Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 759/2015
PDF · 271.99 KB
No categories available
II. ÚS 759/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. novembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, t. č. , vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 To 136/2014 a jeho rozsudkom z 21. apríla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2015
doručená sťažnosť , , t. č.
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a 5 a čl. 38 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a čl. 5
ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 To 136/2014 a jeho rozsudkom z 21. apríla 2015 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“).
Sťažovateľ svoju sťažnosť nijakým spôsobom neodôvodnil, pričom navyše k nej
neboli priložené žiadne prílohy. Sťažovateľ požiadal ústavný súd o ustanovenie zástupcu
z radov advokátov.
Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že
sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 1 Tk 5/2014 z 3. novembra 2014 uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu
vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1
písm. c) Trestného zákona, z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 Trestného zákona
v jednočinnom súbehu so zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania
so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 2 Trestného zákona a prečinu marenia výkonu úradného
rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, za čo mu bol uložený podľa
§ 145 ods. 2, § 37 písm. h) a m), § 38 ods. 2, 4 a 8, § 41 ods. 1 a 2 a § 46 Trestného zákona
úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 23 rokov nepodmienečne a trest zákazu činnosti viesť
motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 2 roky. Sťažovateľovi bolo taktiež uložené
ochranné opatrenie podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona za podmienok uvedených v § 77
ods. 1 Trestného zákona ochranný dohľad v trvaní 3 rokov a protitoxikomanické liečenie
ambulantnou formou a podľa § 83 ods. 1 písm. e) Trestného zákona ochranné opatrenie
zhabanie veci. Okresný súd rozhodol tiež o nároku poškodených (ktorým čiastočne vyhovel
a čiastočne odkázal na občianske súdne konanie). Proti označenému rozsudku okresného
súd podal sťažovateľ (ako aj poškodený ) odvolanie, o ktorom
rozhodoval krajský súd.
Krajský napadnutým rozsudkom sp. zn. 5 To 136/2014 z 21. apríla 2015 odvolanie
sťažovateľa zamietol, pričom zároveň odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu
vo výroku o ochrannom opatrení, ktorým bolo sťažovateľovi uložené zhabanie veci
guľobrokovej kozlice československej výroby model 581-04 MOD 3, kalibru 12/7 x 65 mm
R, v. č. 18193, a vo výroku o náhrade škody, ktorým bol poškodený ,
s nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie, zrušil a sám vo veci
rozhodol tak, že sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť poškodenému
z titulu nemajetkovej ujmy škodu vo výške 30 000 €.
V napadnutom rozsudku krajský súd najprv poukazuje na odvolacie námietky
sťažovateľa a v tejto súvislosti najmä iného uvádza:
«Obžalovaný v písomných dôvodoch odvolania predovšetkým
poukázal, že je nesprávny postup okresného súdu, keď na hlavnom pojednávaní prečítal
jeho výpoveď z prípravného konania ako listinný dôkaz. Výsluchy svedkov a obžalovaného
totiž možno čítať len za podmienok, ktoré stavuje § 258 a § 263 Tr. por. Nemohol teda
okresný súd prihliadnuť na jeho výpoveď ako podozrivého - zadržaného.
Ani z jedného zákonného dôkazu, ktorý bol vykonaný v priebehu hlavného
pojednávania, vôbec nebolo preukázané, že by predmetnú guľobrokovú kozlicu čo i len
držal v rukách. Neboli na nej zaistené odtlačky prstov a ani jeden svedok nevidel, že by túto
zbraň v rukách držal a že ju dával do auta.
Na jeho tele boli detekované jedine povýstrelové splodiny, ktoré sú totožné
s povýstrelovými splodinami z brakovej nábojnice a nenachádzali sa na jeho tele
povýstrelové splodiny z guľového náboja. Z výsluchu znalkyne
vyplynulo, že povýstrelové splodiny z guľovej hlavne sa držia na tele, alebo zvrškoch dlhšie,
ako povýstrelové splodiny z brokového náboja. Je teda vylúčené, aby na jeho tele neboli
zistené aj povýstrelové splodiny z guľovej nábojnice, ktoré mali pochádzať z druhého
výstrelu.
Znalec uviedol, že obe strelné poranenia smerovali zdola nahor
a pokiaľ by teda držal zbraň v blízkosti tváre (ako uvádza znalkyňa )
a zároveň zdola nahor (ako uvádza ), tak aj z tohto dôvodu je absolútne
vylúčené(nemožné), aby bol páchateľom skutku uvedeného v bode 1, pretože by za danej
situácie nemohol ani len teoreticky zasiahnuť žiadnu časť tela poškodenej.
