Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 514/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť mesta Pezinok, Radničné námestie 7, Pezinok, zastúpeného

advokátskou kanceláriou G. Lehnert, k. s., Rajská 7, Bratislava, za ktorú koná advokát

a komplementár JUDr. Ján Ondruš, vo veci namietaného porušenia základného práva

zaručeného v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 , čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1

a práva na spravodlivý proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.

76 z 12. januára 2011 v spojení s opravným uznesením č. k. 96

z 27. mája 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 31. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť mesta Pezinok o d m i e t a ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2015

doručená sťažnosť mesta Pezinok (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie

základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods.

1 a (ďalej len „“) a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

76 z 12. januára 2011 v spojení s opravným uznesením č. k. 96

z 27. mája 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 31. marca 2015.

Ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, predmetom konaní pred krajským súdom

a najvyšším súdom v označených veciach bola otázka zákonnosti, resp. súladu všeobecne

záväzného nariadenia mesta Pezinok č. 2/97 z 26. júna 1997 o vyhlásení záväzných častí

územného plánu v znení všeobecne záväzných nariadení mesta Pezinok č. 15/2000,

č. 5/2002, č. 15/2004, č. 2/2005, č. 9/2005 a č. 2/2006 s

o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“),

a o územnom plánovaní a stavebnom poriadku

(stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) a § 5 ods. 5

a 10 o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o odpadoch“), a to na základe návrhu podaného

Krajskou prokuratúrou v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“).

Sťažovateľ rozsiahlo popísal skutkový stav argumentujúc neopodstatnenosťou návrhu

krajskej prokuratúry. Na podporu tvrdeného o porušení označených práv poukázal na

uznesenie ústavného súdu sp. zn. z 22. novembra 2000, v zmysle ktorého

„účinnosť právnych prostriedkov nápravy chybných rozhodnutí v občianskoprávnom konaní

treba posudzovať v širšom kontexte, ktorý súvisí so skúmaním otázky, či sa účinnosť takto

použitého prostriedku nápravy prejaví aj v zabezpečení účinnej ochrany“. S odvolaním sa

tiež na Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že súčasťou práva na spravodlivý súdny

proces ( dohovory), ako aj práva na súdnu ochranu ( ) je aj

právo účastníka konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia vychádzajúceho z

ústavnokonformného výkladu ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov ( ).

Sťažovateľ sa ďalej venoval jednotlivým atribútom základného práva na súdnu

ochranu zdôrazňujúc povinnosť súdu vyrovnať sa s argumentmi a návrhmi účastníkov

konania a neobmedzovať sa len na zhrnutie skutkového stavu, právneho stavu a stručné

konštatovanie dôvodnosti, resp. nedôvodnosti návrhov. Poukázal na to, že dôležitými

atribútmi právneho štátu sú aj nezávislosť a nestrannosť súdov, ktoré sú povinné riadiť sa

nielen zákonmi, ale aj .

Sťažovateľovi nebolo z ním označeného rozsudku najvyššieho súdu zrejmé, ako

dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je odôvodnený dostatočne a spĺňa zákonné

požiadavky. Nebolo mu zrejmé ani to, „na základe čoho Najvyšší súd v napádanom

rozhodnutí tvrdí, že rozhodnutie prvostupňového súdu v zásadných otázkach reaguje

na všetky námietky odporcu, keďže pravdou je, že nereaguje ani na jednu jedinú, čo vyplýva

aj zo sumarizácie podstatných námietok (argumentov) sťažovateľa, ktoré odzneli v priebehu

prvostupňového ako aj odvolacieho konania v tejto veci uvedenej nižšie“. Rozsudku

krajského súdu vytkol, že „na 1 až 7 strane súd zhrnul žalobný návrh a následné vyjadrenia

účastníkov konania, na 8 až 10 strane sa zaoberá otázkou jeho príslušnosti na konanie v

tejto veci, na 10 až 15 strane sumarizuje skutkový stav a cituje právne predpisy, pričom

samotné odôvodnenie toho prečo rozhodol vo veci tak ako rozhodol je obsiahnuté na strane

15 až 16 rozsudku“.

