Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 465/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom

JUDr. Jánom Kasenčákom, Juraja Fándlyho 2163/7, Žilina, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s a základného práva na ochranu majetku

podľa uznesením Okresného súdu Žilina

sp. zn. z 2. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola elektronicky

11. augusta 2015 (následne v zákonnej lehote v písomnej podobe 17. augusta 2015)

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) v spojení s a základného práva na ochranu majetku

podľa uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp.

zn. z 2. júna 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavnému súdu vyplynulo, že sťažovateľka

v právnom postavení poškodenej v konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. bola po uplatnení si nároku na náhradu škody v celkovej výške

5 834,25 eur v predmetnom trestnom konaní so svojím nárokom vo výrokovej časti

rozsudku okresného súdu č. k. 303 z 21. januára 2013 potvrdeného uznesením

Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 26. novembra 2013 odkázaná na občianske

súdne konanie.

Sťažovateľka následne prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu

po právoplatnom skončení veci požiadala o priznanie náhrady trov potrebných na účelné

uplatnenie jej nároku na náhradu školy vrátane trov vzniknutých pribratím všetkých

splnomocnencov v trestnom konaní okresného súdu sp. zn. , a to v celkovej

výške 2 157,95 eur.

3. Po podaní sťažnosti voči uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 24. apríla

2014 (ktorým okresný súd návrh sťažovateľky na priznanie náhrady trov potrebných

na účelné uplatnenie jej nároku v trestnom konaní vrátane trov vzniknutých pribratím

splnomocnencov zamietol) okresný súd samosudkyňou ako nadriadeným orgánom

na podklade podanej sťažnosti preskúmal správnosť výroku uznesenia sp. zn.

z 24. apríla 2014, ako i konania, ktoré mu predchádzalo, v zmysle ustanovenia § 192 ods. 1

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) a dospel k záveru, že sťažnosť splnomocneného zástupcu sťažovateľky nie je

dôvodná.

Ako ďalej sťažovateľka uvádza, „... súd preskúmal napadnuté uznesenie a prijal

záver, že vyššia súdna úradníčka o návrhu sťažovateľky (poškodenej) rozhodla správne.

Záver súdu (vyjadrený vyššou súdnou úradníčkou, ako aj sudkyňou)... nemá oporu

v zákone. Pre určenie odmeny splnomocneného zástupcu z radov advokátov, ktorý zastupuje

poškodeného v trestnom konaní, je tarifná odmena zakotvená v ustanovení § 12 vyhlášky

2

MS SR č. v znení účinnom od 01. 06. 2010 do 30. 06. 2013 a v ustanovení

ods. 1 a vyhlášky MS SR č. v znení účinnom od 01. 07. 2013. Taktiež,

ak by poškodeného zastupoval advokát podľa ustanovenia , tak tarifná

odmena sa určí podľa vyhlášky MS SR č. v znení platnom ku dňu

uskutočnenia úkonu právnej služby...

Nie sú ani správne závery súdu o tom, že výška odmeny za jeden úkon právnej služby

vykonaný advokátom sa vypočítava podľa výšky náhradu škody priznanej poškodenému

v rámci adhézneho konania. Takýto záver nemá oporu v zákone ani v ustanoveniach

vyhlášky MS SR č. v znení platnom a účinnom počas poskytovania právnych

služieb jednotlivými advokátmi.

Nie je správny ani záver súdu, že poškodená osoba je povinná pri podávaní návrhu

na priznanie trov vzniknutých pribratím splnomocnenca preukázať, že tieto výdavky reálne

vynaložila, pretože týmto návrhovým konaním si poškodený uplatňuje náhradu trov, ktoré

nie sú škodou.“.

4. Sťažovateľka sa preto domnieva, že „... súd nesprávne interpretoval ustanovenia

, , vyhlášky MS SR č. v znení účinnom

od 01. 06. 2010 do 30. 06. 2013 a v ustanovení § 1 ods. 1 a § 12 vyhlášky MS SR

č. v znení účinnom od 01. 07. 2013, v dôsledku čoho pri rozhodovaní

o návrhu na priznanie náhrady trov poškodeného porušil právo sťažovateľky na súdnu

ochranu. V dôsledku toho, že súd nepriznal sťažovateľke nárok na náhradu trov, aj keď

podľa sťažovateľky jej mal nárok priznať, porušil jej právo vlastniť majetok spočívajúci

v práve na to, aby sa jej zmenšený majetok oprávnene zväčšil o sumu náhrady trov

poškodenej.“.

5. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal

tento nález:

„Okresný súd v Žiline uznesením zo dňa 02. 06. 2015 v konaní vedenom pod sp. zn.

porušil právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

3

Slovenskej republiky v spojení s a právo

sťažovateľky na majetok podľa .

Uznesenie Okresného súdu v Žiline zo dňa 02. 06. 2015 v konaní vedenom pod sp.

zn. sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na opätovné rozhodnutie.

Okresný súd v Žiline je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške

296,44 eur ich zaplatením na účet právneho zástupcu sťažovateľky, a to do dvoch mesiacov

od právoplatnosti nálezu.“

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

4

8. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v v spojení s

a základného práva na ochranu majetku zaručeného v napadnutým

uznesením okresného súdu, ktorým bola zamietnutá sťažnosť splnomocnenca sťažovateľky

proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 24. apríla 2014, ktorým vyššia súdna

úradníčka rozhodla o návrhu sťažovateľky podanom prostredníctvom jej splnomocnenca

na priznanie trov potrebných na uplatnenie jej nároku v trestnom konaní vrátane trov

vzniknutých pribratím splnomocnencov.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

11. Sťažovateľka vidí porušenie v petite označených základných práv (bod 5)

napadnutým uznesením okresného súdu najmä v dôsledku nesprávnej interpretácie

a aplikácie právnych noriem zo strany okresného súdu.

5

12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity,

v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by

ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

13. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa patrí aj

právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá

môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu

6

poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne

súladne interpretovaná platná a účinná právna norma ().

14. Podľa poškodený je osoba, ktorej bolo trestným

činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli

porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Poškodený má právo...

uplatniť nárok na náhradu škody...

Podľa poškodený sa môže dať zastupovať

splnomocnencom a podľa splnomocnenec poškodeného je

oprávnený robiť za poškodeného návrhy na vykonanie dôkazov, podávať žiadosti a opravné

prostriedky; je tiež oprávnený zúčastniť sa všetkých úkonov, na ktorých sa môže zúčastniť

poškodený.

V zmysle ustanovenia súd môže podľa okolností

prípadu rozhodnúť na návrh poškodeného o tom, že odsúdenému ukladá povinnosť nahradiť

poškodenému celé trovy alebo ich časť, ktoré súvisia s účasťou poškodeného v trestnom

konaní, a to aj v prípade, ak poškodenému nebol priznaný nárok na náhradu škody ani

sčasti.

Podľa zástupca z radov advokátov, ktorý bol

ustanovený poškodenému podľa § 47 ods. 6, má voči štátu nárok na odmenu a náhradu

podľa tarify určenej osobitným predpisom pre konanie o občianskoprávnych veciach. Je to

tak preto, že zástupca z radov advokátov v tomto (adhéznom) konaní neplní úlohy obhajcu

v trestnom konaní, ale zástupcu poškodeného tak, ako keby išlo o občianske súdne konanie.

V zmysle a o výške odmeny a náhrady... v konaní

pred súdom rozhodne predseda senátu súdu prvého stupňa alebo ním poverený vyšší súdny

úradník. Proti rozhodnutiu podľa je prípustná sťažnosť,

ktorá má odkladný účinok.

15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu ústavný súd

konštatuje, že samosudkyňa okresného súdu konala v medziach svojej právomoci, keď

7

príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovala a aplikovala, a jej úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne

akceptovateľné a ústavne konformné. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného

súdu vyplýva, že samosudkyňa okresného súdu sa v celom rozsahu stotožnila

s odôvodnením sťažnosťou napadnutého uznesenia okresného súdu sp. zn. z 24.

apríla 2014 vydaného vyššou súdnou úradníčkou, ktoré viedlo k zamietnutiu návrhu

sťažovateľky na priznanie trov potrebných na účelné uplatnenie jej nároku v trestnom

konaní vrátane trov vzniknutých pribratím splnomocnencov.

Samosudkyňa v napadnutom uznesení okresného súdu preskúmala sťažnosťou

napadnuté konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. a jeho uznesenie

z 24. apríla 2014 a správne poznamenala, že «... v tomto prípade nebolo možné pri

rozhodovaní uplatniť ustanovenie , nakoľko poškodenej nebol odsudzujúcim

rozsudkom nárok na náhradu škody priznaný ani sčasti, ale že zároveň prichádzal do úvahy

postup podľa (podľa „súd môže podľa okolností prípadu

rozhodnúť na návrh poškodeného o tom, že odsúdenému ukladá povinnosť nahradiť

poškodenému celé trovy alebo ich časť, ktoré súvisia s účasťou poškodeného v trestnom

konaní, a to aj v prípade, ak poškodenému nebol priznaný nárok na náhradu škody ani

sčasti“), ktorý však taktiež nakoniec nebolo možné uplatniť, a to z nasledovných dôvodov.

