Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 467/2015
PDF · 399.67 KB
No categories available
I. ÚS 467/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
JUDr. Veronikou Bolješikovou, Advokátska kancelária L.I.B. Legal s. r. o., Pribinova 25,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 3 Cob 187/2014 z 29. apríla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 25. augusta
2015 doručená sťažnosť (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 187/2014 z 29. apríla 2015 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
2. Sťažovateľ bol účastníkom (odporcom) v konaní o zaplatenie peňažnej
sumy vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 10 C 773/2011. Okresný súd rozsudkom z 24. februára 2014 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok okresného súdu“) zaviazal sťažovateľa zaplatiť navrhovateľovi
( ) sumu 16 906, 43 €, trovy konania vo výške 1 014 € z titulu
zaplateného súdneho poplatku, 2 895,01 € z titulu trov právneho zastúpenia a trovy štátu
v sume 64,31 €. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ 17. apríla 2014
odvolanie, v ktorom žiadal, aby krajský súd zmenil predmetný rozsudok okresného súdu
z dôvodu, že navrhovateľ „nepreukázal existenciu všetkých predpokladov pre vznik nároku
spoločnosti na náhradu škody voči sťažovateľovi /odporcovi ako svojmu konateľovi“.
3. Sťažovateľ v odvolaní tiež namietal, že v konaní pred okresným súdom „nebol
preukázaný nevyhnutný predpoklad vzniku zodpovednosti konateľa samotná škoda“.
V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky (uznesenia
sp. zn. 26 Cdio 1067/2005 zo 16. februára 2006, že „nesplnenie zmluvného záväzku
nemožno považovať za škodu a zároveň, že škodu treba chápať ako ujmu, ktorá nastala
(teda nie nastane, ale nastala!) v majetkovej sfére poškodeného“, ako aj
sp. zn. 25 Cdo 1338/2008 z 25. júla 2006, že „pokým dlžník nezaplatil dlžnú sumu svojmu
veriteľovi, nemôže úspešne uplatniť nárok na jej náhradu z titulu zodpovednosti tretej osoby
(v našom konkrétnom prípade konateľa spoločnosti – odporcu/sťažovateľa) za škodu,
pretože žiadna mu zatiaľ nevznikla; samotná existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi
(dokonca ani súdne rozhodnutie o povinnosti dlžníka zaplatiť dlh) nie je totiž skutočnou
škodu ani ušlým ziskom“.
4. Sťažovateľ v odvolaní ďalej namietal, že „spoločnosti do dnešného dňa žiadna
skutočná škoda, ktorá by predstavovala zmenšenie majetku spoločnosti nevznikla.
Spoločnosť má síce voči navrhovateľovi peňažný záväzok vyplývajúci jej aj z právoplatného
súdneho rozhodnutia – rozsudku Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 52C/34/2007 55
zo dňa 27. 04. 2007, avšak ide stále len o záväzok (dlh) spoločnosti nie škodu ktorá (už)
vznikla.“.
5. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej tvrdí, že v konaní pred okresným súdom „nebol
preukázaný ďalší nevyhnutný predpoklad úspešnosti žaloby veriteľa, ktorou vo vlastnom
mene a na svoj účet uplatňuje nárok spoločnosti na náhradu škody voči jej konateľovi, a to,
že veriteľ nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku spoločnosti“ (iný veriteľ si svoju
pohľadávku neskôr uspokojil z majetku spoločnosti, pozn.), a tiež zdôraznil, že okresný súd
„nesprávne právne posúdil sťažovateľom vznesenú námietku premlčania, keď premlčanie
posudzoval podľa ustanovení § 101 až 110 Občianskeho zákonníka...“, a nie podľa
ustanovenia § 261 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka, ktoré upravuje zodpovednosť
konateľa obchodnej spoločnosti za škodu.
6. O odvolaní sťažovateľa rozhodol napadnutým rozsudkom krajský súd tak, že
citovaný rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“) potvrdil a zároveň sťažovateľa zaviazal zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania
v sume 413,98 €. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa krajský súd v celom rozsahu
stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP) a k veci dodal, že „v
konaní bolo podľa neho preukázané, že odporca ako konateľ spoločnosti
svojim konaním zmenšil majetok tejto spoločnosti a to spôsobom, aký opísal súd
prvého stupňa. Odvolací súd nesúhlasí s tvrdením odporcu, že spoločnosti ktorej bol
konateľom nespôsobil škodu, nakoľko bolo preukázané, že navrhovateľa nepresne
informoval o predmete kúpy, úschovu, ktorú prijal, považoval za zábezpeku nevydal ju
naspäť navrhovateľovi, pričom spoločnosť, ktorej bol konateľom nebola schopná túto
úschovu navrhovateľovi nahradiť ani zo svojho majetku o čom svedčí výsledok exekučného
konania. Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku presne špecifikoval v čom spočívalo
porušenie povinnosti konateľa, vznik škody ako i príčinná súvislosť medzi vznikom škody
a porušením povinnosti konateľa a taktiež správne vyhodnotil dokazovanie ohľadom
existencie pohľadávky veriteľa smerujúcej voči spoločnosti, v ktorej je konateľ štatutárnym
orgánom ako aj nemožnosť uspokojenia tejto pohľadávky z majetku spoločnosti. Podľa
názoru odvolacieho súdu odporca v konaní pred súdom prvého stupňa rovnako ako
i v odvolacom konaní nepreukázal žiadny liberačný dôvod, ktorý by ho zbavoval
zodpovednosti za vzniknutú škodu, týmto dôvodom nie je ani skutočnosť, že peniaze
od navrhovateľa fyzicky odovzdal developerovi p. , nakoľko tento tak
nespravil bez vedomia odporcu a následne to bol priamo odporca, ktorý tieto peniaze
navrhovateľovi nevrátil, hoci si bol vedomý, že nepatria spoločnosti
K námietke premlčania odvolací súd v názorovej zhode so súdom prvého stupňa uvádza, že
pohľadávku navrhovateľa nemožno považovať za premlčanú, lebo premlčacia lehota
na podanie žalobného návrhu voči odporcovi najskôr začala plynúť dňom prvým dňom
po doručení rozhodnutia súdu o zastavení konania právnemu zástupcovi teda 16. 11. 2010
kedy bola splnená jedna z podmienok na podanie žaloby podľa ustanovenia § 135 a/
Obchodného zákonníka a keďže návrh bol podaný 18. 04. 2011 nemožno považovať
námietku premlčania za dôvodnú, nakoľko navrhovateľ svoju pohľadávku voči konateľovi
spoločnosti roku 2005 ešte uplatniť nemohol.“.
