Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 465/2015
PDF · 468.89 KB
No categories available
I. ÚS 465/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom
JUDr. Jánom Kasenčákom, Juraja Fándlyho 2163/7, Žilina, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na ochranu majetku
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Žilina
sp. zn. 1 T 74/2010 z 2. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola elektronicky
11. augusta 2015 (následne v zákonnej lehote v písomnej podobe 17. augusta 2015)
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a základného práva na ochranu majetku
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp.
zn. 1 T 74/2010 z 2. júna 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavnému súdu vyplynulo, že sťažovateľka
v právnom postavení poškodenej v konaní vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 1 T 74/2010 bola po uplatnení si nároku na náhradu škody v celkovej výške
5 834,25 eur v predmetnom trestnom konaní so svojím nárokom vo výrokovej časti
rozsudku okresného súdu č. k. 1 T 74/2010 303 z 21. januára 2013 potvrdeného uznesením
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 101/2013 z 26. novembra 2013 odkázaná na občianske
súdne konanie.
Sťažovateľka následne prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu
po právoplatnom skončení veci požiadala o priznanie náhrady trov potrebných na účelné
uplatnenie jej nároku na náhradu školy vrátane trov vzniknutých pribratím všetkých
splnomocnencov v trestnom konaní okresného súdu sp. zn. 1 T 74/2010, a to v celkovej
výške 2 157,95 eur.
3. Po podaní sťažnosti voči uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 74/2010 z 24. apríla
2014 (ktorým okresný súd návrh sťažovateľky na priznanie náhrady trov potrebných
na účelné uplatnenie jej nároku v trestnom konaní vrátane trov vzniknutých pribratím
splnomocnencov zamietol) okresný súd samosudkyňou ako nadriadeným orgánom
na podklade podanej sťažnosti preskúmal správnosť výroku uznesenia sp. zn. 1 T 74/2010
z 24. apríla 2014, ako i konania, ktoré mu predchádzalo, v zmysle ustanovenia § 192 ods. 1
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) a dospel k záveru, že sťažnosť splnomocneného zástupcu sťažovateľky nie je
dôvodná.
Ako ďalej sťažovateľka uvádza, „... súd preskúmal napadnuté uznesenie a prijal
záver, že vyššia súdna úradníčka o návrhu sťažovateľky (poškodenej) rozhodla správne.
Záver súdu (vyjadrený vyššou súdnou úradníčkou, ako aj sudkyňou)... nemá oporu
v zákone. Pre určenie odmeny splnomocneného zástupcu z radov advokátov, ktorý zastupuje
poškodeného v trestnom konaní, je tarifná odmena zakotvená v ustanovení § 12 vyhlášky
2
MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom od 01. 06. 2010 do 30. 06. 2013 a v ustanovení § 1
ods. 1 a § 12 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom od 01. 07. 2013. Taktiež,
ak by poškodeného zastupoval advokát podľa ustanovenia § 47 ods. 6 TP, tak tarifná
odmena sa určí podľa § 11 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení platnom ku dňu
uskutočnenia úkonu právnej služby...
Nie sú ani správne závery súdu o tom, že výška odmeny za jeden úkon právnej služby
vykonaný advokátom sa vypočítava podľa výšky náhradu škody priznanej poškodenému
v rámci adhézneho konania. Takýto záver nemá oporu v zákone ani v ustanoveniach
vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení platnom a účinnom počas poskytovania právnych
služieb jednotlivými advokátmi.
Nie je správny ani záver súdu, že poškodená osoba je povinná pri podávaní návrhu
na priznanie trov vzniknutých pribratím splnomocnenca preukázať, že tieto výdavky reálne
vynaložila, pretože týmto návrhovým konaním si poškodený uplatňuje náhradu trov, ktoré
nie sú škodou.“.
