Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 489/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha, Česká republika,

vo veci namietaného porušenia čl. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 23. januára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. apríla 2015 doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 23. januára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je pozostalou dcérou po

(ďalej len „poručiteľ“). Rozsudkom bývalého Nižšieho vojenského súdu Bratislava

sp. zn. Vt 179/50 I. z 5. septembra 1950 bol poručiteľ uznaný vinným z trestného činu

vyhýbania sa služobnej povinnosti podľa Trestný

zákon v znení účinnom v rozhodujúcom období a bol odsúdený na trest odňatia slobody v

trvaní dvoch rokov. Uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 18. januára 2011 bola v uvedenej veci poručiteľa povolená obnova konania a

odsudzujúci rozsudok bol zrušený. Následným uznesením okresného súdu sp. zn. Vt 179/50

z 9. mája 2011 bolo trestné stíhanie poručiteľa zastavené, pretože žalovaný skutok nie je

trestným činom.

3. Sťažovateľka 4. októbra 2011 požiadala Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo“) o odškodnenie okrem iného aj vo veci náhrady nákladov

výkonu trestu. Keďže ministerstvo sa k uplatnenému nároku sťažovateľky nevyjadrilo

v zákonnej lehote šiestich mesiacov, sťažovateľka podala 3. augusta 2012 na okresnom súde

žalobu proti Slovenskej republike (ďalej len „žalovaná“), zastúpenej ministerstvom, ktorou sa

domáhala náhrady nákladov obhajoby v sume 883,60 € s príslušenstvom. Dňa 3. septembra

2012, teda skôr, ako okresný súd vec sťažovateľky prerokoval, ministerstvo priznalo

sťažovateľke náhradu nákladov výkonu trestu v požadovanej výške. Následne sťažovateľka 4.

októbra 2012 doručila okresnému súdu návrh na zastavenie konania v časti uspokojeného

nároku, teda istiny v sume 883,60 €, a zároveň žiadala, aby okresný súd žalovanej uložil

povinnosť zaplatiť sťažovateľke z pôvodne žalovanej sumy (istiny) úroky z omeškania a

nahradiť jej trovy konania. Keďže 5. decembra 2012 ministerstvo priznalo sťažovateľke aj

žalovaný úrok z omeškania, sťažovateľka podaním zo 4. februára 2013 navrhla, aby okresný

súd konanie v celom rozsahu zastavil a aby jej priznal náhradu trov konania.

4. Okresný súd uznesením sp. zn. z 12. februára 2013 konanie v celom

rozsahu zastavil a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania

v sume 236,50 €. Na základe odvolania žalovanej krajský súd uznesením

sp. zn. z 26. septembra 2013 uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách

konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd odôvodnil svoje

rozhodnutie tým, že súd prvého stupňa sa pri rozhodovaní o trovách konania nezaoberal

námietkami žalovanej voči uplatnenému nároku sťažovateľky na náhradu trov právneho

zastúpenia. Okresný súd o trovách konania opätovne rozhodol uznesením

sp. zn. z 19. februára 2014, ktorým zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke

náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia v sume 236,50 €. Krajský

súd na základe odvolania žalovanej uznesením sp. zn. z 23. januára 2015

zmenil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa tak, že zaviazal žalovanú zaplatiť

sťažovateľke náhradu trov konania v sume 59,26 €, keď uznal, že je právom sťažovateľky

určiť si spôsob, akým si bude svoje práva uplatňovať; avšak v súvislosti s postupom

sťažovateľky, ktorá si jednotlivé čiastkové nároky z tej istej žiadosti o odškodnenie uplatnila

samostatnými žalobami, je povinnosťou súdu riadne preskúmať, či uplatnené trovy právneho

zastúpenia sú účelne a hospodárne vynaložené. Krajský súd vychádzal zo zistenia,

že o čiastkových nárokoch sťažovateľky z posudzovanej žiadosti o odškodnenie už bolo

rozhodnuté v iných súdnych konaniach vedených na okresnom súde a v ktorých už bola

sťažovateľke priznaná náhrada trov právneho zastúpenia v celkovej sume 461,10 €.

