Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 489/2015
PDF · 455.11 KB
No categories available
I. ÚS 489/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha, Česká republika,
vo veci namietaného porušenia čl. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 Co 588/2014
z 23. januára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. apríla 2015 doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 14 Co 588/2014 z 23. januára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je pozostalou dcérou po
(ďalej len „poručiteľ“). Rozsudkom bývalého Nižšieho vojenského súdu Bratislava
sp. zn. Vt 179/50 I. z 5. septembra 1950 bol poručiteľ uznaný vinným z trestného činu
vyhýbania sa služobnej povinnosti podľa § 270 ods. 1 písm. b) zákona č. 86/1950 Zb. Trestný
zákon v znení účinnom v rozhodujúcom období a bol odsúdený na trest odňatia slobody v
trvaní dvoch rokov. Uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
2 Nt 9/2010 z 18. januára 2011 bola v uvedenej veci poručiteľa povolená obnova konania a
odsudzujúci rozsudok bol zrušený. Následným uznesením okresného súdu sp. zn. Vt 179/50
z 9. mája 2011 bolo trestné stíhanie poručiteľa zastavené, pretože žalovaný skutok nie je
trestným činom.
3. Sťažovateľka 4. októbra 2011 požiadala Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky (ďalej len „ministerstvo“) o odškodnenie okrem iného aj vo veci náhrady nákladov
výkonu trestu. Keďže ministerstvo sa k uplatnenému nároku sťažovateľky nevyjadrilo
v zákonnej lehote šiestich mesiacov, sťažovateľka podala 3. augusta 2012 na okresnom súde
žalobu proti Slovenskej republike (ďalej len „žalovaná“), zastúpenej ministerstvom, ktorou sa
domáhala náhrady nákladov obhajoby v sume 883,60 € s príslušenstvom. Dňa 3. septembra
2012, teda skôr, ako okresný súd vec sťažovateľky prerokoval, ministerstvo priznalo
sťažovateľke náhradu nákladov výkonu trestu v požadovanej výške. Následne sťažovateľka 4.
októbra 2012 doručila okresnému súdu návrh na zastavenie konania v časti uspokojeného
nároku, teda istiny v sume 883,60 €, a zároveň žiadala, aby okresný súd žalovanej uložil
povinnosť zaplatiť sťažovateľke z pôvodne žalovanej sumy (istiny) úroky z omeškania a
nahradiť jej trovy konania. Keďže 5. decembra 2012 ministerstvo priznalo sťažovateľke aj
žalovaný úrok z omeškania, sťažovateľka podaním zo 4. februára 2013 navrhla, aby okresný
súd konanie v celom rozsahu zastavil a aby jej priznal náhradu trov konania.
4. Okresný súd uznesením sp. zn. 7 C 148/2012 z 12. februára 2013 konanie v celom
rozsahu zastavil a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania
v sume 236,50 €. Na základe odvolania žalovanej krajský súd uznesením
sp. zn. 14 Co 362/2013 z 26. septembra 2013 uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách
konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd odôvodnil svoje
rozhodnutie tým, že súd prvého stupňa sa pri rozhodovaní o trovách konania nezaoberal
námietkami žalovanej voči uplatnenému nároku sťažovateľky na náhradu trov právneho
zastúpenia. Okresný súd o trovách konania opätovne rozhodol uznesením
sp. zn. 7 C 148/2012 z 19. februára 2014, ktorým zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke
náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia v sume 236,50 €. Krajský
súd na základe odvolania žalovanej uznesením sp. zn. 14 Co 588/2014 z 23. januára 2015
zmenil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa tak, že zaviazal žalovanú zaplatiť
sťažovateľke náhradu trov konania v sume 59,26 €, keď uznal, že je právom sťažovateľky
určiť si spôsob, akým si bude svoje práva uplatňovať; avšak v súvislosti s postupom
sťažovateľky, ktorá si jednotlivé čiastkové nároky z tej istej žiadosti o odškodnenie uplatnila
samostatnými žalobami, je povinnosťou súdu riadne preskúmať, či uplatnené trovy právneho
zastúpenia sú účelne a hospodárne vynaložené. Krajský súd vychádzal zo zistenia,
že o čiastkových nárokoch sťažovateľky z posudzovanej žiadosti o odškodnenie už bolo
rozhodnuté v iných súdnych konaniach vedených na okresnom súde a v ktorých už bola
sťažovateľke priznaná náhrada trov právneho zastúpenia v celkovej sume 461,10 €.
