
Ústavný súd nie je ani oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať
(podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04), a keďže namietané rozhodnutie najvyššieho súdu
nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené, nemá žiaden dôvod zasiahnuť
do jeho právneho názoru. Za tejto situácie nemohlo rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
3 Svzn/1/2011 z 31. marca 2015 dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1
a čl. 144 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako
ani základného práva.
Taktiež nad rámec veci na margo namietaného porušenia „základných práv a slobôd“
podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy ústavný súd poukazuje
na to, že sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy možno namietať len porušenie základných
práv a slobôd, ktoré sú upravené v tretej hlave ústavy, t. j. čl. 11 až čl. 54 ústavy, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ustanovenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy síce
deklarujú, resp. vymedzujú niektoré z atribútov právneho štátu a jeho nástrojov na ochranu
ústavnosti a zákonnosti, nie sú však základnými právami alebo slobodami, ktorých
porušenie možno namietať sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy.
Z uvedených dôvodov keďže sťažovateľ je zjavne neoprávneným subjektom
na podanie sťažnosti, ústavný súd sa z dôvodu odmietnutia sťažnosti nezaoberal ďalšími
návrhmi sťažovateľa vrátane jeho návrhu na odklad vykonateľnosti rozsudku krajského súdu
a rozsudku najvyššieho súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2015