Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 759/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. novembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, t. č. , vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 1

a podľa a 5 a Listiny základných práv

a slobôd a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 21. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2015

doručená sťažnosť , , t. č.

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv a slobôd podľa a 5 a

(ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a 5 a čl. 38 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a čl. 5

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 21. apríla 2015 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“).

Sťažovateľ svoju sťažnosť nijakým spôsobom neodôvodnil, pričom navyše k nej

neboli priložené žiadne prílohy. Sťažovateľ požiadal ústavný súd o ustanovenie zástupcu

z radov advokátov.

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že

sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 3. novembra 2014 uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu

vraždy podľa a s poukazom na

písm. c) , z prečinu krádeže podľa

v jednočinnom súbehu so zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania

so zbraňami podľa a a prečinu marenia výkonu úradného

rozhodnutia podľa , za čo mu bol uložený podľa

, a , , a , a a

úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 23 rokov nepodmienečne a trest zákazu činnosti viesť

motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 2 roky. Sťažovateľovi bolo taktiež uložené

ochranné opatrenie podľa za podmienok uvedených v

ods. 1  ochranný dohľad v trvaní 3 rokov a protitoxikomanické liečenie

ambulantnou formou a podľa ochranné opatrenie 

zhabanie veci. Okresný súd rozhodol tiež o nároku poškodených (ktorým čiastočne vyhovel

a čiastočne odkázal na občianske súdne konanie). Proti označenému rozsudku okresného

súd podal sťažovateľ (ako aj poškodený ) odvolanie, o ktorom

rozhodoval krajský súd.

Krajský napadnutým rozsudkom sp. zn. z 21. apríla 2015 odvolanie

sťažovateľa zamietol, pričom zároveň odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu

vo výroku o ochrannom opatrení, ktorým bolo sťažovateľovi uložené zhabanie veci 

guľobrokovej kozlice československej výroby model 581-04 MOD 3, kalibru 12/7 x 65 mm

R, v. č. 18193, a vo výroku o náhrade škody, ktorým bol poškodený ,

s nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie, zrušil a sám vo veci

rozhodol tak, že sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť poškodenému

z titulu nemajetkovej ujmy škodu vo výške 30 000 €.

V napadnutom rozsudku krajský súd najprv poukazuje na odvolacie námietky

sťažovateľa a v tejto súvislosti najmä iného uvádza:

«Obžalovaný v písomných dôvodoch odvolania predovšetkým

poukázal, že je nesprávny postup okresného súdu, keď na hlavnom pojednávaní prečítal

jeho výpoveď z prípravného konania ako listinný dôkaz. Výsluchy svedkov a obžalovaného

totiž možno čítať len za podmienok, ktoré stavuje a Nemohol teda

okresný súd prihliadnuť na jeho výpoveď ako podozrivého - zadržaného.

Ani z jedného zákonného dôkazu, ktorý bol vykonaný v priebehu hlavného

pojednávania, vôbec nebolo preukázané, že by predmetnú guľobrokovú kozlicu čo i len

držal v rukách. Neboli na nej zaistené odtlačky prstov a ani jeden svedok nevidel, že by túto

zbraň v rukách držal a že ju dával do auta.

Na jeho tele boli detekované jedine povýstrelové splodiny, ktoré sú totožné

s povýstrelovými splodinami z brakovej nábojnice a nenachádzali sa na jeho tele

povýstrelové splodiny z guľového náboja. Z výsluchu znalkyne

vyplynulo, že povýstrelové splodiny z guľovej hlavne sa držia na tele, alebo zvrškoch dlhšie,

ako povýstrelové splodiny z brokového náboja. Je teda vylúčené, aby na jeho tele neboli

zistené aj povýstrelové splodiny z guľovej nábojnice, ktoré mali pochádzať z druhého

výstrelu.

Znalec uviedol, že obe strelné poranenia smerovali zdola nahor

a pokiaľ by teda držal zbraň v blízkosti tváre (ako uvádza znalkyňa )

a zároveň zdola nahor (ako uvádza ), tak aj z tohto dôvodu je absolútne

vylúčené(nemožné), aby bol páchateľom skutku uvedeného v bode 1, pretože by za danej

situácie nemohol ani len teoreticky zasiahnuť žiadnu časť tela poškodenej.