4. Sťažovateľka sa preto domnieva, že „... súd nesprávne interpretoval ustanovenia
§ 557 ods. 2, § 553 ods. 4 TP, § 12 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom
od 01. 06. 2010 do 30. 06. 2013 a v ustanovení § 1 ods. 1 a § 12 vyhlášky MS SR
č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom od 01. 07. 2013, v dôsledku čoho pri rozhodovaní
o návrhu na priznanie náhrady trov poškodeného porušil právo sťažovateľky na súdnu
ochranu. V dôsledku toho, že súd nepriznal sťažovateľke nárok na náhradu trov, aj keď
podľa sťažovateľky jej mal nárok priznať, porušil jej právo vlastniť majetok spočívajúci
v práve na to, aby sa jej zmenšený majetok oprávnene zväčšil o sumu náhrady trov
poškodenej.“.
5. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal
tento nález:
„Okresný súd v Žiline uznesením zo dňa 02. 06. 2015 v konaní vedenom pod sp. zn.
1 T 74/2010 porušil právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
3
Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
sťažovateľky na majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Uznesenie Okresného súdu v Žiline zo dňa 02. 06. 2015 v konaní vedenom pod sp.
zn. 1 T 74/2010 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na opätovné rozhodnutie.
Okresný súd v Žiline je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške
296,44 eur ich zaplatením na účet právneho zástupcu sťažovateľky, a to do dvoch mesiacov
od právoplatnosti nálezu.“
II.
6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
4
8. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy
a základného práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým
uznesením okresného súdu, ktorým bola zamietnutá sťažnosť splnomocnenca sťažovateľky
proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 74/2010 z 24. apríla 2014, ktorým vyššia súdna
úradníčka rozhodla o návrhu sťažovateľky podanom prostredníctvom jej splnomocnenca
na priznanie trov potrebných na uplatnenie jej nároku v trestnom konaní vrátane trov
vzniknutých pribratím splnomocnencov.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
11. Sťažovateľka vidí porušenie v petite označených základných práv (bod 5)
napadnutým uznesením okresného súdu najmä v dôsledku nesprávnej interpretácie
a aplikácie právnych noriem zo strany okresného súdu.
5
12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity,
v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci
všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou
v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by
ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
13. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj
právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá
môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci
vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu
6
poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne
súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
14. Podľa § 46 ods. 1 Trestného poriadku poškodený je osoba, ktorej bolo trestným
činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli
porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Poškodený má právo...
uplatniť nárok na náhradu škody...
Podľa § 53 ods. 1 Trestného poriadku poškodený sa môže dať zastupovať
splnomocnencom a podľa § 54 ods. 1 Trestného poriadku splnomocnenec poškodeného je
oprávnený robiť za poškodeného návrhy na vykonanie dôkazov, podávať žiadosti a opravné
prostriedky; je tiež oprávnený zúčastniť sa všetkých úkonov, na ktorých sa môže zúčastniť
poškodený.
V zmysle ustanovenia § 557 ods. 2 Trestného poriadku súd môže podľa okolností
prípadu rozhodnúť na návrh poškodeného o tom, že odsúdenému ukladá povinnosť nahradiť
poškodenému celé trovy alebo ich časť, ktoré súvisia s účasťou poškodeného v trestnom
konaní, a to aj v prípade, ak poškodenému nebol priznaný nárok na náhradu škody ani
sčasti.
Podľa § 553 ods. 4 Trestného poriadku zástupca z radov advokátov, ktorý bol
ustanovený poškodenému podľa § 47 ods. 6, má voči štátu nárok na odmenu a náhradu
podľa tarify určenej osobitným predpisom pre konanie o občianskoprávnych veciach. Je to
tak preto, že zástupca z radov advokátov v tomto (adhéznom) konaní neplní úlohy obhajcu
v trestnom konaní, ale zástupcu poškodeného tak, ako keby išlo o občianske súdne konanie.
