Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 823/2015
PDF · 118.42 KB
No categories available
II. ÚS 823/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Feciľakom,
Advokátska kancelária, Jesenná 8, Prešov, pre namietané porušenie jeho práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sdo 47/2013 z 26. februára
2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla
2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané
porušenie jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
1 Sdo 47/2013 z 26. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Prešove uznesením č. k.
2 S 22/2013-35 z 27. augusta 2013 zamietol návrh, ktorým sa sťažovateľ domáhal
odstránenia nečinnosti žalovaného Obvodného pozemkového úradu Prešov v konaní
vedenom pod č. OPPaLH99/92.
2.1 Podaním z 11. októbra 2013 doručeným najvyššiemu súdu 14. októbra 2013
sťažovateľ žiadal, aby najvyšší súd ako súd dovolací konal a uznesenie krajského súdu
zrušil ako vecne nesprávne.
2.2 Najvyšší súd s poukazom na § 104 ods. 1 v spojení s § 246c Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) konanie vo veci zastavil, lebo právomoc konať vo veci
samej nemal. Najvyšší súd poukázal na uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 65/2010
zo 16. februára 2010, v ktorom ústavný súd akceptoval výklad najvyššieho súdu, podľa
ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu podľa V. časti Občianskeho súdneho
poriadku neprípustné, ako výklad súladný so základným právom na súdnu ochranu.
3. Podľa sťažovateľa najvyšší súd pochybil, keď nepreskúmal uznesenie krajského
súdu. Podľa sťažovateľa mal v danom prípade najvyšší súd povinnosť preskúmať, či
uznesenie krajského súdu nebolo postihnuté niektorou z vád podľa § 237 OSP. Sťažovateľ
v súvislosti s prípustnosťou dovolania odkázal na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn.
IV. ÚS 283/07 a sp. zn. III. ÚS 171/06, podľa ktorých ak je občianske súdne konanie
postihnuté vadou podľa § 237 OSP, možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutie vo veciach
správneho súdnictva.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyhovel jeho sťažnosti, konštatoval porušenie
jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením najvyššieho súdu, zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec vrátil
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, a aby priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
7. Bez potreby obsiahleho citovania dogmatiky k označeným ústavným právam
a bližšieho rozoberania skutkového stavu v sťažovateľovej veci ústavný súd konštatuje, že
sťažnosť je zjavne neopodstatnená, keďže niet pochýb o tom, že dovolanie je v správnom
súdnictve neprípustné.
7.1 Ústavný súd rovnako ako najvyšší súd odkazuje na uznesenie ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 65/2010 zo 16. februára 2010, ktorým vyriešil otázku prípustnosti dovolania
v správnom súdnictve, pričom konštatoval, že „akceptuje výklad Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu
podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku neprípustné, ako súladný so základným
právom na súdnu ochranu“.
7.2 Odvolávajúc sa na závery ústavného súdu prijaté v uvedenom uznesení sp. zn.
II. ÚS 65/2010 zo 16. februára 2010, ústavný súd konštatuje, že ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku, podľa ktorých je opravný prostriedok prípustný, len ak je to ustanovené
v tejto časti (§ 246c), pričom prvostupňovým súdom je spravidla krajský súd, niekedy
najvyšší súd (§ 246) a proti rozhodnutiu najvyššieho súdu opravný prostriedok nie je
prípustný (§ 246c) s podporou, že podľa tretej hlavy V. časti obnova konania, dovolanie
a mimoriadne dovolanie nie sú prípustné (§ 250s), dáva veľmi silný textuálny základ pre
plauzibilnú, prijateľnú interpretáciu neprípustnosti dovolania v správnom súdnictve.
Postavenie lex specialis tejto normy voči norme v záhlaví § 237 OSP je veľmi silne
posilnené argumentom systematickým, teda silne autonómnym postavením V. časti
Občianskeho súdneho poriadku v rámci kódexu. Z ústavného hľadiska je doterajší
konštantný výklad najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania v správnom súdnictve plne
akceptovateľný.