Pokiaľ boli u neho zaistené povýstrelové splodiny - len z brokového náboja a nie aj

z guľového, vôbec to neznamená záver, že bol strelcom. Znalkyňa totiž uviedla, že chemické

zloženie povýstrelových splodín brokového náboja, a to olovo, bárium a antimón, sa môže

nachádzať aj v iných brokových nábojoch.

V zázname o vykonaní odberov vzoriek a iných potrebných úkonov zo 07. 12. 2013

nie je uvedený údaj, že by mu boli odohrané aj pachové vzorky, a preto je nevyhnutné

namietať celý proces porovnávania a následného vyhodnocovania pachových stôp.

Pokiaľ ide o biologickú stopu, ktorá bola na pánskych členkových topánkach modro-

šedej farby, tak zo znaleckého dôkazu nevyplýva „vek“ tejto stopy, teda kedy táto biologická

stopa vznikla. V minulosti sa na mieste činu totiž bežne zdržiaval. Zvýraznil, že na jeho tele,

resp. na odeve, neboli nájdené žiadne biologické stopy, ktoré by patrili poškodenej a ktoré

by aspoň naznačovali jeho prípadnú prítomnosť na mieste činu. Na športovej taške

s obsahom viacerých kusov liehovín, nebola zistená vzájomná zhoda týchto

daktyloskopických stôp s jeho osobou.

V súvislosti s výpoveďami svedkov a tak

ide o nedôveryhodné osoby, ktoré bolí v danom čase ustavičnými užívateľmi drog, a to aj

pokiaľ ide o svedka .

Z jeho pohľadu ďalej nie je možné vychádzať pri hodnotení jeho duševného stavu

zo znaleckého posudku, ktorý vypracovali

, pretože znalec sám priznal, že vychádzali z výpovedí osôb bez toho,

aby hodnotili ich relevanciu. Nebol voči rodnom agresívny a nebol zistený žiadny motív,

prečo by sa mal dopustiť skutku uvedeného v bode I rozsudku.

Pokiaľ ide o skutok v bode 2, tak zbraň bola zaistená v osobnom motorovom vozidle,

ktoré nevlastní a zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že by predmetné motorové vozidlo

v inkriminovaný čas šoféroval. Že boli nájdené u neho kľúče od uvedeného motorového

vozidla, svedčí len o predpoklade a nie o preukázanom fakte, že mohol prísť do kontaktu

s vozidlom. Tiež zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že by vôbec prišiel do kontaktu

s predmetnou zbraňou. Nepreukazujú to pachové stopy a tiež ani daktyloskopické stopy. Je

preto otázne, akým spôsobom sa predmetná zbraň dostala do uvedeného vozidla a tento

záver platí aj pre všetky ostatné veci, ktoré boli nájdené vo vozidle.

Pokiaľ ide o skutok v bode 3, neexistuje ani jeden svedok, ktorý by ho videl nasadať

do predmetného vozidla a ktorý by ho videl toto vozidlo šoférovať, resp. z neho vystupovať.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, že zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že by bol

v čase spáchania skutku na mieste činu, že by držal zbraň, prostredníctvom ktorej došlo

k spáchaniu činu, navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa, a to

vo všetkých jeho bodoch v zmysle a zároveň vo veci sám

rozhodol tak, že ho z dôvodu spod obžaloby oslobodí. V prípade, že

na takýto postup nebudú splnené podmienky alternatívne navrhol, aby vec bola vrátená

súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.»

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí poukazuje aj na odvolacie námietky

poškodeného, pričom v tejto súvislosti najmä uvádza:

„Poškodený v odôvodnení svojho odvolania v podstate

argumentoval tým, že výrok, ktorým bol s nárokom na náhradu škody odkázaný na civilné

konanie, nie je zákonný. Poukázal na obsah ustanovení ,

a tiež rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. . Zdôraznil ďalej, že pri

rozhodovaní o nároku na náhradu škody v adhéznom konaní je nutné rešpektovať

hmotnoprávne ustanovenia osobitných predpisov, na ktorých je uplatnený nárok založený

a ktorými sa tiež aj riadi. Tieto predpisy špecificky upravujú vznik nároku na náhradu

škody, jeho obsah, rozsah a spôsob náhrady. Potom aj pri rozhodovaní o neoprávnených

zásahoch do osobnostných práv a právnych prostriedkov nápravy sa rozhoduje podľa § 11

a nasl. Podľa citovaného ustanovenia fyzická osoba má právo na

ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako

aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Má tiež právo - ,

domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti,

aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

V zmysle , , má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch, pričom jej výšku určí súd, s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na

okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Je nepochybné, že úmrtie blízkej osoby predstavuje závažný zásah do práva na

súkromie dotknutej fyzickej osoby. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch, je vždy existencia závažnej ujmy, za ktorú treba považovať ujmu, ktorú fyzická

osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho

trvanie, alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Výšku náhrady určí súd,

s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva

došlo.

