Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 430/2015
PDF · 476.47 KB
No categories available
III. ÚS 430/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2015
v senáte zloženom z predsedu senátu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu
Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti ,
zastúpeného advokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou,
Štúrova 20, Košice, pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 C 257/2004 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 257/2004
p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 257/2004
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom
tisíc eur), ktoré j e mu Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť trovy
právneho zastúpenia v sume 434,48 € (slovom štyristotridsaťštyri eur a štyridsaťosem
centov) na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. Marianny Lechmanovej do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
z 8. septembra 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“ alebo aj
„navrhovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou, Štúrova 20,
Košice, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a
práva na prerokovanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 257/2004.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta neprimeranú dĺžku konania o zaplatenie požadovanej
náhrady nemajetkovej ujmy v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 257/2004.
Konanie, v ktorom sťažovateľ namieta prieťahy, začalo jeho žalobným návrhom
z 23. decembra 2003. Okresný súd podľa sťažovateľa po vydaní uznesenia z 20. decembra
2014, ktorým zamietol jeho návrh na vydanie predbežného opatrenia, zostal nečinný
a „po dobu dlhých siedmych rokov nedošlo zo strany súdu k žiadnemu úkonu“. Sťažovateľ
ďalej uvádza chronológiu jednotlivých úkonov zo strany okresného súdu. V sťažnosti ďalej
uvádza:
„V danom prípade nejde o takú zložitosť (právnu ani skutkovú), ktorá by
odôvodňovala skutočnosť, že za takmer jedenásť rokov od podania žaloby súd vo veci
právoplatne nerozhodol, dokonca nerozhodol ani na prvom stupni. Podľa názoru
sťažovateľa Okresný súd Bratislava I v období od 20.12.2004 do 30.03.2011 vôbec nekonal
a od roku 2011 konal neefektívne a tak spôsobil to, že sťažovateľ je stále v stave právnej
neistoty.
Okresný súd Bratislava I po dlhú dobu a v danom prípade opakovane po dobu
niekoľkých rokov vôbec nekonal a nevykonával úkony. V tomto prípade ide
o nekomplikovanú vec, ktorú bolo nutné posúdiť a rozhodnúť v zmysle príslušných
zákonných ustanovení ako aj v zmysle dostupnej judikatúry.
V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod č. k. 9C/257/2004 súd vôbec
nekonal plynulo aj keď vec právne ale ani fakticky zložitá nebola a nebola zložitá ani
povaha prejednávanej veci t. j. konanie o zaplatenie sumy 10.000 Eur z dôvodu, že
sťažovateľ nemal počas trvania jeho väzobného stíhania prístup k právnym predpisom.
Sťažovateľ sa domáhal, aby mu súd priznal nárok na odškodné z dôvodu porušenia jeho
práv a požadoval, aby odporca uhradil spravodlivé finančné zadosťučinenie za spôsobenú
ujmu v plnej výške.
Sťažovateľ je v konaní č. k. 9C/257/2004 vedenom na Okresnom súde
Bratislava I po dlhú dobu a dodnes aj je, vzhľadom na absenciu meritórneho rozhodnutia
vo veci, v stave právnej neistoty.
Sťažovateľ má za to, že zo všetkého uvedeného vyplýva, že okresný súd je zodpovedný
za celkovú neprimeranú dĺžku namietaného konania v trvaní takmer jedenásť rokov
od podania žalobného návrhu, počas ktorej nekoná efektívne a bez zbytočných prieťahov
takým spôsobom aby poskytol sťažovateľovi v namietanom konaní relevantnú ochranu jeho
práv a oprávnených nárokov v zmysle návrhu vo veci samej, ako aj namietaných práv
v zmysle ním podanej sťažnosti ústavnému súdu.“
Sťažovateľ preto doručil 7. mája 2014 sťažnosť na postup súdu spôsobujúci prieťahy v
konaní. Jeho sťažnosť bola predsedníčkou okresného súdu kvalifikovaná ako dôvodná.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho
sťažnosti takto rozhodol:
1. Základné právo , , bytom
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod. sp. zn. č. k. 9C/257/2004
porušené bolo.
