Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 555/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, zastúpenej obchodnou spoločnosťou ,

, v mene ktorej koná konateľ a advokát , pre namietané porušenie

jej základného práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I č. k.

1316 z 15. mája 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2015

prostredníctvom elektronickej podateľne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti

, (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané

porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1316 z 15. mája 2015 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že okresný súd uznesením

č. k. z 9. februára 2015 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka – obchodnej

spoločnosti , (ďalej len

„úpadca“), a do funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu ustanovil obchodnú spoločnosť

, (ďalej len

„správca“). Okresný súd zároveň vyzval veriteľov, aby svoje pohľadávky prihlásili

u správcu prihláškami v jednom rovnopise, pričom správcovi musia byť doručené do 45 dní

od vyhlásenia konkurzu. Uvedené rozhodnutie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku

č. 31/2015 zo 16. februára 2015 a právoplatnosť nadobudlo 17. februára 2015.

Sťažovateľka ako veriteľ si v základnej 45 dňovej lehote od vyhlásenia konkurzu

na majetok úpadcu súhrnnou prihláškou nezabezpečených pohľadávok prihlásila

pohľadávky v súhrnnej sume 2 879,83 €, ktoré boli, čo sa týka, poradia prihlásené ako

„Iná pohľadávka“. Sťažovateľkou prihlásené pohľadávky správca zapísal do zoznamu

pohľadávok pod č. 850, 851, 852 a č. 853 v zákonom ustanovenej popieracej lehote, ktorá

mu bola uznesením okresného súdu sp. zn. z 26. marca 2015 predĺžená

o 15 dní, tieto nepoprel, a preto boli zistené. Oznámenie o predĺžení lehoty na popieranie

lehoty správcovi bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 63/2015 z 1. apríla 2015.

Prvú schôdzu veriteľov správca zvolal na 25. máj 2015 o 10.00 h s miestom konania

, pričom oznámenie o čase, mieste a predmete

rokovania bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 72/2015 zo 7. apríla 2015. Predmetná

schôdza sa konala napriek tomu, že viacerí veritelia ešte pred tým podali správcovi aj

okresnému súdu návrhy na jej „odročenie“. V tejto súvislosti správca veriteľov informoval,

že do konania prvej schôdze veriteľov okresný súd o návrhoch veriteľov nerozhodol,

a keďže takýto inštitút o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“)

nepozná, „nevidí dôvod na prekročení medzí zákona“. Na tejto schôdzi sa sťažovateľka

dozvedela, že správca a veriteľ s najväčšou prihlásenou pohľadávkou v konkurze –

obchodná spoločnosť Česká

republika (ďalej len „ “ alebo „popretý veriteľ“), účinne popreli pohľadávky

viacerým veriteľom v konkurze a že viacerí veritelia v konkurze účinne popreli pohľadávky

Na prvej schôdzi veriteľov boli prijaté uznesenia č. 1 až 4, ktoré boli na základe

návrhu viacerých veriteľov vrátane sťažovateľky uznesením okresného súdu

sp. zn. z 8. júna 2015 v plnom rozsahu zrušené.

, ako popretý veriteľ podala podnet, o ktorom okresný súd uznesením

č. k. 1316 z 15. mája 2015 rozhodol tak, že určil, že tento veriteľ má

hlasovacie práva a ďalšie práva spojené s popretou pohľadávkou v rozsahu 166 176 852,24

hlasov.

Sťažovateľka predloženou sťažnosťou napáda výlučne uznesenie okresného súdu č. k.

1316 z 15. mája 2015, ktoré, podľa jej názoru, bolo vydané predčasne, keďže

„lehota na popieranie pohľadávok bola predĺžená o 15 dní a uplynula dňa 22. 05. 2015

(piatok), tzn. 3 dni pred konaním prvej schôdze veriteľov“. V tejto súvislosti sťažovateľka

vyslovuje presvedčenie, že , ktorým sa mení

a dopĺňa o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „novela č. “) „opomenul uviesť, že táto lehota na zvolanie prvej

schôdze sa má rovnako predĺžiť, ako to bolo v rámci predošlej právnej úpravy“, preto sa

domnieva, že „ak sa prvá schôdza konala len dva dni po uplynutí lehoty na popieranie

pohľadávok, došlo k popretiu ústavného práva veriteľa, ktorým je aj sťažovateľ ako účastník

konkurzného konania, na spravodlivé súdne konania a súdnu ochranu zaručenú v čl. 6 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením práva na

rovnosť účastníkov konania zaručenú v “.