Následne postup krajského súdu označil sťažovateľ za prekračujúci právomoc súdu,

„keď posudzoval a skúmal proces obstarávania a schvaľovania aktualizácie územného

plánu Mesta Pezinok z roku 2002 a ak je jeho rozhodnutie odôvodnené tým, že nebol

dodržaný zákonný proces obstarávania a schvaľovania územného plánu, trpí takéto

rozhodnutie vadou“. Sťažovateľ je toho názoru, že právomoc krajského súdu je obmedzená

len na posudzovanie súladu napadnutého všeobecne záväzného nariadenia mesta Pezinok so

žalobcom tvrdenými ustanoveniami zákonov bez toho, že by súd mohol skúmať proces

obstarávania a schvaľovania aktualizácie územného plánu mesta Pezinok z roku 2002.

Súdy sa podľa tvrdenia sťažovateľa nevysporiadali s námietkou prekročenia

právomoci krajským súdom ani s otázkou, podľa ktorého právneho predpisu mal byť „návrh

aktualizácie územného plánu mesta Pezinok v znení, ktoré bolo schválené mestským

zastupiteľstvom žalovaného, a teda v znení po zapracovaní stanovísk a pripomienok

dotknutých subjektov... znova, ešte pred jeho predložením na schválenie predložený

na pripomienkovanie dotknutým subjektom“, keďže povinnosť, ale ani možnosť takéhoto

postupu ani zo stavebného, ani z iného zákona nevyplýva. Ďalej tiež opomenuli dať

odpoveď na jeho argument, „ako môže byť predmetné VZN v nesúlade s § 25 ods. 6

stavebného zákona, ktorý hovorí len o súlade územného plánu a nie VZN vyhlasujúceho

záväzné časti územného plánu so záväznou časťou územnoplánovacej dokumentácie

vyššieho stupňa alebo s príslušnými všeobecne záväznými právnymi predpismi a súlade

postupu obstarania a prerokovania tohto územného plánu v súlade s príslušnými všeobecne

záväznými právnymi predpismi!“.

Poukázal na svoju rozsiahlu argumentáciu vo vzťahu k postupu prijímania všeobecne

záväzného nariadenia č. 2/2006, prečo jeho návrh nebolo treba predložiť podľa § 25 ods. 2

a 4 stavebného zákona na preskúmanie Krajskému stavebnému úradu v Bratislave, keďže sa

opieral o metodické usmernenie Krajského úradu v Bratislave, v zmysle ktorého „postup

podľa § 25 je možný len v prípade ak dochádza k obstarávaniu územného plánu alebo jeho

aktualizácie, pričom samotný postup pri obstarávaní územného plánu alebo jeho

aktualizácie je rozsiahlo upravený v právnych predpisoch“. Zdôraznil, že prijatie všeobecne

záväzného nariadenia č. 2/2006 nesúviselo s obstarávaním územného plánu ani s jeho

aktualizáciou, ale bolo len reakciou na nález ústavného súdu sp. zn.

z 5. januára 2006. Krajský súd a najvyšší súd jeho argumentáciu neprimerane a nesprávne

odmietli s odôvodnením, že „ak sa VZN č. 2/2006 vyhlásili záväzné časti územného plánu,

došlo tým k jeho zmene a teda ak dochádzalo k jeho zmene mal byť dodržaný postup podľa

ust. § 25 stavebného zákona“.

Sťažovateľ tiež polemizoval s hodnotením vzťahu všeobecne záväzného nariadenia

s programom odpadového hospodárstva Bratislavského kraja a s programom odpadového

hospodárstva okresu Pezinok zastávajúc ako jediný správny názor, „že to, že je program

odpadového hospodárstva podkladom na spracúvanie územnoplánovacej dokumentácie,

neznamená, že obstarávateľ územnoplánovacej dokumentácie je povinný zapracovať do nej

celý program, a teda aj jeho smerné časti“.

