Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 620/2015
PDF · 252.24 KB
No categories available
III. ÚS 620/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. decembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, zastúpenej advokátom ,
, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Vranov
nad Topľou sp. zn. 7 C 57/2013 z 21. mája 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove
. k. 15 Co 67/2014-72 z 28. januára 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „sťažovateľka“ v citáciách aj „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 57/2013 z 21. mája 2014 (ďalej aj „rozsudok
okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove
. k. 15 Co 67/2014-72 z 28. januára 2015 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení žalobkyne bola
účastníčkou konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 7 C 57/2013, ktorého
predmetom bolo peňažné plnenie s príslušenstvom z titulu kúpnej zmluvy. Okresný súd
označeným rozsudkom žalobu zamietol, pričom krajský súd rozsudkom
. k. 15 Co 67/2014-72 z 28. januára 2015 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny potvrdil, aj keď z iných dôvodov, aké vo svojom rozsudku uviedol okresný súd.
Sťažovateľka v sťažnosti odmieta právne závery krajského súdu o znevýhodňujúcom
postavení spotrebiteľa v ich právnom vzťahu, v dôsledku ktorého krajský súd priznal
spotrebiteľovi špecifickú súdnu ochranu. Prezentuje pritom názor, že dohodnutá výhrada
vlastníctva v kúpnej zmluve je platná a účinná, pričom dohodnutá možnosť spotrebiteľa
zaplatiť za tovar v splátkach „je znakom dobromyseľnosti a prejavom snahy umožniť
spotrebiteľovi nadobudnúť tovar, ktorý mu jeho finančná situácia neumožňuje zaplatiť
jednorázovo“. Poukazuje pritom na žiadosť spotrebiteľa využiť „možnosť zaplatiť kúpnu
cenu nie jednorázovo, ale vo forme splátok“.
Sťažovateľka ďalej uvádza, že „rozhodnutie porušovateľa II odvolávajúce sa na ust.
§ 53 ods. 1, 4 a 5 OZ odráža nesprávne právne posúdenie skutkového stavu veci a svojvoľnú
interpretáciu zákonnej úpravy bez opory v akomkoľvek zákone“, pretože z § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka vyplýva, že „posudzovanie neprijateľnej podmienky sa nemôže
týkať podstatných náležitostí zmluvy a to predmet plnenia a cena“. Poukazuje
na skutočnosť, že z obsahu kúpnej zmluvy „jednoznačne vyplýva možnosť výberu úhrady
kúpnej ceny zo strany kupujúceho spotrebiteľa... a to jednorázovo alebo v splátkach. Dĺžka
a výška jednotlivých splátok je v dispozičnej moci spotrebiteľa, ktorý svojim rozhodnutím
stanoví uvedené podmienky. Na základe uvedeného teda máme zato, že dojednanie spôsobu
úhrady kúpnej ceny je podmienkou individuálne dojednanou, preto sa ani z tohto dôvodu
nemožno dovolávať jej neprijateľnosti. V súvislosti s úhradou kúpnej ceny súvisí aj doba
dodania tovaru, ktorú mohol kupujúci spotrebiteľ ovplyvniť skorším zaplatením kúpnej
ceny.“. Zároveň poukazuje na predchádzajúcu rozhodovaciu prax všeobecných súdov
(rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 307/2010), z ktorej nevyplýva
2
neprijateľnosť týchto zmluvných podmienok odôvodňujúcich vyhlásenie zmluvy
za neplatnú.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka argumentuje, že rozsudok okresného súdu
a rozsudok krajského súdu „nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a teda porušovatelia
zo zisteného skutkového stavu dospeli k vágnemu právnemu záveru, čím merito veci bolo
posúdené svojvoľne, na základe domnienok a predpokladov oboch porušovateľov,
čo je v rozpore so zásadou kontradiktórnosti konania a zásadným porušením princípu
právnej istoty...
... spotrebiteľ, ktorému porušovatelia poskytli nimi deklarovanú ochranu na úkor
sťažovateľa, bol v súdnom konaní (rovnako ako pri plnení svojej právnej povinnosti)
pasívny... svoje práva nebránil, k žalobnému návrhu či odvolaniu sťažovateľa sa nevyjadril,
písomne ani ústne nerozporoval skutočnosti tvrdené sťažovateľom, ani len tvrdením
porušovateľom neprejavil žiadne pochybnosti o konaní sťažovateľa a napriek tomu
porušovatelia I a II poskytli pasívnemu spotrebiteľovi, ignorujúcemu tak záväzky zo zmluvy
ako aj súdne konanie vedené proti nemu... súdnu ochranu bez akéhokoľvek dôkazu,
tvrdenia, len na základe domnienok, predpokladov, údajných charakteristík priemerného
spotrebiteľa s odkazom na jeho vek, údajné zmýšľanie, ničím nepodloženú majetkovú,
psychickú a inú situáciu.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci vydal
takéto rozhodnutie:
„1. Základné právo spoločnosti zaručené v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.