V ďalšom odvolateľ poukázal, že po skutku umýval miestnosť, v ktorej bol skutok

spáchaný, pretože nikto z dediny to nechcel urobiť. Bol ten, ktorý zbieral časti tela svojej

vlastnej matky zo zeme a zo steny. Nesúhlasí preto so závermi psychológov o disharmónii

v ich rodine, pretože prišiel o svoju matku, ktorá ho priviedla na svet a s otcom robili

všetko, čo bolo v ich silách, aby sa stal, rovnako ako aj brat (obžalovaný) slušným

človekom. S matkou mal veľmi dobrý vzťah, ľúbil ju. Tvorili plne fungujúcu rodinu s dobre

vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami, bez akýchkoľvek patologických čŕt. To, že sa

brat nevedel zmestiť do kože, na vzťah jeho a rodičov nemalo žiadny vplyv.

Tragická smrť jeho mamy, ktorú zavinil obžalovaný, zásadným spôsobom zasiahla do

jeho života a nenávratne pretrhla doterajšie silné citové väzby, v dôsledku čoho stratil

možnosť realizovať a ďalej rozvíjať rodinný život so svojou mamou, a jeho dieťa (keď sa

narodí), nikdy neuvidí svoju starú mamu.

Vie, že obžalovaný nemá ani deravý groš, ale chce, aby aj toto (okrem trestu) bolo

morálnym odsúdením jeho konania. Isto na tomto nechce zarobiť a vie, že reálne zrejme

neuvidí žiadne peniaze.

Vzhľadom na uvedené navrhol krajskému súdu, aby výrok o náhrade škody týkajúci

sa jeho osoby zrušil a priznal mu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa vlastnej

úvahy. Na verejnom zasadnutí splnomocnenec poškodeného upresnil výšku nemajetkovej

ujmy na sumu 30.000,- €.“

V relevantnej časti napadnutého rozsudku krajský súd ďalej vo vzťahu k odvolacím

námietkam sťažovateľa najmä uvádza:

«... Okresný súd zákonom predpísaným spôsobom a v súlade s ustanovením § 2

ods. 10 vykonal všetky dostupné dôkazy potrebné pre poznanie skutkových okolností

nevyhnutných pre zákonu zodpovedajúce rozhodnutie o obžalobe, ktorá bola na

obžalovaného podaná, vrátane preverenia jeho obhajobných tvrdení. ...

Prvostupňový súd starostlivo zvážil všetky okolnosti prípadu, vecne správne reagoval

na obhajobné tvrdenia obžalovaného, tieto preveril vykonaným dokazovaním a následne sa

so všetkými dôkazmi vyrovnal logickým spôsobom, nevzbudzujúcim podľa zistenia

odvolacieho súdu žiadne pochybnosti o správnosti skutkových zistení, vrátane tých, ktoré

boli nevyhnutné pre záver o existencii zavinenia obžalovaného na spáchaní žalovaných

trestných činov. Ani krajský súd nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by mal výpovediam

svedkov, obžalovaného v procesnom postavení podozrivého a ďalším dôkazom neveriť.

V odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade s ustanovením

podrobne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové

zistenia oprel a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval zistené skutočnosti

podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny obžalovaného. Keďže sa s týmto

postupom krajský súd v celom rozsahu stotožňuje, v podrobnostiach odkazuje na

odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré si v otázke zistenia skutkového stavu a právnej

kvalifikácie osvojil, bez potreby ho opakovať.

... Ani krajský súd nemal pochybnosti o tom, že keď okresný súd na hlavnom

pojednávaní prečítal výpoveď obžalovaného v procesnom postavení podozrivého

zo 07. 12. 2013, postupoval v súlade s ustanovením , podľa ktorého za

dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo

z dôkazných prostriedkov podľa , alebo podľa osobitného zákona.