Sťažovateľka zdôrazňuje, že „pri popretí správcom súd nie je oprávnený priznať veriteľovi

popretej pohľadávky hlasovacie právo, z týchto dôvodov nemôže súd rozhodnúť pred

uplynutím lehoty na jej popretie správcovi“, preto mal okresný súd rozhodnúť o priznaní

hlasovacích práv a ďalších práv spojených s popretou pohľadávkou , „najskôr po

uplynutí predĺženej popieracej lehoty, tzn. najskôr 25. 5. 2015, čo bol deň konania

1. schôdze veriteľov“.

Sťažovateľka ďalej namieta, že hoci bola pohľadávka , „zo strany

viacerých veriteľov viacnásobne účinne popretá, tento veriteľ už zrejme disponoval

uznesením, ktorým mu boli priznané hlasovacie práva bez ohľadu na to, že pohľadávka

tohto veriteľa bola popretá aj inými veriteľmi, s ktorých popretím... sa Okresný súd Košice I

pri rozhodovaní o priznaní hlasovacích práv... zrejme vôbec nezaoberal. Inak povedané,

v prípade, že by Okresný súd Košice I nebol vydal napadnuté uznesenie a vyčkal s jeho

vydaním do skončenia predĺženej popieracej lehoty..., nie je vylúčené, že jeho rozhodnutie

by bolo opačné“. Okresnému súdu vytýka aj to, že „rovnako bezodkladne“ nerozhodol

„o priznaní hlasovacích práv ďalším veriteľom, ktorí podali na súd žiadosť, resp. podnet

o priznaní hlasovacích práv“.

Napokon sťažovateľka tvrdí, že v dôsledku vydania napadnutého uznesenia došlo

na prvej schôdzi veriteľov k neoprávnenému zvýhodneniu , ktorej okresný súd

priznal hlasovacie práva a ďalšie práva spojené s popretou pohľadávkou v rozsahu

166 176 852,24 hlasov, čím „došlo k porušeniu základného princípu, na ktorom je

postavený , a to princípu vyjadreného v , tzn. zásady rovnakého zaobchádzania

s veriteľmi a neprípustnosti zvýhodňovania niektorých veriteľov“. Vďaka uvedenému

rozhodnutiu okresného súdu , získala „absolútne dominantný vplyv na priebeh

konkurzného konania“.

Citujúc z judikatúry ústavného súdu týkajúcej sa arbitrárnosti a zjavnej

neodôvodnenosti rozhodnutí všeobecných súdov sťažovateľka sťažnosť uzatvára

konštatovaním, že odôvodnenie napadnutého uznesenia je „nedostatočné

a nepreskúmateľné“, pretože ňou namietanými a tvrdenými skutočnosťami sa okresný súd

„žiadnym spôsobom nezaoberal“, aj keď „budú mať výrazný dopad a vplyv aj na vývoj

ďalšieho konania v rámci opätovného konania I. schôdze veriteľov“.

Sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že

uznesením okresného súdu č. k. 1316 z 15. mája 2015 bolo porušené jej

základné právo na súdnu ochranu podľa , základné právo na rovnosť

účastníkov v konaní podľa a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľky podľa

a a práva podľa dohovoru uznesením okresného

súdu č. k. 1316 z 15. mája 2015, ktorým určil, že , ako popretý

veriteľ má hlasovacie práva a ďalšie práva spojené s popretou pohľadávkou v rozsahu

166 176 852,24 hlasov.

Pri skúmaní aktívnej legitimácie fyzických osôb alebo právnických osôb v konaní

o sťažnostiach podľa ústavný súd vychádza zo svojej judikatúry, podľa

ktorej sťažovateľ musí namietať porušenie svojich základných práv v spojitosti s konaním

pred všeobecným súdom, čo je možné len vtedy, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému

súdu účastníkom konania, v ktorom namieta porušenie základných práv ().