15 Co/67/2014-72 zo dňa 28. 01. 2015 a Rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou
sp. zn. 7 C 57/2013 z 21. mája 2014 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15Co/67/2014-72 z 28. 01. 2015
a Rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 7 C 57/2013 z 21. mája 2014
zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Vranov nad Topľou na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti priznáva primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 608,- EUR a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,73 €,
ktoré sú sťažovatelia povinní uhradiť na účet jej právneho zástupcu... a to do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,
či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
4
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
2.1 K namietanému porušeniu označeného základného práva rozsudkom
okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv napadnutým rozsudkom okresného
súdu, ktorým bola jej žaloba zamietnutá. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu bola
sťažovateľka oprávnená podať odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť
krajský súd. V danom prípade sťažovateľka toto svoje právo aj využila. Preto právomoc
krajského súdu vylučuje právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnosti proti rozsudku
okresného súdu. Vzhľadom na to ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2.2 K namietanému porušeniu označeného základného práva rozsudkom
krajského súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny
prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné
6
garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť
predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať
o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech
(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
V nadväznosti na sťažovateľkinu argumentáciu sa ústavný súd oboznámil s obsahom
napadnutého rozsudku krajského súdu, z ktorého zistil, že krajský súd najskôr procesným
„postupom podľa § 213 ods. 2 O. s. p. vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili
k možnému použitiu ustanovení § 53 ods. 1 a § 53 ods. 4 písm. h) Občianskeho zákonníka
v súvislosti so zmluvnou podmienkou v Kúpnej zmluve“ a následne po prerokovaní
podaného odvolania v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku uviedol:
«Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie zodpovedajúce úprave § 120 ods. 1
O. s. p. keď vykonal vo veci dôkazy označené žalobcom a aj vecne správne vo veci rozhodol,
pokiaľ žalobu zamietol, aj keď odvolací súd k rovnakému záveru dospel z iných dôvodov.
Pri právnom posúdení nároku súd prvého stupňa nepostupoval správne, pokiaľ neprihliadol
na zákonné ustanovenie, ktoré sa vzťahuje na záväzkovoprávny vzťah medzi účastníkmi
konania a je pre rozhodnutie vo veci právne významný.
Pre komplexné posúdenie skutku je potrebné zohľadniť charakter poskytovanej
služby, úroveň odbornej starostlivosti požadovanej v oblasti, v ktorej pôsobí účastník
konania, ako aj úroveň informovanosti, vedomostí a obozretnosti priemerného spotrebiteľa
cieľovej skupiny, ktorej boli ponúkané služby adresované. V neposlednom rade je tiež
potrebné prihliadnuť k spôsobu, akým účastník konania realizuje uzatváranie zmlúv
so spotrebiteľmi, ako aj zohľadniť ďalšie okolnosti a špecifiká prípadu, a to vo vzájomnej
súvislosti tak, aby bolo možné dospieť k jednoznačnému záveru, či konanie vykazovalo
znaky nekalosti vo vzťahu k spotrebiteľovi.
Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá
vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti,
za ktorých dochádza ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť
predávajúceho, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť právnych služieb a nakoniec
možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv.
Pre takéto zmluvné vzťahy je charakteristické, že podnet na uzavretie zmluvy vychádza
8
spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený,
pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosti spotrebiteľa. Spoločným
znakom spotrebiteľských zmlúv je teda snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú
nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Túto ochranu spotrebiteľa podporuje
aj doktrinálne pôsobenie komunitárneho práva.
Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho
právneho štátu, nie je celkom absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov
princípom ochrany tej osoby, ktorá vykonala úkon s dôverou v určitý, druhou stranou
prezentovaný stav. Celkové okolnosti uzatvorenia zmluvy, samotné zmluvné dojednania
(obdržanie zmluvnej protihodnoty až po zaplatení poslednej splátky, okamih podania žaloby
a výzvy na zaplatenie mohol po tak dlhej dobe vyvolávať pocit, že od zmluvy odstúpil, atď.),
ale aj súdu z jeho činnosti známe obchodné praktiky žalobcu napovedajú tomu, že žalovaný
konal v dôvere v prezentované informácie a bol v postavení, ktorému je hodné priznať
ochranu.
Nároku žalobcu nemožno poskytnúť súdnu ochranu z dôvodu rozporu celého jeho
konania s princípom dôvery, resp. princípom právnej istoty.