V prvom rade je potrebné podotknúť, že ustanovenie hovorí

o možnosti priznania náhrady akýchkoľvek trov vynaložených poškodenou osobou

v súvislosti s jej účasťou v trestnom konaní. V tomto prípade si poškodená v návrhu

podanom prostredníctvom jej splnomocnenca uplatnila iba trovy, ktoré jej mali vzniknúť

pribratím splnomocnencov, preto sa súd pri rozhodovaní na prvom stupni zaoberal len

týmito trovami (ide o návrhové konanie – súd je viazaný návrhom, teda nemôže priznať

viac, ako navrhovateľ žiada, a to ani v prípade, že má na dané nárok). V tomto smere je

vhodné opätovne (ako sa to uvádza aj v napadnutom uznesení) zdôrazniť, že pre určenie

výšky odmeny za jeden úkon právnej pomoci vykonanej splnomocneným zástupcom

poškodenej osoby je potrebné aplikovať ustanovenie (per analogiam),

čo v prípade, ak poškodenému nárok na náhradu škody nie je súdom v odsudzujúcom

rozsudku priznaný ani len čiastočne, je mimoriadne náročné (viď § 10 vyhl. MS SR

8

č. ). Súd sa navyše stotožňuje s názorom vyjadreným na stranách 4 – 5

napadnutého uznesenia a súhlasí, že v tomto konkrétnom prípade to bez ďalšieho

dokazovania nebolo ani len možné spravodlivo a bez pochybností určiť.

Ďalej je nutné poukázať na to, že vyššie citované ustanovenie dáva

súdu možnosť, nie povinnosť rozhodnúť, či a v akej výške prizná poškodenému trovy, ktoré

mu vznikli uplatňovaním jeho nároku v trestnom konaní, a to aj v prípade nesplnenia

obligatórnych podmienok požadovaných v , pričom zároveň pripúšťa veľkú

dávku právnej úvahy a analýzy konkrétne danej situácie, so všetkými jej špecifikami. Súd sa

preto zaoberal právnymi názormi vyššej súdnej úradníčky, pričom s argumentmi

vyslovenými v napadnutom uznesení súhlasí a plne sa s nimi stotožňuje. Má za to, že vyššia

súdna úradníčka vyčerpávajúco uviedla, akými skutočnosťami za zaoberala, ako

vyhodnotila všetky aspekty a k akým záverom následne dospela. Dôvody, pre ktoré vyššia

súdna úradníčka návrhu nakoniec nevyhovela ani čiastočne, sú pritom podrobne uvedené

v napadnutom uznesení, preto súd nepovažuje za potrebné opätovne jeho odôvodnenie

„pretlmočiť“, ale dovoľuje si naň v celom rozsahu v zásade odkázať.

Záverom je potrebné jedine doplniť, že poškodená osoba pri podávaní návrhu

na priznanie trov vzniknutých pribratím splnomocnenca, musí preukázať, že tieto výdavky

reálne vynaložila, teda preukázať ich úhradu, čo poškodená v tomto prípade nijakým

spôsobom neučinila.

Na základe vyššie uvedeného súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto uznesenia a dodáva, že poškodená je oprávnená uplatniť si svoj nárok na priznanie

trov potrebných na uplatnenie jej nároku vrátane trov vzniknutých pribraním

splnomocnencov, vynaložených v trestnom konaní vedenom Okresným súdom Žilina

pod sp. zn. , v rámci občianskeho súdneho konania.».

16. Keďže nemá osobitnú právnu úpravu v súvislosti s náhradou

trov poškodeného vzniknutých pribratím právneho zástupcu, okresný súd postupoval

analogicky podľa , ktorý upravuje nároky zástupcu z radov

advokátov ustanoveného poškodenému, ktorý nemá dostatočné prostriedky na úhradu

nákladov spojených s uplatňovaním svojho nároku. Napadnuté uznesenie okresného súdu 9

v kontexte odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. z 24. apríla 2014

obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, ktoré nie

sú svojvoľné a ani zjavne neodôvodnené.

