Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 756/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. novembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv a slobôd

podľa , 2 a 3 a a práv podľa

ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Prievidza vo veci

vedenej pod ČVS: ORP-226/OVK-PD-2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 21. novembra

2014 doručené podanie , (ďalej len „sťažovateľ“),

označené ako „Sťažnosť“, ktoré ústavný súd podľa obsahu klasifikoval ako sťažnosť podľa

(ďalej len „ústava), ktorou sťažovateľ namieta

porušenie svojich základných práv a slobôd podľa , 2 a 3 a

a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom vyšetrovateľa

Okresného riaditeľstva Policajného zboru Prievidza (ďalej aj „vyšetrovateľ“) vo veci

vedenej pod ČVS: ORP-226/OVK-PD-2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je vo veci vedenej Okresným riaditeľstvom

Policajného zboru Prievidza pod ČVS: ORP-226/OVK-PD-2012 v postavení obvineného; je

stíhaný pre zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a)

. Sťažovateľ je presvedčený, že jeho obvinenie je nezákonné.

Dňa 1. apríla 2014 sťažovateľ požiadal vyšetrovateľa o ustanovenie obhajcu.

Vyšetrovateľ predložil žiadosť o ustanovenie obhajcu okresnému súdu, ktorý sťažovateľovi

obhajcu opatrením neustanovil. V prípise z 8. apríla 2014 označenom ako „Vyjadrenie

k žiadosti obvineného o ustanovenie obhajcu“ (ďalej len „prípis“) okresný súd

sťažovateľovi oznámil, že mu obhajcu v prebiehajúcom vyšetrovacom konaní neustanovuje,

keďže na to neexistuje zákonný dôvod. Okresný súd v prípise poukázal tiež na skutočnosť,

že sťažovateľ pri výsluchu 1. apríla 2014 po zákonnom poučení vyšetrovateľom požiadal

o ustanovenie obhajcu z dôvodu podania sťažnosti na ústavný súd. „Na výzvu

vyšetrovateľa, aby uviedol dôvody, ako napríklad, že nemá dostatok finančných

prostriedkov, sa obvinený do zápisnice nevyjadril.“ V prípise sa ďalej uvádza, že

u sťažovateľa neexistuje žiaden z dôvodov tzv. povinnej obhajoby podľa § 37 a § 38

, a taktiež sa poukazuje na skutočnosť, že obvinenému súd môže obhajcu

ustanoviť aj v prípade, ak neexistujú dôvody povinnej obhajoby, a to na žiadosť obvineného

za predpokladu, že nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov obhajoby, pričom túto

skutočnosť musí obvinený preukázať. V záverečnej časti prípisu okresný súd uvádza:

„Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že na žiadosť obvineného mu možno ustanoviť

obhajcu len v prípade nedostatočných finančných prostriedkov na úhradu trov obhajoby,

a to len pre obhajobu v trestnom konaní, ktoré sa proti nemu vedie, a nie pre podanie

ústavnej sťažnosti, ako to žiada obvinený v zápisnici z výsluchu zo dňa 01. 04. 2014.“

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že opakovane namietal postup okresného súdu, ktorý

napokon „stratil trpezlivosť“ a obhajcu v trestnom konaní ustanovil z dôvodu, že „sa

nedokážem sám obhajovať (má pochybnosť o spôsobilosti sťažovateľa) a fakticky

nedôvodne aplikoval súd postup podľa ...“. Podľa názoru

sťažovateľa mal mu byť obhajca ustanovený z iných dôvodov (nie podľa § 37 ods. 2

), pričom ustanovenie obhajcu z dôvodu uvedeného okresným súdom

považuje za „vážny no najmä bezdôvodný zásah do integrity a súkromia so zreteľom, že

som márne žiadal (v súhrne 4x) o ustanovenie obhajcu podľa no

najmä SR v spojení s Dohovorom písm. c.

... Po stretnutí s prideleným povinným obhajcom tento však uviedol, že nie je

ustanovený na podanie ústavnej sťažnosti, ale len obhajovať ma v trestnej veci čo však

nepovažujem za potrebné (nutné) pričom mojim primárnym a hlavným dôvodom

o ustanovenie obhajcu bolo podanie ústavnej sťažnosti, nakoľko boli zjavne porušené moje

základné ľudské ako aj ústavné práva, ktoré sú garantované v právnych predpisoch čo

znamená závažný zásah do osobnostných práv osoby.

... Jedným z porušených základných ľudských práv je skutočnosť, že sú porušené

práva na účinnú obhajobu (z vyšetrovania vyplynuli zjavné pochybnosti, ktoré vyšetrovateľ

účelovo a úmyselne prehliada pričom odmieta vykonať akýkoľvek navrhovaný dôkaz, čiže je

popreté právo na účinnú obhajobu). V prebiehajúcom konaní (trestnom) som požiadal

o ustanovenie obhajcu čo však okresný súd fakticky poprel...

