Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 557/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného obchodnou spoločnosťou AK Dlhopolec s. r. o., Námestie SNP 27, Zvolen,

v mene ktorej koná advokát JUDr. Ivan Dlhopolec, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na osobnú slobodu podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a návrhu na zrušenie „rozhodnutia ministerstva o vybavení podnetu

k podaniu dovolania zo dňa 03.08.2015 sp. zn. /D/237“ a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

základného práva na osobnú slobodu podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) spojeného s návrhom na zrušenie „rozhodnutia

ministerstva o vybavení podnetu k podaniu dovolania zo dňa 03.08.2015 sp. zn.

/D/237“ .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 10. októbra 2012 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) uznaný vinným zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1

a 2 , za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 15 mesiacov.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu sťažovateľ nepodal odvolanie ani dovolanie, ale

až podaním z 21. apríla 2015 proti nemu podal podnet ministrovi spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej len „minister“), ktorým sa domáhal podania dovolania proti rozsudku

okresného súdu dôvodiac, že v jeho prípade bola porušená zásada špeciality. Sťažovateľ mal

byť totiž vydaný na územie Slovenskej republiky na základe európskeho zatýkacieho

rozkazu okresného súdu sp. zn. z 29. októbra 2010 na výkon trestu odňatia

slobody uloženého mu rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 18. júla 2007.

Sťažovateľ namieta, že hoci „predmetom Európskeho zatýkacieho rozkazu bolo výlučne

vydanie sťažovateľa... na výkon trestu odňatia slobody, po jeho vydaní bolo voči nemu

vedené trestné stíhanie za trestný čin spáchaný pred vydaním. Slovenská republika však

postupom podľa § 32 ods. 1 zákona o európskom zatykačom rozkaze nepožiadala

vykonávajúci justičný orgán o dodatočný súhlas s trestným stíhaním a tento jej preto ani

nemohol byť daný. Voči sťažovateľovi sa viedlo zo zákona neprípustné trestné stíhanie (§ 9

), v ktorom naviac sťažovateľ nebol náležitým spôsobom poučený o

svojich právach vo vzťahu k zásade špeciality, na uplatnení ktorej mohol trvať, alebo sa

práva na jej uplatnenie mohol vzdať. Za trestný čin spáchaný pred vydaním však

prvostupňový súd rozsudkom sťažovateľa aj uznal za vinného a uložil mu nepodmienečný

trest odňatia slobody. Ako sme už uviedli vyššie, rozsudok prvostupňového súdu vzhľadom k

tomu, že voči nemu nebolo podané odvolanie nadobudol právoplatnosť, je však podľa nášho

názoru nevykonateľným, resp. uložený trest odňatia slobody z neho vyplývajúci je

nevykonateľným. Príslušný ústav na výkon trestu odňatia slobody ho odmietol vykonať,

nakoľko by tým došlo k porušeniu zákona o európskom zatykačom rozkaze

a medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky...“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že podnet na podanie dovolania „zodpovedajúcim

spôsobom skutkovo aj právne odôvodnili a to aj s poukazom na existujúcu judikatúru súdov

v obdobných veciach, medzi inými napríklad aj s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo 6. septembra 2012, ktorý je publikovaným súdnym rozhodnutím

(číslo publikácie 56/2013)... citované súdne rozhodnutie možno označiť za súčasnú

konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu SR v obdobných veciach, pričom neexistujú žiadne

iné publikované a ani nepublikované súdne rozhodnutia, ktoré by túto judikatúru

spochybňovali.

V podnete sme jeho záverom aj stručne zhodnotili postup prvostupňového súdu, ktorý

po právoplatnom ukončení zo zákona neprípustného trestného stíhania dodatočne požiadal

vykonávajúci justičný orgán o súhlas s trestným stíhaním sťažovateľa. Rovnaká situácia

bola totiž riešená aj v citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a udelenie takéhoto

súhlasu Najvyšší súd posúdil ako neprípustné. Najvyšší súd to podrobne odôvodnil tým, že

nemožno žiadať o súhlas s trestným stíhaním, keď k právoplatnému ukončeniu trestného

stíhania už došlo. Ak by sme pripustili opak, potom by bolo možné trestne stíhať každú

osobu (napr. aj sudcov alebo poslancov NR SR), na ktorej stíhanie je inak potrebný súhlas

( ) a po jej prípadnom odsúdení by bola podaná

žiadosť o takýto súhlas. Postup v naznačenom smere je potrebné bez ďalšieho odmietnuť.“.

