Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 620/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. decembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, zastúpenej advokátom ,

, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa rozsudkom Okresného súdu Vranov

nad Topľou sp. zn. z 21. mája 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove

. k. -72 z 28. januára 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľka“ v citáciách aj „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 21. mája 2014 (ďalej aj „rozsudok

okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove

. k. -72 z 28. januára 2015 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení žalobkyne bola

účastníčkou konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. , ktorého

predmetom bolo peňažné plnenie s príslušenstvom z titulu kúpnej zmluvy. Okresný súd

označeným rozsudkom žalobu zamietol, pričom krajský súd rozsudkom

. k. -72 z 28. januára 2015 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny potvrdil, aj keď z iných dôvodov, aké vo svojom rozsudku uviedol okresný súd.

Sťažovateľka v sťažnosti odmieta právne závery krajského súdu o znevýhodňujúcom

postavení spotrebiteľa v ich právnom vzťahu, v dôsledku ktorého krajský súd priznal

spotrebiteľovi špecifickú súdnu ochranu. Prezentuje pritom názor, že dohodnutá výhrada

vlastníctva v kúpnej zmluve je platná a účinná, pričom dohodnutá možnosť spotrebiteľa

zaplatiť za tovar v splátkach „je znakom dobromyseľnosti a prejavom snahy umožniť

spotrebiteľovi nadobudnúť tovar, ktorý mu jeho finančná situácia neumožňuje zaplatiť

jednorázovo“. Poukazuje pritom na žiadosť spotrebiteľa využiť „možnosť zaplatiť kúpnu

cenu nie jednorázovo, ale vo forme splátok“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že „rozhodnutie porušovateľa II odvolávajúce sa na ust.

, a odráža nesprávne právne posúdenie skutkového stavu veci a svojvoľnú

interpretáciu zákonnej úpravy bez opory v akomkoľvek zákone“, pretože z § 53 ods. 1

vyplýva, že „posudzovanie neprijateľnej podmienky sa nemôže

týkať podstatných náležitostí zmluvy a to predmet plnenia a cena“. Poukazuje

na skutočnosť, že z obsahu kúpnej zmluvy „jednoznačne vyplýva možnosť výberu úhrady

kúpnej ceny zo strany kupujúceho spotrebiteľa... a to jednorázovo alebo v splátkach. Dĺžka

a výška jednotlivých splátok je v dispozičnej moci spotrebiteľa, ktorý svojim rozhodnutím

stanoví uvedené podmienky. Na základe uvedeného teda máme zato, že dojednanie spôsobu

úhrady kúpnej ceny je podmienkou individuálne dojednanou, preto sa ani z tohto dôvodu

nemožno dovolávať jej neprijateľnosti. V súvislosti s úhradou kúpnej ceny súvisí aj doba

dodania tovaru, ktorú mohol kupujúci spotrebiteľ ovplyvniť skorším zaplatením kúpnej

ceny.“. Zároveň poukazuje na predchádzajúcu rozhodovaciu prax všeobecných súdov

(rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. ), z ktorej nevyplýva

2

neprijateľnosť týchto zmluvných podmienok odôvodňujúcich vyhlásenie zmluvy

za neplatnú.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka argumentuje, že rozsudok okresného súdu

a rozsudok krajského súdu „nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a teda porušovatelia

zo zisteného skutkového stavu dospeli k vágnemu právnemu záveru, čím merito veci bolo

posúdené svojvoľne, na základe domnienok a predpokladov oboch porušovateľov,

čo je v rozpore so zásadou kontradiktórnosti konania a zásadným porušením princípu

právnej istoty...

... spotrebiteľ, ktorému porušovatelia poskytli nimi deklarovanú ochranu na úkor

sťažovateľa, bol v súdnom konaní (rovnako ako pri plnení svojej právnej povinnosti)

pasívny... svoje práva nebránil, k žalobnému návrhu či odvolaniu sťažovateľa sa nevyjadril,

písomne ani ústne nerozporoval skutočnosti tvrdené sťažovateľom, ani len tvrdením

porušovateľom neprejavil žiadne pochybnosti o konaní sťažovateľa a napriek tomu

porušovatelia I a II poskytli pasívnemu spotrebiteľovi, ignorujúcemu tak záväzky zo zmluvy

ako aj súdne konanie vedené proti nemu... súdnu ochranu bez akéhokoľvek dôkazu,

tvrdenia, len na základe domnienok, predpokladov, údajných charakteristík priemerného

spotrebiteľa s odkazom na jeho vek, údajné zmýšľanie, ničím nepodloženú majetkovú,

psychickú a inú situáciu.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci vydal

takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo spoločnosti zaručené v čl. 46

ods. 1 Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

-72 zo dňa 28. 01. 2015 a Rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou

sp. zn. z 21. mája 2014 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. -72 z 28. 01. 2015

a Rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. z 21. mája 2014

zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Vranov nad Topľou na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti priznáva primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 608,- EUR a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,73 €,

ktoré sú sťažovatelia povinní uhradiť na účet jej právneho zástupcu... a to do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,

či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

4

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ).