2 obsahu zápisnice z tohto procesného úkonu totiž nevyplynulo, že tento dôkaz bol získaný

nezákonným spôsobom, t. j. donútením alebo hrozbou takého donútenia. Obžalovaný bol

ako podozrivý riadne poučený aj o práve nevypovedať v neprítomnosti obhajcu, ktorého

účasť na tomto úkone nie je povinná. Tiež bol poučený o tom, že má právo vypovedať, ale aj

odoprieť vypovedať, pričom k priznaniu ho nesmie nikto nútiť. V zmysle

bol poučený o práve vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za vinu

a k dôkazom o nich.

Obžalovaný napriek tomuto poučeniu nevyužil právo nevypovedať a vypovedal

dobrovoľne. Preto rovnako ako znalkyňa z odboru psychológie ,

po vzhliadnutí obrazového a zvukového záznamu z tohto úkonu, aj krajský súd túto výpoveď

obžalovaného považoval za akceptovateľnú a tento zákonný dôkaz mohol okresný súd

vykonať na hlavnom pojednávam jeho prečítaním ako listinný dôkaz. Keďže obžalovaný

potom v postavení obvineného v prípravnom konaní i na hlavnom pojednávaní nevypovedal,

jeho postoj k trestnej činnosti vyplynul len z jeho vyjadrení k jednotlivým vykonaným

dôkazom, listu, ktorý adresoval otcovi a bratovi a nakoniec aj z jeho čiastočného priznania,

ktoré učinil v postavení podozrivého. I napriek uvedenému však bola jeho vina vo všetkých

troch žalovaných skutkoch dostatočne preukázaná... Ani krajský súd totiž nezistil, že by

hodnotenie dôkazov týkajúcich sa všetkých skutkov, predovšetkým výpovedí svedkov

, , , ,

, , , , ,

, , , bolo svojvoľné a neopodstatnené. Tiež správne

vyhodnotil výsledky obhliadky miesta činu, závery porovnávania pachových stôp zaistených

na mieste činu s pachovou vzorkou obžalovaného, prehliadky osobného motorového vozidla

EČ: , znalecké posudky z odvetvia súdneho lekárstva, psychiatrie, psychológie,

toxikológie, biológie a genetickej analýzy, balistiky, chémie a trasológie, tieto dôkazy vinu

obžalovaného v celom rozsahu preukazujú a tento záver je reálny, aj vzhľadom na

prítomnosť povýstrelových splodín na rukách, rukáve, krku a líci obžalovaného. Pokiaľ

obžalovaný argumentoval tým, že neboli na jeho tele zistené povýstrelové splodiny aj

z guľového náboja - častice s chemickým zložením olovo, bárium, vápnik a kremík, tak ide

o tvrdenie, ktoré je v rozpore s objektívnou skutočnosťou, pretože takéto častice v počte 3,

boli zistené na mikine obžalovaného, a teda objektívne došlo ku kontaminácii jeho tela aj

s týmito povýstrelovými splodinami. Ide teda o pozitívny nález, napriek tomu, že znalkyňa

konštatovala s poukazom na zaužívanú prax, že ide o negatívny

výsledok. Keď boli potom na jeho krku, tvári, rukách a rukávoch zistené aj povýstrelové

splodiny obsahujúce olovo, bárium a antimón, ani krajský súd nemal žiadne pochybnosti, že

páchateľom - strelcom bol obžalovaný.

Krajský súd nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by mal neveriť zhodným výpovediam

svedkov , , ,

a , ktorí ozrejmili konanie, vyjadrenia a správanie sa obžalovaného po

čine. Neboli preukázané žiadne konkrétne skutočnosti o ich nevieryhodnosti. Vyjadrenia

obžalovaného v tom smere, že „svedkovia klamú, nehovoria pravdu, resp. vymýšľajú si“,

ich totiž bez ďalšieho nemôžu spochybniť. ...

