Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 350/2015
PDF · 470.16 KB
No categories available
I. ÚS 350/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. novembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka
a Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom,
Kutlíkova 1744/17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 236/2006 a takto
rozhodol:
1. Základné právo , na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod
sp. zn. 20 C 236/2006 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 236/2006
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. , p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume
1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý zaplatiť mu
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť
, trovy konania v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov)
na účet advokáta JUDr. Stanislava Jakubčíka, Kutlíkova 1744/17, Bratislava, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Sťažnosti , vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13
dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 20 C 236/2006.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„Dňa 14. 03. 2001 sťažovateľ doručil Krajskému súdu v Bratislave návrh na určenie
povinnosti umožniť nahliadanie do účtovných dokladov spoločnosti
. Táto vec je dodnes vedená pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn.
29 Cb 17/01, v súčasnosti sa nachádza v odvolacom konaní.
Dňa 19. 03. 2002 na pojednávaní v konaní sp. zn. 29 Cb 17/01 odporca podal
do zápisnice vzájomný návrh, ktorým sa voči sťažovateľovi domáhal určenia povinnosti, aby
mu vydal tú účtovnú a spisovú dokumentáciu, ktorá je vlastníctvom spoločnosti a ktorú má
mať sťažovateľ v držbe. Svoj vzájomný návrh následne odporca podal i písomne tak, ako je
to preukázané dôkazom č. 1. Krajský súd v Bratislave uznesením na č. l. 59 z 13. 05. 2002
vylúčil tento vzájomný návrh odporcu na samostatné konanie. Citované samostatné konanie
tento súd evidoval pod sp. zn. 9 Cbs 64/03. Toto konanie bolo následne z dôvodu
príslušnosti prevedené na Okresný súd Bratislava II, kde je vedené pod sp. zn.
20 C 236/2006. Konanie, ktoré je predmetom tejto sťažnosti takto začalo dňa 19. 03. 2002,
vo veci sa preto koná už štrnásty rok, z toho 8 rokov na citovanom okresnom súde.
v postavení navrhovateľa zmenila petit svojho
vzájomného návrhu dňa 30.08.2004. Po pripustení tejto zmeny dňa 13. 09. 2005 vyniesol
vo veci Krajský súd v Bratislave rozsudok č. k. 9 Cbs 64/03 163 podľa dôkazu č. 2. Tento
rozsudok bol zrušený uznesením 3 Obo 290/2005 zo dňa 12. 7. 2006 podľa dôkazu č. 3
z dôvodu nedostatku príslušnosti krajského súdu na rozhodnutie vo veci.
Po preradení bola vec vedená na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn.:
20 C/236/2006. Tam navrhovateľ zmenil petit svojho vzájomného návrhu podaním zo dňa
16. 05. 2007. Po pripustení tejto zmeny súd vo veci rozhodol rozsudkom na č. l. 263 dňa
24. 06. 2008 podľa dôkazu č. 4. Predmetný rozsudok bol zrušený uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 8 Co 300/2008 294 zo dňa 9. 11. 2010 podľa dôkazu č. 5.
Podaním z 16. 03. 2011 sa navrhovateľ opätovne domáhal zmeny petitu svojho
vzájomného návrhu. Okresný súd Bratislava II podanie odmietol uznesením na č. l 314
z 28. 04. 2011. Navrhovateľ podaním z 26. 05. 2011 opravil svoje podanie z 16. 03. 2011
a súd pripustil zmenu petitu uznesením na č. l. 353 z 30. 01. 2012. Následne súd vo veci
konal pojednávaním dňa 14. 03. 2012, kde konajúca sudkyňa účastníkom oznámila, že
dôjde k zmene zákonnej sudkyne z toho dôvodu, že odchádza na materskú dovolenku.
Vo veci súd vytýčil pojednávanie na 20. 02. 2013, ktoré sa neuskutočnilo z dôvodu
neúčasti navrhovateľa. Následne súd konal pojednávaním dňa 19. 04. 2014 a 27. 06. 2014.