V prípade, ak by sťažovateľka uplatnila jednou žalobou všetky nároky z posudzovanej
žiadosti o odškodnenie, predmetom konania by bola suma 3 008,18 €, z ktorej by jej patrila
náhrada za tri úkony právneho zastúpenia v sume 476,04 €. Krajský súd preto zohľadnil
už priznané trovy právneho zastúpenia v súvisiacich súdnych konaniach a sťažovateľke
priznal náhradu len za jeden úkon právnej pomoci (za podanie žaloby) v sume 59,26 €
a vo zvyšku náhradu trov konania nepriznal, pretože ďalšie úkony právnej pomoci považoval
za neúčelné uplatňovanie práva voči žalovanej.
5. Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu a v odôvodnení sťažnosti uvádza:
„... odvolání podala za žalovanou dne 26. 5. 2012 z odboru
rehabilitace a odškodňovaní.
Podle čl. 9 odst. 2 Instrukce Ministerstva spravedlnosti SR č. 15/2012, která nabyla
účinnosti dne 15. 5. 2012, však opravné prostředky v občanském soudním řízení schvaluje
a podepisuje statní tajemnice.
Odvolání tedy bylo podáno neoprávněnou osobou a jako takové mělo být odmítnuto.
(Viz obdobně usnesení Nejvyššího soudu SR ze dne 25. 3. 2015 sp. zn. 4 Cdo 142/2014
ve věci proti stejné žalované.)
... I kdyby zde tedy nebyly žádné jiné důvody, již toto samo o sobě je důvodem
ke zrušení napadeného rozhodnutí. Nicméně jsou zde i další důvody...
Krajský soud Bratislava ve výčtu rozhodnutí pod č. 1 4 vycházel z rozhodnutí
Okresního soudu Bratislava I., ale nevzal v úvahu, že rozhodnutí č. 2 a č. 3 byla Krajským
soudem Bratislava změna v neprospěch stěžovatelky tak, že se jí v těchto řízeních žádná
náhrada nákladů řízení nepřiznala. (Viz usnesení ze dne 28. 3. 2013 č. j. 5Co/188/2013 42
a č. j. 5Co/204/2013 56.)
Jinak řečeno, není pravda, že by ve shora uvedených soudních řízeních byla
stěžovatelce přiznána náhrada 461,10 Eur, ale jen 315,52 Eur.
Krajský soud Bratislava prostě vycházel z nesprávných podkladů, když pominul svá
vlastní rozhodnutí a nechal se uvést v omyl tvrzeními Ministerstva spravedlnosti SR.“
6. Sťažovateľka ďalej v sťažnosti odôvodňuje ňou zvolený procesný postup,
to znamená podávanie jednotlivých žalobných návrhov pre každú časť celkového nároku
osobitne, a to s ohľadom na to, že ministerstvo niekedy vydáva rozhodnutia o náhrade ušlého
zárobku, o trovách obhajoby a o ostatných položkách samostatne, ako aj s prihliadnutím
na prax niektorých súdov, ktoré v obdobných kauzách vyčleňujú jednotlivé nároky
na samostatné konanie. V tejto súvislosti ďalej sťažovateľka pripomína, že konania
o jednotlivých položkách v jej veci mali rozličný priebeh aj vzhľadom na to, že ministerstvo
k jednotlivým položkám zaujalo rozdielne stanovisko, a za týchto okolností by sa eventuálne
spoločné konanie o všetkých položkách stalo neprehľadným.
7. Napokon sťažovateľka vo svojej argumentácii poukazuje aj na rozdielnu
rozhodovaciu činnosť krajského súdu, ktorý pri rozhodovaní v obdobných prípadoch priznal
náhradu trov konania v plnej výške. Sťažovateľka preto namieta porušenie čl. 1 listiny
z dôvodu nerovnakého zaobchádzania zo strany krajského súdu.
8. Sťažovateľka v petite sťažnosti žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil
porušenie označených práv podľa listiny a dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu,
zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu, priznal sťažovateľke primerané finančné
zadosťučinenie v sume 100 € a náhradu trov konania.