Odvolací súd poukazuje na to, že právne princípy ako interpretačné pravidlá
umožňujú prekonať malaplikáciu a malinterpretáciu právnych predpisov, teda javy, akými
sú napr. zneužívanie právnych noriem, ich obchádzanie či ich porušovanie. Princíp
„vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach
(teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je
ochrana práv spotrebiteľa.
Z dôvodov prvostupňového rozsudku vyplýva, že tento vyhodnotil zmluvu uzavretú
medzi účastníkmi dňa 22. 9. 2010 ako platný záväzkovoprávny vzťah - kúpnu zmluvu
a nárok žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny zamietol s poukazom na to, že správanie sa
žalovaného, ktorý v situácii, že žalobca mu nedodal objednaný tovar tomuto nezaplatil
kúpnu cenu kvalifikoval ako uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy a v náväznosti
na to uzavrel, že pokiaľ žalovaný od zmluvy odstúpil, zanikli jej aj všetky záväzky
voči žalobcovi a teda aj záväzok zaplatiť kúpnu cenu, ktorá je predmetom konania.
Odvolací súd nepovažuje takéto právne závery súdu prvého stupňa za správne.
Dospel totiž k záveru, že na právny vzťah medzi účastníkmi konania sa vzťahuje aj ust. § 53
Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).
Podľa § 53 ods. 4 písm. h) OZ za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré prikazujú spotrebiteľovi, aby plnil všetky
záväzky aj vtedy, ak dodávateľ neplnil záväzky, ktoré vznikli.
Pri extenzívnom výklade týchto ustanovení dospel odvolací súd k záveru,
že za neprijateľnú zmluvnú podmienku je treba považovať aj podmienku, ktorá prikazuje
spotrebiteľovi aby plnil svoje záväzky po dobu pre neho nie zanedbateľnú
a v nie zanedbateľnej výške bez toho, aby došlo k plneniu aj zo strany dodávateľa, teda aby
počas tejto doby mohol spotrebiteľ tovar užívať. O takúto situáciu sa jedná aj v prípade
zmluvy uzavretej medzi účastníkmi, keďže podľa jej obsahu sa žalovaný zaviazal uhradiť
kúpnu cenu formou prvej splátky vo výške 108 eur a zostávajúcu časť kúpnej ceny v sume
500 eur uhradiť v 5-ich mesačných splátkach po 100 eur. Dátum prvej splátky bol
dohodnutý na 15. 10. 2010 a dátum poslednej splátky na 15. 3. 2011, pričom v zmluve bol
dohodnutý termín dodania tovaru maximálne 28 dní od pripísania poslednej splátky na účet
predávajúceho.
Takto dohodnutú zmluvnú podmienku ohľadne úhrady kúpnej ceny považuje odvolací
súd za neprijateľnú a teda aj neplatnú, keďže zakladá značný nepomer medzi právami
a povinnosťami žalovaného ako spotrebiteľa a žalobcu ako dodávateľa. Z toho odvolací súd
vyvodil, že nárok žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny je nedôvodný.
Na margo námietok odvolateľa a poukazu na to, že dojednanie o kúpnej cene nemôže
byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou odvolací súd poznamenáva, že pri posudzovaní
konania dodávateľa vychádzal komplexne z konkrétnych skutočností, ktoré sú obsahom
spisu, celkových okolností uzatvorenia zmluvy, samotných zmluvných dojednaní (obdržanie
zmluvnej protihodnoty až po zaplatení poslednej splátky, okamih podania žaloby a výzvy
na zaplatenie u spotrebiteľa po tak dlhej dobe), známych obchodných praktík žalobcu
10
napovedajúcim tomu, že žalovaný konal v dôvere v prezentované informácie a bol
v postavení, ktorému je hodné priznať ochranu.
V pozitívnom práve sa ochrana spotrebiteľa premieta do podoby vyššej informačnej
povinnosti dodávateľa, do práva spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, do zákazu niektorých
dojednaní v spotrebiteľských zmluvách, či do podoby príkazu v pochybnostiach o význame
spotrebiteľských zmlúv vykladať ich pre spotrebiteľa najpriaznivejšie. Princíp autonómie
vôle a princíp rovnosti je doplnený a korigovaný princípom ekvity a spravodlivosti, preto
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať dojednanie, ktoré v rozpore s požiadavkou dobrej
viery znamenajú na ujmu spotrebiteľa značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
strán. Uvedený pojem dobrej viery, resp. zásady poctivosti je potrebné vykladať
v objektívnom slova zmysle, teda blíži sa poňatiu dobrých mravov, prípadne poctivého
obchodného styku. Výklad takejto interpretácie pojmu dobrej viery ako princípu ekvity
podporuje aj článok 3 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS.