2. Okresnému súdu Bratislava I sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. č. k.
9C/257/2004 konal bez zbytočných prieťahov.
3. , ,
sa priznáva primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 10.000,00 Eur (slovom desať tisíc Eur), ktoré je Okresný súd
Bratislava I povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Bratislava I je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške
893,65 Eur (slovom: osemstodeväťdesiattri Eur aj šesťdesiat päť centov) na bankový účet
právnej zástupkyne JUDr. Marianny Lechmanovej, advokátky vedený
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje sťažovateľ tým, že mu
vzniká nemajetková ujma „spočívajúca najmä v pocitoch úplnej neistoty a bezmocnosti
zo stavu v namietanom konaní, ktoré trvá neprimeranú dobu takmer 10 rokov pričom sa
v namietanom konaní nejedná o skutkovo a ani právne zložitú vec, keď príslušný súd
v namietanom konaní o jeho nároku od roku 2004 právoplatne nerozhodol a podľa jeho
názoru pokračuje v neefektívnej činnosti a nečinnosti, čím jej nepriamo bráni reálnemu
uplatneniu a vymoženiu ním uplatnených práv“. V doplnení k ústavnej sťažnosti doručenej
ústavnému súdu 3. marca 2015 k požadovanej výške finančného zadosťučinenia uvádza:
„Za prekročenie rýchlosti je pokuta vo výške 400,00 Eur. Nedávno Špecializovaný
trestný súd vo veci Niguta a spol. udelil poriadkovú pokutu 3.300,00 Eur jednej televízii
za to, že vyhotovovala z pojednávania záznam bez povolenia súdu.
Súd nemôže priznať nižšie odškodné za prieťahy, t.j. porušenie základného Ľudského
práva, lebo to by potom znamenalo, že súd degraduje základné ľudské právo na úroveň
poriadkovej pokuty. Do úvahy teda prichádza priznať len viac. Podľa sťažovateľa je
odškodné zároveň trestom pre toho, kto základné/ ľudské právo porušil.“
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. Spr. 3617/2015 doručeným ústavnému súdu 2. novembra 2015, v ktorom
predsedníčka okresného súdu k postupu súdu, ako aj k samotnej veci uviedla:
„Návrh namietanej veci sp. zn. 9C/257/2004 bol Okresnému súdu Bratislava I
doručený dňa 23.12.2003. Chronológia jednotlivých úkonov, ktoré boli odo dňa doručenia
návrhu na súd v namietanej veci vykonané, je súčasťou vyjadrenia zákonnej sudkyne
k ústavnej sťažnosti.
Dňa 07.05.2014 bola v namietanej veci podaná sťažnosť na prieťahy v konaní
(Spr. 2168/2014), ktorá bola s prihliadnutím na celkovú dĺžku namietaného konania sp. zn.:
9C/257/2004 vyhodnotená listom zo dňa 26.05.2014 ako dôvodná.
Z rozsahu spisového materiálu veci a doterajšieho priebehu konania je však zrejmé,
Že k predĺženiu súdneho konania prispel svojím správaním aj samotný navrhovateľ ako
sťažovateľ.
V namietanej veci bolo potrebné vykonať viacero procesných úkonov vo vzťahu
k podaniam navrhovateľa, ktoré boli vo väčšine prípadov neúplné a zmätočné tak, ako to
vyplýva z vyjadrenia zákonnej sudkyne k ústavnej sťažnosti. Zmätočným bol samotný návrh
na začatie konania, ktorý bol až na základe výzvy súdu doplnený dňa 2.8.2011 a dňa
22.9.2011. Následne bol navrhovateľ dňa 9.8.2012 vyzvaný na vady podania doručeného
dňa 15.5.2012, ktorým navrhol upraviť petit návrhu na začatie konania. Prieťahy v konaní
spôsobil aj rozšírením odporcov v 2. 5. rade v priebehu konania, čím sa predĺžili procesné
úkony súdu v súvislosti s väčším počtom účastníkov konania.
