Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 823/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Feciľakom,

Advokátska kancelária, Jesenná 8, Prešov, pre namietané porušenie jeho práva na súdnu

ochranu podľa , Listiny základných

práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. februára

2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla

2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané

porušenie jeho práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 26. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Prešove uznesením č. k.

-35 z 27. augusta 2013 zamietol návrh, ktorým sa sťažovateľ domáhal

odstránenia nečinnosti žalovaného Obvodného pozemkového úradu Prešov v konaní

vedenom pod č. OPPaLH99/92.

2.1 Podaním z 11. októbra 2013 doručeným najvyššiemu súdu 14. októbra 2013

sťažovateľ žiadal, aby najvyšší súd ako súd dovolací konal a uznesenie krajského súdu

zrušil ako vecne nesprávne.

2.2 Najvyšší súd s poukazom na § 104 ods. 1 v spojení s § 246c Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) konanie vo veci zastavil, lebo právomoc konať vo veci

samej nemal. Najvyšší súd poukázal na uznesenie ústavného súdu sp. zn.

zo 16. februára 2010, v ktorom ústavný súd akceptoval výklad najvyššieho súdu, podľa

ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu podľa V. časti Občianskeho súdneho

poriadku neprípustné, ako výklad súladný so základným právom na súdnu ochranu.

3. Podľa sťažovateľa najvyšší súd pochybil, keď nepreskúmal uznesenie krajského

súdu. Podľa sťažovateľa mal v danom prípade najvyšší súd povinnosť preskúmať, či

uznesenie krajského súdu nebolo postihnuté niektorou z vád podľa . Sťažovateľ

v súvislosti s prípustnosťou dovolania odkázal na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn.

a sp. zn. , podľa ktorých ak je občianske súdne konanie

postihnuté vadou podľa , možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutie vo veciach

správneho súdnictva.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyhovel jeho sťažnosti, konštatoval porušenie

jeho práv podľa , listiny a dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, a aby priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. Bez potreby obsiahleho citovania dogmatiky k označeným ústavným právam

a bližšieho rozoberania skutkového stavu v sťažovateľovej veci ústavný súd konštatuje, že

sťažnosť je zjavne neopodstatnená, keďže niet pochýb o tom, že dovolanie je v správnom

súdnictve neprípustné.

7.1 Ústavný súd rovnako ako najvyšší súd odkazuje na uznesenie ústavného súdu

sp. zn. zo 16. februára 2010, ktorým vyriešil otázku prípustnosti dovolania

v správnom súdnictve, pričom konštatoval, že „akceptuje výklad Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu

podľa V. časti neprípustné, ako súladný so základným

právom na súdnu ochranu“.

7.2 Odvolávajúc sa na závery ústavného súdu prijaté v uvedenom uznesení sp. zn.

zo 16. februára 2010, ústavný súd konštatuje, že ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku, podľa ktorých je opravný prostriedok prípustný, len ak je to ustanovené

v tejto časti (§ 246c), pričom prvostupňovým súdom je spravidla krajský súd, niekedy

najvyšší súd (§ 246) a proti rozhodnutiu najvyššieho súdu opravný prostriedok nie je

prípustný (§ 246c) s podporou, že podľa tretej hlavy V. časti obnova konania, dovolanie

a mimoriadne dovolanie nie sú prípustné (§ 250s), dáva veľmi silný textuálny základ pre

plauzibilnú, prijateľnú interpretáciu neprípustnosti dovolania v správnom súdnictve.

Postavenie lex specialis tejto normy voči norme v záhlaví je veľmi silne

posilnené argumentom systematickým, teda silne autonómnym postavením V. časti

v rámci kódexu. Z ústavného hľadiska je doterajší

konštantný výklad najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania v správnom súdnictve plne

akceptovateľný.

7.3 Z vecného pohľadu v civilnom dovolacom konaní dohliada najvyšší súd

prostredníctvom inštitútu dovolania na procesnú čistotu a jednotnosť rozhodovania

v súdnych konaniach, ktorých podstatou je v zásade spor o súkromné právo prerokúvaný od

začiatku na všeobecnom súde. Oproti tomu je správne súdnictvo prieskumom zákonnosti

rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Už správne

súdnictvo je kontrolou inej sústavy, a tak zákonodarca nepovažoval za rozumné a účelné,

aby súdna kontrola verejnej správy bola ešte kontrolovaná prostredníctvom inštitútu

dovolania. Pripustenie mimoriadneho opravného prostriedku v týchto veciach by

v konečnom dôsledku niekedy mohlo znamenať štvorinštančnosť, resp. až päťinštančnosť

konania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí byť zjednocované prostredníctvom

dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie najvyššieho súdu v správnom súdnictve už

plní túto funkciu. V danej súvislosti nesmie byť mätúce, že správne a civilné súdnictvo sú

zhodou historických okolností obsiahnuté v jednom procesnom kódexe (porov. Ficová, S.,

Števček, M. , komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2009, s. 733

a nasl.).

7.4 Nota bene ústavný súd dopĺňa, že reformou správneho súdnictva v roku 2004

bola zavedená všeobecná dvojstupňovosť a subsidiárne použitie IV. časti Občianskeho

súdneho poriadku. Dvojstupňovosťou sa stratila nutnosť osobitnej právnej úpravy

opravných prostriedkov vo veciach dôchodkového zabezpečenia. Túto zmenu realizoval

zákonodarca v roku 2007. Dvojstupňovosť správneho súdnictva zároveň stála pri zrode

otázky o prípustnosti dovolania, pretože podľa dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Možno však uviesť, že najvyšší súd rozhoduje

v tejto veci konštantne, pričom už nepovažuje za nutné jasnú judikatúru o neprípustnosti

dovolania v správnom súdnictve pripomínať právnymi vetami.

7.5 Sťažovateľ poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. , ktorým bol

na určitý čas vyjadrený opačný právny názor na prípustnosť dovolania. Ústavný súd

nálezom sp. zn. zrušil uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania

dôvodiac, že tzv. zmätočné dovolacie dôvody sa vzťahujú aj na súdne rozhodnutia vydané

podľa V. časti . Argumentácia IV. senátu ústavného súdu

bola založená na texte záhlavia ustanovenia , podľa ktorého je dovolanie

prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sú naplnené zmätočné dôvody.

Týmto nálezom ústavný súd nepochybne autoritatívne dal na vedomie nielen konkrétnemu

sťažovateľovi vo veci sp. zn. , že jeho sťažnosť bola úspešná, ale zároveň

(prostredníctvom internetu) tým oznamuje aj eventuálnym sťažovateľom, že do budúcna

môžu podať dovolanie zo zmätočných dôvodov proti rozhodnutiu správneho súdu v prípade,

ak sa tieto budú kryť s dôvodmi ústavnoprávnymi.

7.6 Ústavný súd v tomto kontexte konštatuje, že otázka prípustnosti dovolania

v správnom súdnictve mala byť v čase prerokovávania veci sp. zn. pôvodne

predmetom konania o zjednotení právnych názorov. Z rozpravy pléna ústavného súdu však

vyplynulo, že citovaný nález ústavného súdu sp. zn. bol jednorazovým

vybočením z inak konštantnej judikatúry ústavného súdu akceptujúcej neprípustnosť

dovolania v správnych veciach, a preto nebolo nevyhnutné využiť procedúru zjednocovania

právnych názorov. Napokon aj štvrtý senát akceptoval uvedený právny názor v náleze

sp. zn. a v uznesení sp. zn. .

8. Z dôvodov akcentovaných v predchádzajúcich bodoch ústavný súd odmietol

sťažnosť podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015