Sťažovateľ považuje upovedomenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

(ďalej len „ministerstvo“) sp. zn. /D/237 z 3. augusta 2015 (ďalej len

„upovedomenie ministerstva“) «za úplne svojvoľné, právne neakceptovateľné

a predovšetkým za ústavne nekonformné. Kompetencia Ministra spravodlivosti SR podať

dovolanie nie je možnosťou ale povinnosťou, za predpokladu, že sú dané zákonné dôvody

pre takýto postup. Aj judikatúra ústavného súdu vylučuje „voľnú“ úvahu ministra

spravodlivosti o podaní, resp. nepodaní dovolania v prípade zistenia, že sú splnené zákonné

podmienky na podanie dovolania.».

Sťažovateľ nadväzne na to prezentuje názor, že rozhodnutie, ktorým by príslušný

justičný orgán dodatočne súhlasil s trestným stíhaním sťažovateľa, je v rozpore so zákonom,

ako aj „s rámcovým rozhodnutím rady z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch

odovzdávania osôb medzi členskými štátmi. S prihliadnutím na všetky okolnosti predmetnej

trestnej veci, len samotná existencia rozhodnutia nemohla byť tak zásadnou skutočnosťou,

že znegovala celú argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú v podnete na podanie dovolania.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu vydať rozhodnutie,

ktorým konštatuje porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasne sa domáha „zrušenia

rozhodnutia ministerstva o vybavení podnetu k podaniu dovolania zo dňa 03.8.2015 sp.

zn..: /D/237 a vrátenia veci tomuto orgánu na ďalšie konanie“, ďalej

priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € a náhrady trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu

bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

1. Posudzujúc obsah sťažnosti vidí ústavný súd za správne predovšetkým sa vyjadriť

k nesplneniu zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v .

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych

aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný

súd viazaný návrhom na začatie konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa

vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný

súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit

musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s a zákona

o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie

ústavného súdu v uvedenej veci (, , ).

Ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti konštatuje neurčitosť petitu sťažnosti

uvedeného na tretej strane návrhu, pretože hoci z neho vyplýva, že sa sťažovateľ domáha

„konštatovania porušenia... základného práva... na stíhanie len zo zákonných dôvodov

podľa článku 17 ods. 1 SR,... na súdnu ochranu podľa SR...

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru“, avšak neobsahuje označenie

rozhodnutia, opatrenia, prípadne zásahu, ktorým k porušeniu týchto práv malo dôjsť.

Z obsahu sťažnosti je síce možné s vysokou pravdepodobnosťou odvodiť, že k porušeniu

týchto práv malo podľa sťažovateľa dôjsť upovedomením ministerstva, prípadne rozsudkom

okresného súdu, avšak petit sťažnosti nemá vytvárať priestor na dohady ústavného súdu,

obzvlášť v prípade, ak je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom.

V súvislosti s uvedeným nedostatkom sťažnosti ústavný súd pripomína, že ústavný

súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút

povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej

rozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje

nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr.

, , ).

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a

presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd

nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony

boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky

zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.

Z uvedených dôvodov podľa názoru ústavného súdu petit sťažnosti v predloženej

podobe nespĺňa náležitosti, ktoré pre uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje

a , čo pri právnom zastúpení sťažovateľa ústavnému súdu

umožňuje bez ohľadu na formálnu povahu tohto dôvodu sťažnosť odmietnuť už v rámci jej

predbežného prerokovania.

