Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 441/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť Úradu pre verejné obstarávanie, Dunajská 68, P. O. Box 58,

Bratislava, zastúpeného advokátskou kanceláriou MAPLE & FISH s. r. o., Rajská 15/A,

Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. Viliama Karasa, PhD., ktorou

namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 5. augusta 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Úradu pre verejné obstarávanie o d m i e t a ako podanú zjavne

neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. novembra 2014 prostredníctvom telefaxu doručená sťažnosť Úradu pre verejné

obstarávanie (ďalej aj „sťažovateľ“) doplnená písomným podaním doručeným 12. novembra

2014 pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 5. augusta 2014 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom predmetného

občianskeho súdneho konania vedenom na krajskom súde v postavení žalovaného. Žalobca

v predmetnom konaní sa žalobou domáhal zrušenia rozhodnutia druhostupňového

správneho orgánu (sťažovateľa, pozn.) označeného v žalobe, ktorým bolo potvrdené

prvostupňového orgánu o uložení pokuty žalobcovi v sume 70 924,56 €. Krajský súd

o žalobe žalobcu rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že zrušil rozhodnutie sťažovateľa

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je nesúhlas s napadnutým rozsudkom krajského

súdu a jeho namietaná neústavnosť z dôvodu arbitrárnosti napadnutého rozsudku.

V sťažnosti sťažovateľ poskytuje svoj právny pohľad na vec, ako aj právne argumentuje

v prospech neudržateľnosti napadnutého rozsudku v súvislosti s nesprávnou aplikáciou

prechodných ustanovení o verejnom obstarávaní a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom

obstarávaní“) v jej veci.

4. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že

označené základné právo sťažovateľa napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo

porušené, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a priznal sťažovateľovi náhradu

trov konania.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len „“) každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa takto ústavný súd okrem iného zaoberal

aj otázkou, či návrh je podaný oprávnenou osobou, in concreto či Úrad pre verejné

obstarávanie ako sťažovateľ je v tomto prípade oprávnený podať sťažnosť podľa čl. 127 ods.

1 . Otázka spôsobilosti orgánov verejnej moci byť sťažovateľom v konaní

pred ústavným súdom už v minulosti bola opakovane predmetom rozhodovania ústavného

súdu. Orgán verejnej moci môže podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie

ako „nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu. Pokiaľ

štát vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejného práva a súčasne ako

nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť nositeľom

(subjektom) základných práv a slobôd (, ). Rovnako ústavný súd

v minulosti uviedol, že v takom type verejného súdnictva, akým je správne súdnictvo podľa

a nasl. , je pojmovo vylúčené, aby orgán verejnej

správy mohol uplatňovať a realizovať základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

. Na podporu tohto záveru uviedol, že sťažovateľ nie je v žiadnom prípade oprávnený

na začatie takéhoto konania, pretože jeho procesné postavenie sa odvodzuje výlučne z toho,

že v tomto konaní sa preskúmava zákonnosť jeho rozhodnutí, ktoré boli vynesené

v procesnom postupe, kde sťažovateľ mal nadradené, mocenské postavenie voči účastníkovi

konania, ktorý sa proti tomu postaveniu mohol v konečnom dôsledku brániť aj žalobou

v správnom súdnictve ().

Úrad pre verejné obstarávanie je v zmysle § 109 ods. 1 zákona o verejnom

obstarávaní ústredným orgánom štátnej správy pre verejné obstarávanie, ktorý je v rámci

svojej činnosti okrem iného oprávnený vydávať rozhodnutia o správnych deliktoch, v rámci

ktorých je oprávnený udeľovať pokuty za porušenie povinností (§ 149 zákona o verejnom

obstarávaní).

Zmyslom sťažnosti podanej ústavnému súdu je v zásade ochrana súkromnej sféry

fyzických a právnických osôb pred verejnou mocou a s tým previazané presadzovanie

ochrany a rešpektu k ľudským slobodám na všetkých orgánoch verejnej moci. Verejná moc

je teda povinná rešpektovať a chrániť ľudské práva, pričom obsah tejto povinnosti je

podmienený charakterom jednotlivých základných práv. Nositeľ základného práva je takto

determinovaný oblasťou ochrany, ktorú má dané základné právo zaručovať. Existujú

základné práva, ktoré prislúchajú každej ľudskej bytosti, práva, ktoré prislúchajú len

štátnym občanom, alebo práva, ktorých nositeľom môže byť len cudzinec. Právnickým

osobám prislúchajú len také práva, ktoré sú zlučiteľné s ich povahou právnickej osoby. Štát

nie je v zásade nositeľom základných práv. Štát nemá slobodný priestor a slobodnú vôľu.

Naopak, štátne orgány majú právomoci a kompetencie. Opačné vnímanie je absurdné

a zároveň popierajúce samotnú podstatu právneho štátu ().

Uvedené potvrdzuje aj judikatúra ústavného súdu a zahraničných ústavných súdov

s kompetenciou prerokúvať ústavnú sťažnosť. Prvým náznakom tejto judikatúry bolo

uznesenie sp. zn. ešte z čias, keď sa konanie na ústavnom súde začínalo

na základe podnetu. Nasledovali napr. uznesenia sp . zn. , ,

(časť 11 ods. 5), , III. ÚS 115/06,1.

a sp. zn. . Ústavný súd v tejto súvislosti pripomenul taktiež čl. 34 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý explicitne zakazuje vládnym orgánom

vysokých zmluvných strán podávať sťažnosť na Európskom súde pre ľudské práva

(, , ). Podobný prístup možno pozorovať v Českej

republike (PL. ÚS st 9/99, , ), Slovinsku (sklep Up 98/06

z 21. 12. 2006, dostupné na internete:<www.us rs.si>) a Chorvátsku (U III 4845/2004,

dostupné na internete:<www.codices.coe.int>).

Je nepochybné, že sťažovateľ je ústredným orgánom štátnej správy pre verejné

obstarávanie. V rámci svojej činnosti je ako nositeľ verejných úloh okrem iného oprávnený

rozhodovať aj o správnych deliktoch, resp. ukladať svojimi rozhodnutiami pokuty.

Súčasne nie je bez právneho významu, čo vlastne tvorí predmet konania

pred krajským súdom, kde sťažovateľ vystupuje v procesnej pozícii žalovaného. Predmetom

tohto konania je zákonnosť rozhodnutia sťažovateľa ako druhostupňového správneho

orgánu, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o uložení pokuty.

Z uvedeného je zjavné, že aj keď vo veci ide o riadne sporové konanie o zákonnosť

označeného rozhodnutia, kde majú účastníci rovné postavenie, sťažovateľ v tomto konaní

vystupuje ako štátny orgán a ako nositeľ verejných úloh, ktoré mu zveruje zákon o verejnom

obstarávaní.

Konanie pred krajským súdom teda priamo súvisí s postavením sťažovateľa ako

nositeľa verejných úloh, aj keď pred všeobecným súdom tieto verejné úlohy vrchnostensky

nevykonáva. Z tohto dôvodu sú aj procesné práva sťažovateľa prepojené s jeho

verejnoprávnym postavením a ich porušenie nemôže byť teda namietané formou sťažnosti

podanej ústavnému súdu. Z uvedeného potom vyplýva, že aj v predmetnej veci považuje

ústavný súd sťažovateľa za zjavne neoprávnenú osobu na podanie sťažnosti podľa čl. 127

.

14. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa

neprichádzalo do úvahy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015