V zmysle § 553 ods. 5 a 6 Trestného poriadku o výške odmeny a náhrady... v konaní
pred súdom rozhodne predseda senátu súdu prvého stupňa alebo ním poverený vyšší súdny
úradník. Proti rozhodnutiu podľa § 553 ods. 5 Trestného poriadku je prípustná sťažnosť,
ktorá má odkladný účinok.
15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu ústavný súd
konštatuje, že samosudkyňa okresného súdu konala v medziach svojej právomoci, keď
7
príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovala a aplikovala, a jej úvahy
vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne
akceptovateľné a ústavne konformné. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného
súdu vyplýva, že samosudkyňa okresného súdu sa v celom rozsahu stotožnila
s odôvodnením sťažnosťou napadnutého uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 T 74/2010 z 24.
apríla 2014 vydaného vyššou súdnou úradníčkou, ktoré viedlo k zamietnutiu návrhu
sťažovateľky na priznanie trov potrebných na účelné uplatnenie jej nároku v trestnom
konaní vrátane trov vzniknutých pribratím splnomocnencov.
Samosudkyňa v napadnutom uznesení okresného súdu preskúmala sťažnosťou
napadnuté konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 1 T 74/2010 a jeho uznesenie
z 24. apríla 2014 a správne poznamenala, že «... v tomto prípade nebolo možné pri
rozhodovaní uplatniť ustanovenie § 557 ods. 1 TP, nakoľko poškodenej nebol odsudzujúcim
rozsudkom nárok na náhradu škody priznaný ani sčasti, ale že zároveň prichádzal do úvahy
postup podľa § 557 ods. 2 TP (podľa § 557 ods. 2 TP „súd môže podľa okolností prípadu
rozhodnúť na návrh poškodeného o tom, že odsúdenému ukladá povinnosť nahradiť
poškodenému celé trovy alebo ich časť, ktoré súvisia s účasťou poškodeného v trestnom
konaní, a to aj v prípade, ak poškodenému nebol priznaný nárok na náhradu škody ani
sčasti“), ktorý však taktiež nakoniec nebolo možné uplatniť, a to z nasledovných dôvodov.
V prvom rade je potrebné podotknúť, že ustanovenie § 557 ods. 2 TP hovorí
o možnosti priznania náhrady akýchkoľvek trov vynaložených poškodenou osobou
v súvislosti s jej účasťou v trestnom konaní. V tomto prípade si poškodená v návrhu
podanom prostredníctvom jej splnomocnenca uplatnila iba trovy, ktoré jej mali vzniknúť
pribratím splnomocnencov, preto sa súd pri rozhodovaní na prvom stupni zaoberal len
týmito trovami (ide o návrhové konanie – súd je viazaný návrhom, teda nemôže priznať
viac, ako navrhovateľ žiada, a to ani v prípade, že má na dané nárok). V tomto smere je
vhodné opätovne (ako sa to uvádza aj v napadnutom uznesení) zdôrazniť, že pre určenie
výšky odmeny za jeden úkon právnej pomoci vykonanej splnomocneným zástupcom
poškodenej osoby je potrebné aplikovať ustanovenie § 553 ods. 4 TP (per analogiam),
čo v prípade, ak poškodenému nárok na náhradu škody nie je súdom v odsudzujúcom
rozsudku priznaný ani len čiastočne, je mimoriadne náročné (viď § 10 vyhl. MS SR
8
č. 655/2004 Z. z.). Súd sa navyše stotožňuje s názorom vyjadreným na stranách 4 – 5
napadnutého uznesenia a súhlasí, že v tomto konkrétnom prípade to bez ďalšieho
dokazovania nebolo ani len možné spravodlivo a bez pochybností určiť.