Súd vytýčil pojednávanie i na 15. 10. 2014, na tomto pojednávaní však navrhovateľ
opätovne zmenil petit návrhu a preto súd po pripustení navrhnutej zmeny pojednávanie
odročil tak, ako je to preukázané dôkazom č. 6. Súd následne vykonal výsluch navrhovateľa
na pojednávaní dňa 10. 12. 2014, kde rozhodol o tom, že vykoná ďalší dôkaz, ktorý
účastníci nenavrhli, a to výsluch svedkyne . Súd za tým účelom vytýčil
pojednávanie na 11. 02. 2015, avšak v deň jeho konania pojednávanie zrušil z toho dôvodu,
že svedkyni bolo predvolanie doručené postupom podľa § 47, ods. 2 O. s. p. a na
pojednávanie sa nedostavila Sťažovateľ konajúcu sudkyňu opakovane písomne žiadal
o rozhodnutie vo veci. Následne poukázal i na okolnosť, že obaja účastníci konania dňa
10. 12. 2014 prehlásili, že vo veci ďalšie dokazovanie nenavrhujú, pričom sťažovateľ
samozrejme rešpektuje právo súdu postupovať podľa § 120 ods. 1 posl. veta O. s. p. Súd
nielenže žiadostiam sťažovateľa nevyhovel, ale ani neuviedol ktoré dôkazy považuje
za nevyhnutné vykonať za účelom rozhodnutia vo veci a od 10. 12. 2014 sa vo veci opäť
nijak nekoná, naopak, už vypísané pojednávanie súd podľa názoru sťažovateľa bezdôvodne
zrušil.“
Sťažovateľ poukázal na to, že napriek doterajšej celkovej dĺžke konania v trvaní
13 rokov (pred okresným súdom 8 rokov) toto konanie do zaslania sťažnosti ústavnému
súdu nebolo právoplatne skončené. Sťažovateľ tiež zdôraznil, že žiadnym spôsobom
neprispel k predĺženiu namietaného konania, a poukázal na okolnosť, že súčasný petit
žaloby je síce rozsiahly, no z pôvodného petitu už neobsahuje takmer nič, pretože okresný
súd až päťkrát pripustil zmenu žaloby, čo opakovane vyvolávalo potrebu nového
dokazovania. V súčasnosti okresný súd podľa sťažovateľa zrejme nekoná len z dôvodu
vyhľadávania adresy svedkyne, význam svedeckej výpovede ktorej pre zistenie skutkového
stavu danej veci nie je známy ani sťažovateľovi, ani navrhovateľovi. Obaja účastníci
v namietanom konaní už vyhlásili, že nemajú žiadne návrhy na doplnenie dokazovania.
Vzhľadom na judikatúru ústavného súdu pri posudzovaní, či v namietanom konaní
došlo k prieťahom v konaní, je sťažovateľ toho názoru, že namietané konanie o určenie
povinnosti vydať účtovné doklady obchodnej spoločnosti nemožno považovať za právne
a fakticky zložitú vec, sťažovateľ je aktívny a súčinný, a teda zbytočné prieťahy
v namietanom konaní sú dôsledkom postupu okresného súdu.
Sťažovateľ argumentoval, že jeho stav právnej neistoty trvá viac ako 13 rokov,
pričom okolnosť prebiehajúceho namietaného konania využíva navrhovateľ ako argument
v neprospech sťažovateľa v iných s vecou nesúvisiacich konaniach.
Sťažovateľ uviedol, že pred podaním sťažnosti využil na ochranu svojich práv všetky
dostupné právne prostriedky, teda podal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedníčke
okresného súdu, ktorá v liste z 22. apríla 2015 vyhodnotila jeho sťažnosť iba ako čiastočne
dôvodnú, pričom okresný súd od podania sťažnosti vo veci nevykonal žiadny ďalší úkon.
V sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 236/2006 boli porušené jeho základné práva podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13
dohovoru, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal mu
finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov konania.
Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 350/2015 z 26. augusta 2015 prijal podľa § 25
ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.
Predsedníčka okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadrila
k sťažnosti podaním sp. zn. Spr 2098/2015 doručeným ústavnému súdu 28. septembra 2015,
v ktorom uviedla:
„Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu musím konštatovať, že v minulosti
v konaní v určitých časových obdobiach vznikli prieťahy v konaní, tieto však sú v súčasnosti
odstránené. Konajúce sudkyňa vo veci koná plynulo a bez prieťahov a vo veci je stanovený
termín pojednávania na deň 21. októbra 2015.
K procesnému postupu sudcu vo veci mi neprináleží sa z pozície predsedu súdu
vyjadrovať.
Oznamujem Vám, že netrvám na ústnom pojednávaní ústavného súdu a súhlasím
s jeho upustením.“
Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu
15. októbra 2015 uviedol:
«K vyjadreniu zo dňa 14.09.2015 poukazujem na fakt, že samotné konanie bolo
iniciované ešte v roku 2002, a to uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.05.2002,
ktorý v rámci konania sp. zn. 29Cb 17/01 vylúčil vzájomný návrh odporcu voči
sťažovateľovi na samostatné konanie vedené pôvodne pod sp. zn. 9 Cbs 64/03. Toto konanie
bolo následne z dôvodu príslušnosti prevedené na Okresný súd Bratislava II, kde je vedené
pod sp. zn. 20C 236/2006 dodnes. Konanie, ktoré je predmetom sťažnosti sťažovateľa začalo
v marci 2002, vo veci sa tak koná už štrnásty rok, z toho 8 rokov na Okresnom súde
Bratislava II, hoci predmet konania je celkom jednoduchý a navrhovateľ nenavrhuje
v konaní nijaké dôkazy. Pred podaním sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky zo dňa
22.06.2015 bol v konaní pred Okresným súdom Bratislava II naposledy vykonaný procesný
úkon dňa 10.12.2014, teda takmer pred desiatimi mesiacmi, a od tohto dátumu nebolo
možné, až kým nebola podaná predmetná ústavná sťažnosť, dosiahnuť vytýčenie
pojednávania. Čo sa týka samotnej intenzity vytýčených pojednávaní na Okresnom súde
Bratislava II, tieto sa uskutočňovali približne v jednoročných intervaloch, čo plynulosti
konania rozhodne neprospelo.
Preto mám zato, že Okresný súd Bratislava II bol v konaní vedenom pod sp. zn.
20C/236/2006 nečinný nielen v minulosti, čo koniec koncov priznáva samotná predsedníčka
Okresného súdu Bratislava II vo vyjadrení zo dňa 14.09.2015, keď uvádza, citujem:
„v minulosti v určitých časových obdobiach vznikli prieťahy v konaní“, ale jeho nečinnosť
pretrváva dodnes. Nesúhlasím teda s tvrdením predsedníčky Okresného súdu Bratislava II,
podľa ktorého konajúca sudkyňa v konaní pred vedenom pod sp. zn. 20C/236/2006 koná
plynulo a bez prieťahov. V ostatnom sa pridržiavam svojej ústavnej sťažnosti zo dňa
22.06.2015.
K druhej časti výzvy si Vám dovoľujem oznámiť, že súhlasím s upustením od ústneho
pojednávania o prijatom návrhu.»
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v namietanom konaní.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu spoločnosti
[predtým (ďalej len
„navrhovateľ“)], o vydanie veci (účtovnej a spisovej dokumentácie) proti sťažovateľovi ako
odporcovi. Predmetné konanie začalo na základe uznesenia Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 29 Cb 17/01 z 13. mája 2002, ktorým bol vzájomný návrh
navrhovateľa (v danom konaní v opačnom procesnom postavení) vylúčený na samostatné
konanie. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že predmetné
konanie môže v danej veci predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci so zodpovedaním
otázok týkajúcich sa presného označenia a identifikácie dokladov, ktorých vydania sa
navrhovateľ domáha. Z hľadiska posudzovania právnej zložitosti takéto konanie nemožno
považovať za zložité. Právna úprava je obsiahnutá v Občianskom zákonníku, pričom aj
metodika postupu súdov v takýchto veciach je ustálená a podporená stabilizovanou
judikatúrou. Žaloby takéhoto typu tvoria stálu súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov.