Sťažovateľ neporozumel, z akých dôvodov najvyšší súd skonštatoval nesúlad

predmetného všeobecne záväzného nariadenia s § 5 ods. 5 a 10 zákona o odpadoch,

osobitne, keďže v čase vydania jeho rozsudku je znenie § 5 ods. 5 a 10 zákona o odpadoch

iné, aké bolo v čase vydania prvostupňového rozsudku, a pritom také, že ich sťažovateľ

nemal ako porušiť, keďže sa ho vôbec netýkali. Z toho vyvodil, že rozsudky najvyššieho

súdu a krajského súdu sú arbitrárne a v zrejmom rozpore s hmotným právom.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal

na ďalšie konanie a vydal takýto nález:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. zo dňa 31. 3.

2015 vydaným v právnej veci Krajská prokuratúra Bratislava c/a Mesto Pezinok

na vyslovenie nesúladu Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Pezinok č. 2/97 zo dňa

26. 6. 1997, o vyhlásení záväzných častí územného plánu v znení všeobecne záväzných

nariadení Mesta Pezinok č. 15/2000, č. 5/2002, č. 15/2004, č. 2/2005, č. 9/2005 a č. 2/2006

s § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení, § 25 ods. 2, 6 stavebného zákona a § 5 ods. 5, 10

zákona o odpadoch, vedenej na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn.

3 , porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení

s , , a a právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

2. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. zo dňa 12. 1. 2011

v spojení s opravným uznesením č. k. zo dňa 27. 5. 2011 vydanými v právnej

veci Krajská prokuratúra Bratislava c/a Mesto Pezinok na vyslovenie nesúladu Všeobecne

záväzného nariadenia Mesta Pezinok č. 2/97 zo dňa 26. 6. 1997, o vyhlásení záväzných

častí územného plánu v znení všeobecne záväzných nariadení Mesta Pezinok č. 15/2000, č.

5/2002, č. 15/2004, č. 2/2005, č. 9/2005 a č. 2/2006 s § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení,

§ 25 ods. 2, 6 stavebného zákona a § 5 ods. 5, 10 zákona o odpadoch, vedenej na Krajskom

súde v Bratislave pod sp. zn. , porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa článku 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1

a právo na spravodlivý proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

zo dňa 31. 3. 2015 ako aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

zo dňa 12. 1. 2011 v spojení s opravným uznesením č. k. 96

zo dňa 27. 5. 2011 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.“

Súčasne sťažovateľ navrhol ústavnému súdu odložiť vykonateľnosť oboch označených

rozsudkov až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé

a nestranné súdy.

Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa a obec a vyšší územný celok sú samostatné územné samosprávne

a správne celky Slovenskej republiky združujúce osoby, ktoré majú na ich území trvalý

pobyt. Podrobnosti ustanoví zákon.

Podľa § 1 ods. 1 zákona o obecnom zriadení obec je samostatný územný

samosprávny a správny celok Slovenskej republiky; združuje osoby, ktoré majú na jej

území trvalý pobyt. Obec je právnickou osobou, ktorá za podmienok ustanovených

zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a s vlastnými príjmami.

Podľa § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení obec môže vo veciach územnej

samosprávy vydávať nariadenia; nariadenie nesmie byť v rozpore s , ústavnými

zákonmi, zákonmi a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada

Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom.

Podľa § 6 ods. 2 zákona o obecnom zriadení vo veciach, v ktorých obec plní úlohy

štátnej správy, môže vydávať nariadenie len na základe splnomocnenia zákonom a v jeho

medziach. Také nariadenie nesmie byť v rozpore s , ústavnými zákonmi,

medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom, so zákonmi, s nariadeniami vlády, so všeobecne záväznými predpismi

ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy.

Ako zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľ ako orgán verejnej správy namieta

síce porušenie základného práva podľa , ku ktorému malo dôjsť

rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu v konaní o súlade všeobecne záväzného

nariadenia obce a vyššieho územného celku so zákonom, nariadením vlády a všeobecne

záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy

[a (ďalej aj ,,OSP“)].