7.3 Z vecného pohľadu v civilnom dovolacom konaní dohliada najvyšší súd
prostredníctvom inštitútu dovolania na procesnú čistotu a jednotnosť rozhodovania
v súdnych konaniach, ktorých podstatou je v zásade spor o súkromné právo prerokúvaný od
začiatku na všeobecnom súde. Oproti tomu je správne súdnictvo prieskumom zákonnosti
rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Už správne
súdnictvo je kontrolou inej sústavy, a tak zákonodarca nepovažoval za rozumné a účelné,
aby súdna kontrola verejnej správy bola ešte kontrolovaná prostredníctvom inštitútu
dovolania. Pripustenie mimoriadneho opravného prostriedku v týchto veciach by
v konečnom dôsledku niekedy mohlo znamenať štvorinštančnosť, resp. až päťinštančnosť
konania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí byť zjednocované prostredníctvom
dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie najvyššieho súdu v správnom súdnictve už
plní túto funkciu. V danej súvislosti nesmie byť mätúce, že správne a civilné súdnictvo sú
zhodou historických okolností obsiahnuté v jednom procesnom kódexe (porov. Ficová, S.,
Števček, M. Občiansky súdny poriadok, komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2009, s. 733
a nasl.).
7.4 Nota bene ústavný súd dopĺňa, že reformou správneho súdnictva v roku 2004
bola zavedená všeobecná dvojstupňovosť a subsidiárne použitie IV. časti Občianskeho
súdneho poriadku. Dvojstupňovosťou sa stratila nutnosť osobitnej právnej úpravy
opravných prostriedkov vo veciach dôchodkového zabezpečenia. Túto zmenu realizoval
zákonodarca v roku 2007. Dvojstupňovosť správneho súdnictva zároveň stála pri zrode
otázky o prípustnosti dovolania, pretože podľa § 237 OSP dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Možno však uviesť, že najvyšší súd rozhoduje
v tejto veci konštantne, pričom už nepovažuje za nutné jasnú judikatúru o neprípustnosti
dovolania v správnom súdnictve pripomínať právnymi vetami.
7.5 Sťažovateľ poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 283/07, ktorým bol
na určitý čas vyjadrený opačný právny názor na prípustnosť dovolania. Ústavný súd
nálezom sp. zn. IV. ÚS 283/07 zrušil uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania
dôvodiac, že tzv. zmätočné dovolacie dôvody sa vzťahujú aj na súdne rozhodnutia vydané
podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku. Argumentácia IV. senátu ústavného súdu
bola založená na texte záhlavia ustanovenia § 237 OSP, podľa ktorého je dovolanie
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sú naplnené zmätočné dôvody.
Týmto nálezom ústavný súd nepochybne autoritatívne dal na vedomie nielen konkrétnemu
sťažovateľovi vo veci sp. zn. IV. ÚS 283/07, že jeho sťažnosť bola úspešná, ale zároveň
(prostredníctvom internetu) tým oznamuje aj eventuálnym sťažovateľom, že do budúcna
môžu podať dovolanie zo zmätočných dôvodov proti rozhodnutiu správneho súdu v prípade,
ak sa tieto budú kryť s dôvodmi ústavnoprávnymi.
7.6 Ústavný súd v tomto kontexte konštatuje, že otázka prípustnosti dovolania
v správnom súdnictve mala byť v čase prerokovávania veci sp. zn. II. ÚS 65/2010 pôvodne
predmetom konania o zjednotení právnych názorov. Z rozpravy pléna ústavného súdu však
vyplynulo, že citovaný nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 283/07 bol jednorazovým
vybočením z inak konštantnej judikatúry ústavného súdu akceptujúcej neprípustnosť
dovolania v správnych veciach, a preto nebolo nevyhnutné využiť procedúru zjednocovania
právnych názorov. Napokon aj štvrtý senát akceptoval uvedený právny názor v náleze
sp. zn. IV. ÚS 208/08 a v uznesení sp. zn. IV. ÚS 274/09.
8. Z dôvodov akcentovaných v predchádzajúcich bodoch ústavný súd odmietol
sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2015