7. Sťažovateľ je na základe uvedeného toho názoru, že krajský súd sa vo svojom
rozhodnutí „dostatočným spôsobom nevyrovnal s najzásadnejšími argumentačnými
námietkami.., ktoré uvádzal vo svojom odvolaní, v rozhodnutí neuviedol dôvody
pre odmietnutie týchto argumentov a ani ich inak presvedčivo nevyvrátil či prinajmenšom
nespochybnil“, čím porušil jeho základné právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1
8. Sťažovateľ v petite sťažnosti preto navrhuje, aby ústavný súd rozhodol podľa § 52
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o dočasnom opatrení a odložil
vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu, a tiež žiada, aby ústavný súd
rozhodol, že jeho základné právo „ako konateľa obchodnej spoločnosti:
... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 29. 04. 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 3Cob/187/2014
porušené bolo“. Ďalej navrhuje, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Napokon požaduje priznať náhradu trov konania v sume
296,44 €.
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak
ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1
vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody
porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím,
ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,
primerané finančné zadosťučinenie.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného
prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv
a slobôd podľa ústavy) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho
odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom
ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúmal, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
11. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
12. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie,
z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
13. Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho ústavou garantovaného
základného práva na súdnu ochranu napadnutým rozhodnutím krajského súdu. Z obsahu
sťažnosti vyplýva, že podľa názoru sťažovateľa krajský súd týmto napadnutým rozsudkom
porušil označené základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (pozri bližšie body 3 až 5)
a napadnuté rozhodnutie krajského súdu nie je dostatočne odôvodnené (pozri bod 7), keďže
krajský súd mu nedal priamu odpoveď na jeho zásadné námietky uvedené v odvolaní proti
napadnutému rozsudku okresného súdu. Bolo preto úlohou ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti posúdiť, či medzi údajným nedostatočným odôvodnením napadnutého
uznesenia krajského súdu týkajúceho sa uvedených zásadných námietok z pohľadu
sťažovateľa a označeným základným právom podľa ústavy existuje taká príčinná súvislosť,
ktorá by po eventuálnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala opodstatnené dôvody
na vyslovenie jej porušenia.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým
konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci
ústavného súdu zostalo iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu
v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy.
16. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým
potvrdil napadnuté rozhodnutie okresného súdu o uložení povinnosti sťažovateľovi zaplatiť
navrhovateľovi požadovanú peňažnú sumu a náhrade trov konania (pozri bod 2), ústavný
súd dospel (aj po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd
stotožnil, pretože mu to umožňovalo ustanovenie § 219 ods. 2 OSP) k záveru, že krajský
súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil (pozri k tomu bod 6), hoci je pravdou, že mu nedal
priamu alebo vyčerpávajúcu odpoveď na všetky námietky uvedené v jeho odvolaní a v tejto
sťažnosti (pozri aj body 3 až 5 a bod 7). Ústavný súd v okolnostiach danej veci však
konštatuje, že okresný súd vo svojom napadnutom rozsudku, ktorý predchádzal
napadnutému rozsudku krajského súdu, dostatočne jasne a aj vecne opísal na s. 4 až s. 8
na základe vykonaného dokazovania a právneho a skutkového posúdenia sporu svoje
konkrétne závery, ktoré ho napokon viedli k rozhodnutiu vo veci samej v neprospech
sťažovateľa (ústavný súd z tohto rozhodnutia nemal potrebu bližšie citovať jeho skutkové
a právne závery, pretože obsah je sťažovateľovi veľmi dobre známy, keďže napadnutý
rozsudok pripojil aj k svojej sťažnosti, pozn.).
17. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd nezastáva rovnaký názor ako
sťažovateľ, že by výklad, resp. aplikácia príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, ako aj Občianskeho súdneho poriadku v danom prípade bola
zo strany všeobecných súdov svojvoľná a z ústavného hľadiska neprijateľná. Iba námietky
sťažovateľa v sťažnosti (uvedené v bodoch 3 až 5 a v bode 7) a nedanie priamych
a vyčerpávajúcich odpovedí na jeho argumenty prednesené v odvolaní ešte samy osebe
v kontexte ostatných súvisiacich okolností prípadu nepostačujú na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a ústavný súd nemá v tejto
situácii žiadny relevantný dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu, pretože nie
je ani štvrtou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Navyše obsahom základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania, ale jeho podstatou je najmä umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), čo bolo vo veci sťažovateľa aj naplnené.
18. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a napadnutým rozhodnutím krajského súdu,
jeho sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
19. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný
súd sa už jeho ďalšími návrhmi uvedenými v petite (pozri bod 8) nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. novembra 2015