2.1 K namietanému porušeniu označeného základného práva rozsudkom

okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv napadnutým rozsudkom okresného

súdu, ktorým bola jej žaloba zamietnutá. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu bola

sťažovateľka oprávnená podať odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť

krajský súd. V danom prípade sťažovateľka toto svoje právo aj využila. Preto právomoc

krajského súdu vylučuje právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnosti proti rozsudku

okresného súdu. Vzhľadom na to ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.2 K namietanému porušeniu označeného základného práva rozsudkom

krajského súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa je umožniť každému reálny

prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. , ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné

6

garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť

predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať

o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech

(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

V nadväznosti na sťažovateľkinu argumentáciu sa ústavný súd oboznámil s obsahom

napadnutého rozsudku krajského súdu, z ktorého zistil, že krajský súd najskôr procesným

„postupom podľa vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili

k možnému použitiu ustanovení a

v súvislosti so zmluvnou podmienkou v Kúpnej zmluve“ a následne po prerokovaní

podaného odvolania v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku uviedol:

«Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie zodpovedajúce úprave § 120 ods. 1

keď vykonal vo veci dôkazy označené žalobcom a aj vecne správne vo veci rozhodol,

pokiaľ žalobu zamietol, aj keď odvolací súd k rovnakému záveru dospel z iných dôvodov.

Pri právnom posúdení nároku súd prvého stupňa nepostupoval správne, pokiaľ neprihliadol

na zákonné ustanovenie, ktoré sa vzťahuje na záväzkovoprávny vzťah medzi účastníkmi

konania a je pre rozhodnutie vo veci právne významný.

Pre komplexné posúdenie skutku je potrebné zohľadniť charakter poskytovanej

služby, úroveň odbornej starostlivosti požadovanej v oblasti, v ktorej pôsobí účastník

konania, ako aj úroveň informovanosti, vedomostí a obozretnosti priemerného spotrebiteľa

cieľovej skupiny, ktorej boli ponúkané služby adresované. V neposlednom rade je tiež

potrebné prihliadnuť k spôsobu, akým účastník konania realizuje uzatváranie zmlúv

so spotrebiteľmi, ako aj zohľadniť ďalšie okolnosti a špecifiká prípadu, a to vo vzájomnej

súvislosti tak, aby bolo možné dospieť k jednoznačnému záveru, či konanie vykazovalo

znaky nekalosti vo vzťahu k spotrebiteľovi.

Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá

vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti,

za ktorých dochádza ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť

predávajúceho, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť právnych služieb a nakoniec

možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv.

Pre takéto zmluvné vzťahy je charakteristické, že podnet na uzavretie zmluvy vychádza

8

spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený,

pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosti spotrebiteľa. Spoločným

znakom spotrebiteľských zmlúv je teda snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú

nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Túto ochranu spotrebiteľa podporuje

aj doktrinálne pôsobenie komunitárneho práva.

Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho

právneho štátu, nie je celkom absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov

princípom ochrany tej osoby, ktorá vykonala úkon s dôverou v určitý, druhou stranou

prezentovaný stav. Celkové okolnosti uzatvorenia zmluvy, samotné zmluvné dojednania

(obdržanie zmluvnej protihodnoty až po zaplatení poslednej splátky, okamih podania žaloby

a výzvy na zaplatenie mohol po tak dlhej dobe vyvolávať pocit, že od zmluvy odstúpil, atď.),

ale aj súdu z jeho činnosti známe obchodné praktiky žalobcu napovedajú tomu, že žalovaný

konal v dôvere v prezentované informácie a bol v postavení, ktorému je hodné priznať

ochranu.

Nároku žalobcu nemožno poskytnúť súdnu ochranu z dôvodu rozporu celého jeho

konania s princípom dôvery, resp. princípom právnej istoty.

Odvolací súd poukazuje na to, že právne princípy ako interpretačné pravidlá

umožňujú prekonať malaplikáciu a malinterpretáciu právnych predpisov, teda javy, akými

sú napr. zneužívanie právnych noriem, ich obchádzanie či ich porušovanie. Princíp

„vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach

(teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je

ochrana práv spotrebiteľa.