Záver o tom, že obžalovaný sa dopustil skutku opísaného v bode 1, vyplynul aj

z obsahu jeho listu z 02. 02. 2014, ktorý zaslal svojmu otcovi, krstnému a bratovi v znení:

„Dlho som premýšľal či napíšem tento list. Vopred sa chcem ospravedlniť za vzniknutú

situáciu. Nechcem zatiaľ opisovať veci, ktoré sú v riešení. Tento list je prosba o odpustenie

za vzniknuté problémy. Chcem len, aby ste vedeli, že mama bola pre mňa všetkým a to, čo

sa stalo, ma zložilo, i keď to tak nevypadalo. Nechcem, aby ste si mysleli, že ste mi

ľahostajný a že mi nezáleží na rodine, čo mi zostala. I keď neviem, aká bude vaša reakcia,

viem ešte je skoro oslovovať a prosiť vás o odpustenie, no ja tiež trpím a keby ste vedeli

ako. Neviem presne čo sa stalo, preto to nechcem zatiaľ opisovať a vysvetľovať. Myslím na

vás každý deň, i hlavne na teba oco, či to zvládaš, ako sa ti darí, či máš dosť sily. Prosím ťa

oco, opatruj sa, nenamáhaj sa a dávaj si na seba pozor. Aj keď sa rozhodneš ma ignorovať,

budem to chápať a rešpektovať. Bude to pre mňa síce ťažké, no čo mám robiť, asi to už

nijak nezmením. Toto je momentálne maximum čo môžem v tejto veľmi ťažkej situácii

urobiť. Otec, krstný a brácho, prosím vás, odpustite ak môžete. Opatrujte sa a dávajte si na

seba pozor. S pozdravom .“

Pokiaľ ide o skutkový stav v bodoch 2, 3 napadnutého rozsudku, tento okresný súd

tiež správne zistil, a to na základe úplného dokazovania, prebratím všetkých dôkazov

dokumentovaných v prípravnom konaní a vykonaných na hlavnom pojednávaní. Ani

odvolací súd nemá najmenšie pochybnosti o tom, že to bol práve obžalovaný, ktorý po

usmrtení poškodenej, bez súhlasu majiteľov, odcudzil rôzne predmety a tiež zbraň

a následne sa premiestnil na osobnom motorovom vozidle napriek tomu. že táto činnosť mu

bola zakázaná. Uvedené závery nesporne vyplývajú z dôkazov, ktoré správne označil

a vyhodnotil prvostupňový súd v bodoch 2, 3 napadnutého rozsudku. Tieto skutkové závery

okresného súdu si krajský súd osvojuje a keďže sa s nimi aj stotožňuje, v celom rozsahu na

ne v podrobnostiach odkazuje.

Nepochybil okresný súd ani v tom, keď zistené konanie obžalovaného podradil pod

príslušné ustanovenia ... Aj krajský súd konštatuje, že všetky skutky

obžalovaný spáchal v priamom úmysle podľa § 15 písm. a) Tr. zák., pretože bolo

jednoznačne preukázané, že chcel poškodenú usmrtiť a porušiť a ohroziť ďalší záujem

chránený .

Obžalovaný je za toto zistené konanie trestne zodpovedný, pretože ani v čase jeho

spáchania netrpel duševnou chorobou, t. j. psychózou alebo choromyseľnosťou. ...»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca.

Podľa k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných

práv a slobôd podľa a 5 a a podľa a 5 a

ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 21. apríla

2015. Sťažovateľ však svoju sťažnosť vôbec neodôvodnil a neformuloval vo vzťahu

k napadnutému rozsudku krajského súdu žiadne konkrétne námietky. Navyše k sťažnosti

nepripojil kópiu napadnutého rozsudku (ústavný súd si tento rozsudok zabezpečil

prostredníctvom krajského súdu, pozn.).

Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť v predloženom znení neobsahuje všetky

náležitosti predpísané zákonom, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25

ods. 2 z uvedeného dôvodu (t. j. že nespĺňa náležitosti predpísané

zákonom). Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že sťažovateľ požiadal o ustanovenie

právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom. Už podanie takejto žiadosti totiž

nevyhnutne vyžaduje, aby sťažovateľ aspoň rámcovo naznačil, aké má výhrady proti

napadnutému rozhodnutiu. Bez toho totiž nemožno o takejto žiadosti rozhodnúť.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd bezvýhradne trvá na tom, aby súčasťou žiadosti

o ustanovenie právneho zástupcu bolo aj rámcové odôvodnenie sťažnosti. V opačnom

prípade ústavný súd musí sťažnosť odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

Napriek uvedenému ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako

aj odsudzujúci rozsudok okresného súdu sp. zn. z 3. novembra 2014. Pri

preskúmavaní napadnutého rozsudku sa ústavný súd sústredil na posúdenie, ako sa krajský

súd vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa. Ústavný súd v tejto súvislosti

pripomína svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany

svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu,

ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na

jej posúdenie nemá právomoc (, , ). Z uvedeného

právneho názoru vyplýva, že porušenie svojich základných práv mohol sťažovateľ namietať

v konaní pred ústavným súdom v zásade len z dôvodov, ktoré uviedol vo svojom odvolaní

proti prvostupňovému odsudzujúcemu rozsudku.

