Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 618/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť maloletého

, , , a maloletej ,

, , zastúpených matkou ,

, právne zastúpených advokátkou JUDr. Evou Geleneky Hencovskou, Advokátska

kancelária, Bajzova 2, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

základné právo maloletého a maloletej , aby sa

ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v Slovenskej

republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Maloletému a maloletej

p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume každému po 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré

j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

3. Maloletému a maloletej

p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 533,59 € (slovom päťstotridsaťtri eur

a päťdesiatdeväť centov), ktorú j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť na účet ich

advokátky JUDr. Evy Geleneky Hencovskej, Advokátska kancelária, Bajzova 2, Košice, do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-11 z 24. septembra 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť maloletého a maloletej

(spolu ďalej len „maloletí sťažovatelia“ alebo „sťažovatelia“),

ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj

„napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo najmä, že:

„(...) Dňa 31.01.2013 sťažovatelia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podali

návrh na vykonanie peňažnej exekúcie dlžného výživného v sume 2.285 Eur a bežného

výživného do budúcna, proti povinnému , .

Na základe predmetného návrhu vydala súdna exekútorka JUDr. Mária Hlavňová

upovedomenie o začatí exekúcie pod sp. zn. EX 202/13, ktoré bolo povinnému doručené dňa

16.05.2013. Proti upovedomeniu o začatí a trovách exekúcie, podal povinný námietky,

doručené súdnej exekútorke dňa 21.05.2013, a to po zákonom stanovenej lehote.

2

Dňa 18.09.2013 vydal Okresný súd Košice II uznesenie, pod sp. zn. ,

ktorým námietky povinného proti exekúcii a proti trovám exekúcie zamietol.

Proti citovanému uzneseniu prvostupňového súdu podal povinný odvolanie. Napriek

tomu, že povinný podal odvolanie voči napadnutému uzneseniu ešte 18.09.2013, doposiaľ

nebolo vydané meritórne rozhodnutie vo veci samej.

Spis je od roku 2013 na Okresnom súde Košice II, u JUDr. Frankoviča, ktorému bola

vec pridelená, a odvtedy už uplynula doba vyše dva a pol roka.

Na základe uvedeného sa sťažovatelia domáhali nápravy vzniknutého stavu aj

podanou sťažnosťou na prieťahy v konaní, adresovanou k rukám predsedovi súdu.

Dňa 22.01.2015 bola v uvedenej veci sťažovateľom zaslaná odpoveď na predmetnú

sťažnosť, v ktorej predseda súdu uznal sťažnosť za dôvodnú s tým, že po skončení

práceneschopnosti bude sudca upozornený na povinnosť konať vo veci bez zbytočných

prieťahov.

Základom konania je pritom nárok sťažovateľov, ako maloletých, na úhradu dlžného

výživného, spolu s bežným výživným do budúcna, a teda záujem, ktorý by mal byť

považovaný za najdôležitejší a prvoradý v každom konaní.

Prostriedky, ktoré by mali byť vyplácané povinným za účelom starostlivosti o deti,

ich výchovu a vzdelávanie, sú povinnému zrážané a uložené v depozite, a preto od roku

2013, tieto sťažovateľom nie sú poukazované a nemôžu s nimi voľne disponovať.

(...) Od roku 2013 sudca nevykonal vo veci žiadny úkon, nevydal meritórne

rozhodnutie vo veci samej.

Týmto konaním dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľov,

garantovaného , špecifikovaného v SR.

(...) právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je nečinnosťou zákonného

sudcu sústavne porušované už od roku 2013 a tento stav naďalej trvá.

Vzniknutý právny stav je o to závažnejší, že k výraznému zásahu a ohrozeniu práv

dochádza u maloletých deti.

Za obdobie viac ako dva a pol roka súd nevykonal ani dielčie úkony, ktoré by

smerovali k vydaniu rozhodnutia vo veci samej.

V danom prípade nie je naplnený zmysel a účel právnej úpravy zakotvujúci právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, nakoľko úkony súdu nespejú k vydaniu

konečného - právoplatného rozhodnutia. (...)

Napriek tomu, že čas vymedzený pre uskutočňovanie jednotlivých úkonov

vyplývajúcich z rozhodovacej činnosti súdu nie je možné striktne ohraničiť, z ustálenej

súdnej praxe je možné vyvodiť primeranosť časového odstupu realizácie týchto úkonov.