Z dôvodov prvostupňového rozsudku vyplýva, že tento vyhodnotil zmluvu uzavretú

medzi účastníkmi dňa 22. 9. 2010 ako platný záväzkovoprávny vzťah - kúpnu zmluvu

a nárok žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny zamietol s poukazom na to, že správanie sa

žalovaného, ktorý v situácii, že žalobca mu nedodal objednaný tovar tomuto nezaplatil

kúpnu cenu kvalifikoval ako uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy a v náväznosti

na to uzavrel, že pokiaľ žalovaný od zmluvy odstúpil, zanikli jej aj všetky záväzky

voči žalobcovi a teda aj záväzok zaplatiť kúpnu cenu, ktorá je predmetom konania.

Odvolací súd nepovažuje takéto právne závery súdu prvého stupňa za správne.

Dospel totiž k záveru, že na právny vzťah medzi účastníkmi konania sa vzťahuje aj ust. § 53

.

Podľa ust. spotrebiteľské zmluvy nesmú

obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).

Podľa za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej

zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré prikazujú spotrebiteľovi, aby plnil všetky

záväzky aj vtedy, ak dodávateľ neplnil záväzky, ktoré vznikli.

Pri extenzívnom výklade týchto ustanovení dospel odvolací súd k záveru,

že za neprijateľnú zmluvnú podmienku je treba považovať aj podmienku, ktorá prikazuje

spotrebiteľovi aby plnil svoje záväzky po dobu pre neho nie zanedbateľnú

a v nie zanedbateľnej výške bez toho, aby došlo k plneniu aj zo strany dodávateľa, teda aby

počas tejto doby mohol spotrebiteľ tovar užívať. O takúto situáciu sa jedná aj v prípade

zmluvy uzavretej medzi účastníkmi, keďže podľa jej obsahu sa žalovaný zaviazal uhradiť

kúpnu cenu formou prvej splátky vo výške 108 eur a zostávajúcu časť kúpnej ceny v sume

500 eur uhradiť v 5-ich mesačných splátkach po 100 eur. Dátum prvej splátky bol

dohodnutý na 15. 10. 2010 a dátum poslednej splátky na 15. 3. 2011, pričom v zmluve bol

dohodnutý termín dodania tovaru maximálne 28 dní od pripísania poslednej splátky na účet

predávajúceho.

Takto dohodnutú zmluvnú podmienku ohľadne úhrady kúpnej ceny považuje odvolací

súd za neprijateľnú a teda aj neplatnú, keďže zakladá značný nepomer medzi právami

a povinnosťami žalovaného ako spotrebiteľa a žalobcu ako dodávateľa. Z toho odvolací súd

vyvodil, že nárok žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny je nedôvodný.

Na margo námietok odvolateľa a poukazu na to, že dojednanie o kúpnej cene nemôže

byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou odvolací súd poznamenáva, že pri posudzovaní

konania dodávateľa vychádzal komplexne z konkrétnych skutočností, ktoré sú obsahom

spisu, celkových okolností uzatvorenia zmluvy, samotných zmluvných dojednaní (obdržanie

zmluvnej protihodnoty až po zaplatení poslednej splátky, okamih podania žaloby a výzvy

na zaplatenie u spotrebiteľa po tak dlhej dobe), známych obchodných praktík žalobcu

10

napovedajúcim tomu, že žalovaný konal v dôvere v prezentované informácie a bol

v postavení, ktorému je hodné priznať ochranu.

V pozitívnom práve sa ochrana spotrebiteľa premieta do podoby vyššej informačnej

povinnosti dodávateľa, do práva spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, do zákazu niektorých

dojednaní v spotrebiteľských zmluvách, či do podoby príkazu v pochybnostiach o význame

spotrebiteľských zmlúv vykladať ich pre spotrebiteľa najpriaznivejšie. Princíp autonómie

vôle a princíp rovnosti je doplnený a korigovaný princípom ekvity a spravodlivosti, preto

spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať dojednanie, ktoré v rozpore s požiadavkou dobrej

viery znamenajú na ujmu spotrebiteľa značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

strán. Uvedený pojem dobrej viery, resp. zásady poctivosti je potrebné vykladať

v objektívnom slova zmysle, teda blíži sa poňatiu dobrých mravov, prípadne poctivého

obchodného styku. Výklad takejto interpretácie pojmu dobrej viery ako princípu ekvity

podporuje aj článok 3 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS.