Rovnako bolo zo strany navrhovateľa podaných viacero námietok zaujatosti voči
zákonným sudcom, potreba vyriešenia ktorých viedla k opakovaným odročeniam
pojednávaní nariadených vo veci. Prvú námietku zaujatosti podal dňa 2.5.2013, pričom
vzhľadom na jej zmätočnosť, vyzval súd dňa 6.5.2013 navrhovateľa na upresnenie tejto
námietky. Navrhovateľ doplnil námietku podaním doručeným dňa 15.5.2013, avšak
vzhľadom na obsah námietky nebola predložená Krajskému súdu v Bratislave, nakoľko
nebola dôvodná podľa ustanovení O. s. p. Druhá námietka zaujatosti doručená
dňa 25.9.2013 bola podaná voči rovnakej sudkyni, o ktorej Krajský súd v Bratislave
po predložení veci nerozhodoval, nakoľko bola podaná po lehote, čím došlo k zmareniu
pojednávania vytýčeného na termín 1.10.2013 a celkovému zdržaniu konania od 25.9.2013
do 4.12.2013. Po zmene zákonnej sudkyne navrhovateľ podal dňa 7.5.2014 ďalšiu námietku
zaujatosti, čím znova došlo k zmareniu pojednávania vytýčeného na termín 30.5.2014.
Predsedníčka súdu námietke zaujatosti vyhovela a dňa 24.6.2014 bola vec pridelená
zákonnej sudkyni JUDr. Beáte Bizoňovej, ktorá namietla svoju zaujatosť, nakoľko
navrhovateľ voči nej podal trestné oznámenie, pre ktoré už bola vylúčená Krajským súdom
v Bratislave aj z prejednávania inej veci vedenej pod sp. zn. 12C/55/2007. Po podaní
námietky zaujatosti navrhovateľom došlo opäť k predĺženiu konania od 7.5.2014
do 14.7.2014, kedy bola vec pridelená aktuálnej zákonnej sudkyni JUDr. Anne Kašajovej.
V namietanej veci bolo rovnako potrebné vykonať výsluch navrhovateľa
prostredníctvom dožiadaných súdov, konkrétne Okresným súdom Piešťany (dožiadaním
zo dňa 30.03.2011) a Okresným súdom Trenčín (dožiadaním zo dňa 20.05.2012), stav
vykonania ktorých bolo potrebné zo strany súdu urgovať, a to urgenciou súdu
zo dňa 09.06.2011 a žiadosťou súdu zo dňa 06.08.2013.
Pokiaľ ide o nečinnosť súdu v namietanej veci v období od 20.12.2004 do 30.3.2011,
považujem za potrebné uviesť, že navrhovateľ ako sťažovateľ v uvedenom období nevyvinul
žiadnu procesnú aktivitu, ktorou by sa domáhal odstránenia vznikajúcich prieťahov
v konaní, čo nezbavuje súd zodpovednosti za prípadné sťažovateľom tvrdené porušenie jeho
práv, avšak poukazuje na nižšiu intenzitu následkov sťažovateľom tvrdeného porušovania
jeho práv.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti si dovoľujem Ústavný súd Slovenskej
republiky požiadať, aby v prípade, ak dospeje k záveru, že právo sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené, vzal do úvahy aj vyššie
uvedené skutočnosti, ktoré prispeli k predĺženiu súdneho konania v namietanej veci, a aby
sťažovateľovi ním uplatnené finančné zadosťučinenie v plnom rozsahu nepriznal.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd zisťoval z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu
sp. zn. 9 C 257/2004 priebeh a stav konania. Konanie začalo návrhom sťažovateľa proti
Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej a justičnej stráže o zaplatenie požadovanej
náhrady nemajetkovej ujmy podaným na okresnom súde 23. decembra 2003. Okresný súd
postúpil vec Okresnému súdu Nitra ako súdu miestne príslušnému, kde bol spis doručený
10. februára 2004. Po nesúhlase Okresného súdu Nitra s postúpením veci bol spis
predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý
uznesením sp. zn. 3 Ndc 6/2004 zo 16. marca 2004 rozhodol, že miestne príslušným súdom
je Okresný súd Bratislava I. Spis bol späť doručený okresnému súdu 29. júla 2004.
