Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 711/2015
PDF · 440.97 KB
No categories available
II. ÚS 711/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom
doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 229/2015, sp. zn. Rvp 681/2015, sp. zn.
Rvp 682/2015, sp. zn. Rvp 967/2015, sp. zn. Rvp 986/2015, sp. zn. Rvp 1670/2015 až
sp. zn. Rvp 1673/2015 a sp. zn. Rvp 3223/2015 až sp. zn. Rvp 3227/2015 vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň namietaného porušenia
čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom a uzneseniami Krajského súdu
v Trenčíne a Krajského súdu v Košiciach, ako aj im predchádzajúcim postupom
a uzneseniami Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, Okresného súdu Považská
Bystrica, Okresného súdu Trenčín, Okresného súdu Trebišov a Okresného súdu Prievidza
a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod vedené pod
sp. zn. Rvp 229/2015, sp. zn. Rvp 681/2015, sp. zn. Rvp 682/2015, sp. zn. Rvp 967/2015,
sp. zn. Rvp 986/2015, sp. zn. Rvp 1670/2015 až sp. zn. Rvp 1673/2015 a sp. zn.
Rvp 3223/2015 až sp. zn. Rvp 3227/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. Rvp 229/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli v priebehu
roka 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 229/2015, sp. zn.
Rvp 681/2015, sp. zn. Rvp 682/2015, sp. zn. Rvp 967/2015, sp. zn. Rvp 986/2015, sp. zn.
Rvp 1670/2015 až sp. zn. Rvp 1673/2015 a sp. zn. Rvp 3223/2015 až sp. zn.
Rvp 3227/2015, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) a porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a zároveň aj
porušenie základného práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa
čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom a uzneseniami
Krajského súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Košiciach (ďalej lej „krajské súdy“;
uznesenia krajských súdov sú uvedené v prílohe č. 1 tohto uznesenia), ako aj im
predchádzajúcim postupom a uzneseniami Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom,
Okresného súdu Považská Bystrica, Okresného súdu Trenčín, Okresného súdu Trebišov
a Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresné súdy“; uznesenia okresných súdov sú
uvedené v prílohe č. 1 tohto uznesenia).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka
poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky jej boli dlžníci povinní
vrátiť podľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bola
priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade
sporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len
„rozhodcovský súd“), alebo dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnili
sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,
ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene
dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného
titulu.
Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv
dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené
sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,
na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučných
konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala
rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého
rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľka
iniciovala začatie exekučných konaní.
Potom, ako okresné súdy v začatých exekučných konaniach poverili sťažovateľkou
zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, uzneseniami okresných
súdov boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následne zastavené.
Na základe odvolaní sťažovateľky boli tieto uznesenia okresných súdov potvrdené
uzneseniami krajských súdov ako vecne správne.
Okresné súdy podľa sťažovateľky rozhodli nad rámec svojej právomoci, keď bez
návrhu exekúcie zastavili, čím jej mali odňať možnosť konať pred súdom, pretože jej nebolo
umožnené vyjadriť sa aj napriek tomu, že tieto rozhodnutia v konečnom dôsledku zásadným
spôsobom ovplyvnili jej právne postavenie, hoci podľa nej má síce v tom ktorom prípade k
dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok alebo notársku zápisnicu, avšak tento
je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresných súdov podľa tvrdenia sťažovateľky
nenapravili ani krajské súdy.
Sťažovateľka v úvode svojich sťažností poukázala na to, že „všeobecné súdy
postupovali v priamom rozpore so záväznou interpretáciou práva EU obsiahnutou
v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. 2. 2013 sp.zn. C 472/11 Banif Plus Bank Zrt proti
Csaba Csipai, Viktória Csipai a porušili tak požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv,
ktoré sťažovateľovi priznáva právo EÚ, tak ako je garantovaná článkom 47 Charty
základných práv Európskej únie.“, a to v dôsledku toho, že „(a) vôbec neinformovali
sťažovateľa o ex offo konštatácii nekalej povahy zmluvnej podmienky, (b) vôbec nevyzvali
sťažovateľa, aby sa kontradiktórne vyjadril k nekalej povahe zmluvnej podmienky, (c) vôbec
neumožnili sťažovateľovi vyjadriť sa s účelom ovplyvniť súdne rozhodnutie, (d) vôbec
neumožnili sťažovateľovi vykonať jeho majetkové právo dopytom na povinného o jeho
úmysle uplatňovať neprijateľnosť zmluvnej podmienky“.
V sťažnostiach sťažovateľka ďalej tvrdí, že postupom okresných súdov v napadnutých
konaniach a napadnutými uzneseniami boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu
zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok
zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1
Protokolu č. 1 k Dohovoru; 5) všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2
Ústavy; 6) zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru“.