Vychádzajúc z vyššie uvedených argumentov odvolací súd nepovažoval odvolanie

žalobcu za dôvodné, preto potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutých

výrokoch ako vecne správny postupom podľa »

Po oboznámení sa s obsahom sťažnosťou napadnutého rozsudku ústavný súd dospel

k záveru, že krajský súd potvrdením rozsudku okresného súdu sťažovateľom označené

základné právo na súdnu ochranu neporušil, pretože vychádzal z ústavne zlučiteľnej

interpretácie na prípad dopadajúcich relevantných právnych noriem. Dodržal pritom

zákonom predpokladaný postup, keď pred vydaním rozhodnutia vyzval účastníkov konania

k možnému použitiu a . Zároveň vo svojom

rozsudku poskytol primeranú odpoveď na sťažovateľkine námietky proti použitiu

uvedených ustanovení , ktoré obsahujú všeobecnú právnu úpravu

právnych vzťahov spotrebiteľského charakteru.

Ústavný súd konštatuje, že argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným

ustanoveniam . Krajský súd potvrdzujúc napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa poukázal na osobitosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľkou

a spotrebiteľom, pričom zrozumiteľne odôvodnil svoj právny názor v súvislosti so záverom

o neplatnosti kúpnej zmluvy. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného

súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor krajského súdu

a jeho závery možno v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné a vyvážené, a preto

z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Nemožno pritom dospieť k záveru,

že krajský súd sa v danom prípade dopustil svojvoľnej interpretácie zákonnej právnej

úpravy a že by účinky tejto interpretácie boli nezlučiteľné s obsahom základného práva

na súdnu ochranu. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že jeho úlohou nie je pôsobiť

ako tzv. štvrtá inštancia súdnictva a poskytovať ochranu pred skutkovými a/alebo právnymi

omylmi všeobecných súdov. Výklad a aplikácia zákonov (v danom prípade Občianskeho

zákonníka) patrí do právomoci všeobecných súdov, a pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny

a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu do neho zasahovať.

Ani sťažovateľkine námietky o popretí zmluvného dojednania o výhrade vlastníctva

rozsudkom krajského súdu a o dobrovoľnosti uzavretej kúpnej zmluvy spotrebiteľom

neodôvodňujú zásah ústavného súdu do výsledku napadnutého konania. Právne normy

obsiahnuté v je totiž potrebné aplikovať a vykladať vo vzájomných

súvislostiach. V týchto súvislostiach bolo posúdenie predmetnej kúpnej zmluvy podľa

všeobecných ustanovení o spotrebiteľskej zmluve najrelevantnejšie, pričom na záver

krajského súdu o neplatnosti kúpnej zmluvy už v zmluve upravená výhrada vlastníctva

sťažovateľky k predmetu plnenia nemá podstatný vplyv. Dôvody uvedené v rozsudku

krajského súdu tak nesignalizujú zjavný omyl krajského súdu pri výklade a aplikácii

relevantnej právnej úpravy.

K námietke o existencii aj inej rozhodovacej praxe všeobecných súdov k obdobným

zmluvám ústavný súd uvádza, že ani rozdielnosť judikatúry všeobecných súdov ešte

neznamená, že krajský súd v sťažovateľkinej veci rozhodol arbitrárnym, a teda ústavne

neakceptovateľným spôsobom. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [napr.

z rozsudku Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007] vyplýva, že rozdielna judikatúra

v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho

súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený

na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre dokonca prirodzene

12

dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty

je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry

a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo

rovnakých alebo podobných veciach. Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania

súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu (podobne

). Preto, ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne

právne názory, nemožno v takomto postupe automaticky vidieť porušenie čl. 46 ods. 1

, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov

je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (). Judikatúra totiž nemôže byť

bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to aj pri nezmenenej právnej úprave) bola nielen

doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená za splnenia povinnosti pristupovať

k zmene judikatúry nielen opatrne a zdržanlivo (t. j. výlučne v nevyhnutných prípadoch

opodstatňujúcich prekročenie princípu predvídateľnosti), ale tiež s dôkladným odôvodnením

a presvedčivým vysvetlením takéhoto postupu (mutatis mutandis ).

Na základe uvedeného ústavný súd poukazujúc na svoj ustálený právny názor,

podľa ktorého základné právo podľa neznamená právo na úspech

v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom (, ), dospel

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že medzi rozsudkom krajského súdu

a obsahom označeného základného práva neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohla viesť k vysloveniu porušenia tohto

práva. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2015