Okresný súd prípisom z 18. augusta 2004 vyzval odporcu, aby sa v lehote 15 dní
vyjadril k návrhu (vyjadrenie bolo súdu doručené 17. septembra 2004). Výzvou
zo 7. septembra 2004 okresný súd vyzval navrhovateľa, aby odstránil vady návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia. Uznesením sp. zn. 9 C 257/2004 z 20. decembra 2004
okresný súd odmietol návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia.
V ďalšom období až do 18. januára 2010, t. j. 5 rokov a takmer 1 mesiac okresný súd
v sťažovateľovej veci vôbec nekonal. V období od 18. januára 2010 až do 30. marca 2011 sa
jeho činnosť obmedzila na opakované zisťovanie pobytu sťažovateľa.
Okresný súd požiadal 30. marca 2011 Okresný súd Piešťany o výsluch sťažovateľa na
dožiadanom súde. Zároveň 30. marca 2011 zaslal okresný súd sťažovateľovi poučenie o jeho
procesných právach a oznámil mu, že jeho výsluch bude uskutočnený cestou dožiadaného
súdu. Dodatočné poučenie o procesných právach bolo zaslané sťažovateľovi 13. apríla 2011.
Výzvou z 9. júna 2011 požiadal okresný súd dožiadaný súd o zaslanie informácie, v akom
stave sa nachádza dožiadanie na výsluch sťažovateľa ako účastníka konania.
Sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 2. augusta 2011 opravil návrh
na začatie konania a doplnil ho návrhom na vstup ďalších účastníkov do súdneho konania.
Zároveň požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Prípisom zo 6. septembra 2011
okresný súd zisťoval skutočnosti potrebné na pre rozhodnutie o návrhu na oslobodenie
od platenia súdnych poplatkov.
Uznesením č. k. 9 C 257/2004 44 zo 6. septembra 2011 okresný súd vyzval
sťažovateľa, aby do 15 dní odstránil vady návrhu i podania z 25. júla 2011. Odpoveď
sťažovateľa bola okresnému súdu doručená 17. septembra 2011.
Uznesením č. k. 9 C 257/2004 45, ktoré nadobudlo právoplatnosť 4. októbra 2011,
okresný súd pripustil vstup ďalších účastníkov do konania.
Uznesením č. k. 9 C 257/2004 56 z 19. apríla 2012 okresný súd priznal sťažovateľovi
oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Zároveň mu zaslal oznámenie vo veci jeho
žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu.
Ďalšie doplnenie žaloby a oprava podania zo strany sťažovateľa boli okresnému súdu
doručené 15. mája 2012. Uznesením zo 4. júla 2011 okresný súd odkázal navrhovateľa
na Centrum právnej pomoci. Okresný súd podaním z 9. augusta 2012 vyzval sťažovateľa
na upresnenie navrhovanej zmeny petitu. Odpoveď sťažovateľa bola súdu doručená
28. augusta 2012.
Uznesením č. k. 9 C 257/2004 100 z 15. októbra 2012 okresný súd zastavil konanie
v časti návrhu na zaplatenie nemajetkovej ujmy a zároveň pripustil zmenu petitu návrhu.
Uznesením z 22. novembra 2012 uložil okresný súd odporcom v 2. až 5. rade vyjadriť
sa v stanovenej lehote k návrhu na začatie konania. Vyjadrenia odporcov vo 4. a v 5. rade
boli súdu doručené 27. decembra 2012 a 28. decembra 2012, vyjadrenia odporcov v 2. a 3.
rade 13. februára 2012.