Podľa § 24 ods. 1 zákona o konkurze účastníkmi konkurzného konania sú dlžník

(úpadca), navrhovateľ a veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili

svoje pohľadávky.

Pri predbežnom prerokovaní predmetnej sťažnosti ústavný súd nezistil žiadne

okolnosti na jej odmietnutie z dôvodu podania zjavne neoprávnenou osobou, pretože v čase

jej doručenia ústavnému súdu sťažovateľka vystupujúca v procesnom postavení veriteľa bola

preukázateľne účastníčkou konkurzného konania, v ktorom okresný súd vydal sťažnosťou

napadnuté uznesenie, hoci sama nepatrila medzi veriteľov popierajúcich pohľadávku

prihlásenú

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré

mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní v konaní pred súdmi, inými

štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa

siedmeho oddielu druhej hlavy ( až ) a jemu porovnateľného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet

medzi nimi zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie

daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných

prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. ). Pritom

uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť

spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v . Okrem toho však

arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu môže vyplývať aj z ústavne nekonformného

výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad.

Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva účastníka konania pred

všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dospeje k záveru, že

napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne konformného

výkladu právnych predpisov.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd konštatuje, že výhrady sťažovateľky k nedostatočnosti

a nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia okresného súdu, ktoré majú zakladať jeho

neodôvodnenosť a arbitrárnosť, možno zhrnúť do troch okruhov týkajúcich sa:

predčasnosti vydania napadnutého uznesenia vzhľadom na trvanie lehoty

na popieranie pohľadávok správcom a na termín konania prvej schôdze veriteľov,

absencie odôvodnenia napadnutého uznesenia vo vzťahu ku skutočnosti,

že pohľadávka , „bola popretá aj inými veriteľmi, s ktorých popretím... sa

Okresný súd Košice I pri rozhodovaní o priznaní hlasovacích práv... zrejme vôbec

nezaoberal“,

porušenia zásady rovnakého postavenia a neprípustnosti zvýhodňovania niektorých

veriteľov vyjadrenej v § 6 zákona o konkurze.

Pre účely overenia opodstatnenosti vznesených námietok sa ústavný súd oboznámil

s obsahom napadnutého uznesenia, z ktorého vyplýva:

„Ustanovený správca... predložil súdu 12. 05. 2015 prihlášku pohľadávky veriteľa

... zapísanú do zoznamu pohľadávok pod č. 261, ktorá bola

účinne popretá nasledujúcimi veriteľmi: 1. .., 2.

.., 3. ..., 4. .., 5. .., 6. .. a 7.

..

Súčasťou podania správcu boli aj prílohy, ktoré pozostávali z podnetu popratého

veriteľa..., fotokópie prihlášky pohľadávky popretého veriteľa, spolu s prílohami, fotokópie

prihlášky pohľadávok popierajúcich veriteľov, fotokópie popretia pohľadávky popretého

veriteľa uskutočnené popierajúcimi veriteľmi, stanovisko správcu k popretej pohľadávke

zo dňa 12. 05. 2015 a výpis z účtu...

Z výpisu z účtu... vyplýva, že... bola na bankový účet správcu pripísaná kaucia 350,

eur od veriteľov: .., 2. .., 3. ...,

4. .., 5. .. a 6. ..“

Po oboznámení sa so zdôvodnením popretia pohľadávky popretého veriteľa

popierajúcimi veriteľmi, s vyjadrením popretého veriteľa a ďalšími listinami (s. 2 až 6

napadnutého uznesenia) okresný súd „dospel k záveru, že umožnenie hlasovania

a priznanie ďalších práv spojených s popretou pohľadávkou veriteľovi pohľadávky v rozsahu

166.176.852,24 hlasov je dôvodné. Súd pri svojich úvahách vychádzal zo skutočnosti,

že správca ako osoba odborne spôsobilá a znalá pomerov daného konkurzu je v zmysle

ust. povinná každú spornú pohľadávku v spornom rozsahu poprieť, pričom

v danom prípade správca vo svojom stanovisku k popretej pohľadávke uviedol,

že pohľadávka je v prihlásenom rozsahu evidovaná v účtovníctve úpadcu a nie je namietaná

úpadcom. Správca pohľadávku v celom rozsahu uzná, čo do právneho dôvodu,

vymáhateľnosti, výšky, poradia a poradia zabezpečovacieho práva...“.

