Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 677/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa

Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Bartkom,

Advokátska kancelária JUDr. Martin BARTKO – JUDr. Silvia BARTKOVÁ,

Piaristická 6667, Trenčín, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne

v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

, (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že v namietanom konaní „je sťažovateľka

účastníkom konania ako navrhovateľka. Dňa 19.01.2000 sťažovateľka podala na Okresnom

súde Trenčín žalobu o zaplatenie nájmu za užívanie nebytových priestorov, ktorých je

sťažovateľka spoluvlastníčkou. Vec bola na Okresnom súde Trenčín vedená pod sp. zn.

prejednávaná viac ako 13 rokov (vrátane času predchádzajúcich odvolacích

konaní) až po 13 rokoch sa sťažovateľka dočkala, hoci opäť neprávoplatného, rozsudku

vo veci samej. V priebehu prejednávania danej veci sa sťažovateľka opakovane sťažovala na

prieťahy v konaní a dokonca v tejto veci aj rozhodoval Ústavný súd SR, ktorý svojím

nálezom č.k. zo dňa 26.08.2010 rozhodol, že základné právo

sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa SR

postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. porušeného

bolo. Ústavný súd SR zároveň prikázal Okresnému súdu Trenčín vo veci konať bez

zbytočných prieťahov. Napriek tomuto nálezu Ústavného súdu SR, Okresný súd Trenčín, ako

súd I. st, vo veci rozhodol rozsudkom až po viac ako 3 (!) rokoch, a to dňa 26.11.2013.

Uvedeným rozsudkom zo dňa 26.11.2013 Okresný súd Trenčín návrhu navrhovateľky

čiastočne vyhovel. Tento rozsudok však opäť nenadobudol právoplatnosť. Voči tomuto

rozsudku podali odvolanie jednak odporcovia, a to dňa 30.12.2013 a jednak sťažovateľka

dňa 13.01.2014. Na základe podaných odvolaní bol spis predložený Krajskému súdu

v Trenčíne na rozhodnutie. Hoci podané odvolania boli podané dňa 30.12.2013, resp.

posledné dňa 13.01.2014, Krajský súd v Trenčíne o nich doposiaľ nerozhodol, a to ani

po viac ako 16 mesiacoch. Týmto postupom Krajského súdu v Trenčíne opäť

v sťažovateľkinej veci vznikli súdne prieťahy minimálne ďalších 16 mesiacov. Prieťahy

v konaní tak napriek opakovanej sťažnosti sťažovateľky a nálezu Ústavného súdu SR neboli

do dnešnej doby riadne odstránené a v sťažovateľkinej veci aj naďalej nie je právoplatne

rozhodnuté.“.

Namietané porušenie označených práv sťažovateľka vidí v tom, že „Krajský súd

v Trenčíne v jej právnej veci doposiaľ právoplatne nerozhodol o podaných odvolaniach

a v tomto konaní je napriek predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľky na prieťahy v konaní

a nálezu Ústavného súd SR dlhodobo nečinný a nekoná bez zbytočných prieťahov.“.

Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti ďalej uviedla:

„Sťažovateľka považuje v právnom štáte za neprípustné, aby odvolacie konanie, ktoré

predstavuje štandardnú rozhodovaciu agendu všeobecných súdov, a ktoré nie je právne ani

skutkovo zložité, trvalo neuveriteľných 16 (!) mesiacov. Sťažovateľka sa narodila v roku

1940 a v čase podania návrhu na začatie konania mala 59 rokov. V súčasnosti má

sťažovateľka viac ako 76 rokov a súdne konanie doposiaľ nie je právoplatne skončené.

Vzhľadom k svojmu veľmi nepriaznivému zdravotnému stavu reálne hrozí, že sa sťažovateľka

konca súdneho konania a tým právoplatného rozhodnutia vo veci samej ani nedožije.

Neúmerná dĺžka súdneho konania zároveň veľmi negatívne vplýva aj na sťažovateľkin

zdravotný stav. V dôsledku týchto okolností musela sťažovateľka vyhľadať odbornú pomoc

psychiatra, ktorá terapia jej pomáha vo zvládaní náporu na psychiku v dôsledku vleklého sa

súdneho sporu o právo na náhradu za užívanie jej vlastníctva, ktorý už vzhľadom k celkovej

dĺžke neuveriteľných 15 rokov stráca pre navrhovateľku prakticky význam. ...

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov je preto sťažovateľka presvedčená o tom, že

Krajský súd v Trenčíne v konaní sp. zn. a sp. zn. riadne

nekoná a spôsobuje zbytočné prieťahy a tak zásadným spôsobom porušuje princípy

právneho štátu, ktorého základnou a imanentnou zložkou je právna istota, a to nielen

v právnych vzťahoch, ale aj v jednaní štátnych orgánov vrátane orgánov súdnej moci.

Skutočnosť, že Krajský súd v Trenčíne v tejto právnej veci bez viny sťažovateľky doposiaľ

právoplatne nerozhodol o podaných odvolaniach, hoci od podania posledného uplynulo

viac ako 16 mesiacov, vyvoláva u sťažovateľky dlhodobý stav právnej neistoty, ktorý

pretrváva počas celého tohto obdobia a v jej veku ťaživo vplýva na psychiku a jej zdravotný

stav. Včasné rozhodnutie Krajského súdu v Trenčín v predmetnom odvolacom konaní by

odstránilo stav právnej neistoty sťažovateľky a pomohlo by stabilizovať aj rodinné vzťahy

účastníkov. Celkový stav veci je o to závažnejší, že k odstráneniu prieťahov nedošlo napriek

využitiu dostupných prostriedkov právnej nápravy sťažovateľkou... a tiež predchádzajúcemu

nálezu Ústavného súdu SR.