Zároveň sú sťažovatelia toho názoru, že skutková, ako ani právna stránka veci

neodôvodňuje dva a polročné prieťahy v konaní. Prieťahy v danom prípade nemohli

vzniknúť na strane účastníkov konania, od ktorých sa v súčasnom období nevyžaduje

realizácia žiadneho úkonu, ale vznikli výlučne na strane súdu.

Relevancia tohto stavu je zvýraznená aj tým, že faktická náročnosť úkonu, ktorý by

mal súd v danom prípade vykonať, je minimálna.

Záverom je potrebné uviesť do pozornosti aj tú skutočnosť, že prieťahy spôsobené

v danom konaní nepriaznivo ovplyvňujú dôveru sťažovateľov v súdnu moc, znemožňujú im

realizáciu ich základných práv, ohrozujú ich záujmy, porušujú ústavné princípy

a ponechávajú ich v permanentnej právnej neistote, napriek tomu, že účelom súdnej moci

a jej realizácie je práve zabezpečiť spravodlivosť a nápravu nezákonného stavu a to v čo

najkratšom období.

Vzhľadom na skutočnosť, že od podania návrhu na začatie konania, t. j. od roku

2013, konajúci súd prvého stupňa do dnešného dňa, o merite veci sám nerozhodol,

sťažovatelia majú za to, že Okresný súd Košice II vo veci riadne nekonal a stále nekoná,

čím dochádza k porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a nedôvodným prieťahom v konaní v zmysle SR.

Sťažovatelia pritom apelujú na dodržiavanie služobných povinností sudcu, medzi

ktoré patrí aktívne vyvíjanie činností na odstránenie stavu právnej neistoty, vo vzťahu ku

všetkým účastníkom konania a preto sú toho názoru, že Okresný súd Košice II nepostupuje

v tomto konaní tak, aby to bolo možné kvalifikovať ako rešpektovanie citovaného

ustanovenia SR. (...)

Sťažovatelia v súlade s žiadajú priznať

náhradu nemajetkovej ujmy. S ohľadom na okolnosti prípadu, zakladajúce porušenie

základných práv sťažovateľov, nielen v zmysle , ale aj

4

medzinárodných právnych predpisov, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, konkrétne článku 6 ods. 1, rovnako tak v zmysle zásad spravodlivosti, požadujú

náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 €.

Stanovenú výšku nemajetkovej ujmy považujú sťažovatelia za primeranú

a odôvodňujúcu stav trvania ich právnej neistoty, straty dôvery v základné princípy súdnej

činnosti, ako aj obdobia, počas ktorého sa z dôvodu nečinnosti súdu ocitli na hranici stavu

núdze, bez možnosti inak si zabezpečiť prostriedky na svoju výživu, na ktoré majú priamo

zo zákona nárok, pričom tento stav doposiaľ trvá, a to aj napriek tomu, že v danom prípade

sú prítomné dôvody zakladajúce naliehavý právny záujem.

Prostriedky, ktoré majú slúžiť na úhradu základných potrieb sťažovateľov sú počas

uvedeného obdobia zrazené v depozite, pričom doposiaľ, kým súd nerozhodne o odvolaní

povinného nemôžu byť sťažovateľom vyplatené. Vzhľadom na túto skutočnosť po rozhodnutí

súdu tieto by boli aj reálne vymožiteľné a ujma, ktorá sťažovateľom vzniká je reálna.

Takýto stav je nežiaducim a to predovšetkým vzhľadom aj na eminentný záujem štátu

na plnení vyživovacej povinnosti.

Preto v zmysle vyššie citovaných skutočností, považujú sťažovatelia uvedenú výšku

nemajetkovej ujmy za adekvátnu a zároveň žiadajú, aby v zmysle ustanovenia § 36 ods. 2

, bol Okresný súd Košice II povinný nahradiť im trovy konania

(v súvislosti s poskytnutím právnej pomoci pri spísaní predmetnej sťažnosti) za dva úkony

právnej pomoci a to prípravu a prevzatie zastúpenia a písomné podanie vo veci samej.