Ďalej je nutné poukázať na to, že vyššie citované ustanovenie § 557 ods. 2 TP dáva
súdu možnosť, nie povinnosť rozhodnúť, či a v akej výške prizná poškodenému trovy, ktoré
mu vznikli uplatňovaním jeho nároku v trestnom konaní, a to aj v prípade nesplnenia
obligatórnych podmienok požadovaných v § 557 ods. 1 TP, pričom zároveň pripúšťa veľkú
dávku právnej úvahy a analýzy konkrétne danej situácie, so všetkými jej špecifikami. Súd sa
preto zaoberal právnymi názormi vyššej súdnej úradníčky, pričom s argumentmi
vyslovenými v napadnutom uznesení súhlasí a plne sa s nimi stotožňuje. Má za to, že vyššia
súdna úradníčka vyčerpávajúco uviedla, akými skutočnosťami za zaoberala, ako
vyhodnotila všetky aspekty a k akým záverom následne dospela. Dôvody, pre ktoré vyššia
súdna úradníčka návrhu nakoniec nevyhovela ani čiastočne, sú pritom podrobne uvedené
v napadnutom uznesení, preto súd nepovažuje za potrebné opätovne jeho odôvodnenie
„pretlmočiť“, ale dovoľuje si naň v celom rozsahu v zásade odkázať.
Záverom je potrebné jedine doplniť, že poškodená osoba pri podávaní návrhu
na priznanie trov vzniknutých pribratím splnomocnenca, musí preukázať, že tieto výdavky
reálne vynaložila, teda preukázať ich úhradu, čo poškodená v tomto prípade nijakým
spôsobom neučinila.
Na základe vyššie uvedeného súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto uznesenia a dodáva, že poškodená je oprávnená uplatniť si svoj nárok na priznanie
trov potrebných na uplatnenie jej nároku vrátane trov vzniknutých pribraním
splnomocnencov, vynaložených v trestnom konaní vedenom Okresným súdom Žilina
pod sp. zn. 1 T 74/2010, v rámci občianskeho súdneho konania.».
16. Keďže Trestný poriadok nemá osobitnú právnu úpravu v súvislosti s náhradou
trov poškodeného vzniknutých pribratím právneho zástupcu, okresný súd postupoval
analogicky podľa § 553 ods. 4 Trestného poriadku, ktorý upravuje nároky zástupcu z radov
advokátov ustanoveného poškodenému, ktorý nemá dostatočné prostriedky na úhradu
nákladov spojených s uplatňovaním svojho nároku. Napadnuté uznesenie okresného súdu 9
v kontexte odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 T 74/2010 z 24. apríla 2014
obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, ktoré nie
sú svojvoľné a ani zjavne neodôvodnené.
17. Vzhľadom na stotožnenie sa samosudkyne okresného súdu so spôsobom
rozhodnutia vyššej súdnej úradníčky v rozhodnutí sp. zn. 1 T 74/2010 z 24. apríla 2014
považoval ústavný súd za podstatné citovať aj relevantnú časť odôvodnenia uznesenia sp. zn.