2. Vzhľadom na závažnosť niektorých sťažovateľových tvrdení sa ústavný súd nad

rámec uvedeného zaoberal aj posúdením prípadnej možnosti porušenia sťažovateľom

označených práv.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne... o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia

proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Obdobne aj dohovoru zaručuje spravodlivé prejednanie záležitosti

sťažovateľa nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré

sťažovateľ nemôže uplatniť osobne (takým je nepochybne aj dovolanie podľa § 368 a nasl.

), nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú

mu priamo dostupné (napr. , ). Podnet na podanie dovolania

podľa nie je opravným prostriedkom a z hľadiska trestného

práva procesného ho možno považovať iba za informáciu ministrovi spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) ako oprávnenému na jeho

podanie, ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonom ustanovené právne dôsledky. Ustanovenie §

369 ods. 1 neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť

každému podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivosti posúdiť a rozhodnúť, či na základe

podnetu strany v konaní alebo na základe iného podnetu podá alebo nepodá dovolanie (táto

úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na podanie dovolania sú

splnené). Oprávnenie na podanie podnetu na podanie dovolania nemôže mať preto charakter

práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. m. m. , I. ÚS

67/02, ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje absenciu priamej príčinnej

súvislosti medzi označeným základným právom na súdnu ochranu podľa

a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na jednej strane

a upovedomením ministerstva na strane druhej. Ministerstvo totiž nie je orgánom so súdnou

právomocou (je považované len za orgán štátnej správy súdov), čo už z pojmového hľadiska

vylučuje porušenie týchto sťažovateľom označených práv.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že postup ministerstva mohol podliehať

ústavnoprávnemu prieskumu len z hľadiska obsahu základného práva na inú právnu

ochranu, ktoré taktiež zaručuje , ide však o iné právo (právo domáhať sa

v prípade ustanovenom zákonom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republike, nie

na súde). Možno konštatovať, že z hľadiska tohto práva sťažovateľ (v danej veci ako

podnecovateľ) mal právo na to, aby sa minister spravodlivosti jeho podnetom zaoberal,

náležite sa s ním vysporiadal a o spôsobe jeho vybavenia ho vyrozumel. Keďže však

porušenie základného práva na inú právnu ochranu sťažovateľ nenamietal, ústavný súd

porušenie práva týmto smerom ďalej neskúmal.

Obdobne ústavný súd zastáva názor, že v súvislosti s upovedomením ministerstva

o vybavení podnetu sťažovateľa nemôže dôjsť ani k porušeniu základného práva na osobnú

slobodu zaručeného , keďže na základe neho ani na základe postupu

ministerstva, ktorý jeho doručeniu predchádzal, nemôže byť osobná sloboda sťažovateľa

žiadnym spôsobom obmedzená (a to ani väzbou ani výkonom trestu odňatia slobody). To je

možné len na základe právoplatného rozhodnutia súdu, pričom je nespochybniteľné, že

upovedomenie ministerstva charakter takéhoto rozhodnutia nemá. Rovnako ministerstvo nie

je orgánom činným v trestnom konaní (tým je len prokurátor alebo policajt), a ako bolo

povedané, nie je ani súdom, ktoré sú jedinými orgánmi majúcimi právomoc vykonávať

trestné stíhanie, preto aj tvrdenia sťažovateľa o porušení „základného práva byť stíhaný len

zo zákonných dôvodov“ ministerstvom ústavný súd hodnotí ako zjavne neopodstatnené.

Z tohto dôvodu minister spravodlivosti nemohol odložením takéhoto podania, t. j.

jeho neakceptovaním spôsobiť namietané porušenie označených práv sťažovateľa,

na základe čoho ústavný súd vyhodnotil sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

Napokon v prípade, ak by sťažovateľ namietal porušenie označených práv

rozsudkom okresného súdu, ktorý nadobudol právoplatnosť 10. októbra 2012, takúto

sťažnosť by bolo potrebné odmietnuť ako oneskorenú podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde, keďže sťažnosť nebola ústavnému súdu podaná v lehote dvoch mesiacov od jeho

právoplatnosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd doručenú sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2

už pri jej predbežnom prerokovaní. Keďže bola sťažnosť ako celok

odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch v danej veci stratilo

opodstatnenie, v dôsledku čoho sa nimi ústavný súd už ďalej nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015