Vychádzajúc z vyššie uvedených argumentov odvolací súd nepovažoval odvolanie
žalobcu za dôvodné, preto potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutých
výrokoch ako vecne správny postupom podľa § 219 ods. 1 O. s. p.»
Po oboznámení sa s obsahom sťažnosťou napadnutého rozsudku ústavný súd dospel
k záveru, že krajský súd potvrdením rozsudku okresného súdu sťažovateľom označené
základné právo na súdnu ochranu neporušil, pretože vychádzal z ústavne zlučiteľnej
interpretácie na prípad dopadajúcich relevantných právnych noriem. Dodržal pritom
zákonom predpokladaný postup, keď pred vydaním rozhodnutia vyzval účastníkov konania
k možnému použitiu § 53 ods. 1 a 4 písm. h) Občianskeho zákonníka. Zároveň vo svojom
rozsudku poskytol primeranú odpoveď na sťažovateľkine námietky proti použitiu
uvedených ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré obsahujú všeobecnú právnu úpravu
právnych vzťahov spotrebiteľského charakteru.
Ústavný súd konštatuje, že argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným
ustanoveniam Občianskeho zákonníka. Krajský súd potvrdzujúc napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa poukázal na osobitosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľkou
a spotrebiteľom, pričom zrozumiteľne odôvodnil svoj právny názor v súvislosti so záverom
o neplatnosti kúpnej zmluvy. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného
súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor krajského súdu
a jeho závery možno v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné a vyvážené, a preto
z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Nemožno pritom dospieť k záveru,
že krajský súd sa v danom prípade dopustil svojvoľnej interpretácie zákonnej právnej
úpravy a že by účinky tejto interpretácie boli nezlučiteľné s obsahom základného práva
na súdnu ochranu. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že jeho úlohou nie je pôsobiť
ako tzv. štvrtá inštancia súdnictva a poskytovať ochranu pred skutkovými a/alebo právnymi
omylmi všeobecných súdov. Výklad a aplikácia zákonov (v danom prípade Občianskeho
zákonníka) patrí do právomoci všeobecných súdov, a pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny
a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu do neho zasahovať.
Ani sťažovateľkine námietky o popretí zmluvného dojednania o výhrade vlastníctva
rozsudkom krajského súdu a o dobrovoľnosti uzavretej kúpnej zmluvy spotrebiteľom
neodôvodňujú zásah ústavného súdu do výsledku napadnutého konania. Právne normy
obsiahnuté v občianskom zákonníku je totiž potrebné aplikovať a vykladať vo vzájomných
súvislostiach. V týchto súvislostiach bolo posúdenie predmetnej kúpnej zmluvy podľa
všeobecných ustanovení o spotrebiteľskej zmluve najrelevantnejšie, pričom na záver
krajského súdu o neplatnosti kúpnej zmluvy už v zmluve upravená výhrada vlastníctva
sťažovateľky k predmetu plnenia nemá podstatný vplyv. Dôvody uvedené v rozsudku
krajského súdu tak nesignalizujú zjavný omyl krajského súdu pri výklade a aplikácii
relevantnej právnej úpravy.
K námietke o existencii aj inej rozhodovacej praxe všeobecných súdov k obdobným
zmluvám ústavný súd uvádza, že ani rozdielnosť judikatúry všeobecných súdov ešte
neznamená, že krajský súd v sťažovateľkinej veci rozhodol arbitrárnym, a teda ústavne
neakceptovateľným spôsobom. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [napr.
z rozsudku Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007] vyplýva, že rozdielna judikatúra
v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho
súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený
na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre dokonca prirodzene
12
dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty
je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry
a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo
rovnakých alebo podobných veciach. Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania
súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk
k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov
plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu (podobne
III. ÚS 348/2011). Preto, ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne
právne názory, nemožno v takomto postupe automaticky vidieť porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov
je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (III. ÚS 376/09). Judikatúra totiž nemôže byť
bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to aj pri nezmenenej právnej úprave) bola nielen
doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená za splnenia povinnosti pristupovať
k zmene judikatúry nielen opatrne a zdržanlivo (t. j. výlučne v nevyhnutných prípadoch
opodstatňujúcich prekročenie princípu predvídateľnosti), ale tiež s dôkladným odôvodnením
a presvedčivým vysvetlením takéhoto postupu (mutatis mutandis IV. ÚS 226/2012).
Na základe uvedeného ústavný súd poukazujúc na svoj ustálený právny názor,
podľa ktorého základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech
v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom (III. ÚS 3/97, II. ÚS 141/04), dospel
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že medzi rozsudkom krajského súdu
a obsahom označeného základného práva neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohla viesť k vysloveniu porušenia tohto
práva. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. decembra 2015