Pokiaľ boli u neho zaistené povýstrelové splodiny - len z brokového náboja a nie aj
z guľového, vôbec to neznamená záver, že bol strelcom. Znalkyňa totiž uviedla, že chemické
zloženie povýstrelových splodín brokového náboja, a to olovo, bárium a antimón, sa môže
nachádzať aj v iných brokových nábojoch.
V zázname o vykonaní odberov vzoriek a iných potrebných úkonov zo 07. 12. 2013
nie je uvedený údaj, že by mu boli odohrané aj pachové vzorky, a preto je nevyhnutné
namietať celý proces porovnávania a následného vyhodnocovania pachových stôp.
Pokiaľ ide o biologickú stopu, ktorá bola na pánskych členkových topánkach modro-
šedej farby, tak zo znaleckého dôkazu nevyplýva „vek“ tejto stopy, teda kedy táto biologická
stopa vznikla. V minulosti sa na mieste činu totiž bežne zdržiaval. Zvýraznil, že na jeho tele,
resp. na odeve, neboli nájdené žiadne biologické stopy, ktoré by patrili poškodenej a ktoré
by aspoň naznačovali jeho prípadnú prítomnosť na mieste činu. Na športovej taške
s obsahom viacerých kusov liehovín, nebola zistená vzájomná zhoda týchto
daktyloskopických stôp s jeho osobou.
V súvislosti s výpoveďami svedkov a tak
ide o nedôveryhodné osoby, ktoré bolí v danom čase ustavičnými užívateľmi drog, a to aj
pokiaľ ide o svedka .
Z jeho pohľadu ďalej nie je možné vychádzať pri hodnotení jeho duševného stavu
zo znaleckého posudku, ktorý vypracovali
, pretože znalec sám priznal, že vychádzali z výpovedí osôb bez toho,
aby hodnotili ich relevanciu. Nebol voči rodnom agresívny a nebol zistený žiadny motív,
prečo by sa mal dopustiť skutku uvedeného v bode I rozsudku.
Pokiaľ ide o skutok v bode 2, tak zbraň bola zaistená v osobnom motorovom vozidle,
ktoré nevlastní a zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že by predmetné motorové vozidlo
v inkriminovaný čas šoféroval. Že boli nájdené u neho kľúče od uvedeného motorového
vozidla, svedčí len o predpoklade a nie o preukázanom fakte, že mohol prísť do kontaktu
s vozidlom. Tiež zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že by vôbec prišiel do kontaktu
s predmetnou zbraňou. Nepreukazujú to pachové stopy a tiež ani daktyloskopické stopy. Je
preto otázne, akým spôsobom sa predmetná zbraň dostala do uvedeného vozidla a tento
záver platí aj pre všetky ostatné veci, ktoré boli nájdené vo vozidle.
Pokiaľ ide o skutok v bode 3, neexistuje ani jeden svedok, ktorý by ho videl nasadať
do predmetného vozidla a ktorý by ho videl toto vozidlo šoférovať, resp. z neho vystupovať.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, že zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že by bol
v čase spáchania skutku na mieste činu, že by držal zbraň, prostredníctvom ktorej došlo
k spáchaniu činu, navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa, a to
vo všetkých jeho bodoch v zmysle § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. a zároveň vo veci sám
rozhodol tak, že ho z dôvodu § 285 písm. c) Tr. por. spod obžaloby oslobodí. V prípade, že
na takýto postup nebudú splnené podmienky alternatívne navrhol, aby vec bola vrátená
súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.»
Krajský súd v napadnutom rozhodnutí poukazuje aj na odvolacie námietky
poškodeného, pričom v tejto súvislosti najmä uvádza:
„Poškodený v odôvodnení svojho odvolania v podstate
argumentoval tým, že výrok, ktorým bol s nárokom na náhradu škody odkázaný na civilné
konanie, nie je zákonný. Poukázal na obsah ustanovení § 287 ods. 1 Tr. por., § 46 Tr. por.
a tiež rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To/10/2011. Zdôraznil ďalej, že pri
rozhodovaní o nároku na náhradu škody v adhéznom konaní je nutné rešpektovať
hmotnoprávne ustanovenia osobitných predpisov, na ktorých je uplatnený nárok založený
a ktorými sa tiež aj riadi. Tieto predpisy špecificky upravujú vznik nároku na náhradu
škody, jeho obsah, rozsah a spôsob náhrady. Potom aj pri rozhodovaní o neoprávnených
zásahoch do osobnostných práv a právnych prostriedkov nápravy sa rozhoduje podľa § 11
Občianskeho zákonníka a nasl. Podľa citovaného ustanovenia fyzická osoba má právo na
ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako
aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Má tiež právo - § 13 ods. 1 OZ,
domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti,
aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.