1 T 74/2010 z 24. apríla 2014, v ktorej sa uvádza:
«... prvostupňový súd v odsudzujúcom rozsudku (č. l. 321) uviedol, že poškodenej –
manželke nebohého , , náhradu škody v podobe nákladov
vynaložených na pohreb jej manžela a nákladov na pomník nepriznáva z dôvodu, že podľa
názoru súdu nebolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný (t. č. už právoplatne odsúdený)
by bol svojím konaním zavinil smrť , ako sa vyjadrili znalci, ak by bola
poskytnutá včasná lekárska pomoc, nie je možné vylúčiť, že
by bol aj prežil (v rámci trestného konania je pritom potrebné v prípade viacerých
do úvahy prichádzajúcich alternatív prihliadnuť na tú, ktorá je pre obžalovaného
najpriaznivejšia). Na podklade vyššie uvedeného prvostupňový súd odkázal poškodenú s jej
nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Krajský súd v Žiline v rámci
konania o odvolaní obžalovaného (teraz odsúdeného) a poškodenej uviedol (č. l. 395 –
397), že napadnutý výrok o náhrade škody zodpovedá stavu veci a zákonu, avšak z iných
dôvodov, než ktoré uviedol súd prvého stupňa v odôvodnení na str. 19 napadnutého
rozsudku. Krajský súd sa nestotožnil s názorom okresného súdu, nakoľko podľa názoru
krajského súdu v konaní bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že obžalovaný
nebohému úmyselne spôsobil ublíženie na zdraví a takým činom mu z
nedbanlivosti spôsobil smrť v zmysle § 148 ods. 1 Tr. zák., pričom na podklade takejto
analýzy je potom nesporné, že poškodená je oprávnená uplatňovať si nárok na náhradu
škody voči obžalovanému, pretože v konaní bolo preukázané, že skutkom, ktorý je
predmetom obžaloby, vznikla poškodenej – manželke nebohého
, škoda. Poškodená si v prípravnom konaní voči obžalovanému
uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 778,99 eur titulom nákladov vynaložených na
10
pohreb jej manžela a nákladov na pomník. Zároveň predložila kópiu príjmového
pokladničného dokladu z 03.10.2009 vystaveného spoločnosťou
, a to na sumu 778,99 eur, ako aj faktúru č. 298/2009 znejúcu na
uvedenú sumu (č. l. 64 – 74). Následne po podaní obžaloby prostredníctvom
splnomocnenca rozšírila, svoj návrh na náhradu škody a voči obžalovanému si uplatnila
škodu vo výške 5 834,25 eur titulom nákladov spojených s pohrebom (napr. vybudovanie
pomníka, náklady spojené s karom, ďalšie náklady spojené s pohrebom – nákup sviečok,
vencov, kríža + tylu)...
Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd nemohol zmeniť výrok o náhrade
škody a priznať náhradu škody poškodenej, pretože na rozhodnutie o povinnosti na náhradu
škody by bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré by presiahlo potreby trestného
konania a predĺžilo by ho (napr. v rámci adhézneho konania poškodená neoznámila, komu
a v akej výške bolo vyplatené pohrebné, z predložených listinných dôkazov nie je možné
zistiť počet osôb prítomných na kare, aby bolo možné spravodlivo posúdiť primeranosť
vynaložených nákladov spojených s pohrebom, karom, ďalej sú pochybnosti o primeraných
nákladoch súvisiacich s vybudovaním pomníka).
Nakoľko podľa vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. sa výška odmeny za jeden úkon právnej
pomoci vykonaný splnomocnencom – advokátom poškodenej osoby v trestnom konaní
vypočítava z výšky náhrady škody priznanej poškodenej osobe v rámci adhézneho konania
v odsudzujúcom rozhodnutí (§ 9 a nasl. vyhl.), v prípade, že náhrada škody nie je priznaná
ani sčasti, je mimoriadne náročné určiť výšku odmeny za jeden úkon právnej pomoci
vykonaný splnomocnencom – advokátom pri rozhodovaní o návrhu poškodenej osoby
na priznanie nákladov účelne vynaložených na uplatnenie jej nároku na náhradu Škody
vrátane trov vzniknutých pribraním splnomocnenca v trestnom konaní. Aj keď je súd toho
názoru, že v tomto prípade je na mieste uvažovať o tom, že by mohlo ísť o takú mimoriadnu
okolnosť, ktorá by odôvodňovala postup podľa ustanovenia § 557 ods. 2 TP, a teda uloženie
povinnosti odsúdenému nahradiť poškodenej trovy priamo súvisiace s jej účasťou v trestnom
konaní, a to aj napriek tomu, že jej nebola odsudzujúcim rozhodnutím súdu priznaná
náhrada škody ani sčasti, avšak zároveň súd po posúdení všetkých okolností prípadu
zastáva stanovisko, že to nie je to v tomto konkrétnom prípade reálne možné. V tomto súd
11
plne odkazuje na odôvodnenie Krajského súdu v Žilina sp. zn. 1 To 101/2013 (č. l. 395 –
397), podľa ktorého na určenie výšky náhrady škody, na priznanie ktorej by mala
poškodená nárok, je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, a preto výrok s odkázaním
poškodenej na uplatnenie si jej nároku na náhradu škody v rámci občianskeho súdneho
konania zodpovedá stavu veci a zákonu. Ako uviedol už krajský súd, nakoľko bez vykonania
ďalšieho dokazovania nie je možné určiť výšku náhrady škody patriacu poškodenej, nie je
v tomto štádiu podľa názoru súdu rovnako možné bez ďalšieho dokazovania bez pochybností
spravodlivo ani ustáliť výšku odmeny splnomocnenca poškodenej za vykonanie jedného
úkonu právnej služby v zmysle príslušných platných a účinných ustanovení vyhl. MS SR č.
