Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 518/2015
PDF · 394.47 KB
No categories available
III. ÚS 518/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja bytom
, zastúpených obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária
JUDr. Almáši Gabriel, spol. s r. o., Niťová 3, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka
JUDr. Katarína Almášiová, ktorou namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, v prítomnosti účastníkov a na vyjadrenie sa k vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
„právoplatnosťou Zmenkového platobného rozkazu č. k. 11Zm/5/2012 na základe jeho
vadného doručenia“, a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) a
(spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v prítomnosti
účastníkov a na vyjadrenie sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) „právoplatnosťou Zmenkového platobného
rozkazu č. k. 11Zm/5/2012 na základe jeho vadného doručenia“.
Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Žilina vydal 12. marca 2012 zmenkový
platobný rozkaz sp. zn. 11 Zm/5/2011 na zaplatenie zmenkovej sumy 9 761,37 €
s príslušenstvom. Tento zmenkový platobný rozkaz mala za sťažovateľov prevziať ich matka
na základe splnomocnenia na preberanie zásielok udeleného podľa poštových podmienok,
a nie sťažovatelia. Dňa 17. decembra 2013 sťažovatelia zaslali Okresnému súdu Žilina návrh
na neplatnosť právneho úkonu a návrh na náhradu škody, ktorý na výzvu tohto súdu doplnili
podaním zaslaným 30. mája 2014. Keďže Okresný súd Žilina o návrhu na zrušenie
zmenkového platobného rozkazu nerozhodoval, sťažovatelia podali predsedovi Okresného
súdu Žilina sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorá bola podpredsedníčkou tohto súdu
vyhodnotená ako dôvodná, pričom sťažovatelia boli o prijatých opatreniach informovaní.
Nadväzne na uvedené sťažovatelia namietajú aj postup Okresného súdu Bratislava IV
v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 3929/2012 na vykonanie označeného
zmenkového platobného rozkazu. Na základe podaní sťažovateľa Okresný súd Bratislava IV
uznesením z 12. decembra 2013 zamietol „návrh... na zastavenie a odklad exekúcie
z dôvodu, že podaný návrh na vydanie predbežného opatrenia vo veci podaného návrhu
na určenie neplatnosti zmluvy o úvere a zmenky posúdil súd ako návrh na odklad exekúcie,
ktorý bol nesprávne označený. Zároveň sťažovatelia podali aj návrh na určenie neplatnosti
zmluvy o úvere a zmenky na Okresný súd Bratislava IV, ktorý súd zamietol s odôvodnením,
že ako exekučný súd nemá právomoc rozhodovať o neplatnosti zmluvy o úvere a neplatnosti
zmenky a nemôže opätovne preskúmavať správnosť exekučného titulu, má len preskúmať či
je exekučný titul vykonateľný a či je exekúcia prípustná. V závere uznesenia súd uvádza, že
návrh na odklad exekúcie zamietol, lebo v tomto štádiu nie je možné očakávať, že exekúcia
bude zastavená.“. Ďalším uznesením č. k. 15 Er 3929/2012 90 Okresný súd Bratislava IV
ako oneskorene podané odmietol námietky sťažovateľa, ktoré boli súbežne podané
označenému súdu aj súdnemu exekútorovi. Sťažovatelia namietajú, že lehota na podanie
námietok v exekúcii ani nemohla začať plynúť, pretože splnomocnenec, ktorý doručované
upovedomenie o začatí exekúcie prevzal, nemal procesnoprávne postavenie zástupcu podľa
§ 27 Občianskeho súdneho poriadku. V odôvodnení označeného uznesenia tiež namietajú
nezrovnalosti v dátumoch doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, z čoho odvodzujú
jeho celkovú zmätočnosť.
Zo sťažnosti taktiež vyplýva, že sťažovatelia doručili v danej veci aj sťažnosť
Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré ju však postúpilo predsedníčke
Okresného súdu Bratislava IV. Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že aj prostredníctvom orgánov
prokuratúry sa neúspešne domáhali podania mimoriadneho dovolania prostredníctvom
podnetu, resp. opakovaného podnetu podaného podľa zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre v znení neskorších predpisov Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky,
pričom opakovaný podnet na mimoriadne dovolanie bol odložený 23. októbra 2014 bez
prijatia prokurátorského opatrenia.