V zmysle § 13 ods. 2, 3 OZ, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, pričom jej výšku určí súd, s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Je nepochybné, že úmrtie blízkej osoby predstavuje závažný zásah do práva na
súkromie dotknutej fyzickej osoby. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch, je vždy existencia závažnej ujmy, za ktorú treba považovať ujmu, ktorú fyzická
osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho
trvanie, alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Výšku náhrady určí súd,
s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo.
V ďalšom odvolateľ poukázal, že po skutku umýval miestnosť, v ktorej bol skutok
spáchaný, pretože nikto z dediny to nechcel urobiť. Bol ten, ktorý zbieral časti tela svojej
vlastnej matky zo zeme a zo steny. Nesúhlasí preto so závermi psychológov o disharmónii
v ich rodine, pretože prišiel o svoju matku, ktorá ho priviedla na svet a s otcom robili
všetko, čo bolo v ich silách, aby sa stal, rovnako ako aj brat (obžalovaný) slušným
človekom. S matkou mal veľmi dobrý vzťah, ľúbil ju. Tvorili plne fungujúcu rodinu s dobre
vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami, bez akýchkoľvek patologických čŕt. To, že sa
brat nevedel zmestiť do kože, na vzťah jeho a rodičov nemalo žiadny vplyv.
Tragická smrť jeho mamy, ktorú zavinil obžalovaný, zásadným spôsobom zasiahla do
jeho života a nenávratne pretrhla doterajšie silné citové väzby, v dôsledku čoho stratil
možnosť realizovať a ďalej rozvíjať rodinný život so svojou mamou, a jeho dieťa (keď sa
narodí), nikdy neuvidí svoju starú mamu.
Vie, že obžalovaný nemá ani deravý groš, ale chce, aby aj toto (okrem trestu) bolo
morálnym odsúdením jeho konania. Isto na tomto nechce zarobiť a vie, že reálne zrejme
neuvidí žiadne peniaze.
Vzhľadom na uvedené navrhol krajskému súdu, aby výrok o náhrade škody týkajúci
sa jeho osoby zrušil a priznal mu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa vlastnej
úvahy. Na verejnom zasadnutí splnomocnenec poškodeného upresnil výšku nemajetkovej
ujmy na sumu 30.000,- €.“
V relevantnej časti napadnutého rozsudku krajský súd ďalej vo vzťahu k odvolacím
námietkam sťažovateľa najmä uvádza:
«... Okresný súd zákonom predpísaným spôsobom a v súlade s ustanovením § 2
ods. 10 Tr. por. vykonal všetky dostupné dôkazy potrebné pre poznanie skutkových okolností
nevyhnutných pre zákonu zodpovedajúce rozhodnutie o obžalobe, ktorá bola na
obžalovaného podaná, vrátane preverenia jeho obhajobných tvrdení. ...
Prvostupňový súd starostlivo zvážil všetky okolnosti prípadu, vecne správne reagoval
na obhajobné tvrdenia obžalovaného, tieto preveril vykonaným dokazovaním a následne sa
so všetkými dôkazmi vyrovnal logickým spôsobom, nevzbudzujúcim podľa zistenia
odvolacieho súdu žiadne pochybnosti o správnosti skutkových zistení, vrátane tých, ktoré
boli nevyhnutné pre záver o existencii zavinenia obžalovaného na spáchaní žalovaných
trestných činov. Ani krajský súd nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by mal výpovediam
svedkov, obžalovaného v procesnom postavení podozrivého a ďalším dôkazom neveriť.
V odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por.
podrobne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové
zistenia oprel a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval zistené skutočnosti
podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny obžalovaného. Keďže sa s týmto
postupom krajský súd v celom rozsahu stotožňuje, v podrobnostiach odkazuje na
odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré si v otázke zistenia skutkového stavu a právnej
kvalifikácie osvojil, bez potreby ho opakovať.
