Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 636/2015
PDF · 220.93 KB
No categories available
III. ÚS 636/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra
2015 predbežne prerokoval sťažnosť a , obe bytom
, zastúpených advokátom JUDr. Júliusom Fígerom,
Mickiewiczova 6, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Co 228/2014 a jeho rozsudkom z 22. septembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra
2014 doručená a 30. marca 2015 doplnená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka v 1. rade“) a (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“, spolu ďalej
aj „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 228/2014
(ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 22. septembra 2014 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie“ alebo „napadnutý rozsudok“).
Sťažovateľky v sťažnosti podrobne opisujú skutkový stav veci, keď od roku 1986 až
do začiatku roka 2006 nepretržite bývali spolu s (druhom
sťažovateľky v 1. rade a otcom sťažovateľky v 2. rade) v družstevnom byte
(ďalej len „byt“). Predmetný byt bol pôvodne pridelený
ako byt družstevný a podľa tvrdenia sťažovateľky v 1. rade
aj jej po uzavretí jej zmluvy o jej stabilizačnom záväzku zotrvať v pracovnom pomere
po určený čas, pričom od roku 1986 sťažovateľka v 1. rade žila s
v spoločnej domácnosti aj ako jeho družka a sťažovateľka v 2. rade je ich
spoločnou dcérou. Po smrti zostali bývať sťažovateľky v tomto
byte predpokladajúc, že vzhľadom na rodinné vzťahy im patrí právo tento byt užívať.
V rámci dedičského konania po poručiteľovi zostatkovú hodnotu členského podielu
v bytovom družstve zdedil jeho syn – (ďalej len „žalovaný v 1. rade“).
Tento sa stal aj nájomcom predmetného bytu, ktorý mu bol neskôr prevedený do jeho
vlastníctva. Žalovaný v 1. rade podal na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný
súd“) 21. marca 1998 návrh na vypratanie bytu. Konanie bolo vedené pod sp. zn.
10 C 87/1998 a bolo zastavené v dôsledku späťvzatia návrhu. V priebehu tohto konania sa
sťažovateľky domáhali svojich práv k predmetnému bytu, a to jednak podaním žaloby
o vydanie dedičstva (konanie vedené pod sp. zn. 15 C 218/00), žaloby o určenie,
že sťažovateľka v 2. rade je členkou stavebného bytového družstva a výlučnou nájomníčkou
predmetného bytu (konanie vedené pod sp. zn. 12 C 3/99), obnovy dedičského konania
po poručiteľovi (konanie vedené pod sp. zn. 15 C 219/00), v ktorých boli sťažovateľky
neúspešné. V priebehu týchto konaní okresný súd uznesením sp. zn. 6 Nc 2/01 z 15. mája
2001 zakázal žalovanému v 1. rade akokoľvek nakladať s bytom až do právoplatného
skončenia konania vedeného na tomto súde pod sp. zn. 15 C 2018/00 a sp. zn. 15 C 19/00.
Dňa 14. novembra 2005 žalovaní v 1. až 3. rade za asistencie notárky JUDr. Bayerovej
vstúpili do predmetného bytu v neprítomnosti sťažovateliek bez ich súhlasu, vymenili
zámok na vchodových dverách bytu a svojpomocne bez ich súhlasu nakladali s ich
hnuteľným majetkom nachádzajúcim sa v byte, ktorý poukladali do škatúľ. Následne
žalovaný v 1. rade písomnou výzvou adresovanou sťažovateľke v 1. rade požadoval
vypratanie uskladnených vecí z bytu. Sťažovateľky tak neskôr urobili a veci uskladnili
vo verejnom sklade.
Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd napadnutým rozhodnutím potvrdil
prvostupňové rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 32 C 412/05 z 8. novembra 2013, ktorého
predmetom bolo posúdenie nároku sťažovateliek na náhradu škody spôsobenej odporcom
v 1. až 3. rade, ktorá im vznikla okrem iného tak, že žalovaní neoprávnene manipulovali
s majetkom sťažovateliek, v ktorom boli sťažovateľky iba čiastočne úspešné.
Z obsahu sťažnosti nie je zrejmé, v čom konkrétnom sťažovateľky vidia porušenie
svojich v petite označených práv. Sťažovateľky sa obmedzujú na tvrdenie, že všeobecné
súdy „kládli dôraz len na tie dôkazy, ktoré svedčili“ v ich neprospech a dôkazy v ich
prospech „nehodnotili spôsobom zodpovedajúcim spravodlivému procesu“. Preto sú toho
názoru, že z uvedených skutočností a citovaných ustanovení právnych predpisov
a judikatúry ústavného súdu vyplýva, že napadnutým postupom a rozhodnutím krajského
súdu boli nepochybne porušené ich označené práva.
Bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia účelu sťažovateľky uvádzajú citácie
dohovoru, ústavy a judikatúry ústavného súdu, čo nijako neozrejmuje vo väzbe
na konkrétny prípad.
