Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 636/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť a , obe bytom

, zastúpených advokátom JUDr. Júliusom Fígerom,

Mickiewiczova 6, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 22. septembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra

2014 doručená a 30. marca 2015 doplnená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka v 1. rade“) a (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“, spolu ďalej

aj „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 22. septembra 2014 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľky v sťažnosti podrobne opisujú skutkový stav veci, keď od roku 1986 až

do začiatku roka 2006 nepretržite bývali spolu s (druhom

sťažovateľky v 1. rade a otcom sťažovateľky v 2. rade) v družstevnom byte

(ďalej len „byt“). Predmetný byt bol pôvodne pridelený

ako byt družstevný a podľa tvrdenia sťažovateľky v 1. rade

aj jej po uzavretí jej zmluvy o jej stabilizačnom záväzku zotrvať v pracovnom pomere

po určený čas, pričom od roku 1986 sťažovateľka v 1. rade žila s

v spoločnej domácnosti aj ako jeho družka a sťažovateľka v 2. rade je ich

spoločnou dcérou. Po smrti zostali bývať sťažovateľky v tomto

byte predpokladajúc, že vzhľadom na rodinné vzťahy im patrí právo tento byt užívať.

V rámci dedičského konania po poručiteľovi zostatkovú hodnotu členského podielu

v bytovom družstve zdedil jeho syn – (ďalej len „žalovaný v 1. rade“).

Tento sa stal aj nájomcom predmetného bytu, ktorý mu bol neskôr prevedený do jeho

vlastníctva. Žalovaný v 1. rade podal na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný

súd“) 21. marca 1998 návrh na vypratanie bytu. Konanie bolo vedené pod sp. zn.

a bolo zastavené v dôsledku späťvzatia návrhu. V priebehu tohto konania sa

sťažovateľky domáhali svojich práv k predmetnému bytu, a to jednak podaním žaloby

o vydanie dedičstva (konanie vedené pod sp. zn. ), žaloby o určenie,

že sťažovateľka v 2. rade je členkou stavebného bytového družstva a výlučnou nájomníčkou

predmetného bytu (konanie vedené pod sp. zn. ), obnovy dedičského konania

po poručiteľovi (konanie vedené pod sp. zn. ), v ktorých boli sťažovateľky

neúspešné. V priebehu týchto konaní okresný súd uznesením sp. zn. z 15. mája

2001 zakázal žalovanému v 1. rade akokoľvek nakladať s bytom až do právoplatného

skončenia konania vedeného na tomto súde pod sp. zn. a sp. zn. .

Dňa 14. novembra 2005 žalovaní v 1. až 3. rade za asistencie notárky JUDr. Bayerovej

vstúpili do predmetného bytu v neprítomnosti sťažovateliek bez ich súhlasu, vymenili

zámok na vchodových dverách bytu a svojpomocne bez ich súhlasu nakladali s ich

hnuteľným majetkom nachádzajúcim sa v byte, ktorý poukladali do škatúľ. Následne

žalovaný v 1. rade písomnou výzvou adresovanou sťažovateľke v 1. rade požadoval

vypratanie uskladnených vecí z bytu. Sťažovateľky tak neskôr urobili a veci uskladnili

vo verejnom sklade.

Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd napadnutým rozhodnutím potvrdil

prvostupňové rozhodnutie okresného súdu sp. zn. z 8. novembra 2013, ktorého

predmetom bolo posúdenie nároku sťažovateliek na náhradu škody spôsobenej odporcom

v 1. až 3. rade, ktorá im vznikla okrem iného tak, že žalovaní neoprávnene manipulovali

s majetkom sťažovateliek, v ktorom boli sťažovateľky iba čiastočne úspešné.

Z obsahu sťažnosti nie je zrejmé, v čom konkrétnom sťažovateľky vidia porušenie

svojich v petite označených práv. Sťažovateľky sa obmedzujú na tvrdenie, že všeobecné

súdy „kládli dôraz len na tie dôkazy, ktoré svedčili“ v ich neprospech a dôkazy v ich

prospech „nehodnotili spôsobom zodpovedajúcim spravodlivému procesu“. Preto sú toho

názoru, že z uvedených skutočností a citovaných ustanovení právnych predpisov

a judikatúry ústavného súdu vyplýva, že napadnutým postupom a rozhodnutím krajského

súdu boli nepochybne porušené ich označené práva.

Bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia účelu sťažovateľky uvádzajú citácie

dohovoru, a judikatúry ústavného súdu, čo nijako neozrejmuje vo väzbe

na konkrétny prípad.