... Ani krajský súd nemal pochybnosti o tom, že keď okresný súd na hlavnom
pojednávaní prečítal výpoveď obžalovaného v procesnom postavení podozrivého
zo 07. 12. 2013, postupoval v súlade s ustanovením § 119 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého za
dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo
z dôkazných prostriedkov podľa Trestného poriadku, alebo podľa osobitného zákona.
2 obsahu zápisnice z tohto procesného úkonu totiž nevyplynulo, že tento dôkaz bol získaný
nezákonným spôsobom, t. j. donútením alebo hrozbou takého donútenia. Obžalovaný bol
ako podozrivý riadne poučený aj o práve nevypovedať v neprítomnosti obhajcu, ktorého
účasť na tomto úkone nie je povinná. Tiež bol poučený o tom, že má právo vypovedať, ale aj
odoprieť vypovedať, pričom k priznaniu ho nesmie nikto nútiť. V zmysle § 34 ods. 1 Tr. por.
bol poučený o práve vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za vinu
a k dôkazom o nich.
Obžalovaný napriek tomuto poučeniu nevyužil právo nevypovedať a vypovedal
dobrovoľne. Preto rovnako ako znalkyňa z odboru psychológie ,
po vzhliadnutí obrazového a zvukového záznamu z tohto úkonu, aj krajský súd túto výpoveď
obžalovaného považoval za akceptovateľnú a tento zákonný dôkaz mohol okresný súd
vykonať na hlavnom pojednávam jeho prečítaním ako listinný dôkaz. Keďže obžalovaný
potom v postavení obvineného v prípravnom konaní i na hlavnom pojednávaní nevypovedal,
jeho postoj k trestnej činnosti vyplynul len z jeho vyjadrení k jednotlivým vykonaným
dôkazom, listu, ktorý adresoval otcovi a bratovi a nakoniec aj z jeho čiastočného priznania,
ktoré učinil v postavení podozrivého. I napriek uvedenému však bola jeho vina vo všetkých
troch žalovaných skutkoch dostatočne preukázaná... Ani krajský súd totiž nezistil, že by
hodnotenie dôkazov týkajúcich sa všetkých skutkov, predovšetkým výpovedí svedkov
, , , ,
, , , , ,
, , , bolo svojvoľné a neopodstatnené. Tiež správne
vyhodnotil výsledky obhliadky miesta činu, závery porovnávania pachových stôp zaistených
na mieste činu s pachovou vzorkou obžalovaného, prehliadky osobného motorového vozidla
EČ: , znalecké posudky z odvetvia súdneho lekárstva, psychiatrie, psychológie,
toxikológie, biológie a genetickej analýzy, balistiky, chémie a trasológie, tieto dôkazy vinu
obžalovaného v celom rozsahu preukazujú a tento záver je reálny, aj vzhľadom na
prítomnosť povýstrelových splodín na rukách, rukáve, krku a líci obžalovaného. Pokiaľ
obžalovaný argumentoval tým, že neboli na jeho tele zistené povýstrelové splodiny aj
z guľového náboja - častice s chemickým zložením olovo, bárium, vápnik a kremík, tak ide
o tvrdenie, ktoré je v rozpore s objektívnou skutočnosťou, pretože takéto častice v počte 3,
boli zistené na mikine obžalovaného, a teda objektívne došlo ku kontaminácii jeho tela aj
s týmito povýstrelovými splodinami. Ide teda o pozitívny nález, napriek tomu, že znalkyňa
konštatovala s poukazom na zaužívanú prax, že ide o negatívny
výsledok. Keď boli potom na jeho krku, tvári, rukách a rukávoch zistené aj povýstrelové
splodiny obsahujúce olovo, bárium a antimón, ani krajský súd nemal žiadne pochybnosti, že
páchateľom - strelcom bol obžalovaný.
Krajský súd nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by mal neveriť zhodným výpovediam
svedkov , , ,
a , ktorí ozrejmili konanie, vyjadrenia a správanie sa obžalovaného po
čine. Neboli preukázané žiadne konkrétne skutočnosti o ich nevieryhodnosti. Vyjadrenia
obžalovaného v tom smere, že „svedkovia klamú, nehovoria pravdu, resp. vymýšľajú si“,
ich totiž bez ďalšieho nemôžu spochybniť. ...