V prípade, ak by sťažovateľka uplatnila jednou žalobou všetky nároky z posudzovanej

žiadosti o odškodnenie, predmetom konania by bola suma 3 008,18 €, z ktorej by jej patrila

náhrada za tri úkony právneho zastúpenia v sume 476,04 €. Krajský súd preto zohľadnil

už priznané trovy právneho zastúpenia v súvisiacich súdnych konaniach a sťažovateľke

priznal náhradu len za jeden úkon právnej pomoci (za podanie žaloby) v sume 59,26 €

a vo zvyšku náhradu trov konania nepriznal, pretože ďalšie úkony právnej pomoci považoval

za neúčelné uplatňovanie práva voči žalovanej.

5. Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu a v odôvodnení sťažnosti uvádza:

„... odvolání podala za žalovanou dne 26. 5. 2012 z odboru

rehabilitace a odškodňovaní.

Podle čl. 9 odst. 2 Instrukce Ministerstva spravedlnosti SR č. 15/2012, která nabyla

účinnosti dne 15. 5. 2012, však opravné prostředky v občanském soudním řízení schvaluje

a podepisuje statní tajemnice.

Odvolání tedy bylo podáno neoprávněnou osobou a jako takové mělo být odmítnuto.

(Viz obdobně usnesení Nejvyššího soudu SR ze dne 25. 3. 2015 sp. zn.

ve věci proti stejné žalované.)

... I kdyby zde tedy nebyly žádné jiné důvody, již toto samo o sobě je důvodem

ke zrušení napadeného rozhodnutí. Nicméně jsou zde i další důvody...

Krajský soud Bratislava ve výčtu rozhodnutí pod č. 1 4 vycházel z rozhodnutí

Okresního soudu Bratislava I., ale nevzal v úvahu, že rozhodnutí č. 2 a č. 3 byla Krajským

soudem Bratislava změna v neprospěch stěžovatelky tak, že se jí v těchto řízeních žádná

náhrada nákladů řízení nepřiznala. (Viz usnesení ze dne 28. 3. 2013 č. j.

a č. j. .)

Jinak řečeno, není pravda, že by ve shora uvedených soudních řízeních byla

stěžovatelce přiznána náhrada 461,10 Eur, ale jen 315,52 Eur.

Krajský soud Bratislava prostě vycházel z nesprávných podkladů, když pominul svá

vlastní rozhodnutí a nechal se uvést v omyl tvrzeními Ministerstva spravedlnosti SR.“

6. Sťažovateľka ďalej v sťažnosti odôvodňuje ňou zvolený procesný postup,

to znamená podávanie jednotlivých žalobných návrhov pre každú časť celkového nároku

osobitne, a to s ohľadom na to, že ministerstvo niekedy vydáva rozhodnutia o náhrade ušlého

zárobku, o trovách obhajoby a o ostatných položkách samostatne, ako aj s prihliadnutím

na prax niektorých súdov, ktoré v obdobných kauzách vyčleňujú jednotlivé nároky

na samostatné konanie. V tejto súvislosti ďalej sťažovateľka pripomína, že konania

o jednotlivých položkách v jej veci mali rozličný priebeh aj vzhľadom na to, že ministerstvo

k jednotlivým položkám zaujalo rozdielne stanovisko, a za týchto okolností by sa eventuálne

spoločné konanie o všetkých položkách stalo neprehľadným.

7. Napokon sťažovateľka vo svojej argumentácii poukazuje aj na rozdielnu

rozhodovaciu činnosť krajského súdu, ktorý pri rozhodovaní v obdobných prípadoch priznal

náhradu trov konania v plnej výške. Sťažovateľka preto namieta porušenie čl. 1 listiny

z dôvodu nerovnakého zaobchádzania zo strany krajského súdu.

8. Sťažovateľka v petite sťažnosti žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil

porušenie označených práv podľa listiny a dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu,

zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu, priznal sťažovateľke primerané finančné

zadosťučinenie v sume 100 € a náhradu trov konania.

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská

republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd každý

návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané

náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa .

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

11. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného

orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS

362/09, m. m. ).

12. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie čl. 1 listiny,

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

sp. zn. z 23. januára 2015.

13. Podľa čl. 1 listiny ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné

práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

14. Podstata námietok sťažovateľky spočíva v nesúhlase s právnym názorom krajského

súdu, ktorý podľa sťažovateľky založil svoju úvahu na rozhodnutiach, ktoré boli v odvolacom

konaní zmenené. Sťažovateľka tiež namieta porušenie čl. 1 listiny z dôvodu nerovnakého

zaobchádzania zo strany krajského súdu.

15. Ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka,

že obsahom základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom

postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť

podstatnú odlišnosť ().

16. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu zaručeného okrem iného aj v čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj

konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného

súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť

správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je

prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS

1/95, , ). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo

záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie

veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v

prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej

miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam

zákonného predpisu (, , , ).

17. Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa , listiny a

dohovoru môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1

), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ).

18. Obsahom práva na súdnu ochranu podľa , listiny

a čl. 6 ods. 1 dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp.

o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

Na druhej strane musí ústavný súd zdôrazniť, že iba celkom výnimočne podrobnejšie

preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov

konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia

z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej

interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty

svojvôle (mutatis mutandis , ).

19. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia svoj právny záver odôvodnil

takto:

„Je správna odvolacia námietka, že v občianskom súdnom konaní musia byť

rešpektované všetky zásady ovládajúce civilný proces. Teda okrem dispozičnej zásady, ktorá

oprávňuje navrhovateľa rozhodnúť sa koho a v akom rozsahu bude žalovať, aj napríklad

zásada hospodárnosti a účelnosti vynaložených trov konania. Pokiaľ sa navrhovateľka

rozhodla čiastkové nároky z tej istej žiadosti o odškodnenie za nezákonné trestné stíhanie

jej otca uplatniť samostatnými žalobami, je to jej výlučné právo. Povinnosťou súdu je v tejto

súvislosti riadne preskúmať, či uplatnené trovy právneho zastúpenia sú skutočne účelne

a hospodárne vynaložené. Prvostupňový súd sa však v prejednávanej veci touto zásadou

neriadil.

Odvolací súd zistil, že o čiastkových nárokoch navrhovateľky z posudzovanej žiadosti

odškodnenie už bolo rozhodnuté v iných súdnych konaniach vedených na Okresnom súde

Bratislava I nasledovne:

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. o zaplatenie 8,63 Eur bola

navrhovateľke priznaná náhrada trov právnej pomoci v sume 48,46 Eur,

2. Vo veci vedenej pod sp. zn.6C/77/2012 o zaplatenie 6,64 Eur jej bola priznaná

náhrada trov právnej pomoci v sume 48,48 Eur,

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. o zaplatenie 117,67 Eur jej bola

priznaná náhrada trov právnej pomoci v sume 97,10 Eur,

4. Vo veci vedenej pod sp. zn. o zaplatenie 1 991,64 Eur jej bola

priznaná náhrada trov právnej pomoci v sume 267,06 Eur.

Celkovo v uvedených súdnych konaniach už bola navrhovateľke priznaná suma

461,10 Eur z titulu náhrady trov právnej pomoci. V prípade ak by navrhovateľka uplatnila

jednou žalobou všetky svoje nároky z posudzovanej žiadosti o odškodnenie (aj spolu

so žalovanou čiastkou v tomto konaní), šlo by o sumu vo výške 3 008, 18 Eur, z ktorej by jej

patrila náhrada za tri úkony právneho zastúpenia v sume 476,04 Eur. Navrhovateľka sa však

rozhodla jednotlivé nároky uplatniť na súde samostatnými žalobami, čím sa zvýšili trovy

právneho zastúpenia podľa vyhl. MS SR č. Má preto nárok na náhradu trov

len za také úkony právnej služby, ktoré možno objektívne vyhodnotiť ako účelné

a hospodárne.

Odvolací súd preto zohľadnil už priznané trovy právneho zastúpenia v súvisiacich

súdnych konaniach, a uznesenie v napadnutej časti podľa zmenil.