Prvý okruh námietok sťažovateľky sa týka toho, že napadnuté uznesenie okresného

súdu (z 15. mája 2015) bolo vydané predčasne, t. j. pred uplynutím lehoty na popieranie

pohľadávok správcom (22. mája 2015) a pred konaním prvej schôdze veriteľov (25. mája

2015). Podľa názoru sťažovateľky mal okresný súd rozhodnúť o priznaní hlasovacích práv

a ďalších práv spojených s popretou pohľadávkou , „najskôr po uplynutí

predĺženej popieracej lehoty, tzn. najskôr 25. 5. 2015, čo bol deň konania 1. schôdze

veriteľov“. V tejto súvislosti sťažovateľka vyslovila presvedčenie, že zákonodarca pri prijatí

novely č. „opomenul uviesť, že táto lehota na zvolanie prvej schôdze sa má

rovnako predĺžiť, ako to bolo v rámci predošlej právnej úpravy“.

Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade boli pre rozhodnutie okresného

súdu relevantné ustanovenia § 32 zákona o konkurze týkajúce sa popretia a zistenia

pohľadávky.

Z dôvodovej správy k novele č. pritom vyplýva, že cieľom tohto

zákona bolo (okrem iného) „umožniť veriteľom popierať pohľadávky iných veriteľov

so súčasným zavedením prekážok obmedzujúcich zneužívanie tohto práv“. Čo sa týka

popierania pohľadávok, dôvodová správa uvádza: „Podľa teraz platnej právnej úpravy

oprávnenie popierať pohľadávky veriteľov patrí výlučne správcovi. Navrhovaná právna

úprava poskytuje právo popierať pohľadávky aj veriteľom. Aby popretie pohľadávky

veriteľom bolo účinné, návrh zákona vyžaduje splnenie niekoľkých podmienok, a to:

zrozumiteľnosť, pozri odsek 5, podanie na predpísanom tlačive, pozri odsek 7, a zloženie

preddavku na prípadné trovy konania, pozri odsek 10. V súvislosti so zavedením práva

veriteľov popierať pohľadávky iných veriteľov sa v § 32 rieši tiež rozhodovanie súdu

o priznaní hlasovacích práv veriteľovi popretému iným veriteľom... Ide o legislatívno

technickú úpravu v nadväznosti na kompetenciu súdu rozhodovať o priznaní hlasovacieho

práva v prípade, že pohľadávka veriteľa bola popretá iným veriteľom. Vo všeobecnosti

právo hlasovať na schôdzi veriteľov majú iba veritelia pohľadávok zistených, čo do

právneho dôvodu a vymáhateľnosti. Ak však pohľadávka veriteľa bola popretá iba iným

veriteľom/nie správcom, v takom prípade súd rozhodne, či tomuto veriteľovi prizná alebo

neprizná hlasovacie právo. Ak mu hlasovacie právo prizná veriteľ napriek tomu, že jeho

pohľadávka je popretá, čo do právneho dôvodu alebo vymáhateľnosti, bude mať oprávnenie

hlasovať na schôdzi veriteľov.“.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o konkurze každú prihlásenú pohľadávku správca porovná s

účtovnou a inou dokumentáciou úpadcu, zoznamom záväzkov, prihliadne na vyjadrenia

úpadcu a iných osôb a vykoná aj vlastné šetrenie. Ak pri skúmaní zistí, že pohľadávka je

sporná, je povinný ju v spornom rozsahu poprieť.

Podľa § 32 ods. 2 zákona o konkurze prihlásenú pohľadávku je oprávnený poprieť

správca alebo veriteľ prihlásenej pohľadávky písomným podaním u správcu na predpísanom

tlačive, čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, poradia, zabezpečenia

zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva...

Podľa § 32 ods. 3 písm. a) zákona o konkurze pohľadávku možno poprieť do 30 dní

od uplynutia základnej lehoty na prihlasovanie pohľadávok.