2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či
v konaní pred všeobecným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd z obsahu spisu dospel k záveru, že
sťažovateľ nezapríčinil prieťahy v konaní a ani spomalenie postupu okresného súdu, keďže
po celý čas namietaného konania z dôvodov na jeho strane boli zrušené a odročené iba dve
pojednávania nariadené okresným súdom. Na druhej strane ústavný súd vzal do úvahy, že
navrhovateľ v doterajšom priebehu konania viackrát menil, resp. upresňoval žalobný petit,
pričom okresný súd sa musel s týmito procesnými úkonmi vysporiadať, čo malo objektívne
vplyv na doterajšiu dĺžku namietaného konania.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.
Z priebehu namietaného konania vyplýva, že spis krajského súdu bol na základe
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 290/05 z 12. júla 2006
postúpený okresnému súdu ako súdu príslušnému na konanie 31. októbra 2006. Prvý
rozsudok okresného súdu v danej veci, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný vydať
navrhovateľovi účtovnú a spisovú dokumentáciu, bol vydaný 24. júna 2008. Predmetné
prvostupňové rozhodnutie bolo na základe odvolania sťažovateľa zrušené uznesením
krajského súdu sp. zn. 8 Co 300/2008 z 9. novembra 2010 a vec bola vrátená na ďalšie
konanie. Na odvolacom súde sa spis okresného súdu nachádzal z dôvodu rozhodovania
o uvedenom riadnom opravnom prostriedku dva roky (od 11. decembra 2008 do
9. decembra 2010), čo ústavný súd kvalifikuje ako zbytočný prieťah v konaní na strane
krajského súdu. Postup krajského súdu však sťažovateľ v sťažnosti nenamietal, keďže ako
jediného porušovateľa svojich práv označil okresný súd.
Spis okresného súdu sa na krajskom súde z dôvodu rozhodovania o odvolaniach
podaných navrhovateľom nachádzal ešte dvakrát, a to v období od 18. augusta 2011 do
9. januára 2012, ako aj v období od 16. septembra 2013 do 6. decembra 2013. V oboch
prípadoch boli uznesenia okresného súdu odvolacím súdom potvrdené ako vecne správne.
Uvedené obdobia tak nemožno pripísať na ťarchu okresného súdu.
Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09) taktiež
konštatoval, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu
môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty
týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa navrhovateľ na neho obrátil s návrhom, aby o jeho
veci rozhodol.
O neefektivite postupu okresného súdu v namietanom konaní svedčí organizácia ním
nariadených pojednávaní. Z predloženého súdneho spisu totiž vyplýva, že konanie nie je
dosiaľ právoplatne skončené napriek tomu, že vo veci sa uskutočnilo dvanásť pojednávaní (z
toho sedem po zrušení prvého rozsudku okresného súdu).
Záver ústavného súdu o neefektívnosti postupu okresného súdu v namietanom konaní
sa týka aj dôvodov, pre ktoré krajský súd uznesením sp. zn. 8 Co 300/2008 z 9. novembra
2010 zrušil rozsudok okresného súdu z 24. júna 2008. Krajský súd v odôvodnení
označeného uznesenia okresnému súdu vytkol, že jeho právny záver „nemá dostatočný
podklad vo výsledkoch vykonaného dokazovania, keďže súd prvého stupňa tieto vôbec
právne nevyhodnotil, resp. nedostatočne vyhodnotil z hľadiska splnenia základných
predpokladov úspešnosti vlastníckej žaloby, keď dôsledne nezisťoval, či sa navrhovateľ stal
vlastníkom všetkých ním požadovaných vecí...“. Tiež konštatoval, že okresný súd „pochybil,
keď netrval na bližšej špecifikácii a konkretizácii jednotlivých dokladov...“, ako aj „sa
nezaoberal vykonateľnosťou povinnosti vydať jednotlivé účtovné doklady a účtovníctvo...