S ohľadom na opísané súvislosti sťažovatelia namietajú ústavnú neudržateľnosť
odlišnej rozhodovacej činnosti všeobecného súdu „o tej istej právnej otázke za rovnakej
alebo analogickej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť...
Ak všeobecný súd rozhodol v zásade v identických veciach na základe analogických
skutkových zistení s diametrálne odlišným výsledkom a svoj názorový posun primeraným
spôsobom neodôvodnil, je jeho rozhodnutie v rozpore s ústavou chráneným princípom
právnej istoty a porušuje právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru.“. Poukazujúc na právne závery uvedené v uznesení najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Cdo 36/2008 zo 4. augusta 2008 sú sťažovatelia názoru, že „exekučný súd
v konaní rozhodol tak, že námietky proti exekúcii ako oneskorene podané zamietol, porušil
základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa či. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Za porušenie základného práva sťažovatelia považujú to, že námietky
proti exekúcii boli exekučným súdom zamietnuté ako oneskorene podané, hoci boli podané
včas... teda konanie má vadu, ktorá spočíva v odňatí možnosti účastníkovi konania konať
pred súdom.“.
Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú vydať takéto rozhodnutie:
„Sťažovatelia navrhujú, aby Ústavný súd SR rozhodol, že základné právo
sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... základné právo sťažovateľov na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v ich prítomnosti a aby sa mohli vyjadriť ku
všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... bolo porušené.
Sťažovatelia navrhujú aby Ústavný súd SR... rozhodol, že právoplatnosťou
Zmenkového platobného rozkazu č. k.: 11Zm/5/2012 na základe jeho vadného doručenia
bolo porušené právo sťažovateľov na súdnu ochranu.
Sťažovatelia navrhujú, aby Ústavný súd SR zrušil právoplatnosť Zmenkového
platobného rozkazu č. k. 11Zm/5/ 2012... a nariadil Okresnému súdu Žilina... vo veci
opätovne konať.
Sťažovatelia navrhujú, aby Ústavný súd zrušil uznesenie Okresného súdu Bratislava
IV o zamietnutí zastavenia exekúcii a exekúciu zastavil.
Sťažovatelia navrhujú, aby Ústavný súd SR priznal sťažovateľovi v 1/ rade primerané
finančné zadosťučinenie za psychickú záťaž a právnu neistotu vo výške 10.000 Eur
a sťažovateľke v 2/ rade primerané finančné zadosťučinenie za psychickú záťaž a právnu
neistotu vo výške 10.000 Eur.
Sťažovatelia navrhujú, aby Ústavný súd zaviazal porušovateľov základného práva
v 1. a 2. rade na náhradu trov konania vo výške 296,09 €...“
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v zákone o ústavnom súde.
Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných
náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa
tvrdenia sťažovateľa porušili, ďalej označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo
iného zásahu, ktorým sa základné práva alebo slobody porušili, a tiež označenie toho, proti
komu návrh smeruje.
Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych
aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný
súd viazaný návrhom na začatie konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa
vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný
súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit
musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona
o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie
ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).
Ústavný súd konštatuje neurčitosť a nezrozumiteľnosť petitu sťažnosti, keďže
sťažovatelia v jeho prvej vete neoznačujú právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo zásah,
ktorým mali byť nimi označené základné práva alebo slobody porušené, ani neoznačujú
orgán verejnej moci (súd), ktorý mal tieto ich právo porušiť. Obdobných nedostatkov sa
sťažovatelia dopustili aj pri formulácii druhej vety navrhovaného petitu sťažnosti, ktorým sa
domáhajú vysloviť porušenie základného práva „právoplatnosťou Zmenkového platobného
rozkazu č. k. 11 Zm/5/2012“, pretože v ňom rovnako absentuje označenie orgánu verejnej
moci (súdu), ktorý mal „právo na súdnu ochranu“ porušiť, a to bez toho, aby bol bližšie
uvedený článok ústavy alebo dohovoru zaručujúci uvedené právo.