Navrhovateľke priznal náhradu len za jeden úkon právnej pomoci za podanie žalobného

návrhu v sume 59,26 Eur (podľa vyhl. MS SR č. odmena za jeden úkon

v čiastke 51,45 Eur s paušálnou náhradou 7,81 Eur). Vo zvyšku uplatneného nároku

navrhovateľky na náhradu trov právneho zastúpenia v prvostupňovom konaní nevyhovel,

pretože vyhodnotil zvyšné úkony právnej pomoci podľa ako neúčelné

uplatňovanie práva voči odporcovi.“

20. Ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať

o správnosti a ústavnej udržateľnosti rozhodnutia krajského súdu, ktorý pri rozhodovaní

o trovách konania zohľadnil už priznané trovy právneho zastúpenia sťažovateľke

v súvisiacich súdnych konaniach, predmetom ktorých boli čiastkové nároky z tej istej

žiadosti o odškodnenie, a na základe toho jej priznal náhradu len za jeden úkon právnej

pomoci (za podanie žaloby) v sume 59,26 € a vo zvyšku jej nároku na náhradu trov právneho

zastúpenia nevyhovel, pretože ďalšie úkony právnej pomoci považoval v zmysle § 142 ods. 1

za neúčelné uplatňovanie práva voči žalovanej.

21. V zmysle ustanovenia účastníkovi, ktorý mal vo veci plný

úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva

proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

22. Krajský súd svoj záver ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil,

keď uviedol, že pokiaľ sa sťažovateľka rozhodla jednotlivé čiastkové nároky z tej istej

žiadosti o odškodnenie uplatniť samostatnými žalobami, v súlade s dispozičnou zásadou

ovládajúcou občianske súdne konanie je to jej výlučné právo, avšak povinnosťou súdu v tejto

súvislosti je riadne preskúmať, či uplatnené trovy právneho zastúpenia boli vynaložené

účelne a hospodárne. Krajskému súdu preto nemožno vytknúť, keď spôsob uplatnenia

každého čiastkového nároku rehabilitačného odškodnenia sťažovateľkou, zastúpenou

kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom), samostatnou žalobou, a tým vyvolaného

zbytočného zvyšovania trov konania považoval za neúčelný a nehospodárny, na základe čoho

sťažovateľkou uplatnený nárok na náhradu trov právneho zastúpenia priznal len čiastočne

(za jeden úkon právnej pomoci), pričom zvyšné úkony právnej pomoci vyhodnotil

ako neúčelné uplatňovanie práva proti žalovanej. Tento záver v žiadnom prípade nemožno

považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Z napadnutého uznesenia krajského súdu

totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,

podstaty či zmyslu.

23. Záver krajského súdu o rozpore sťažovateľkou, resp. jej právnym zástupcom,

zvoleného spôsobu uplatnenia nároku na rehabilitačné odškodnenie so zásadou hospodárnosti

a účelnosti vynaložených trov konania podľa názoru ústavného súdu nie je spôsobilá zvrátiť

ani skutočnosť, že ministerstvo sa k žiadosti sťažovateľky o rehabilitačné odškodnenie

vyjadrilo až po márnom uplynutí zákonnej šesťmesačnej lehoty na jej vybavenie, pričom

k niektorým z čiastkových nárokov zaujalo odlišné stanovisko, ako ani to, že aj v prípade,

keby si bola sťažovateľka nárok na reštitučné odškodnenie uplatnila aj len jednou žalobou,

za predpokladu splnenia procesno právnych podmienok mohla (ale nemusela) byť niektorá

jej časť (čiastkový nárok) vylúčená na prerokovanie a rozhodnutie na samostatné súdne

konanie.

24. Podľa názoru ústavného súdu právny záver uvedený v odôvodnení napadnutého

uznesenia krajského súdu nie je v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov

konania. Vzhľadom na to nemožno tento záver označiť za nepreskúmateľný ani za svojvoľný,

vybočujúci z rámca uvedeného zákonného ustanovenia ( ), a preto tento

ústavný súd nemá dôvod ani oprávnenie prehodnocovať ani ho prípadne nahrádzať svojím

vlastným.