Sťažovateľ si aj v konaní pred súdom zachoval svoje postavenie orgánu verejnej

správy, kde predmetom konania nebol jeho individuálny právny akt (administratívne

rozhodnutie), ale všeobecne záväzný právny akt (všeobecne záväzné nariadenie, ktorým sa

vyhlásila záväzná časť územného plánu obce – mesta Pezinok).

Ako vyplýva z citovaného , namietať porušenie svojich

základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd formou sťažnosti

podanej ústavnému súdu môžu iba fyzické alebo právnické osoby.

Rovnako podľa sťažnosť môže podať fyzická osoba

alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným

zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv

a slobôd nerozhoduje iný súd.

Obec pri výkone svojej právomoci orgánu územnej samosprávy alebo prenesenej

štátnej správy ( a a ) nie je nositeľom základných

práv a slobôd garantovaných , ale je ich realizátorom a zaisťovateľom v smere voči

obyvateľom obce. Obec pri vydávaní všeobecne záväzných nariadení je totiž nositeľkou

právomoci zverenej jej a zákonom. Táto skutočnosť osobitne vystupuje do popredia

v konaní podľa a , kedy ju zdôrazňuje aj sám predmet konania – všeobecne

záväzné nariadenie obce, ktoré je aktom realizácie tejto právomoci. Konanie a rozhodovanie

všeobecného súdu teda nie je spôsobilé privodiť zásah do základných práv a ľudských

slobôd obce, len korigovať výkon je právomoci. Preto sťažovateľ – obec vo veci týkajúcej sa

výkonu jej právomoci, nespĺňa zákonnú požiadavku , pretože

nedisponuje základnými právami a slobodami, ktorých porušenie by mohol namietať.

Obec ako orgán verejnej správy pri realizácii svojej právomoci zverenej jej zákonom

z týchto dôvodov nie je subjektom oprávneným podať sťažnosť pre porušenie základných

práv a slobôd, pretože v tomto prípade nie je ich nositeľom.

Hoci táto skutočnosť sama osebe postačuje na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa,

ústavný súd považuje za potrebné vyjadriť sa k ďalším aspektom sťažnosti mesta Pezinok,

pretože jeho výhrady voči rozsudkom krajského súdu a najvyššieho súdu nemôžu ostať

nepovšimnuté.

Ústavný súd preto nad rámec veci (obiter dictum) považuje za potrebné v prvom rade

poukázať na to, že otázka právomoci všeobecných súdov vo vzťahu k preskúmavaniu súladu

všeobecne záväzných nariadení obce so zákonom bola nateraz vyriešená v náleze ústavného

súdu sp. zn. z 12. novembra 2014.

Ďalej ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že z príloh sťažnosti vyplýva,

že krajský súd jeho citovaným rozsudkom vyslovil, že všeobecne záväzné nariadenie mesta

Pezinok č. 2/97 z 26. júna 1997 o vyhlásení záväzných častí územného plánu v znení

všeobecne záväzných nariadení mesta Pezinok č. 2/97 z 26. júna 1997 o vyhlásení

záväzných častí územného plánu v znení všeobecne záväzných nariadení č. 15/2000,

č. 5/2002, č. 15/2004, č. 2/2005, č. 9/2005 a č. 2/2006 nie je v súlade s § 6 ods. 1 zákona

o obecnom zriadení, § 25 ods. 2 a 6 stavebného zákona a § 5 ods. 5 a 10 zákona o odpadoch.

Následne sa venoval povahe všeobecne záväzného nariadenia, protestu prokurátora

podľa § 23 zákona o prokuratúre, výhradnej aktívnej legitimácii prokurátora v konaní podľa

a , obsahu preskúmavaného všeobecne záväzného nariadenia, ako aj relevantnej

právnej úprave. Dospel k záveru, že mestské zastupiteľstvo sťažovateľa schválilo inú verziu,

než aká bola predložená dotknutým orgánom na pripomienkovanie. Pripomienkovaná bola

aktualizácia územného plánu mesta Pezinok – textová časť, I. etapa (máj 2002), pričom

uvedené verzie aktualizácie textovej časti Ú.P.C. 7 6, t. j. májová verzia a decembrová

verzia sú pritom celkom odlišné. Mestské zastupiteľstvo odporcu teda schválilo inú verziu,

ako bola v skutočnosti obstarávaná a prerokovaná. Samotný návrh všeobecne záväzného

nariadenia č. 2/2006 nebol podľa § 25 ods. 2 a 4 v spojení s § 31 ods. 2 stavebného zákona

a vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č.