V súvislosti s uvedenými nedostatkami sťažnosti ústavný súd pripomína, že ústavný
súd ich nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút
povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej
rozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje
nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr.
III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010). Ústavný súd už vo svojom uznesení
sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať
všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto
povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je
povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen
začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom
ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti
úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“
Z uvedených dôvodov podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v predloženej podobe (a
obzvlášť jej petit) nespĺňa náležitosti, ktoré pre uplatnenie právomoci ústavného súdu
ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, čo je pri právnom zastúpení sťažovateľov
dostatočným dôvodom na jej odmietnutie už v rámci predbežného prerokovania.
Ústavný súd navyše dospel k záveru, že na prerokovanie sťažnosti v časti smerujúcej
proti „právoplatnosti“ zmenkového platobného rozkazu č. k. 11 Zm/5/2012 z 12. marca
2012 nemá ústavný súd právomoc. Pod právoplatnosťou rozhodnutia sa totiž rozumie
vlastnosť rozhodnutia spočívajúca v zásadnej záväznosti a nezmeniteľnosti rozhodnutia,
a nie akési ďalšie „nadväzujúce“ rozhodnutie, opatrenie či zásah, ktorým by mohlo dôjsť
k porušeniu základných práv. Ústavný súd nemá právomoc ani na prieskum označeného
zmenkového platobného rozkazu, keďže ten možno preskúmavať postupom podľa § 175
Občianskeho súdneho poriadku na základe námietok podaných do troch dní od doručenia
zmenkového platobného rozkazu, pričom proti rozhodnutiu o námietkach proti
zmenkovému platobnému rozkazu možno podať odvolanie, o ktorom rozhoduje súd
vyššieho stupňa. Ústavný súd tiež poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľmi namietané vady
doručenia zmenkového platobného rozkazu mohli byť predmetom súdneho prieskumu pred
Okresným súdom Žilina aj na základe samostatného návrhu sťažovateľov. Právny poriadok
preto jednoznačne poskytuje všeobecným súdom právomoc na prieskum zmenkového
platobného rozkazu, resp. ustanovuje prostriedky nápravy, ktorými bolo možné domáhať
ochrany prípadného porušenia základných práv a slobôd priamo na všeobecnom súde, čo
v zmysle čl. 127 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum označeného
zmenkového platobného rozkazu.
Ústavný súd nemá ani právomoc na prieskum uznesenia Okresného súdu Bratislava
IV č. k. 15 Er/3929/2012 69 z 12. decembra 2013, ktorým bol zamietnutý návrh
na zastavenie exekúcie, pretože proti tomuto uzneseniu bolo možné podať odvolanie,
o ktorom mal právomoc rozhodnúť Krajský súd v Bratislave. Aj v tomto prípade teda
v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy existoval iný súd, ktorý mal právomoc poskytnúť ochranu
namietanému porušeniu práv a slobôd zaručených ústavou, prípadne medzinárodnou
zmluvou ratifikovanou v Slovenskej republike a vyhlásenou spôsobom ustanoveným
zákonom.
Napokon, pokiaľ sťažovatelia namietali porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v súvislosti s návrhom zaslaným
Okresnému súdu Žilina 17. decembra 2013, ktorý doplnili podaním zaslaným
30. mája 2014, ústavný súd prihliadajúc na nedostatky tohto návrhu, na ktorých odstránenie
vyzval sťažovateľov Okresný súd Žilina, ako aj na dĺžku označeného súdneho konania
(od začiatku konania do podania sťažnosti ústavnému súdu ide približne o 13 a pol mesiaca)
zastáva názor, že namietané porušenie označeného základného práva nedosahuje intenzitu
odôvodňujúcu zásah ústavného súdu. Sťažnosť by preto v tejto časti bolo možné odmietnuť
aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažovateľmi doručenú sťažnosť odmietol podľa §
25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní. Keďže bola sťažnosť
ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch v danej veci stratilo
opodstatnenie, v dôsledku čoho sa nimi ústavný súd už ďalej nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2015