Záver o tom, že obžalovaný sa dopustil skutku opísaného v bode 1, vyplynul aj
z obsahu jeho listu z 02. 02. 2014, ktorý zaslal svojmu otcovi, krstnému a bratovi v znení:
„Dlho som premýšľal či napíšem tento list. Vopred sa chcem ospravedlniť za vzniknutú
situáciu. Nechcem zatiaľ opisovať veci, ktoré sú v riešení. Tento list je prosba o odpustenie
za vzniknuté problémy. Chcem len, aby ste vedeli, že mama bola pre mňa všetkým a to, čo
sa stalo, ma zložilo, i keď to tak nevypadalo. Nechcem, aby ste si mysleli, že ste mi
ľahostajný a že mi nezáleží na rodine, čo mi zostala. I keď neviem, aká bude vaša reakcia,
viem ešte je skoro oslovovať a prosiť vás o odpustenie, no ja tiež trpím a keby ste vedeli
ako. Neviem presne čo sa stalo, preto to nechcem zatiaľ opisovať a vysvetľovať. Myslím na
vás každý deň, i hlavne na teba oco, či to zvládaš, ako sa ti darí, či máš dosť sily. Prosím ťa
oco, opatruj sa, nenamáhaj sa a dávaj si na seba pozor. Aj keď sa rozhodneš ma ignorovať,
budem to chápať a rešpektovať. Bude to pre mňa síce ťažké, no čo mám robiť, asi to už
nijak nezmením. Toto je momentálne maximum čo môžem v tejto veľmi ťažkej situácii
urobiť. Otec, krstný a brácho, prosím vás, odpustite ak môžete. Opatrujte sa a dávajte si na
seba pozor. S pozdravom .“
Pokiaľ ide o skutkový stav v bodoch 2, 3 napadnutého rozsudku, tento okresný súd
tiež správne zistil, a to na základe úplného dokazovania, prebratím všetkých dôkazov
dokumentovaných v prípravnom konaní a vykonaných na hlavnom pojednávaní. Ani
odvolací súd nemá najmenšie pochybnosti o tom, že to bol práve obžalovaný, ktorý po
usmrtení poškodenej, bez súhlasu majiteľov, odcudzil rôzne predmety a tiež zbraň
a následne sa premiestnil na osobnom motorovom vozidle napriek tomu. že táto činnosť mu
bola zakázaná. Uvedené závery nesporne vyplývajú z dôkazov, ktoré správne označil
a vyhodnotil prvostupňový súd v bodoch 2, 3 napadnutého rozsudku. Tieto skutkové závery
okresného súdu si krajský súd osvojuje a keďže sa s nimi aj stotožňuje, v celom rozsahu na
ne v podrobnostiach odkazuje.
Nepochybil okresný súd ani v tom, keď zistené konanie obžalovaného podradil pod
príslušné ustanovenia Trestného zákona... Aj krajský súd konštatuje, že všetky skutky
obžalovaný spáchal v priamom úmysle podľa § 15 písm. a) Tr. zák., pretože bolo
jednoznačne preukázané, že chcel poškodenú usmrtiť a porušiť a ohroziť ďalší záujem
chránený Trestným zákonom.
Obžalovaný je za toto zistené konanie trestne zodpovedný, pretože ani v čase jeho
spáchania netrpel duševnou chorobou, t. j. psychózou alebo choromyseľnosťou. ...»
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných
práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 a čl. 38
ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 136/2014 a jeho rozsudkom z 21. apríla
2015. Sťažovateľ však svoju sťažnosť vôbec neodôvodnil a neformuloval vo vzťahu
k napadnutému rozsudku krajského súdu žiadne konkrétne námietky. Navyše k sťažnosti
nepripojil kópiu napadnutého rozsudku (ústavný súd si tento rozsudok zabezpečil
prostredníctvom krajského súdu, pozn.).
Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť v predloženom znení neobsahuje všetky
náležitosti predpísané zákonom, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z uvedeného dôvodu (t. j. že nespĺňa náležitosti predpísané
zákonom). Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že sťažovateľ požiadal o ustanovenie
právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom. Už podanie takejto žiadosti totiž
nevyhnutne vyžaduje, aby sťažovateľ aspoň rámcovo naznačil, aké má výhrady proti
napadnutému rozhodnutiu. Bez toho totiž nemožno o takejto žiadosti rozhodnúť.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd bezvýhradne trvá na tom, aby súčasťou žiadosti
o ustanovenie právneho zástupcu bolo aj rámcové odôvodnenie sťažnosti. V opačnom
prípade ústavný súd musí sťažnosť odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
Napriek uvedenému ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako
aj odsudzujúci rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 Tk 5/2014 z 3. novembra 2014. Pri
preskúmavaní napadnutého rozsudku sa ústavný súd sústredil na posúdenie, ako sa krajský
súd vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa. Ústavný súd v tejto súvislosti
pripomína svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany
svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu,
ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na
jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08). Z uvedeného
právneho názoru vyplýva, že porušenie svojich základných práv mohol sťažovateľ namietať
v konaní pred ústavným súdom v zásade len z dôvodov, ktoré uviedol vo svojom odvolaní
proti prvostupňovému odsudzujúcemu rozsudku.