17. Vzhľadom na stotožnenie sa samosudkyne okresného súdu so spôsobom

rozhodnutia vyššej súdnej úradníčky v rozhodnutí sp. zn. z 24. apríla 2014

považoval ústavný súd za podstatné citovať aj relevantnú časť odôvodnenia uznesenia sp. zn.

z 24. apríla 2014, v ktorej sa uvádza:

«... prvostupňový súd v odsudzujúcom rozsudku (č. l. 321) uviedol, že poškodenej –

manželke nebohého , , náhradu škody v podobe nákladov

vynaložených na pohreb jej manžela a nákladov na pomník nepriznáva z dôvodu, že podľa

názoru súdu nebolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný (t. č. už právoplatne odsúdený)

by bol svojím konaním zavinil smrť , ako sa vyjadrili znalci, ak by bola

poskytnutá včasná lekárska pomoc, nie je možné vylúčiť, že

by bol aj prežil (v rámci trestného konania je pritom potrebné v prípade viacerých

do úvahy prichádzajúcich alternatív prihliadnuť na tú, ktorá je pre obžalovaného

najpriaznivejšia). Na podklade vyššie uvedeného prvostupňový súd odkázal poškodenú s jej

nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Krajský súd v Žiline v rámci

konania o odvolaní obžalovaného (teraz odsúdeného) a poškodenej uviedol (č. l. 395 –

397), že napadnutý výrok o náhrade škody zodpovedá stavu veci a zákonu, avšak z iných

dôvodov, než ktoré uviedol súd prvého stupňa v odôvodnení na str. 19 napadnutého

rozsudku. Krajský súd sa nestotožnil s názorom okresného súdu, nakoľko podľa názoru

krajského súdu v konaní bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že obžalovaný

nebohému úmyselne spôsobil ublíženie na zdraví a takým činom mu z

nedbanlivosti spôsobil smrť v zmysle § 148 ods. 1 Tr. zák., pričom na podklade takejto

analýzy je potom nesporné, že poškodená je oprávnená uplatňovať si nárok na náhradu

škody voči obžalovanému, pretože v konaní bolo preukázané, že skutkom, ktorý je

predmetom obžaloby, vznikla poškodenej – manželke nebohého

, škoda. Poškodená si v prípravnom konaní voči obžalovanému

uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 778,99 eur titulom nákladov vynaložených na

10

pohreb jej manžela a nákladov na pomník. Zároveň predložila kópiu príjmového

pokladničného dokladu z 03.10.2009 vystaveného spoločnosťou

, a to na sumu 778,99 eur, ako aj faktúru č. 298/2009 znejúcu na

uvedenú sumu (č. l. 64 – 74). Následne po podaní obžaloby prostredníctvom

splnomocnenca rozšírila, svoj návrh na náhradu škody a voči obžalovanému si uplatnila

škodu vo výške 5 834,25 eur titulom nákladov spojených s pohrebom (napr. vybudovanie

pomníka, náklady spojené s karom, ďalšie náklady spojené s pohrebom – nákup sviečok,

vencov, kríža + tylu)...

Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd nemohol zmeniť výrok o náhrade

škody a priznať náhradu škody poškodenej, pretože na rozhodnutie o povinnosti na náhradu

škody by bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré by presiahlo potreby trestného

konania a predĺžilo by ho (napr. v rámci adhézneho konania poškodená neoznámila, komu

a v akej výške bolo vyplatené pohrebné, z predložených listinných dôkazov nie je možné

zistiť počet osôb prítomných na kare, aby bolo možné spravodlivo posúdiť primeranosť

vynaložených nákladov spojených s pohrebom, karom, ďalej sú pochybnosti o primeraných

nákladoch súvisiacich s vybudovaním pomníka).

Nakoľko podľa vyhl. MS SR č. sa výška odmeny za jeden úkon právnej

pomoci vykonaný splnomocnencom – advokátom poškodenej osoby v trestnom konaní

vypočítava z výšky náhrady škody priznanej poškodenej osobe v rámci adhézneho konania

v odsudzujúcom rozhodnutí (§ 9 a nasl. vyhl.), v prípade, že náhrada škody nie je priznaná

ani sčasti, je mimoriadne náročné určiť výšku odmeny za jeden úkon právnej pomoci

vykonaný splnomocnencom – advokátom pri rozhodovaní o návrhu poškodenej osoby

na priznanie nákladov účelne vynaložených na uplatnenie jej nároku na náhradu Škody

vrátane trov vzniknutých pribraním splnomocnenca v trestnom konaní. Aj keď je súd toho

názoru, že v tomto prípade je na mieste uvažovať o tom, že by mohlo ísť o takú mimoriadnu

okolnosť, ktorá by odôvodňovala postup podľa ustanovenia , a teda uloženie

povinnosti odsúdenému nahradiť poškodenej trovy priamo súvisiace s jej účasťou v trestnom

konaní, a to aj napriek tomu, že jej nebola odsudzujúcim rozhodnutím súdu priznaná

náhrada škody ani sčasti, avšak zároveň súd po posúdení všetkých okolností prípadu

zastáva stanovisko, že to nie je to v tomto konkrétnom prípade reálne možné. V tomto súd