K uzneseniu č. k. 9 C 257/2004 100 z 15. októbra 2012 vydal okresný súd
28. januára 2013 opravné uznesenie.
Okresný súd podaním z 22. marca 2013 oznámil sťažovateľovi, že jeho účasť
na nariadenom pojednávaní nie je nutná, keďže už bol vypočutý dožiadaným súdom.
Navrhovateľ oznámil súdu (doručené 3. apríla 2013), že nedáva súhlas na pojednávanie bez
jeho účasti. Na jeho sťažnosť okresný súd odpovedal 10. apríla 2013. Vo veci sa 19. apríla
2013 konalo pojednávanie, ktoré bolo kvôli potrebe doplnenia dokazovania odročené
na 17. máj 2013. Zápisnica z pojednávania bola sťažovateľovi zaslaná 22. apríla 2013.
Dňa 2. mája 2013 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa, ktorého
obsahom bola aj námietka zaujatosti. Okresný súd podaním zo 6. mája 2013 vyzval
navrhovateľa na vyjadrenie v súvislosti s námietkou zaujatosti. Jeho odpoveď bola súdu
doručená 15. mája 2013.
Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 17. mája 2013. Po vyjadrení účastníkov
na strane odporcov bolo pojednávanie odročené na neurčito pre účely opätovného
dožiadania o výsluch navrhovateľa.
Okresný súd podaním z 27. mája 2013 oznámil navrhovateľovi, že jeho námietky
spočívajú len v postupe súdu, a preto ich okresný súd nebude predkladať nadriadenému
súdu, a zároveň mu zaslal zápisnicu z pojednávania.
Výsluch sťažovateľa dožiadaným Okresným súdom Trenčín sa uskutočnil 20. júna
2013. Kópie zápisnice o výsluchu boli zaslané odporcom 9. augusta 2013.
Okresný súd podaním z 12. augusta 2013 zaslal sťažovateľovi upovedomenie
o termíne pojednávania (1. október 2013) s oznámením, že nebude žiadať jeho predvedenie,
pretože bol vypočutý k veci dožiadaným súdom a jeho účasť na pojednávaní nie je nutná.
Sťažovateľ podaním doručeným súdu 25. septembra 2013 podal podnet na postup
v zmysle § 14 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a vzniesol námietku
zaujatosti. V dôsledku vznesenej námietky zaujatosti okresný súd zrušil nariadené
pojednávanie a predložil vec Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).
Krajský súd vrátil prípisom z 21. októbra 2013 spis okresnému súdu pre nedodržanie
zákonného postupu. K opätovnému predloženiu spisu na krajský súd došlo 26. novembra
2013. Krajský súd vrátil spis okresnému súdu ako bezdôvodne predložený. Spis bol
okresnému súdu doručený 4. decembra 2013.
Od 1. januára 2014 došlo k zmene zákonnej sudkyne konajúcej vo veci. Ďalší termín
pojednávania nariadil okresný súd na 30. máj 2014. Keďže sťažovateľ podal 7. mája 2014
sťažnosť na prieťahy v konaní a námietku zaujatosti voči konajúcej sudkyni, bol termín
pojednávania zrušený a spis bol 13. mája 2014 predložený predsedníčke súdu
na rozhodnutie o námietke zaujatosti. Okresný súd prípisom z 26. mája 2014 upovedomil
sťažovateľa o spôsobe vybavenia jeho sťažnosti, ktorú predsedníčka okresného súdu
vyhodnotila ako dôvodnú.
Rozhodnutím predsedníčky súdu na pridelenie veci náhodným výberom inému
sudcovi došlo 24. júna 2014 k zmene zákonnej sudkyne. Keďže zákonná sudkyňa uviedla
svoju zaujatosť z dôvodu, že na ňu sťažovateľ podal trestné oznámenie, bola vec
14. júla 2014 pridelená náhodným výberom novej zákonnej sudkyni, o čom bol sťažovateľ
informovaný oznámením zo 16. septembra 2014.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Pritom sa usiluje
predovšetkým o to, aby sa spor vyriešil zmierne a aby konanie pôsobilo výchovne.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa
právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty,
dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto
na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec
prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).
Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania
na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v kontexte medzinárodných záväzkov
Slovenskej republiky garantovať účastníkom súdneho konania právo na prerokovanie ich
veci v primeranej dobe (v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zabezpečiť odstránenie stavu
právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu v primeranej dobe
(III. ÚS 111/04, III. ÚS 11/05).
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníkov konania
a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (II. ÚS 74/97). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri
namietaní porušenia práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).
1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je rozhodnutie
o zaplatenie sťažovateľom nárokovanej sumy, ktorú požaduje zaplatiť od viacerých
odporcov z titulu nemajetkovej ujmy. Ide o konanie, ktoré spravidla nebýva skutkovo
zložité ani po právnej stránke náročné. Návrhy tohto typu tvoria častú a bežnú agendu
okresných súdov. Ústavný súd z preštudovaného spisu nezistil, že by išlo o právne alebo
skutkovo zložitú vec.
2. Ďalším kritériom, ktoré ústavný súd posudzoval, bolo správanie účastníkov
konania. Ústavný súd konštatuje, že k spomaleniu konania a k prieťahom v ňom výrazne
prispeli aj okolnosti na strane sťažovateľa. Návrh sťažovateľa nemal zákonom predpísané
náležitosti a vadami boli poznamenané aj ďalšie jeho podania predstavujúce návrhy
na zmenu a doplnenie žaloby vrátane návrhu na vstup ďalších účastníkov do konania
na strane odporcov. Sťažovateľ tiež viackrát vzniesol námietku zaujatosti voči sudcom
konajúcim vo veci, čo bolo dôvodom na zrušenie nariadených termínov pojednávaní.
Ústavný súd zohľadňuje, že sťažovateľ ako účastník konania má nesporne právo na procesné
úkony, ktoré urobil, na druhej strane poukazuje na to, že za prieťahy vzniknuté v dôsledku
uplatnenia procesných práv účastníkom konania nemožno pripísať zodpovednosť na vrub
súdu konajúcemu vo veci (podobne III. ÚS 242/03). V súlade s touto judikatúrou preto čas
potrebný na rozhodnutie o procesných návrhoch sťažovateľa ústavný súd nezapočítal do
doby zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu (podobne III. ÚS 242/03, IV. ÚS
218/04).
3. Pokiaľ ide o hodnotenie postupu súdu, v posudzovanom prípade sa v konaní
okresného súdu vyskytli dlhšie obdobia nečinnosti, predovšetkým v období od 20. decembra
2004 až do 20. januára 2010, resp. 30. marca 2011, keďže úkony súdu v období
od 20. januára 2010 do 30. marca 2011 spočívali len v opakovanom zisťovaní miesta pobytu
sťažovateľa. Okrem nečinnosti bol postup okresného súdu v napadnutom konaní poznačený
aj neefektívnosťou. Ako neefektívny hodnotí ústavný súd postup súdu pri zisťovaní miesta
pobytu sťažovateľa v období od 20. januára 2010 do 18. januára 2011, predčasné
predloženie spisu a bezdôvodné predloženie spisu krajskému súdu na rozhodnutie
o námietke zaujatosti.