V súvislosti s preskúmavaním napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd
považoval za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane
zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Z citovanej časti napadnutého rozsudku vyplýva, že sťažovateľ v odvolaní namietal
predovšetkým zákonnosť vykonaného dôkazu (čítanie jeho výpovede na hlavnom
pojednávaní z prípravného konania, kde vypovedal v postavení podozrivého). Ďalej
sťažovateľ namietal, že z vykonaného dokazovania nebolo možné vyvodiť záver o tom, že
by vražednú zbraň – guľobrokovú kozlicu bol vôbec držal v rukách a následne ju dal do
auta, pričom poukazoval na druh povýstrelových splodín, ktoré boli detektované na jeho
tele. Poukazoval tiež na výpoveď znalca MUDr. , ako aj na neexistenciu
biologických stôp na jeho tele, ktoré by patrili nebohej poškodenej. Napokon sťažovateľ
v rámci svojich odvolacích námietok spochybňoval hodnovernosť výpovedí svedkov
a , ktorí sú dlhodobými užívateľmi drog, ako aj
na nesprávnosť záverov znaleckého posudku hodnotiaceho jeho duševný stav. Vo vzťahu
k skutku v bode 2 sťažovateľ v odvolaní namietal, že zbraň bola nájdená vo vozidle, ktoré
mu nepatrí, a zo žiadneho z dôkazov nevyplýva, aby toto vozidlo v inkriminovanom čase
šoféroval, ani to, že zbraň (rovnako aj iné veci nájdené vo vozidle) dal do predmetného
vozidla sťažovateľ. Vo vzťahu k skutku v bode 3 sťažovateľ prvostupňovému rozsudku
vyčítal, že neexistuje ani jeden svedok, ktorý by ho videl nasadať do predmetného vozidla
a ktorý by ho videl toto vozidlo šoférovať, resp. z neho vystupovať.
Ústavný súd sa z napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa v ňom zaoberal
všetkými odvolacími námietkami sťažovateľa a zaujal k nim ústavne akceptovateľné
závery. Krajský súd predovšetkým jasne vysvetlil, prečo považoval prečítanie výpovede
sťažovateľa z prípravného konania za zákonné, pričom zdôraznil, že výpoveď bola prečítaná
v zmysle ustanovení Trestného poriadku ako listinný dôkaz. Celá výpoveď sťažovateľa bola
zachytená na obrazovom a zvukovom zázname. Navyše, z odôvodnenia napadnutého
rozsudku zjavne vyplýva, že krajský súd (a pred ním okresný súd) výpoveď sťažovateľa
z prípravného konania považoval len za jeden z celkovej množiny usvedčujúcich dôkazov.
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa dôkazov preukazujúcich skutočnosť,
že použil smrtiacu zbraň, že odcudzil 7 vecí z miesta činu a následne sa premiestňoval
osobným motorovým vozidlom, krajský súd svoje závery logicky vyvodil a oprel najmä
o výsledky dokazovania znaleckými posudkami z odvetvia balistiky, chémie a trasológie,
biológie a genetickej analýzy a súdneho lekárstva, pričom sa v podrobnostiach zameral na
analýzu povýstrelových splodín. Rovnako venoval krajský súd náležitú pozornosť
objasneniu hodnotenia výpovedí svedkov – drogovo závislých osôb. Svedkovia, ako uviedol
krajský súd, vypovedali zhodne a ich výpovede v kontexte s ďalšími vykonanými dôkazmi
možno hodnotiť ako pravdivé a dôveryhodné.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu z hľadiska vysporiadania sa
s odvolacími námietkami sťažovateľa nevykazuje nedostatky; je jasné a zrozumiteľné. Aj
preto ústavný súd argumentáciu krajského súdu obsiahnutú v odôvodnení jeho rozhodnutia
považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnú a udržateľnú.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje, že
medzi jeho obsahom a obsahom základných práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta,
neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení, čo zakladá dôvod na
odmietnutie sťažnosti aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí, ako aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. novembra 2015