Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 467/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

JUDr. Veronikou Bolješikovou, Advokátska kancelária L.I.B. Legal s. r. o., Pribinova 25,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 29. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 25. augusta

2015 doručená sťažnosť (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len ,a“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn. z 29. apríla 2015 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Sťažovateľ bol účastníkom (odporcom) v konaní o zaplatenie peňažnej

sumy vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. . Okresný súd rozsudkom z 24. februára 2014 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok okresného súdu“) zaviazal sťažovateľa zaplatiť navrhovateľovi

( ) sumu 16 906, 43 €, trovy konania vo výške 1 014 € z titulu

zaplateného súdneho poplatku, 2 895,01 € z titulu trov právneho zastúpenia a trovy štátu

v sume 64,31 €. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ 17. apríla 2014

odvolanie, v ktorom žiadal, aby krajský súd zmenil predmetný rozsudok okresného súdu

z dôvodu, že navrhovateľ „nepreukázal existenciu všetkých predpokladov pre vznik nároku

spoločnosti na náhradu škody voči sťažovateľovi /odporcovi ako svojmu konateľovi“.

3. Sťažovateľ v odvolaní tiež namietal, že v konaní pred okresným súdom „nebol

preukázaný nevyhnutný predpoklad vzniku zodpovednosti konateľa samotná škoda“.

V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky (uznesenia

sp. zn. zo 16. februára 2006, že „nesplnenie zmluvného záväzku

nemožno považovať za škodu a zároveň, že škodu treba chápať ako ujmu, ktorá nastala

(teda nie nastane, ale nastala!) v majetkovej sfére poškodeného“, ako aj

sp. zn. z 25. júla 2006, že „pokým dlžník nezaplatil dlžnú sumu svojmu

veriteľovi, nemôže úspešne uplatniť nárok na jej náhradu z titulu zodpovednosti tretej osoby

(v našom konkrétnom prípade konateľa spoločnosti – odporcu/sťažovateľa) za škodu,

pretože žiadna mu zatiaľ nevznikla; samotná existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi

(dokonca ani súdne rozhodnutie o povinnosti dlžníka zaplatiť dlh) nie je totiž skutočnou

škodu ani ušlým ziskom“.

4. Sťažovateľ v odvolaní ďalej namietal, že „spoločnosti do dnešného dňa žiadna

skutočná škoda, ktorá by predstavovala zmenšenie majetku spoločnosti nevznikla.

Spoločnosť má síce voči navrhovateľovi peňažný záväzok vyplývajúci jej aj z právoplatného

súdneho rozhodnutia – rozsudku Okresného súdu Bratislava II, sp. zn.

zo dňa 27. 04. 2007, avšak ide stále len o záväzok (dlh) spoločnosti nie škodu ktorá (už)

vznikla.“.

5. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej tvrdí, že v konaní pred okresným súdom „nebol

preukázaný ďalší nevyhnutný predpoklad úspešnosti žaloby veriteľa, ktorou vo vlastnom

mene a na svoj účet uplatňuje nárok spoločnosti na náhradu škody voči jej konateľovi, a to,

že veriteľ nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku spoločnosti“ (iný veriteľ si svoju

pohľadávku neskôr uspokojil z majetku spoločnosti, pozn.), a tiež zdôraznil, že okresný súd

„nesprávne právne posúdil sťažovateľom vznesenú námietku premlčania, keď premlčanie

posudzoval podľa ustanovení až 110 ...“, a nie podľa

ustanovenia , ktoré upravuje zodpovednosť

konateľa obchodnej spoločnosti za škodu.

6. O odvolaní sťažovateľa rozhodol napadnutým rozsudkom krajský súd tak, že

citovaný rozsudok okresného súdu podľa (ďalej

aj „OSP“) potvrdil a zároveň sťažovateľa zaviazal zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania

v sume 413,98 €. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa krajský súd v celom rozsahu

stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia ( ) a k veci dodal, že „v

konaní bolo podľa neho preukázané, že odporca ako konateľ spoločnosti

svojim konaním zmenšil majetok tejto spoločnosti a to spôsobom, aký opísal súd

prvého stupňa. Odvolací súd nesúhlasí s tvrdením odporcu, že spoločnosti ktorej bol

konateľom nespôsobil škodu, nakoľko bolo preukázané, že navrhovateľa nepresne

informoval o predmete kúpy, úschovu, ktorú prijal, považoval za zábezpeku nevydal ju

naspäť navrhovateľovi, pričom spoločnosť, ktorej bol konateľom nebola schopná túto

úschovu navrhovateľovi nahradiť ani zo svojho majetku o čom svedčí výsledok exekučného

konania. Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku presne špecifikoval v čom spočívalo

porušenie povinnosti konateľa, vznik škody ako i príčinná súvislosť medzi vznikom škody

a porušením povinnosti konateľa a taktiež správne vyhodnotil dokazovanie ohľadom

existencie pohľadávky veriteľa smerujúcej voči spoločnosti, v ktorej je konateľ štatutárnym

orgánom ako aj nemožnosť uspokojenia tejto pohľadávky z majetku spoločnosti. Podľa

názoru odvolacieho súdu odporca v konaní pred súdom prvého stupňa rovnako ako

i v odvolacom konaní nepreukázal žiadny liberačný dôvod, ktorý by ho zbavoval

zodpovednosti za vzniknutú škodu, týmto dôvodom nie je ani skutočnosť, že peniaze

od navrhovateľa fyzicky odovzdal developerovi p. , nakoľko tento tak

nespravil bez vedomia odporcu a následne to bol priamo odporca, ktorý tieto peniaze