V závere sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateliek podľa v spojení s

a podľa dohovoru, postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. , osobitne rozsudkom tohto krajského súdu...

zo dňa 22.09.2014, ktorým Krajský súd v Bratislave potvrdil rozsudok Okresného súdu

Bratislava V zo dňa 08. novembra 2013 č. k. -526, porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

z 22.09.2014 zrušuje a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd ukladá Krajskému súdu v Bratislave, aby sťažovateľkám zaplatil

náhradu trov konania - právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby...“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateliek prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateliek podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľky namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa ods. l dohovoru

napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd už uviedol, že predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces,

ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou

uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej

republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom

súdnej ochrany podľa dohovoru (napr. ). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje

každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním

(). Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach, súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom

a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom

spore (, ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade,

že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou

ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti

na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

Pokiaľ ide o sťažovateľkami namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru označeným postupom a rozhodnutím

krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba

posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o odvolaní sťažovateliek napadnutým rozsudkom sú zlučiteľné s označeným článkom

, resp. dohovoru.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu

dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho

argumentácia vychádzajúca z výsledkov v konaní vykonaného dokazovania a z neho

vychádzajúcich právnych záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd oboznámil

podstatu skutkových a právnych záverov okresného súdu a odvolacej argumentácie

sťažovateliek a odporcu.

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že v posudzovanej veci sa

sťažovateľky domáhali voči žalovaným (neskôr len žalovanému v 1. rade) náhrady škody,

ktorá im mala vzniknúť „neoprávneným konaním žalovaného 1/, ktorý nedovolene použil

svojpomoc pri realizácii svojho vlastníckeho práva k bytu, keď dňa 14. 11. 2005“.

Pokiaľ ide o samotný nárok na náhradu škody, na zdôraznenie správnosti odvolaním

napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd uviedol, že „predpokladom vzniku

všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa je porušenie

právnej povinnosti (protiprávny úkon), t. j. konanie, ktoré je v rozpore s objektívnym

právom, ďalej vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním škodcu

a vznikom škody a prezumpcia zavinenia. Porušením právnej povinnosti sa rozumie

objektívne vzniknutý rozpor medzi tým, ako osoba skutočne konala (prípadne opomenula

konať), a tým, ako konať mala, aby si splnila svoje povinnosti. Škoda je ujma v majetkovej

sfére poškodeného objektívne vyjadriteľná peniazmi. Medzi protiprávnym úkonom a škodou

musí byť vzťah príčiny a následku.“.

Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa,

že žalovaný v 1. rade konal protiprávne, keď realizoval útočnú svojpomoc pre účely

zmocniť sa svojho práva voči sťažovateľkám, ktoré užívali byt v jeho vlastníctve,

a nepovažoval za dôvodné ani odvolacie námietky sťažovateliek, ktorými spochybňovali

správnosť výroku odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým bola žaloba

vo zvyšku zamietnutá, a uviedol, že „Dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla a aký je

rozsah (výška) zaťažuje poškodeného. Odvolací súd je v zhode so súdom 1. stupňa,

že žalobkyne neuniesli dôkazné bremeno, neprodukovali relevantné a objektívne dôkazy,

ktorými by jednoznačne preukázali svoje tvrdenia, že v priamej príčinnej súvislosti

s konaním žalovaného došlo k zmiznutiu hnuteľných vecí (šperky, hodinky, alkohol,

parfumy, finančná hotovosť, kvety a potraviny chladničke), ani nepreukázali, že sa

v predmetnom byte označené veci v čase škodovej udalosti nachádzali. Nielenže nebola

preukázaná existencia konkrétnych vecí, preukázaná nebola ani ich prípadná hodnota, keď

neboli predložené žiadne nadobúdacie doklady, výpovede darcov ohľadom nadobúdacej

ceny neboli hodnoverné a nebolo možné pristúpiť ani k objektívnemu odhadu ich ceny.

Žalobkyne napokon ani v odvolacom konaní nepredložili dôkazy, ktorými by preukázali

svoje tvrdenia. Na základe uvedeného súd nemohol pristúpiť ani k aplikácii ustanovenia

, keďže citované ustanovenie možno aplikovať len v prípade, ak bol

preukázaný samotný nárok a sporným zostala len jeho výška, ktorú je možné zistiť len

s nepomernými ťažkosťami alebo nemožno zistiť vôbec. Ak však nebolo dostatočne

preukázané, že škoda na majetku žalobkyni vôbec vznikla, nie je možné pristúpiť

k zisťovaniu jej výšky postupom podľa “.