25. Na uvedenom konštatovaní nemení nič ani skutočnosť, že krajský súd sa

v odôvodnení napadnutého uznesenia odvolal na rozhodnutia okresného súdu v iných

súvisiacich konaniach (sp. zn. a sp. zn. ), ktoré boli krajským

súdom v odvolacom konaní zmenené tak, že sťažovateľke náhrada trov konania priznaná

nebola. To znamená, že v súvisiacich súdnych konaniach, na ktoré sa krajský súd

v odôvodnení napadnutého uznesenia odvolal, nebola sťažovateľke priznaná náhrada trov

konania v celkovej sume 461,10 €, ako to uvádza krajský súd, ale v skutočnosti len v sume

315,52 €. Ústavný súd poukazujúc na svoju skôr citovanú judikatúru konštatuje,

že namietané pochybenie krajského súdu spočívajúce v čiastočne nesprávne zistenom

skutkovom stave, zjavne nemá ústavnoprávnu relevanciu. Uplatňujúc východiská svojej

doterajšej judikatúry ústavný súd zastáva názor, že v danom prípade nejde o pochybenie takej

intenzity, na základe ktorého by mohol po prípadnom prijatí sťažnosti reálne dospieť k záveru

o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, resp.

jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Opačný prístup

k posudzovaniu námietok sťažovateľky by v konečnom dôsledku smeroval k spochybňovaniu

ústavného postavenia ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124

) a vyúsťoval do jeho vnímania ako riadnej (prípadne mimoriadnej) opravnej inštancie

v rámci sústavy všeobecných súdov.

26. V súvislosti s námietkou sťažovateľky o porušení čl. 1 listiny v dôsledku podľa nej

nerovnakého zaobchádzania zo strany krajského súdu ústavný súd poznamenáva, že jeho

stabilizovaná judikatúra kvalifikuje ustanovenia , a tým aj ustanovenia

a čl. 3 listiny ako všeobecné ustanovenia, ktoré treba vykladať a chápať ako ústavné direktívy

adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov a

ktoré nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych

záležitostiach. Ich aplikácia nie je možná bez konkrétneho vyjadrenia dopadu

diskriminujúceho postupu štátneho orgánu na základné právo alebo slobodu fyzickej alebo

právnickej osoby (napr. , , , ). Porušenia

citovaného ustanovenia čl. 1 listiny v samostatnom chápaní alebo aj v spojení s namietaným

porušením základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny sa sťažovateľka nemôže

úspešne domáhať jednak pre jeho všeobecný charakter, ale najmä vzhľadom na skutočnosť, že

toto v konaní pred všeobecným (krajským) súdom porušené nebolo.

27. Z týchto dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky

namietajúcu porušenie čl. 1 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1

listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu odmietol podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

28. Sťažovateľka v sťažnosti namietala tiež pochybenie krajského súdu, ktorý

podľa nej prejednal odvolanie žalovanej napriek tomu, že bolo podané neoprávnenou osobou,

a teda malo byť z tohto dôvodu krajským súdom odmietnuté. Ústavný súd v súvislosti s touto

námietkou konštatuje, že sťažovateľka uvedenú námietku neuplatnila v konaní

pred všeobecnými súdmi, ale po prvýkrát až v konaní o ústavnej sťažnosti, čo nepochybne

vyplýva zo samotného odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorom

je uvedené, že sťažovateľka sa k odvolaniu žalovanej nevyjadrila. Z princípu subsidiarity

( ) limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom okrem

iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu

svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr

v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Ak sťažovateľka v rámci

ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní až v konaní pred ústavným súdom

námietku, ktorú mohla efektívne uplatniť a neuplatnila v konaní pred všeobecnými súdmi,

ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (, m. m. ,

, ). Keďže sťažovateľka ochranu svojich práv nerealizovala

v odvolacom konaní pred krajským súdom, ale až podaním sťažnosti ústavnému súdu,

prichádzalo do úvahy odmietnutie sťažnosti v časti uvedenej námietky z dôvodu nedostatku

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie ( ).

29. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

30. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd nerozhodoval o ďalších návrhoch

sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015