V súvislosti s preskúmavaním napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd

považoval za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane

zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

Z citovanej časti napadnutého rozsudku vyplýva, že sťažovateľ v odvolaní namietal

predovšetkým zákonnosť vykonaného dôkazu (čítanie jeho výpovede na hlavnom

pojednávaní z prípravného konania, kde vypovedal v postavení podozrivého). Ďalej

sťažovateľ namietal, že z vykonaného dokazovania nebolo možné vyvodiť záver o tom, že

by vražednú zbraň – guľobrokovú kozlicu bol vôbec držal v rukách a následne ju dal do

auta, pričom poukazoval na druh povýstrelových splodín, ktoré boli detektované na jeho

tele. Poukazoval tiež na výpoveď znalca MUDr. , ako aj na neexistenciu

biologických stôp na jeho tele, ktoré by patrili nebohej poškodenej. Napokon sťažovateľ

v rámci svojich odvolacích námietok spochybňoval hodnovernosť výpovedí svedkov

a , ktorí sú dlhodobými užívateľmi drog, ako aj

na nesprávnosť záverov znaleckého posudku hodnotiaceho jeho duševný stav. Vo vzťahu

k skutku v bode 2 sťažovateľ v odvolaní namietal, že zbraň bola nájdená vo vozidle, ktoré

mu nepatrí, a zo žiadneho z dôkazov nevyplýva, aby toto vozidlo v inkriminovanom čase

šoféroval, ani to, že zbraň (rovnako aj iné veci nájdené vo vozidle) dal do predmetného

vozidla sťažovateľ. Vo vzťahu k skutku v bode 3 sťažovateľ prvostupňovému rozsudku

vyčítal, že neexistuje ani jeden svedok, ktorý by ho videl nasadať do predmetného vozidla

a ktorý by ho videl toto vozidlo šoférovať, resp. z neho vystupovať.

Ústavný súd sa z napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa v ňom zaoberal

všetkými odvolacími námietkami sťažovateľa a zaujal k nim ústavne akceptovateľné

závery. Krajský súd predovšetkým jasne vysvetlil, prečo považoval prečítanie výpovede

sťažovateľa z prípravného konania za zákonné, pričom zdôraznil, že výpoveď bola prečítaná

v zmysle ustanovení ako listinný dôkaz. Celá výpoveď sťažovateľa bola

zachytená na obrazovom a zvukovom zázname. Navyše, z odôvodnenia napadnutého

rozsudku zjavne vyplýva, že krajský súd (a pred ním okresný súd) výpoveď sťažovateľa

z prípravného konania považoval len za jeden z celkovej množiny usvedčujúcich dôkazov.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa dôkazov preukazujúcich skutočnosť,

že použil smrtiacu zbraň, že odcudzil 7 vecí z miesta činu a následne sa premiestňoval

osobným motorovým vozidlom, krajský súd svoje závery logicky vyvodil a oprel najmä

o výsledky dokazovania znaleckými posudkami z odvetvia balistiky, chémie a trasológie,

biológie a genetickej analýzy a súdneho lekárstva, pričom sa v podrobnostiach zameral na

analýzu povýstrelových splodín. Rovnako venoval krajský súd náležitú pozornosť

objasneniu hodnotenia výpovedí svedkov – drogovo závislých osôb. Svedkovia, ako uviedol

krajský súd, vypovedali zhodne a ich výpovede v kontexte s ďalšími vykonanými dôkazmi

možno hodnotiť ako pravdivé a dôveryhodné.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu z hľadiska vysporiadania sa

s odvolacími námietkami sťažovateľa nevykazuje nedostatky; je jasné a zrozumiteľné. Aj

preto ústavný súd argumentáciu krajského súdu obsiahnutú v odôvodnení jeho rozhodnutia

považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnú a udržateľnú.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje, že

medzi jeho obsahom a obsahom základných práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta,

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení, čo zakladá dôvod na

odmietnutie sťažnosti aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosť sťažovateľa podľa pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí, ako aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2015