Právne závery súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie, tak nezodpovedajú
výsledkom vykonaného dokazovania. So zreteľom na uvedené nemožno preto považovať
tieto predčasné závery súdu prvého stupňa o opodstatnenosti návrhu navrhovateľa na
vydanie vecí za správne...“.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania v trvaní 9 rokov bez právoplatného skončenia
veci (zohľadňujúc aj predchádzajúce konanie v trvaní viac ako štyri roky na krajskom súde
v danej veci), ako aj berúc do úvahy neefektívnosť činnosti okresného súdu ústavný súd
dospel k názoru, že okresný súd svojím postupom spôsobil zbytočné prieťahy v konaní, čím
došlo u sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pokiaľ ide o sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ústavný súd
konštatuje, že základom opísaného skutkového stavu, z ktorého sťažovateľ vyvodzuje
porušenie označeného základného práva, je celková nečinnosť okresného súdu
v namietanom konaní.
V systematike ústavy sú primeraná celková dĺžka, tempo a plynulosť súdneho
konania obsahom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, a nie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. podľa čl. 36
ods. 1 listiny), pokiaľ namietané porušenie základného práva nedosahuje takú intenzitu, že
s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti daného prípadu (najmä predmet konania, teda čo
je pre sťažovateľa v stávke) by bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (napr.
V danom prípade namietané porušenie označených práv podľa názoru ústavného
súdu nedosiahlo takú intenzitu, aby bolo možné v tejto súvislosti uvažovať o odmietnutí
spravodlivosti a vyslovení porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, a preto ústavný súd tejto časti sťažnosti nevyhovel.
Z obsahu sťažnosti tiež vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa
čl. 13 dohovoru v spojení s namietaným porušením svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. vo vzťahu
k namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru sťažnosť neobsahuje osobitné odôvodnenie,
sťažovateľ poukazuje na jeho porušenie v súvislosti s namietaným porušením svojich iných
práv.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu z ustanovenia čl. 13 dohovoru vyplýva
pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne
prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv
chránených dohovorom.
V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný opravný
prostriedok nápravy, ktorý aj využil podaním ústavnej sťažnosti, a jeho právam bola
poskytnutá účinná ochrana zo strany ústavného súdu.
Ústavný súd preto konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným
porušením čl. 13 dohovoru a postupom okresného súdu, a preto sťažnosti v tejto časti
nevyhovel.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Keďže ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu,
prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej
neistoty, v ktorom sa nachádza sťažovateľ.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
10 000 € poukazujúc na majetkovú, ako aj nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla v dôsledku
postupu okresného súdu v namietanom konaní, ktoré je poznačené zbytočnými prieťahmi.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku namietaného konania okresného súdu a zároveň
berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä predmet súdneho konania
(vydanie účtovnej a spisovej dokumentácie), ústavný súd považoval priznanie sumy 1 000 €
za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavný
súd v tejto súvislosti a s ohľadom na argumentáciu sťažovateľa poznamenáva, že priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia nepredstavuje realizáciu práva priznaného čl. 46
ods. 3 ústavy, t. j. primerané finančné zadosťučinenie nemožno stotožňovať s odškodným,
s náhradou či už za skutočnú škodu, ušlý zisk alebo nemajetkovú ujmu.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov
konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich
úhradu v celkovej sume 355,73 €.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon
právnej služby uskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.
S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za tri
úkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie
sťažnosti ústavnému súdu a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v sume 444,66 €
vrátane režijného paušálu (3 x 139,83 € + 3 x 8,39 €).
Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľa si úhradu trov právneho zastúpenia
uplatnil iba v sume 355,73 €, ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti, túto úhradu
sťažovateľovi priznal len vo výške uplatneného nároku.
Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa
(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2014