Podľa § 32 ods. 4 zákona o konkurze z dôvodu vysokého počtu prihlášok alebo iného

vážneho dôvodu súd môže aj opakovane na návrh správcu alebo bez návrhu predĺžiť

správcovi lehotu na popretie pohľadávok, vždy najviac o 30 dní.

Podľa § 32 ods. 6 zákona o konkurze popretie pohľadávky správca bez zbytočného

odkladu zapíše do zoznamu pohľadávok a písomne oznámi veriteľovi, ktorého pohľadávka

bola popretá.

Podľa § 32 ods. 7 zákona o konkurze popretie pohľadávky veriteľom je účinné, ak

a) bolo podané na predpísanom tlačive a

b) na bankový účet správcu bola pripísaná kaucia 350 eur s uvedením čísla

pohľadávky zo zoznamu pohľadávok ako variabilného symbolu...

Podľa § 32 ods. 8 zákona o konkurze úpadca je oprávnený prihlásenú pohľadávku

namietnuť v lehote určenej pre veriteľov na popieranie pohľadávok. Námietka sa zapíše

do zoznamu pohľadávok, ale nemá pre zistenie pohľadávky význam.

Podľa § 32 ods. 20 zákona o konkurze prihlášku pohľadávky, ktorá bola účinne

popretá veriteľom, správca predloží na podnet popretého veriteľa bez zbytočného odkladu

súdu spolu s listinami, ktoré predložil prihlasujúci veriteľ a popierajúci veriteľ, a svojím

stanoviskom, či pohľadávka je a v akom rozsahu evidovaná v účtovníctve, či je a v akom

rozsahu namietaná úpadcom a či ju uznáva alebo ju neuznáva a v akom rozsahu a z akého

dôvodu. Súd na základe týchto listín bez zbytočného odkladu rozhodne, či a v akom rozsahu

veriteľovi prizná hlasovacie práva a ďalšie práva spojené s popretou pohľadávkou.

Rozhodnutie súd doručí správcovi a veriteľovi, o ktorého právach spojených s popretou

pohľadávkou rozhodoval; rozhodnutie sa nezverejňuje v Obchodnom vestníku. Proti

rozhodnutiu je oprávnený podať odvolanie veriteľ, o ktorého právach spojených s popretou

pohľadávkou súd rozhodoval.

Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri

poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(obdobne napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej

ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

Čo sa týka aplikácie § 32 ods. 20 zákona o konkurze všeobecnými súdmi, ústavný

súd už v uznesení č. k. z 1. augusta 2012 uviedol, že «zo znenia

označeného ustanovenia... vyplýva, že všeobecné súdy príslušné v konkurznom konaní

konať (ďalej len „konkurzný súd“) majú právomoc rozhodnúť o priznaní hlasovacích práv

a ďalších práv spojených s popretou pohľadávkou v prípade, ak pohľadávka veriteľa bola

účinne popretá iným veriteľom a veriteľ popretej pohľadávky doručí správcovi podnet

na predloženie veci príslušnému konkurznému súdu na účely priznania hlasovacích

a ďalších práv spojených s popretou pohľadávkou. Konkurzný súd má právo tieto hlasovacie

práva priznať po preskúmaní stanoviska správcu obsahujúceho okrem iného aj vyjadrenie, či

popretú pohľadávku uznáva alebo neuznáva... Priznanie hlasovacieho práva veriteľovi

popretej pohľadávky nemení nič na samotnom popretí pohľadávky a hlasovacie práva sa

priznávajú len do času, kým sa právoplatne nerozhodne o popretej pohľadávke v merite

veci, t. j. incidenčnom spore... Takéto rozhodnutie má iba predbežnú povahu.».

V okolnostiach posudzovaného prípadu, kde prihlásenú pohľadávku ,

nepoprel správca ani sťažovateľka, nenamietol ju úpadca, ale bola popretá inými siedmimi

veriteľmi, ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia zistil, že okresný súd

neaplikoval § 32 ods. 20 zákona o konkurze arbitrárne, ale vychádzal z cieľa tejto právnej

normy zavedenej novelou č. , ktorým bolo rozšíriť právomoc súdov tak, aby

všeobecný súd mohol zamedziť účelovému popieraniu pohľadávok v konkurznom konaní

a aby v odôvodnených prípadoch umožnil veriteľovi popretej pohľadávky ovplyvniť priebeh

konkurzného konania. Podľa názoru ústavného súdu okresný súd vo svojom rozhodnutí

posúdil všetky relevantné skutočnosti týkajúce sa popretej pohľadávky , a právny

záver o priznaní jej hlasovacích práv a ďalších práv spojených s popretou pohľadávkou

v rozsahu 166 176 852,24 hlasov zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil.