(...) S ohľadom na vyššie uvedené skutkové a právne okolnosti, sťažovatelia

navrhujú, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci nálezom rozhodol

Okresný súd Košice II, v konaní vedenom pod sp. zn. , porušil práva

sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v

Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Okresnému súdu Košice II, v konaní vedenom pod sp. zn. prikazuje

konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľom priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000 €, ktoré je

Okresný súd Košice II povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

Okresný súd Košice II je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania vo výške

355,73 Eur do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet právnej zástupkyne sťažovateľov.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:

okresný súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. z 23. októbra 2015 a

právna zástupkyňa maloletých sťažovateľov stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu

z 9. novembra 2015.

2.1 Predseda okresného súdu popísal chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci

a dodal tieto relevantné skutočnosti:

„(...) S poukazom na(...) chronológiu vykonaných úkonov možno konštatovať, že

v konaní došlo po 6.12.2013 k obdobiu nečinnosti, ktoré je dané objektívne - obdobím

neprítomnosti vo veci konajúceho sudcu zo zákonných dôvodov v nepravidelných časových

úsekoch, ktoré neumožnili (z dôvodu ich trvania) orgánom riadenia a správy súdu prijať

opatrenia smerujúce k prerozdeleniu veci v súlade so zákonom a rozvrhom práce na

príslušný rok. Posúdenie dôvodnosti nechávam na zváženie ústavnému súdu.

Konanie v prejednávanej veci podľa môjho názoru nevykazuje znaky skutkovej

náročnosti, v konaní som nezistil prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl.

.

Vo veci bola podaná sťažovateľom sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, sťažnosť doručená súdu dňa 29.12.2014 bola vybavená listom zo dňa 22.01.2015

evidovaným pod Spr. 197/2014, sťažnosť bola uznaná za dôvodnú.

Zároveň udávam, že v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov netrvám na tom, aby ústavný súd

konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho.“

2.2 Právna zástupkyňa maloletých sťažovateľov v reakcii na uvedené vyjadrenie predsedu

okresného súdu zaujala toto stanovisko:

„(...) V zmysle chronologického prehľadu jednotlivých úkonov za obdobie od

februára 2013 až do vydania uznesenia zo dňa 22.10.2015 je zrejmé, že počas minimálne

6

dvoch rokov súd vo veci nevykonal žiadne úkony smerujúce k vydaniu rozhodnutia vo veci

samej.

Z obsahu súdneho spisu pritom neboli zistené okolnosti opodstatňujúce zložitosť

prerokúvanej veci po skutkovej stránke.

Podľa vyjadrenia Okresného súdu Košice II, táto nečinnosť bola vyvolaná

neprítomnosťou zákonného sudcu v nepravidelných

asových intervaloch, ktoré zároveň neumožnili prijať dôvodné opatrenia smerujúce k

prerozdeleniu veci v súlade so zákonom a rozvrhom práce na príslušný rok.

Táto skutočnosť nemôže ospravedlniť obdobia nečinnosti a predovšetkým

nesústredenej a neefektívnej činnosti konajúceho súdu, a to obzvlášť v danej právnej veci,

kedy má byť poskytnutá ochrana právam dieťaťa, a v prvom rade právo na plnenie

vyživovacej povinnosti zo strany povinného rodiča.

Sťažovatelia sú toho názoru, že k porušeniu základného práva na súdnu ochranu

podľa došlo postupom všeobecného súdu

v dôsledku zbytočných prieťahov, čo v konečnom dôsledku malo za následok zmarenie

možnosti poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu tým právam účastníka konania, ktorých

ochrany sa domáhali.

Vzhľadom na predmet konania okresného súdu doba tohto konania zasahuje do

samotnej podstaty a účelu práva na súdnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky, pretože poskytnutie reálnej súdnej ochrany účastníkovi konania

nevyhnutne predpokladá jej poskytnutie v rozumnom

ase zodpovedajúcom povahe práv, ktoré sú predmetom konania, a reálnym

okolnostiam prejednávanej veci.