Preukázaný nebol podľa názoru krajského súdu ani nárok sťažovateliek na náhradu

škody v sume 32 565 Sk ako náhrady za núdzové bývanie v čase od 14. novembra 2005

do 23. decembra 2005, keď sťažovateľka v 1. rade v tomto smere nepredložila súdu žiaden

dôkaz preukazujúci, že takéto náklady v súvislosti s jej náhradným bývaním vynaložila.

Taktiež podľa názoru krajského súdu správne postupoval prvostupňový súd aj pri

rozhodovaní o trovách konania. Podľa krajského súdu nie je pravdou, že by „súd 1. stupňa

nerozhodoval o práve na náhradu trov konania žalobkýň“. Okresný súd „napriek tomu,

že žalovanému 1/ vznikol nárok na plnú náhradu trov konania voči žalobkyniam, súd

1. stupňa po zvážení všetkých okolností prejednávanej veci mu náhradu trov konania

nepriznal s poukazom na ustanovenie . Odvolací súd v tomto smere

považuje postup súdu 1. stupňa za správny, keď v zhode s týmto súdom za dôvod hodný

osobitného zreteľa bolo potrebné považovať skutočnosť, že ku sporu medzi účastníkmi došlo

práve v dôsledku protiprávneho konania žalovaného 1/ z, pričom vyhodnotenie dôkaznej

núdze na strane žalobkýň by ich neprospech v časti trov konania nie je spravodlivé. Treba

si uvedomiť, že je náročné preukazovať vlastníctvo poškodených vecí a ich hodnotu, keď

od ich zadováženia uplynula značná (niekoľkoročná) doba. Napokon nebyť protiprávneho

konania žalovaného 1/, žalobkyne by táto dôkazná povinnosť nezaťažovala. Za správne

treba považovať aj rozhodnutie súdu 1. stupňa o trovách konania v jeho zastavenej časti

(vo vzťahu k žalovanému v 2. a 3. rade), keď súd postupoval podľa ustanovenia § 146

“.

Z uvedeného krajskému súdu vyplynulo, že „rozsudok súdu 1. stupňa je

napadnutých častiach vecne správny a preto ho potvrdil podľa “.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu

príslušných ustanovení v znení neskorších

predpisov a v znení neskorších predpisov, ako aj

obsahu relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite

odôvodnené. Ústavný súd považuje preto postup krajského súdu pri preskúmavaní

rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne – v nevyhnutnom rozsahu –

korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci

porušenie základného práva podľa , resp. práva podľa

dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd v danej veci dospel k záveru, že napadnutý

rozsudok krajského súdu nie je svojvoľný. Podľa názoru ústavného súdu základné právo

na súdnu ochranu v zmysle (resp. právo podľa dohovoru)

nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich

záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného

súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne

neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateliek s postupom krajského súdu

ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(resp. dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (obdobne napr. , ).

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom

a rozhodnutím krajského súdu a sťažovateľkami namietaným porušením označených práv,

sťažnosť odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Navyše, ústavný súd dodáva, že z obsahu sťažnosti nie je zrejmé, v čom konkrétnom

vidia sťažovateľky porušenie svojich v petite označených práv; obmedzujú sa na tvrdenie,

že z dosiaľ uvedených skutočností a citovaných ustanovení právnych predpisov a judikatúry

ústavného súdu vyplýva, že napadnutým postupom a rozhodnutím krajského súdu boli

nepochybne porušené ich označené práva.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy.

Podľa sťažnosť okrem všeobecných

náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody

sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právne

označením článkov alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovo.

Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia sťažnosti významné procesné

dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav,

z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem

opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne

argumenty a právne posúdenie predloženého sporu.

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej

osoby alebo právnickej osoby podľa je vznesenie relevantných námietok

zo strany sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho

základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, prípadne inou

aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy,

územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podanie

sťažovateliek neobsahuje.

Subjektívny názor sťažovateliek o porušení ich práv nie je dostatočným dôvodom

na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti,

ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Sťažnosť, ktorá bola doručená ústavnému súdu, neobsahuje kvalifikované

odôvodnenie, a preto nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú

v .

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd

uvádza, že sťažovateľky sú zastúpené advokátom. Podľa

Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone

advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva

a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony

právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne

spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú

na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom

ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr.

).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ako aj pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto

rozhodnutia neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateliek

uplatnených v petite ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015