V súlade s cieľmi novely č. zákonodarca zámerne zmenil znenie

upravujúceho zvolanie schôdze veriteľov, keď v odseku 1 (účinnom aj v súčasnosti, pozn.)

ustanovil, že prvú schôdzu veriteľov zvoláva správca do 55 dní od vyhlásenia konkurzu tak,

aby sa konala nie skôr ako pätnásty deň, a nie neskôr ako dvadsiaty deň od uplynutia lehoty

na popieranie pohľadávok podľa § 32 ods. 3 písm. a). Podľa dôvodovej správy k novele

č. „ide o procesno technickú úpravu. Termín konania prvej schôdze

veriteľov sa navrhuje posunúť tak, aby veritelia mali vhodný časový priestor oboznámiť sa

s prípadným popretím ich pohľadávok, resp. ich zistením, najmä s ohľadom na skutočnosť či

majú alebo nemajú hlasovacie práva“.

V žiadnom prípade preto nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľky o opomenutí

zákonodarcu predĺžiť lehotu na zvolanie prvej schôdze veriteľov, ako to bolo

v predchádzajúcej právnej úprave, podľa ktorej oprávnením poprieť prihlásenú pohľadávku

veriteľa disponoval výlučne správca, čomu zodpovedalo aj znenie § 34 ods. 1 zákona

o konkurze účinného do 31. decembra 2011.

Ústavný súd konštatuje, že aj tvrdeniu sťažovateľky, že „pri popretí správcom súd

nie je oprávnený priznať veriteľovi popretej pohľadávky hlasovacie právo, z týchto dôvodov

nemôže súd rozhodnúť pred uplynutím lehoty na jej popretie správcovi“, chýba v danom

prípade akákoľvek právna relevancia, keďže je evidentné, že správca prihlásenú pohľadávku

, v sume 166 176 852,24 € nepoprel. Keďže tak neurobila ani sťažovateľka, ktorej

rovnaké oprávnenie vyplývalo z § 32 ods. 2 zákona o konkurze, považuje ústavný súd

vznesené námietky za zjavne neopodstatnené.

Druhý okruh námietok sťažovateľky, ktorým odôvodňuje porušenie označených práv

okresným súdom, spočíva v tvrdení o absencii odôvodnenia ním vydaného rozhodnutia

vo vzťahu ku skutočnosti, že pohľadávka , „bola popretá aj inými veriteľmi,

s ktorých popretím... sa Okresný súd Košice I pri rozhodovaní o priznaní hlasovacích

práv... zrejme vôbec nezaoberal“.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka, ktorá je zastúpená

kvalifikovaným právnym zástupcom, uvedené námietky formulovala len ako domnienku

bez toho, aby ich jasne, určito, zrozumiteľne a logicky odôvodnila v zmysle § 20 ods. 1

.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu pritom vyplýva, že nedostatky zákonom

predpísaných náležitostí vyplývajúce z podaní sťažovateľov nie je povinný odstraňovať

z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní

pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný

súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

(, , , ). Povinnosti advokáta

vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať

advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj

prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady

().

Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach posudzovaného prípadu by jedine

skutočnosť, že do uplynutia predĺženej lehoty na popretie pohľadávok správcovi podľa § 32

ods. 4 zákona o konkurze tento porušil svoje povinnosti spočívajúce v nevykonaní

administratívnych úkonov v zmysle § 32 ods. 6 zákona o konkurze a v nepredložení

okresnému súdu na základe podnetu popretého veriteľa prihlášky pohľadávky, ktorá bola

účinne popretá inými veriteľmi, spolu s ďalšími listinami a so svojím stanoviskom v zmysle

§ 32 ods. 20 zákona o konkurze, mohla zakladať dôvod na zrušenie napadnutého uznesenia

okresného súdu ústavným súdom.