Neprítomnosť konajúceho sudcu v rozhodnom období, keď zároveň nebolo možné

predmetnú vec prideliť inému sudcovi, považujú sťažovatelia za obdobie nečinnosti

okresného súdu, ktoré nemožno ospravedlniť. Okresný súd vedel o prekážke na strane súdu

a mal vykonať včas také účinné opatrenia, ktoré by zabezpečili plynulý a efektívny priebeh

konania vo veci. Toto obdobie preto sťažovatelia kvalifikujú ako konanie so zbytočnými

prieťahmi.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v neprítomnosti konajúceho sudcu

v nepravidelných časových intervaloch preto nie je možné akceptovať. Ani podľa ustálenej

judikatúry Ústavného súdu SR vyššie uvedené dôvody vymedzené okresným súdom nemôžu

byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce

zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Podľa názoru Ústavného súdu SR v skutkovo podobných veciach personálne

problémy by mohli len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak

sa za tým účelom prijali včas a adekvátne opatrenia. Okresný súd vo svojom stanovisku

neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že

v danej veci sa snažil zjednať nápravu.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností sú sťažovatelia toho názoru, že

nimi podaná sťažnosť je opodstatnená, a zároveň si uplatňujú aj vyčíslený nárok na trovy

právneho zastúpenia za predmetné vyjadrenie(...)“

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa

upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami

k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania

a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav

konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. :

Dňa 22. februára 2013 bola okresnému súdu doručená žiadosť súdnej exekútorky

JUDr. Márie Hlavňovej o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej veci

oprávnených sťažovateľov proti (ďalej len „povinný“). Vec bola

zaevidovaná pod sp. zn. a pridelená na rozhodnutie sudcovi Mgr. Gabrielovi

Frankovičovi.

Dňa 6. marca 2013 okresný súd vyzval súdnu exekútorku na opravu žiadosti

o udelenie poverenia.

8

Dňa 22. marca 2013 bola okresnému súdu doručená opätovná žiadosť súdnej

exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Dňa 4. apríla 2013 okresný súd vyzval súdnu exekútorku na opravu žiadosti

o udelenie poverenia.

Dňa 25. apríla 2013 bola okresnému súdu doručená opravená žiadosť súdnej

exekútorky o udelenie poverenia.

Dňa 26. apríla 2013 vydal okresný súd poverenie na výkon exekúcie, ktorým poveril

súdnu exekútorku JUDr. Máriu Hlavňovú.

Dňa 28. mája 2013 boli okresnému súdu súdnou exekútorkou predložené na

rozhodnutie námietky proti exekúcii a proti trovám exekúcie podané povinným.

Dňa 31. mája 2013 okresný súd vyzval sťažovateľov na vyjadrenie k námietkam

podaným povinným.

Dňa 16. júla 2013 bolo okresnému súdu predložené vyjadrenie sťažovateľov

k námietkam povinného.

Dňa 18. septembra 2013 okresný súd uznesením č. k. -39 námietky

povinného proti exekúcii a proti trovám exekúcie zamietol.

Dňa 14. októbra 2013 podal povinný na okresnom súde odvolanie proti uzneseniu

č. k. -39.

Dňa 21. októbra 2013 okresný súd vyzval sťažovateľov na vyjadrenie k odvolaniu

podanému povinným.

Dňa 5. decembra 2013 bolo okresnému súdu predložené vyjadrenie sťažovateľov

k odvolaniu povinného.

Dňa 28. októbra 2014 bola okresnému súdu súdnou exekútorkou predložená žiadosť

o oznámenie skutočností „neumožňujúcich vydanie rozhodnutia“ o námietkach povinného

proti exekúcii.

Dňa 6. novembra 2014 sťažovatelia požiadali okresný súd o vydanie rozhodnutia

vo veci samej.

Dňa 29. decembra 2014 podali sťažovatelia na okresnom súde sťažnosť na prieťahy

v konaní.

Dňa 22. októbra 2015 okresný súd uznesením č. k. -55 námietky

povinného proti exekúcii a proti trovám exekúcie zamietol.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu vo veci „o vykonanie peňažnej exekúcie dlžného výživného v sume 2.285 Eur

a bežného výživného do budúcna“ v prospech maloletých detí v konaní vedenom pod sp. zn.

dochádzalo k porušovaniu ich základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov(...)

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci

10

v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, ).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že

účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej

neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr.