Ústavný súd zároveň konštatuje neprimeranú celkovú dĺžku posudzovaného konania,
ktoré do doby podania ústavnej sťažnosti celkovo trvalo už 10 rokov a takmer 2 mesiace bez
toho, aby bolo prijaté meritórne rozhodnutie vo veci. Skutočnosť, že okresný súd do podania
sťažnosti ústavnému súdu vo veci nedokázal rozhodnúť ani viac ako po desiatich rokoch od
začatia konania, je neakceptovateľná. V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval, že ak už
konanie trvá neprimerane dlho, má všeobecný súd venovať zvláštnu pozornosť jeho
urýchleniu (III. ÚS 146/05). Podľa názoru ústavného súdu pri sústredenom postupe súdu v
posudzovanom konaní bolo možné vo veci rozhodnúť bez zbytočných prieťahov. Po
zhodnotení postupu okresného súdu v napadnutej veci preto možno konštatovať príčinnú
súvislosť s porušovaním základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Celkovo ústavný súd posúdil dĺžku konania na okresnom súde ako neprimerane dlhú
a konštatuje, že okresný súd neposkytol sťažovateľovi v konaní sp. zn. 9 C 257/2004 rýchlu
a účinnú ochranu jeho práv podľa § 6 a § 100 ods. 1 OSP, a preto ústavný súd rozhodol, že
okresný súd v tomto konaní porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu) .
Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných
prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci
sa rozhodnutia súdu vo veci samej (bod 2 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, čo
odôvodnil najmä pretrvávajúcim stavom právnej neistoty.
Ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa, prikázal okresnému
súdu, ktorý jeho základné právo porušil, vo veci konať, a na dovŕšenie nápravy porušenia
základného práva priznal sťažovateľovi po zohľadnení všetkých okolností prípadu aj
primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (bod 3 výroku nálezu).
Ústavný súd pri rozhodovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia
zohľadnil aj názor vyslovený v inej sťažovateľovej veci sp. zn. I. ÚS 579/2014, ktorým
odôvodnil nepriznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľovi. Ako z neho vyplýva,
sťažovateľ opakovane podáva na súdy nekvalifikované podania, ktorými zaťažuje súdy a iné
štátne orgány v Slovenskej republike najmä so zámerom získať z uvedených káuz čo najviac
finančných prostriedkov bez ohľadu na ich opodstatnenosť. Zároveň ústavný súd prihliadol
na skutočnosť, že sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní sp. zn. 9 C 257/2004 bola
ústavným súdom dvakrát odmietnutá ako zjavne neopodstatnená (I. ÚS 271/2011, II. ÚS
346/2013). Na druhej strane však nemohol akceptovať najmä dlhodobú nečinnosť okresného
súdu vo veci, ktorú vzhľadom na jej podstatu pri sústredenom postupe mohol rozhodnúť v
primeranej lehote.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy. Právna zástupkyňa sťažovateľa si uplatnila nárok na náhradu
trov v sume 893,65 €. V sťažnosti uvádza, že jej trovy konania spočívajú „v trovách
konania právneho zastúpenia a to minimálne za dva úkony právnej pomoci t. j.
1. prevzatie príprava právneho zastúpenia vrátane 1. porady s klientom
vo výške á 134,00 Eur a 8,04 rež. paušál úkon plus
a 413.39 Eur cestovné výdavky
2. nahliadnutie do spisu na Okresnom súde Bratislava I – cestovné výdavky vrátane straty
času vo výške: 190,00 Eur
3. písomné podanie sťažnosti na súd vo výške 139,83 Eur a 8,39 rež. paušál t.j. spolu
148,22 Eur“.
Ústavný súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby
vykonaný v roku 2014 spolu s režijným paušálom vo výške 138,04 € a za dva úkony
právnej služby vykonané v roku 2015 (písomné podanie na ústavný súd a doplnenie
ústavnej sťažnosti z 3. marca 2015) v sume dvakrát 139,83 € a režijný paušál 8,39 €,
t. j. 296,44 €, celkom v sume 434, 48 € v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (bod 4 výroku nálezu).
Právna zástupkyňa si uplatnila aj náhradu cestovných výdavkov pravdepodobne
motorovým vozidlom a s tým súvisiacu náhradu straty času. Keďže však nepredložila
žiadne dôkazy o vykonaných cestách a presne nešpecifikovala výpočet požadovanej
náhrady, ústavný súd jej túto náhradu nepriznal.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. decembra 2015