... Je vecou súdu (sudcu) aký postup pre prejednanie konkrétnej veci zvolí, avšak

v tomto smere je sťažovateľka jednoznačne toho názoru, že postup zvolený Krajským súdom

v Trenčíne v odvolacom konaní (pričom sťažovateľka nemá vedomosť, že by Krajský súd

v Trenčíne v konaní plynule pokračoval aj po 26.05.2014, kedy je datované posledné

oznámenie sťažovateľke vo veci) spôsobil vo veci zbytočné prieťahy a neúmerne toto konanie

predĺžil, čím celková dĺžka súdneho konania presiahla neuveriteľných 15 rokov ! Svojím

postupom tak Krajský súd v Trenčíne sťažovateľke nezabezpečil ochranu jej práv

zabezpečených a garantovaných SR a Dohovorom a neodstránil právnu neistotu

v jej majetkových a rodinných vzťahoch, naopak pokračuje v ich porušovaní a spôsobuje

prieťahy v konaní.“

Sťažovateľka v sťažnosti žiada aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 10 000 € „Vzhľadom na závažnosť porušenia základných práv a slobôd a dĺžku

tohto porušenia počas celého súdneho konania, s prihliadnutím na všetky okolnosti

prípadu, a to najmä na blízky vzťah sťažovateľky a odporcov a vysoký vek sťažovateľky a jej

nepriaznivý zdravotný stavom spôsobený práve dĺžkou tohto súdneho konania, ktoré

celkovo trvá neuveriteľných 15 rokov.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom:

„1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručené v a právo na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd ako aj jej základného právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1

postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod

sp. zn. 4Co/574/2014,4Co/587/2014 porušené bolo.

2. Krajskému súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. ,

prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,

EUR (slovom desaťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť jej do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,72 EUR

(slovom tristopäťdesiatpäť eur sedemdesiatdva centov), ktorú je Krajský súd v Trenčíne

povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. Martina Bartka do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný

súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný

súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez

najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. ).

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva

na súdnu ochranu podľa , základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa , ako aj práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom

konaní vedenom pod sp. zn. , .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , ).

1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa sťažnosť podľa nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 citovaného

ustanovenia ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa

odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných

osobitného zreteľa.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. , , ),

že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy

v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav

zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48

ods. 2 (i práva podľa dohovoru), koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ

preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré má k dispozícii podľa zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil

z dôvodov hodných osobitného zreteľa ( ).

Podľa ustáleného názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní

v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany

takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj

so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. ,

). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi

v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie o sudcoch a prísediacich a o

zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o

sudcoch“), ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez

zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods.

2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne

aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v

danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku

citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel

zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. V súvislosti s tým ústavný súd

poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,

ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na

ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov

prípustnosti sťažnosti podľa , a teda podmienkou konania vo veci

individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa teda spočíva okrem iného aj v tom,

že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity

vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd v súčinnosti s krajským súdom zistil, že sťažovateľka sťažnosť

na prieťahy v namietanom konaní adresovanú predsedovi krajského súdu nepodala.

Keďže sťažovateľka, ktorá je kvalifikovane právne zastúpená, sťažnosť na prieťahy

v konaní predsedovi krajského súdu nepodala a ani netvrdí, že ju nepodala z dôvodov

hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu

jej sťažnosti ( ), ústavný súd, opierajúc sa o svoju

stabilnú judikatúru (napr. , , ), dospel k záveru, že

vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa

§ 62 a nasl. zákona o súdoch neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľky

priznaného jej podľa a práva podľa dohovoru, a preto podľa

v spojení s bolo potrebné jej sťažnosť v tejto

časti odmietnuť z dôvodu neprípustnosti.

Podľa zistenia ústavného súdu odvolania sťažovateľky a odporcov boli spolu

so spisom predložené krajskému súdu 20. mája 2014. Vo veci podaných odvolaní krajský

súd meritórne rozhodol 18. júna 2015 potvrdzujúcim rozsudkom. Z uvedeného vyplýva, že

od predloženia spisu (20. máj 2014) krajský súd rozhodol vo veci v priebehu trinástich

mesiacov (18. jún 2015), preto jeho postup možno hodnotiť nanajvýš ako ojedinelý prieťah,

ktorý nedosahuje intenzitu zbytočných prieťahov v zmysle . Podľa

judikatúry ústavného súdu ak sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sa postup

všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné

kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v intenciách , ústavný súd sťažnosť

odmietne ako zjavne neopodstatnenú (, , a iné).

Z uvedeného dôvodu prichádzalo do úvahy odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa §

25 ods. 2 aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že k porušeniu základného práva na súdnu ochranu malo

dôjsť v príčinnej súvislosti s porušením základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti v

primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti s touto námietkou ústavný súd konštatuje, že v systematike sú

primeraná celková dĺžka, rýchlosť, plynulosť a efektívnosť súdneho konania obsahom

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa ,

a nie základného práva podľa . Podľa ustálenej judikatúry ústavného

súdu prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nespadá pod ochranu ,

pokiaľ namietané porušenie tohto základného práva nedosahuje takú intenzitu, že s ohľadom

aj na ďalšie konkrétne okolnosti daného prípadu by bolo možné uvažovať o odmietnutí

spravodlivosti (napr. ).

Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ako aj zo stavu namietaného konania,

v ktorom krajský súd už meritórne rozhodol, konštatuje, že v danom prípade nedostatky

v postupe krajského súdu v namietanom konaní nedosahujú takú intenzitu, že by bolo

možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti, a teda aj o vyslovení porušenia základného

práva podľa po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v časti

namietaného porušenia základného práva podľa postupom krajského

súdu v namietanom konaní odmietol podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

V dôsledku odmietnutia sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími požiadavkami v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2015