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská
republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý
návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané
náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
11. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného
orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS
362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
12. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie čl. 1 listiny,
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
sp. zn. 14 Co 588/2014 z 23. januára 2015.
13. Podľa čl. 1 listiny ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné
práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
14. Podstata námietok sťažovateľky spočíva v nesúhlase s právnym názorom krajského
súdu, ktorý podľa sťažovateľky založil svoju úvahu na rozhodnutiach, ktoré boli v odvolacom
konaní zmenené. Sťažovateľka tiež namieta porušenie čl. 1 listiny z dôvodu nerovnakého
zaobchádzania zo strany krajského súdu.
15. Ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka,
že obsahom základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom
postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť
podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
16. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu zaručeného okrem iného aj v čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom
tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj
konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného
súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť
správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je
prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS
1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo
záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie
veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v
prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej
miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam
zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
17. Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd
pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1
dohovoru môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1
ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
18. Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny
a čl. 6 ods. 1 dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp.
o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).
Na druhej strane musí ústavný súd zdôrazniť, že iba celkom výnimočne podrobnejšie
preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov
konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia
z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej
interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty
svojvôle (mutatis mutandis IV. ÚS 170/08, II. ÚS 64/09).
19. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia svoj právny záver odôvodnil
takto:
„Je správna odvolacia námietka, že v občianskom súdnom konaní musia byť
rešpektované všetky zásady ovládajúce civilný proces. Teda okrem dispozičnej zásady, ktorá
oprávňuje navrhovateľa rozhodnúť sa koho a v akom rozsahu bude žalovať, aj napríklad
zásada hospodárnosti a účelnosti vynaložených trov konania. Pokiaľ sa navrhovateľka
rozhodla čiastkové nároky z tej istej žiadosti o odškodnenie za nezákonné trestné stíhanie
jej otca uplatniť samostatnými žalobami, je to jej výlučné právo. Povinnosťou súdu je v tejto
súvislosti riadne preskúmať, či uplatnené trovy právneho zastúpenia sú skutočne účelne
a hospodárne vynaložené. Prvostupňový súd sa však v prejednávanej veci touto zásadou
neriadil.
Odvolací súd zistil, že o čiastkových nárokoch navrhovateľky z posudzovanej žiadosti
odškodnenie už bolo rozhodnuté v iných súdnych konaniach vedených na Okresnom súde
Bratislava I nasledovne:
1. Vo veci vedenej pod sp. zn. 25C/148/2012 o zaplatenie 8,63 Eur bola
navrhovateľke priznaná náhrada trov právnej pomoci v sume 48,46 Eur,
2. Vo veci vedenej pod sp. zn.6C/77/2012 o zaplatenie 6,64 Eur jej bola priznaná
náhrada trov právnej pomoci v sume 48,48 Eur,
3. Vo veci vedenej pod sp. zn. 9C/149/2012 o zaplatenie 117,67 Eur jej bola
priznaná náhrada trov právnej pomoci v sume 97,10 Eur,
4. Vo veci vedenej pod sp. zn. 11C/148/2012 o zaplatenie 1 991,64 Eur jej bola
priznaná náhrada trov právnej pomoci v sume 267,06 Eur.
Celkovo v uvedených súdnych konaniach už bola navrhovateľke priznaná suma
461,10 Eur z titulu náhrady trov právnej pomoci. V prípade ak by navrhovateľka uplatnila
jednou žalobou všetky svoje nároky z posudzovanej žiadosti o odškodnenie (aj spolu
so žalovanou čiastkou v tomto konaní), šlo by o sumu vo výške 3 008, 18 Eur, z ktorej by jej
patrila náhrada za tri úkony právneho zastúpenia v sume 476,04 Eur. Navrhovateľka sa však
rozhodla jednotlivé nároky uplatniť na súde samostatnými žalobami, čím sa zvýšili trovy
právneho zastúpenia podľa vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. Má preto nárok na náhradu trov
len za také úkony právnej služby, ktoré možno objektívne vyhodnotiť ako účelné
a hospodárne.
Odvolací súd preto zohľadnil už priznané trovy právneho zastúpenia v súvisiacich
súdnych konaniach, a uznesenie v napadnutej časti podľa § 220 O. s. p. zmenil.