).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované

v , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie

účastníka konania a postup súdu (napr. ). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný

súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (napr. , , ). Podľa rovnakých kritérií ústavný

súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom napadnutého exekučného

konania je vymáhanie výživného pre maloleté deti, t. j. vec, ktorej povaha si vyžaduje

osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo okrem

iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby

vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba

obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (m. m. , , ).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že posudzovanú vec

nemožno ani po skutkovej stránke, ale ani po právnej stránke považovať za vec zložitú.

Napokon ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení nepoukázal na skutkovú alebo

právnu zložitosť predmetnej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľov

v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť

osobitne zohľadnená na ich ťarchu (resp. na ťarchu ich zákonnej, resp. právnej zástupkyne)

pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným

prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci

a predovšetkým konštatuje, že okresný súd bol danej veci dlhodobo nečinný, konkrétne od

5. decembra 2013 do 22. októbra 2015 (takmer dva roky). Uvedená nečinnosť okresného

súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas takmer dvoch rokov súd nevykonával

vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa maloletí

sťažovatelia počas napadnutého súdneho konania nachádzali, čo je základným účelom práva

zaručeného v citovanom článku (pozri napr. ). K uvedenej nečinnosti,

a teda k zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania

účastníkov, ale v dôsledku postupu súdu. Na dôvod uvedený predsedom okresného súdu, že

k zbytočným prieťahom malo dôjsť v období „neprítomnosti vo veci konajúceho sudcu

zo zákonných dôvodov v nepravidelných časových úsekoch“, nebolo možné ani v tomto

prípade prihliadať a akceptovať ho. Ústavný súd už v podobných súvislostiach viackrát

vyslovil (pozri napr. a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že

nedostatočné personálne obsadenie súdu (a nadmerné množstvo vecí), v ktorých sa musí

zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len

v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. v

zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia

umožňujúce prerokovanie veci a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov.

I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v

dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky

v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru

ochrany ich práva zaručeného v oslabiť poukázaním na obmedzené

personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. ). Okrem uvedeného

ústavný súd opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie

12

to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu

vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno

prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení súdu ().

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

maloletých sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v a práva zaručeného v ods. dohovoru, tak ako to je

uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že 22. októbra 2015 okresný súd uznesením č. k. 38 Er 577/2013-

55 námietky povinného proti exekúcii a proti trovám exekúcie zamietol, neprichádzalo do

úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom

súde.

5. Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia požadovali priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €

najmä s odôvodnením, že „Stanovenú výšku nemajetkovej ujmy považujú sťažovatelia za

primeranú a odôvodňujúcu stav trvania ich právnej neistoty, straty dôvery v základné

princípy súdnej činnosti, ako aj obdobia, počas ktorého sa z dôvodu nečinnosti súdu ocitli

na hranici stavu núdze, bez možnosti inak si zabezpečiť prostriedky na svoju výživu,

na ktoré majú priamo zo zákona nárok, pričom tento stav doposiaľ trvá, a to aj napriek

tomu, že v danom prípade sú prítomné dôvody zakladajúce naliehavý právny záujem.“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre

maloletých sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné

zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia , ktoré podľa zásad

spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov,

vzhľadom na povahu veci (vymáhanie výživného pre maloleté deti) považuje za primerané

vo výške každému sťažovateľovi po 1 000 €. Ústavný súd pritom prihliadol aj na to, že

vo veci bolo medzičasom už rozhodnuté.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za tri

úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 2. marca 2015, spísanie ústavnej

sťažnosti z 3. marca 2015 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 9. novembra

2015). Za tri úkony vykonané v roku 2015 patrí odmena v sume trikrát po 139,83 € a režijný

paušál trikrát po 8,39 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho

zastúpenia pre jedného sťažovateľa by predstavovali celkove 444,66 €. Základná sadzba

tarifnej odmeny bola znížená o 50 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch

alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 222,33 €. Spolu s režijným paušálom teda jednému

sťažovateľovi prislúcha odmena v sume 222,33 €. V prípade dvoch sťažovateľov tvorí

náhrada trov právnej služby advokátkou celkovú sumu 444,66 € v zmysle vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, pričom

14

k uvedenej sume bolo treba pripočítať 20 % DPH, teda sumu 88,93 €, t. j. trovy právneho

zastúpenia maloletých sťažovateľov predstavujú celkove sumu 533,59 €.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľov

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015