Uvedené pochybenie však sťažovateľka v sťažnosti správcovi nevytkla a v tomto

smere nenaformulovala ani petit sťažnosti.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Okresný súd podľa § 32 ods. 20 zákona o konkurze rozhodol o podnete ,

bez zbytočného odkladu a svoje rozhodnutie popretému veriteľovi aj správcovi riadne

doručil. Vzhľadom na to, že oprávnením podať odvolanie proti tomuto rozhodnutiu

disponoval výlučne popretý veriteľ, ktorý tak neurobil, nadobudlo právoplatnosť

20. mája 2015.

Keďže zo zákona o konkurze všeobecnému súdu explicitne nevyplýva povinnosť

rozhodnúť o podnete popretého veriteľa (resp. o všetkých podnetoch popretých veriteľov) do

uplynutia lehoty na popretie pohľadávok podľa § 32 ods. 3 písm. a) alebo § 32 ods. 4 zákona

o konkurze ani do termínu konania prvej schôdze veriteľov podľa § 34 ods. 1 zákona o

konkurze, nepovažoval ústavný súd uvedené námietky sťažovateľky za spôsobilé spochybniť

právny záver okresného súdu vyjadrený v napadnutom uznesení.

Podanou sťažnosťou sa sťažovateľka zhostila úlohy ochrancu základných práv

a slobôd popierajúcich veriteľov, s ktorých dôvodmi popretia pohľadávky popretého veriteľa

sa okresný súd vysporiadal v napadnutom uznesení, aj keď im nič nebránilo, aby sami

podali ústavnému súdu kvalifikovanú sťažnosť podľa .

Posledný okruh námietok sťažovateľky sa týka porušenia zásady rovnakého

postavenia a neprípustnosti zvýhodňovania niektorých veriteľov vyjadrenej v § 6 zákona

o konkurze, ktoré sa malo prejaviť ako dôsledok napadnutého uznesenia okresného súdu

na prvej schôdzi veriteľov konanej 25. mája 2015 v tom, že , získala „absolútne

dominantný vplyv na priebeh konkurzného konania“.

Ústavný súd konštatuje, že intencionalitu tejto úvahy poprela sama sťažovateľka

poukazom na to, že uznesenia č. 1 až 4, ktoré boli prijaté na prvej schôdzi veriteľov, boli

v plnom rozsahu zrušené uznesením okresného súdu sp. zn. z 8. júna 2015.

Keďže uvedené rozhodnutie okresného sťažovateľka v petite sťažnosti nenamietla,

neexistoval žiaden právny základ, aby sa ním ústavný súd zaoberal. Aj túto námietku

sťažovateľky preto ústavný súd hodnotí ako zjavne neopodstatnenú, ktorá nie je spôsobilá

spochybniť rozhodnutie okresného súdu o priznaní hlasovacích práv a ďalších práv

spojených s popretou pohľadávkou v rozsahu 166 176 852,24 hlasov , pretože,

ako bolo uvedené, obsahom práv, porušenie ktorých sťažovateľka namietla, nebola záruka,

že rozhodnutie vydané okresným súdom bude spĺňať jej očakávania a predstavy ako

účastníčky konkurzného konania.

Ústavný súd tak nezistil existenciu skutočností nasvedčujúcich tomu, že by

napadnuté uznesenie okresného súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivý súdny proces.

Okresný súd dostatočne opísal všetky skutočnosti, z ktorých pri svojom rozhodnutí

vychádzal, a ústavne konformným spôsobom sa vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré

boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné. Obsah

napadnutého uznesenia, ako aj jeho odôvodnenie preto ústavný súd považuje za ústavne

akceptovateľné.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté

uznesenie okresného súdu zodpovedá kritériám kladeným na rozhodnutia všeobecných

súdov vyplývajúcim z ústavných záruk základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

ktorých súčasťou je aj predpoklad, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v

zákonom predpokladanej kvalite. Zo sťažnosti nevyplývajú ani konkrétne dôvody

a skutočnosti signalizujúce porušenie základného práva sťažovateľky na rovnosť účastníkov

v konaní podľa . Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označených práva sťažovateľky, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, sťažnosť ako celok odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015