Sťažovateľka predovšetkým namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že „súdy
oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, ak keď tak boli podľa zákona povinné
učiniť!“. S poukazom na § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov sťažovateľka
predovšetkým uvádza, že „Ak by aj bolo pravdou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo
vydané skôr, ako bolo citované ustanovenie súčasťou Exekučného poriadku (t. j. pred
účinnosťou zákona č. 230/2012 Z. z.), na argumentácii a legitimite námietky oprávneného to
nič nemení, pretože podľa prechodných ustanovení je nutné postupovať podľa Exekučného
poriadku v znení zákona č. 230/2012 Z. z. aj v prípade exekučných konaní začatých pred
jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením
§ 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie
a rozhodnutie.“.
Sťažovateľka ďalej poukazuje na judikatúru ústavného súdu k základnému právu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorej „všeobecné
súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ale aj právo na spravodlivé súdne
konanie tým, že nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym
súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou
takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva EÚ
podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade
tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť právneho základu
rozhodovania vo veci samej (m. m. IV. ÚS 206/08).“.
V tejto súvislosti ďalej sťažovateľka namieta, že «súd sa nijako nevysporiadal
s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil
prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako
jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh do výšky
vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva... Tvrdíme, že v danom prípade je nutné požiadať
o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej
únie... Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť
posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv
komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúce z doterajšieho
výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Tvrdíme, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny dvor Európskej únie aj o výklad
čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ... S poukazom na vyššie uvedenú právnu
argumentáciu, ako aj s poukazom na argumenty obsiahnuté v podanom odvolaní, máme za
to, že všeobecný súd mal na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy o fungovaní
EÚ rozhodnúť tak, že: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu
dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predkladajú prejudiciálne otázky...».
Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného
súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
sťažovateľka v ďalších častiach sťažností najmä uviedla, že „všeobecný súd, ktorý koná
v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce
k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa
do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Je dôležité pripomenúť, že k takémuto
revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu
so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.
Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajských súdov v napadnutých konaniach
a napadnutými uzneseniami boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46
ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20
ods. 1 Ústavy; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru;“. Sťažovateľka v tejto súvislosti odôvodňuje namietané porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajské súdy «a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktorých
existencia nebola dokázaná (súd používa pri zdôvodnení svojho rozhodnutia slovo ako
napr. „pravdepodobne“); b) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho
právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v
spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené
čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru...».
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby ústavný
súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a
čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a
tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a čl. 47 charty postupom a uzneseniami
okresných súdov, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47 charty
postupom a uzneseniami krajských súdov, napadnuté uznesenia okresných súdov a
napadnuté uznesenia krajských súdov zruší a veci vráti na ďalšie konania a zároveň jej
prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení
krajských súdov v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy
použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia
a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a všeobecných súdov, proti ktorým tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je
uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
III.
Ústavný súd po preskúmaní predmetu sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 229/2015,
sp. zn. Rvp 681/2015, sp. zn. Rvp 682/2015, sp. zn. Rvp 967/2015, sp. zn. Rvp 986/2015,
sp. zn. Rvp 1670/2015 až sp. zn. Rvp 1673/2015 a sp. zn. Rvp 3223/2015 až sp. zn.
Rvp 3227/2015 týkajúcich sa rozhodnutí okresných súdov a krajských súdov uvedených
v prílohe č. 1 tohto uznesenia a v kontexte svojich zistení dospel k záveru, že použitá
argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou argumentáciou,
ktorú použila v tisíckach predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal
v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov, a ktoré
skončili odmietnutím sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie (v častiach týkajúcich sa
rozhodnutí okresných súdov), resp. z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti (v častiach
týkajúcich sa rozhodnutí krajských súdov).
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke musí byť známy právny názor ústavného súdu
tak na problematiku týkajúcu sa právomoci všeobecného súdu v rámci exekučného konania
skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (notárskej zápisnice
a rozsudku rozhodcovského súdu), ako aj na ostatné skutkové okolnosti, ktoré boli
podstatné pre závery všeobecných súdov, a na námietky sťažovateľky týkajúce sa postupu
a záverov všeobecných súdov v týchto exekučných konaniach.