o územnoplánovacích podkladoch a územnoplánovacej dokumentácii predložený

na preskúmanie Krajskému stavebnému úradu v Bratislave. Všeobecne záväzné nariadenie

č. 2/2006 je tak v rozpore s § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení, § 25 ods. 2 a 6

stavebného zákona a napokon aj s § 5 ods. 5 a 10 zákona o odpadoch, ako je uvedené ďalej.

Podľa dôvodovej správy k všeobecne záväznému nariadeniu č. 2/2006 príslušný krajský

stavebný úrad usmernil odporcu, že zosúladenie všeobecne záväzného nariadenia č. 2/97

s citovaným nálezom ústavného súdu je nutné riešiť samostatne a nie je možné spojiť

zosúladenie všeobecne záväzného nariadenia s aktualizáciou územného plánu.

Najvyšší súd teda skonštatoval nedodržanie zákonného postupu v procese

schvaľovania aktualizácie textovej časti územného plánu mesta Pezinok uznesením

Mestského zastupiteľstva mesta Pezinok č. zo 14. novembra 2002, ďalej nesúlad

dotknutého všeobecne záväzného nariadenia s nariadením vlády Slovenskej republiky č.

a s programom odpadového hospodárstva Bratislavského kraja a programom

odpadového hospodárstva okresu Pezinok. Napokon skonštatoval nesúlad schváleného

územného plánu so záväznou časťou územného plánu vyššieho stupňa ̶veľkého územného

celku Bratislavský kraj.

Ako vyplýva z pripojeného rozsudku najvyššieho súdu, tento jednoznačne vzal

do úvahy aj nález ústavného súdu sp. zn. z 5. januára 2006, ktorým bolo

vyslovené, že „Všeobecne záväzné nariadenie mesta Pezinok č. 2/1997 o vyhlásení

záväzných častí územného plánu v znení všeobecne záväzného nariadenia mesta Pezinok

č. 15/2000 a všeobecne záväzného nariadenia mesta Pezinok č. 5/2002, ktorými sa mení

a dopĺňa všeobecne záväzné nariadenie mesta Pezinok č. 2/1997 o vyhlásení záväzných

častí územného plánu, nie je v súlade s , a s

Slovenskej republiky, s ustanoveniami čl. I § 5 ods. 5 a 10, § 39 ods. 4 a § 72 zákona

č. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov a s ustanoveniami § 6 ods. 2 a § 13 ods. 4 a 5 zákona Slovenskej národnej rady

č. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov.“. Najvyšší súd si osvojil

totožné skutkové zistenia ako krajský súd a ďalej sa venoval zásadným odvolacím

námietkam sťažovateľa, resp. tiež námietkam, ktoré tento vzniesol v konaní pred krajským

súdom. Vo vzťahu k sťažovateľom aj tu namietanej ako spornej otázke právomoci

(všeobecných) súdov poukázal na nález ústavného súdu č. k. 44

z 12. novembra 2014 prijatého z podnetu najvyššieho súdu priamo vo veci sťažovateľa.

Vo vzťahu k ďalším námietkam vyslovil samostatne názor totožný s názorom krajského

súdu, pričom dospel k totožnému záveru.

Pokiaľ sťažovateľ voči obom rozsudkom namietol nedostatočné odôvodenia

z dôvodu, že sa súdy nevysporiadali so všetkými námietkami ním hodnoteným ako zásadné

(porušenie zásady nestrannosti a nezaujatosti súdu), ako aj nesprávne právne posúdenie

spočívajúce v aplikácii právneho predpisu, ktorý v čase rozhodovania najvyššieho súdu už

nebol účinný, žiadna z týchto námietok neobstojí.