655/2004 Z. z. S poukazom na vyššie uvedené je preto súd toho názoru, že nie je možné
rozhodnúť podľa § 557 ods. 2 TP a priznať v rámci trestného konania poškodenej náhradu
trov vynaložených na účelné uplatnenie jej nároku na náhradu škody vrátane trov
vzniknutých pribraním splnomocnencov. Navyše nič nenasvedčuje tomu, že by poškodená
bola v takej sociálnej situácii, že ďalšieho konania o náhrade škody v občianskoprávnych
veciach bez náhrady doposiaľ vynaložených nákladov, by nebola schopná.»
18. S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že okresný súd sa v odôvodnení
napadnutého uznesenia (bod 15) zaoberal námietkami sťažovateľky v rozsahu, ktorý
postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky
podstatné okolnosti daného prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
19. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti predovšetkým namietala nesprávnu aplikáciu
§ 10 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
12
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov pri rozhodovaní o náhrade trov poškodenej v trestnom konaní, v rámci ktorého
výška škody nebola jednoznačne preukázaná a ustálená, pretože poškodená bola so svojím
nárokom odkázaná na občianskoprávne konanie.
20. Postup okresného súdu, ktorý, zvažujúc aplikáciu ustanovenia § 557 ods. 2
Trestného poriadku (o povinnosti odsúdeného nahradiť poškodenej trovy konania), pri
určení výšky týchto trov per analogiam aplikoval ustanovenie § 553 ods. 4 Trestného
poriadku a následne s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu návrh poškodenej
na priznanie trov potrebných na účelné uplatnenie jej nároku v trestnom konaní vrátane trov
vzniknutých pribratím splnomocnencov zamietol, nemožno podľa názoru ústavného súdu
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda okresný súd v danom prípade
neporušil označené práva sťažovateľky (bod 5) nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou
a výkladom práva.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor okresného súdu
svojím vlastným. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru
ústavného súdu predmetný právny výklad okresným súdom takéto nedostatky nevykazuje.
21. V neposlednom rade ústavný súd poukazuje na záver odôvodnenia
prvostupňového rozhodnutia, v zmysle ktorého bola sťažovateľka primerane poučená
o možnosti uplatnenia si požadovaného nároku – po jeho riadnom preukázaní – v rámci
následného občianskoprávneho konania o náhradu škody. Táto skutočnosť z hľadiska
ústavného prieskumu potom zakladá pre ústavný súd aj procesnú prekážku subsidiárneho
významu.
13
22. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru,
že účinky výkonu právomoci okresného súdu v danom prípade sú zlučiteľné so základným
právom sťažovateľky zaručeným v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy,
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
23. Keďže sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti súčasne namietala i porušenie
základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením
okresného súdu a toto porušenie oprela o dôvody v podstate identické s tými, ktoré uviedla
v súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy, bolo potrebné odmietnuť
sťažovateľkinu sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2
24. Vzhľadom na to, že sťažovateľkina sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný
súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal (bod 5).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. novembra 2015
14