S prihliadnutím na totožnosť tak osoby sťažovateľky, ako aj totožnosť použitej
právnej argumentácie a skutkových okolností, ktoré boli podstatné pre závery všeobecných
súdov, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na sťažovateľkinu znalosť dôvodov odmietnutia
sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu
problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov
a sťažovateľkou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie
isté dôvody odmietnutia. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje
s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (najmä sp. zn. I. ÚS 509/2013 zo 7. augusta
2013, sp. zn. II. ÚS 394/2013 z 10. júla 2013, sp. zn. IV. ÚS 91/2013 zo 14. februára 2013,
sp. zn. IV. ÚS 142/2013 z 8. marca 2013 alebo sp. zn. III. ÚS 506/2013 z 29. októbra 2013,
sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 342/2013 z 19. júna 2013 a v nich
citovaná prejudikatúra, ale aj sp. zn. II. ÚS 614/2013 z 13. novembra 2013, sp. zn. III. ÚS
369/2013 z 28. augusta 2013, sp. zn. IV. ÚS 70/2014 z 30. januára 2014, sp. zn. IV. ÚS
467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 168/2013 z 27. marca 2013, sp. zn. III. ÚS
488/2013 z 29. októbra 2013 a sp. zn. I. ÚS 67/2013 zo 6. februára 2013), ktoré skončili
odmietnutím rovnakých, resp. podobných sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených.
Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené
právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia,
v dôsledku čoho pristúpil k odmietnutiu týchto sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie (v častiach
týkajúcich sa uznesení okresných súdov), resp. z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti
(v častiach týkajúcich sa uznesení krajských súdov).
V závere ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka namietala voči postupu
a uzneseniam okresných súdov vydaným po 9. auguste 2012, že v postupe podľa § 57 ods. 1
písm. g) Exekučného poriadku v spojitosti s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku okresné súdy
nevykonali pojednávanie; táto podmienka vyplývala z v tom čase platného a účinného
Exekučného poriadku [t. j. v znení novelizácie Exekučného poriadku zavedenej zákonom
č. 230/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, s účinnosťou od 9. augusta 2012].
Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajských súdov, ktorými krajské súdy potvrdili
uznesenia okresných súdov o zastavení exekúcie, vyplýva, že uvedenú námietku
sťažovateľka neuplatnila v odvolacom konaní. Uvedené potvrdzuje i skutočnosť, že
vo vzťahu k postupu a uzneseniam krajských súdov sťažovateľka v samotnej sťažnosti ani
nenamietala a nedeklarovala, že uvedenú námietku v odvolacích konaniach uplatnila a že sa
krajské súdy s touto nevysporiadali a nepreskúmali na jej základe postup okresných súdov
v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v spojitosti s § 57 ods. 5 Exekučného
poriadku, resp. sťažovateľka v sťažnosti nenamietala v tejto súvislosti porušenie svojich
ústavných práv postupom a uzneseniami krajských súdov. Ústavný súd preto konštatuje, že
hoci sťažovateľka z formálneho hľadiska vyčerpala možnosť podania riadneho opravného
prostriedku – odvolania, z hľadiska materiálneho túto možnosť v súvislosti s uvedenou
námietkou nevyužila, pretože ochranu svojich práv nerealizovala v plnom rozsahu v konaní
pred všeobecným (krajským) súdom, ale až podaním sťažnosti ústavnému súdu.
Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že k uplatneniu jej námietky
nedošlo z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto vôbec neprichádzal do úvahy
prípadný postup ústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Tieto
skutočnosti boli dôvodom odmietnutia predmetných sťažností v tejto časti pre nedostatok
právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. októbra 2015
Príloha k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 711/2015
Uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 4 Er 431/2009 z 29. júla 2014 Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11 CoE 134/2014 z 3. decembra 2014
Uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 4 Er 1607/2008 zo 4. decembra 2013 Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 CoE 155/2014 z 26. novembra 2014
Uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 4 Er 1360/2008 zo 4. decembra 2013 Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16 CoE 331/2014 z 18. novembra 2014
Uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 4 Er 384/2009 z 21. februára 2014 Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 CoE 176/2014 z 27. novembra 2014
Uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 4 Er 1850/2008 z 21. februára 2014 Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 CoE 156/2014 z 10. decembra 2014
Uznesenie Okresného súdu Prievidza sp. zn. 9 Er 3451/2014 zo 6. októbra 2014 Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 13 CoE 141/2014 z 26. novembra 2014
Uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 23 Er 3514/2003 z 15. júla 2014 Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16 CoE 328/2014 z 18. novembra 2014
Uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 59 Er 786/2008 z 13. augusta 2012 Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16 CoE 25/2013 z 26. novembra 2014
Uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 59 Er 2379/2006 z 13. augusta 2012 Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16 CoE 28/2013 z 26. novembra 2014
Uznesenie Okresného súdu Prievidza sp. zn. 9 Er 565/2009 z 23. augusta 2013 Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 CoE 188/2014 z 27. novembra 2014
Uznesenie Okresného súdu Trebišov sp. zn. 15 Er 885/05 z 10. júna 2013 Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 CoE 128/2013 z 18. novembra 2013
Uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 23 Er 3318/2003 z 9. júla 2014 Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11 CoE 118/2014 z 5. novembra 2014
Uznesenie Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 10 Er 82/2007 zo 7. apríla 2014 Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 CoE 157/2014 z 11. novembra 2014
Uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 7 Er 1657/2008 z 15. mája 2013 Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8 CoE 249/2013 z 5. novembra 2014