... Druhým ešte zásadnejším dôvodom, príčinou na ustanovenie obhajcu je, že som

bol pozbavený osobnej slobody (zadržaný) s tým, že neboli splnené zákonom stanovené

podmienky, resp. zadržanie nebolo v intenciách príslušného zákonného ustanovenia, čiže

bolo porušené základné ľudské právo garantované Dohovorom čl. 5 ods. 1 písm. c)

a základné právo na osobnú slobodu zaručené , 2, 3 SR.“.

Sťažovateľ žiada ústavný súd o pridelenie zástupcu z radov advokátov, ktorý bude

„náležite obhajovať moje základné ľudské práva a primárne napadne ústavnou sťažnosťou

opatrenie okresného súdu v Prievidzi (prevzaté 18/11/2014), nakoľko mu

predchádzalo konanie súdu, ktorým boli porušené základné ľudské práva (nepriznané právo

na obhajobu) a fakticky následné nanútené predmetné opatrenie súdu považujem za

nedôvodné zasahovanie do súkromného života a integrity osobnosti z pozície moci“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Zo obsahu sťažnosti ústavný súd vyvodil, že sťažovateľ namieta porušenie svojich

základných práv podľa , 2 a 3 a práv podľa a

ods. 3 písm. c) dohovoru.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno

zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď

oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu

alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných

trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej

prepustení na slobodu.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má

právo obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ

nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd zameral na posúdenie, či

disponuje právomocou na jej prerokovanie, ako aj posúdenie, či ju nemožno označiť za

zjavne neopodstatnenú.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Zmysel a účel princípu subsidiarity vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie je

a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (porovnaj m. m.

, , , ).

Z princípu subsidiarity tiež vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. ).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa uchádza o ústavnú ochranu v súvislosti

s prebiehajúcim trestným konaním, ktoré sa nachádza v štádiu prípravného konania (pred

predložením obžaloby súdu). Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju

stabilizovanú judikatúru, v rámci ktorej v prípadoch, pri ktorých sťažovatelia namietajú

porušenie svojich garantovaných práv alebo slobôd v trestnom konaní, opakovane

zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci

ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom

konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať

jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania.

Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde

namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené

v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv

a slobôd označených v (, m. m. tiež ,

, , ).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že na vecné prerokovanie sťažnosti

sťažovateľa nedisponuje právomocou, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti

sťažovateľa pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ požiadal vyšetrovateľa ešte 1. apríla 2014

o ustanovenie obhajcu. Zo sťažnosti nemožno jednoznačne identifikovať, či sa sťažovateľ

svojou žiadosťou domáhal ustanovenia obhajcu vo svojej trestnej veci z dôvodu, že nemá

prostriedky na zaplatenie obhajoby, alebo ustanovenia právneho zástupcu z radov

advokátov na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Zo sťažnosti a z k nej priloženého prípisu však vyplýva, že okresný súd uznesením

sp. zn. , ktoré bolo sťažovateľovi doručené 18. novembra 2014, ustanovil

sťažovateľovi obhajcu na jeho zastupovanie v trestnej veci, a to z dôvodov podľa § 37

ods. 2 , podľa ktorého obvinený musí mať obhajcu aj vtedy, ak to

považuje súd a v prípravnom konaní prokurátor alebo policajt za nevyhnutné najmä preto,

že majú pochybnosť o spôsobilosti obvineného náležite sa obhajovať. Sťažovateľ vyslovuje

nesúhlas s ustanovením obhajcu podľa a zastáva názor, že je

schopný sa v trestnom konaní náležite obhajovať sám.

Bez potreby osobitne posudzovať rozhodnutie okresného súdu, ktorým ustanovil

sťažovateľovi v prebiehajúcom trestnom konaní obhajcu, ústavný súd konštatuje, že týmto

rozhodnutím okresného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na

obhajobu podľa a ani identického práva podľa

dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľovi bol ustanovený na ochranu jeho práv v trestnom

konaní obhajca, totiž vonkoncom neznamená, že by sťažovateľ sám stratil možnosť

v trestnom konaní predkladať návrhy na doplnenie dokazovania, robiť prednesy potrebné na

realizáciu jeho obhajoby, navrhovať ďalší procesný postup v konaní a pod.

Vo vzťahu k námietke, že okresný súd neustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu

na konanie pred ústavným súdom, ústavný súd zdôrazňuje, že v prípravnom konaní,

v ktorom sa trestná vec nachádza, neexistujú k tomu vzhľadom na už spomínaný princíp

subsidiarity žiadne ústavne relevantné dôvody. Ústavný súd preto považuje postup

okresného súdu, v rámci ktorého odmietol sťažovateľovi ustanoviť právneho zástupcu na

konanie pred ústavným súdom, z ústavného hľadiska za akceptovateľný, t. j. taký, ktorým

nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených práv podľa a dohovoru. Tento

záver zároveň zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa pre nedostatok svojej právomoci na

jej prerokovanie, ako aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2015