Navrhovateľke priznal náhradu len za jeden úkon právnej pomoci za podanie žalobného
návrhu v sume 59,26 Eur (podľa vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. odmena za jeden úkon
v čiastke 51,45 Eur s paušálnou náhradou 7,81 Eur). Vo zvyšku uplatneného nároku
navrhovateľky na náhradu trov právneho zastúpenia v prvostupňovom konaní nevyhovel,
pretože vyhodnotil zvyšné úkony právnej pomoci podľa § 142 ods. 1 O. s. p. ako neúčelné
uplatňovanie práva voči odporcovi.“
20. Ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať
o správnosti a ústavnej udržateľnosti rozhodnutia krajského súdu, ktorý pri rozhodovaní
o trovách konania zohľadnil už priznané trovy právneho zastúpenia sťažovateľke
v súvisiacich súdnych konaniach, predmetom ktorých boli čiastkové nároky z tej istej
žiadosti o odškodnenie, a na základe toho jej priznal náhradu len za jeden úkon právnej
pomoci (za podanie žaloby) v sume 59,26 € a vo zvyšku jej nároku na náhradu trov právneho
zastúpenia nevyhovel, pretože ďalšie úkony právnej pomoci považoval v zmysle § 142 ods. 1
OSP za neúčelné uplatňovanie práva voči žalovanej.
21. V zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný
úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva
proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
22. Krajský súd svoj záver ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil,
keď uviedol, že pokiaľ sa sťažovateľka rozhodla jednotlivé čiastkové nároky z tej istej
žiadosti o odškodnenie uplatniť samostatnými žalobami, v súlade s dispozičnou zásadou
ovládajúcou občianske súdne konanie je to jej výlučné právo, avšak povinnosťou súdu v tejto
súvislosti je riadne preskúmať, či uplatnené trovy právneho zastúpenia boli vynaložené
účelne a hospodárne. Krajskému súdu preto nemožno vytknúť, keď spôsob uplatnenia
každého čiastkového nároku rehabilitačného odškodnenia sťažovateľkou, zastúpenou
kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom), samostatnou žalobou, a tým vyvolaného
zbytočného zvyšovania trov konania považoval za neúčelný a nehospodárny, na základe čoho
sťažovateľkou uplatnený nárok na náhradu trov právneho zastúpenia priznal len čiastočne
(za jeden úkon právnej pomoci), pričom zvyšné úkony právnej pomoci vyhodnotil
ako neúčelné uplatňovanie práva proti žalovanej. Tento záver v žiadnom prípade nemožno
považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Z napadnutého uznesenia krajského súdu
totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty či zmyslu.
23. Záver krajského súdu o rozpore sťažovateľkou, resp. jej právnym zástupcom,
zvoleného spôsobu uplatnenia nároku na rehabilitačné odškodnenie so zásadou hospodárnosti
a účelnosti vynaložených trov konania podľa názoru ústavného súdu nie je spôsobilá zvrátiť
ani skutočnosť, že ministerstvo sa k žiadosti sťažovateľky o rehabilitačné odškodnenie
vyjadrilo až po márnom uplynutí zákonnej šesťmesačnej lehoty na jej vybavenie, pričom
k niektorým z čiastkových nárokov zaujalo odlišné stanovisko, ako ani to, že aj v prípade,
keby si bola sťažovateľka nárok na reštitučné odškodnenie uplatnila aj len jednou žalobou,
za predpokladu splnenia procesno právnych podmienok mohla (ale nemusela) byť niektorá
jej časť (čiastkový nárok) vylúčená na prerokovanie a rozhodnutie na samostatné súdne
konanie.
24. Podľa názoru ústavného súdu právny záver uvedený v odôvodnení napadnutého
uznesenia krajského súdu nie je v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov
konania. Vzhľadom na to nemožno tento záver označiť za nepreskúmateľný ani za svojvoľný,
vybočujúci z rámca uvedeného zákonného ustanovenia (§ 142 ods. 1 OSP), a preto tento
ústavný súd nemá dôvod ani oprávnenie prehodnocovať ani ho prípadne nahrádzať svojím
vlastným.