navrhovateľovi nevrátil, hoci si bol vedomý, že nepatria spoločnosti

K námietke premlčania odvolací súd v názorovej zhode so súdom prvého stupňa uvádza, že

pohľadávku navrhovateľa nemožno považovať za premlčanú, lebo premlčacia lehota

na podanie žalobného návrhu voči odporcovi najskôr začala plynúť dňom prvým dňom

po doručení rozhodnutia súdu o zastavení konania právnemu zástupcovi teda 16. 11. 2010

kedy bola splnená jedna z podmienok na podanie žaloby podľa ustanovenia § 135 a/

a keďže návrh bol podaný 18. 04. 2011 nemožno považovať

námietku premlčania za dôvodnú, nakoľko navrhovateľ svoju pohľadávku voči konateľovi

spoločnosti roku 2005 ešte uplatniť nemohol.“.

7. Sťažovateľ je na základe uvedeného toho názoru, že krajský súd sa vo svojom

rozhodnutí „dostatočným spôsobom nevyrovnal s najzásadnejšími argumentačnými

námietkami.., ktoré uvádzal vo svojom odvolaní, v rozhodnutí neuviedol dôvody

pre odmietnutie týchto argumentov a ani ich inak presvedčivo nevyvrátil či prinajmenšom

nespochybnil“, čím porušil jeho základné právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1

.

8. Sťažovateľ v petite sťažnosti preto navrhuje, aby ústavný súd rozhodol podľa § 52

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) o dočasnom opatrení a odložil

vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu, a tiež žiada, aby ústavný súd

rozhodol, že jeho základné právo „ako konateľa obchodnej spoločnosti:

... na súdnu a inú právnu ochranu podľa ... rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave zo dňa 29. 04. 2015 v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené bolo“. Ďalej navrhuje, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Napokon požaduje priznať náhradu trov konania v sume

296,44 €.

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak

ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím,

ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie.

10. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného

prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv

a slobôd podľa ) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho

odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom

ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúmal, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

11. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

12. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie,

z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

13. Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho garantovaného

základného práva na súdnu ochranu napadnutým rozhodnutím krajského súdu. Z obsahu

sťažnosti vyplýva, že podľa názoru sťažovateľa krajský súd týmto napadnutým rozsudkom

porušil označené základné právo podľa (pozri bližšie body 3 až 5)

a napadnuté rozhodnutie krajského súdu nie je dostatočne odôvodnené (pozri bod 7), keďže

krajský súd mu nedal priamu odpoveď na jeho zásadné námietky uvedené v odvolaní proti

napadnutému rozsudku okresného súdu. Bolo preto úlohou ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti posúdiť, či medzi údajným nedostatočným odôvodnením napadnutého

uznesenia krajského súdu týkajúceho sa uvedených zásadných námietok z pohľadu

sťažovateľa a označeným základným právom podľa existuje taká príčinná súvislosť,

ktorá by po eventuálnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala opodstatnené dôvody

na vyslovenie jej porušenia.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým

konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci

ústavného súdu zostalo iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu

v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sú zlučiteľné s označeným článkom .

16. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým

potvrdil napadnuté rozhodnutie okresného súdu o uložení povinnosti sťažovateľovi zaplatiť

navrhovateľovi požadovanú peňažnú sumu a náhrade trov konania (pozri bod 2), ústavný

súd dospel (aj po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd

stotožnil, pretože mu to umožňovalo ustanovenie ) k záveru, že krajský

súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil (pozri k tomu bod 6), hoci je pravdou, že mu nedal

priamu alebo vyčerpávajúcu odpoveď na všetky námietky uvedené v jeho odvolaní a v tejto

sťažnosti (pozri aj body 3 až 5 a bod 7). Ústavný súd v okolnostiach danej veci však

konštatuje, že okresný súd vo svojom napadnutom rozsudku, ktorý predchádzal

napadnutému rozsudku krajského súdu, dostatočne jasne a aj vecne opísal na s. 4 až s. 8

na základe vykonaného dokazovania a právneho a skutkového posúdenia sporu svoje

konkrétne závery, ktoré ho napokon viedli k rozhodnutiu vo veci samej v neprospech

sťažovateľa (ústavný súd z tohto rozhodnutia nemal potrebu bližšie citovať jeho skutkové

a právne závery, pretože obsah je sťažovateľovi veľmi dobre známy, keďže napadnutý

rozsudok pripojil aj k svojej sťažnosti, pozn.).

17. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd nezastáva rovnaký názor ako

sťažovateľ, že by výklad, resp. aplikácia príslušných ustanovení ,

, ako aj v danom prípade bola

zo strany všeobecných súdov svojvoľná a z ústavného hľadiska neprijateľná. Iba námietky

sťažovateľa v sťažnosti (uvedené v bodoch 3 až 5 a v bode 7) a nedanie priamych

a vyčerpávajúcich odpovedí na jeho argumenty prednesené v odvolaní ešte samy osebe

v kontexte ostatných súvisiacich okolností prípadu nepostačujú na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a ústavný súd nemá v tejto

situácii žiadny relevantný dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu, pretože nie

je ani štvrtou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Navyše obsahom základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania, ale jeho podstatou je najmä umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), čo bolo vo veci sťažovateľa aj naplnené.

18. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a napadnutým rozhodnutím krajského súdu,

jeho sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

19. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný

súd sa už jeho ďalšími návrhmi uvedenými v petite (pozri bod 8) nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015