K namietanému porušeniu základných práv a slobôd označeným rozsudkom

krajského súdu treba uviesť, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa

je založená na princípe subsidiarity, ktorého zmysel a účel spočíva

v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou

ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 ().

Preskúmavať zákonnosť rozhodnutí krajského súdu ako súdu prvostupňového

v konaní podľa piatej časti (správne súdnictvo) prislúcha

na základe zákonom upravených opravných prostriedkov najvyššiemu súdu ako súdu

odvolaciemu v týchto veciach (a ods. 4 , v spojení s

prvou vetou ), ktorý ju aj na základe sťažovateľom podaného odvolania realizoval.

K namietanému porušeniu základných práv a slobôd označeným rozsudkom

najvyššieho súdu ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a

aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu treba vyhodnotiť

ako dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd podrobne vysvetlil, prečo na základe odvolania

sťažovateľa potvrdil rozsudok krajského súdu, pričom jeho závery možno považovať

z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Čo sa týka osobitnej námietky

nesprávnej aplikácie zákona o odpadoch vzhľadom na časovú účinnosť rôznych znení § 5

ods. 5 a 10, ústavný súd poukazuje na to, že pre posudzovanie súladu všeobecne záväzného

nariadenia obce so zákonom je potrebné mať na zreteli všetky znenia zákona účinné už

v čase procesu jeho prijímania. Je to z dôvodu, že zákonnosť jednotlivých fáz schvaľovania

všeobecne záväzného nariadenia, ako aj samého všeobecne záväzného nariadenia je nutné

posudzovať z hľadiska právneho stavu účinného čase schvaľovania a prijímania dotknutého

všeobecne záväzného nariadenia a jeho následnej účinnosti. Ani neskoršia zmena zákonnej

úpravy, s ktorou by všeobecne záväzné nariadenie obce bolo súladné, nemôže zhojiť

nezákonnosť s predchádzajúcou právnou úpravou.

Hoci sťažovateľ zmienil nezaujatosť a nestrannosť súdu ako jeden z atribútov

základného práva na súdnu ochranu, ďalej v sťažnosti nešpecifikoval, či a ako je táto

zmienka podstatná vo vzťahu k označeným základným právam, ktorých porušenie namieta.

Ústavný súd sa preto nemôže s touto jeho námietkou vysporiadať ako s relevantnou.

Ústavný súd tiež poukazuje na to, že úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon je chrániť ho (sťažovateľa – pozn. ústavného súdu) pred takými

zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnou zmluvou podľa ().

V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných

práv (obdobne napr. , ). Taktiež podľa už mnohonásobne

judikovaného názoru ústavného súdu práva podľa a

dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo

svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. ), a

taktiež nie je možné vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo

zjednocovať stanoviská najvyššieho súdu (m. m. , , IV. ÚS

331/09, ), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS

199/07, , ).

Ústavný súd nie je ani oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať

(podobne aj , ), a keďže namietané rozhodnutie najvyššieho súdu

nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené, nemá žiaden dôvod zasiahnuť

do jeho právneho názoru. Za tejto situácie nemohlo rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

3 z 31. marca 2015 dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a 2 v spojení s , ,

a alebo práva na spravodlivý proces podľa dohovoru, ako

ani základného práva.

Taktiež nad rámec veci na margo namietaného porušenia „základných práv a slobôd“

podľa , , a ústavný súd poukazuje

na to, že sťažnosťou podľa možno namietať len porušenie základných

práv a slobôd, ktoré sú upravené v tretej hlave , t. j. až , alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ustanovenia , , a síce

deklarujú, resp. vymedzujú niektoré z atribútov právneho štátu a jeho nástrojov na ochranu

ústavnosti a zákonnosti, nie sú však základnými právami alebo slobodami, ktorých

porušenie možno namietať sťažnosťou podľa .

Z uvedených dôvodov keďže sťažovateľ je zjavne neoprávneným subjektom

na podanie sťažnosti, ústavný súd sa z dôvodu odmietnutia sťažnosti nezaoberal ďalšími

návrhmi sťažovateľa vrátane jeho návrhu na odklad vykonateľnosti rozsudku krajského súdu

a rozsudku najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2015