25. Na uvedenom konštatovaní nemení nič ani skutočnosť, že krajský súd sa
v odôvodnení napadnutého uznesenia odvolal na rozhodnutia okresného súdu v iných
súvisiacich konaniach (sp. zn. 6 C 77/2012 a sp. zn. 9 C 149/2012), ktoré boli krajským
súdom v odvolacom konaní zmenené tak, že sťažovateľke náhrada trov konania priznaná
nebola. To znamená, že v súvisiacich súdnych konaniach, na ktoré sa krajský súd
v odôvodnení napadnutého uznesenia odvolal, nebola sťažovateľke priznaná náhrada trov
konania v celkovej sume 461,10 €, ako to uvádza krajský súd, ale v skutočnosti len v sume
315,52 €. Ústavný súd poukazujúc na svoju skôr citovanú judikatúru konštatuje,
že namietané pochybenie krajského súdu spočívajúce v čiastočne nesprávne zistenom
skutkovom stave, zjavne nemá ústavnoprávnu relevanciu. Uplatňujúc východiská svojej
doterajšej judikatúry ústavný súd zastáva názor, že v danom prípade nejde o pochybenie takej
intenzity, na základe ktorého by mohol po prípadnom prijatí sťažnosti reálne dospieť k záveru
o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, resp.
jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Opačný prístup
k posudzovaniu námietok sťažovateľky by v konečnom dôsledku smeroval k spochybňovaniu
ústavného postavenia ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124
ústavy) a vyúsťoval do jeho vnímania ako riadnej (prípadne mimoriadnej) opravnej inštancie
v rámci sústavy všeobecných súdov.
26. V súvislosti s námietkou sťažovateľky o porušení čl. 1 listiny v dôsledku podľa nej
nerovnakého zaobchádzania zo strany krajského súdu ústavný súd poznamenáva, že jeho
stabilizovaná judikatúra kvalifikuje ustanovenia čl. 12 ústavy, a tým aj ustanovenia čl. 1
a čl. 3 listiny ako všeobecné ustanovenia, ktoré treba vykladať a chápať ako ústavné direktívy
adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov a
ktoré nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych
záležitostiach. Ich aplikácia nie je možná bez konkrétneho vyjadrenia dopadu
diskriminujúceho postupu štátneho orgánu na základné právo alebo slobodu fyzickej alebo
právnickej osoby (napr. I. ÚS 34/96, I. ÚS 58/97, I. ÚS 59/97, IV. ÚS 153/09). Porušenia
citovaného ustanovenia čl. 1 listiny v samostatnom chápaní alebo aj v spojení s namietaným
porušením základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny sa sťažovateľka nemôže
úspešne domáhať jednak pre jeho všeobecný charakter, ale najmä vzhľadom na skutočnosť, že
toto v konaní pred všeobecným (krajským) súdom porušené nebolo.
27. Z týchto dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky
namietajúcu porušenie čl. 1 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1
listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
28. Sťažovateľka v sťažnosti namietala tiež pochybenie krajského súdu, ktorý
podľa nej prejednal odvolanie žalovanej napriek tomu, že bolo podané neoprávnenou osobou,
a teda malo byť z tohto dôvodu krajským súdom odmietnuté. Ústavný súd v súvislosti s touto
námietkou konštatuje, že sťažovateľka uvedenú námietku neuplatnila v konaní
pred všeobecnými súdmi, ale po prvýkrát až v konaní o ústavnej sťažnosti, čo nepochybne
vyplýva zo samotného odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorom
je uvedené, že sťažovateľka sa k odvolaniu žalovanej nevyjadrila. Z princípu subsidiarity
(čl. 127 ods. 1 ústavy) limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom okrem
iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu
svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr
v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Ak sťažovateľka v rámci
ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní až v konaní pred ústavným súdom
námietku, ktorú mohla efektívne uplatniť a neuplatnila v konaní pred všeobecnými súdmi,
ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (IV. ÚS 76/2012, m. m. III. ÚS 135/03,
III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08). Keďže sťažovateľka ochranu svojich práv nerealizovala
v odvolacom konaní pred krajským súdom, ale až podaním sťažnosti ústavnému súdu,
prichádzalo do úvahy odmietnutie sťažnosti v časti uvedenej námietky z dôvodu nedostatku
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
29. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
30. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd nerozhodoval o ďalších návrhoch
sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. novembra 2015