11

plne odkazuje na odôvodnenie Krajského súdu v Žilina sp. zn. (č. l. 395 –

397), podľa ktorého na určenie výšky náhrady škody, na priznanie ktorej by mala

poškodená nárok, je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, a preto výrok s odkázaním

poškodenej na uplatnenie si jej nároku na náhradu škody v rámci občianskeho súdneho

konania zodpovedá stavu veci a zákonu. Ako uviedol už krajský súd, nakoľko bez vykonania

ďalšieho dokazovania nie je možné určiť výšku náhrady škody patriacu poškodenej, nie je

v tomto štádiu podľa názoru súdu rovnako možné bez ďalšieho dokazovania bez pochybností

spravodlivo ani ustáliť výšku odmeny splnomocnenca poškodenej za vykonanie jedného

úkonu právnej služby v zmysle príslušných platných a účinných ustanovení vyhl. MS SR č.

S poukazom na vyššie uvedené je preto súd toho názoru, že nie je možné

rozhodnúť podľa a priznať v rámci trestného konania poškodenej náhradu

trov vynaložených na účelné uplatnenie jej nároku na náhradu škody vrátane trov

vzniknutých pribraním splnomocnencov. Navyše nič nenasvedčuje tomu, že by poškodená

bola v takej sociálnej situácii, že ďalšieho konania o náhrade škody v občianskoprávnych

veciach bez náhrady doposiaľ vynaložených nákladov, by nebola schopná.»

18. S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že okresný súd sa v odôvodnení

napadnutého uznesenia (bod 15) zaoberal námietkami sťažovateľky v rozsahu, ktorý

postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky

podstatné okolnosti daného prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný

súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ).

19. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti predovšetkým namietala nesprávnu aplikáciu

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

12

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov pri rozhodovaní o náhrade trov poškodenej v trestnom konaní, v rámci ktorého

výška škody nebola jednoznačne preukázaná a ustálená, pretože poškodená bola so svojím

nárokom odkázaná na občianskoprávne konanie.

20. Postup okresného súdu, ktorý, zvažujúc aplikáciu ustanovenia § 557 ods. 2

(o povinnosti odsúdeného nahradiť poškodenej trovy konania), pri

určení výšky týchto trov per analogiam aplikoval ustanovenie § 553 ods. 4 Trestného

poriadku a následne s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu návrh poškodenej

na priznanie trov potrebných na účelné uplatnenie jej nároku v trestnom konaní vrátane trov

vzniknutých pribratím splnomocnencov zamietol, nemožno podľa názoru ústavného súdu

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda okresný súd v danom prípade

neporušil označené práva sťažovateľky (bod 5) nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou

a výkladom práva.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor okresného súdu

svojím vlastným. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru

ústavného súdu predmetný právny výklad okresným súdom takéto nedostatky nevykazuje.

21. V neposlednom rade ústavný súd poukazuje na záver odôvodnenia

prvostupňového rozhodnutia, v zmysle ktorého bola sťažovateľka primerane poučená

o možnosti uplatnenia si požadovaného nároku – po jeho riadnom preukázaní – v rámci

následného občianskoprávneho konania o náhradu škody. Táto skutočnosť z hľadiska

ústavného prieskumu potom zakladá pre ústavný súd aj procesnú prekážku subsidiárneho

významu.

13

22. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru,

že účinky výkonu právomoci okresného súdu v danom prípade sú zlučiteľné so základným

právom sťažovateľky zaručeným v v spojení s ,

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

23. Keďže sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti súčasne namietala i porušenie

základného práva vlastniť majetok zaručeného napadnutým uznesením

okresného súdu a toto porušenie oprela o dôvody v podstate identické s tými, ktoré uviedla

v súvislosti s namietaným porušením , bolo potrebné odmietnuť

sťažovateľkinu sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2

).

24. Vzhľadom na to, že sťažovateľkina sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný

súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal (bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015

14