V závere sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné právo sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1
ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/228/2014, osobitne rozsudkom tohto krajského súdu...
zo dňa 22.09.2014, ktorým Krajský súd v Bratislave potvrdil rozsudok Okresného súdu
Bratislava V zo dňa 08. novembra 2013 č. k. 32C 412/2005-526, porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
6 Co/228/2014 z 22.09.2014 zrušuje a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd ukladá Krajskému súdu v Bratislave, aby sťažovateľkám zaplatil
náhradu trov konania - právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateliek prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju
zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateliek podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľky namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. l dohovoru
napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd už uviedol, že predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces,
ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou
uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej
republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom
súdnej ochrany podľa dohovoru (napr. II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje
každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním
(I. ÚS 26/94). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach, súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy
neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom
a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom
spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade,
že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou
ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti
na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
Pokiaľ ide o sťažovateľkami namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným postupom a rozhodnutím
krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená
právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba
posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím
o odvolaní sťažovateliek napadnutým rozsudkom sú zlučiteľné s označeným článkom
ústavy, resp. dohovoru.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu
dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho
argumentácia vychádzajúca z výsledkov v konaní vykonaného dokazovania a z neho
vychádzajúcich právnych záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd oboznámil
podstatu skutkových a právnych záverov okresného súdu a odvolacej argumentácie
sťažovateliek a odporcu.
Krajský súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že v posudzovanej veci sa
sťažovateľky domáhali voči žalovaným (neskôr len žalovanému v 1. rade) náhrady škody,
ktorá im mala vzniknúť „neoprávneným konaním žalovaného 1/, ktorý nedovolene použil
svojpomoc pri realizácii svojho vlastníckeho práva k bytu, keď dňa 14. 11. 2005“.
Pokiaľ ide o samotný nárok na náhradu škody, na zdôraznenie správnosti odvolaním
napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd uviedol, že „predpokladom vzniku
všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka je porušenie
právnej povinnosti (protiprávny úkon), t. j. konanie, ktoré je v rozpore s objektívnym
právom, ďalej vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním škodcu
a vznikom škody a prezumpcia zavinenia. Porušením právnej povinnosti sa rozumie
objektívne vzniknutý rozpor medzi tým, ako osoba skutočne konala (prípadne opomenula
konať), a tým, ako konať mala, aby si splnila svoje povinnosti. Škoda je ujma v majetkovej
sfére poškodeného objektívne vyjadriteľná peniazmi. Medzi protiprávnym úkonom a škodou
musí byť vzťah príčiny a následku.“.
Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa,
že žalovaný v 1. rade konal protiprávne, keď realizoval útočnú svojpomoc pre účely
zmocniť sa svojho práva voči sťažovateľkám, ktoré užívali byt v jeho vlastníctve,
a nepovažoval za dôvodné ani odvolacie námietky sťažovateliek, ktorými spochybňovali
správnosť výroku odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým bola žaloba
vo zvyšku zamietnutá, a uviedol, že „Dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla a aký je
rozsah (výška) zaťažuje poškodeného. Odvolací súd je v zhode so súdom 1. stupňa,
že žalobkyne neuniesli dôkazné bremeno, neprodukovali relevantné a objektívne dôkazy,
ktorými by jednoznačne preukázali svoje tvrdenia, že v priamej príčinnej súvislosti
s konaním žalovaného došlo k zmiznutiu hnuteľných vecí (šperky, hodinky, alkohol,
parfumy, finančná hotovosť, kvety a potraviny chladničke), ani nepreukázali, že sa
v predmetnom byte označené veci v čase škodovej udalosti nachádzali. Nielenže nebola
preukázaná existencia konkrétnych vecí, preukázaná nebola ani ich prípadná hodnota, keď
neboli predložené žiadne nadobúdacie doklady, výpovede darcov ohľadom nadobúdacej
ceny neboli hodnoverné a nebolo možné pristúpiť ani k objektívnemu odhadu ich ceny.
Žalobkyne napokon ani v odvolacom konaní nepredložili dôkazy, ktorými by preukázali
svoje tvrdenia. Na základe uvedeného súd nemohol pristúpiť ani k aplikácii ustanovenia
§ 136 O. s. p., keďže citované ustanovenie možno aplikovať len v prípade, ak bol
preukázaný samotný nárok a sporným zostala len jeho výška, ktorú je možné zistiť len
s nepomernými ťažkosťami alebo nemožno zistiť vôbec. Ak však nebolo dostatočne
preukázané, že škoda na majetku žalobkyni vôbec vznikla, nie je možné pristúpiť
k zisťovaniu jej výšky postupom podľa §136 O. s. p.“.
Preukázaný nebol podľa názoru krajského súdu ani nárok sťažovateliek na náhradu
škody v sume 32 565 Sk ako náhrady za núdzové bývanie v čase od 14. novembra 2005
do 23. decembra 2005, keď sťažovateľka v 1. rade v tomto smere nepredložila súdu žiaden
dôkaz preukazujúci, že takéto náklady v súvislosti s jej náhradným bývaním vynaložila.
Taktiež podľa názoru krajského súdu správne postupoval prvostupňový súd aj pri
rozhodovaní o trovách konania. Podľa krajského súdu nie je pravdou, že by „súd 1. stupňa
nerozhodoval o práve na náhradu trov konania žalobkýň“. Okresný súd „napriek tomu,
že žalovanému 1/ vznikol nárok na plnú náhradu trov konania voči žalobkyniam, súd
1. stupňa po zvážení všetkých okolností prejednávanej veci mu náhradu trov konania
nepriznal s poukazom na ustanovenie § 150 ods. 1 O. s. p.. Odvolací súd v tomto smere
považuje postup súdu 1. stupňa za správny, keď v zhode s týmto súdom za dôvod hodný
osobitného zreteľa bolo potrebné považovať skutočnosť, že ku sporu medzi účastníkmi došlo
práve v dôsledku protiprávneho konania žalovaného 1/ z, pričom vyhodnotenie dôkaznej
núdze na strane žalobkýň by ich neprospech v časti trov konania nie je spravodlivé. Treba
si uvedomiť, že je náročné preukazovať vlastníctvo poškodených vecí a ich hodnotu, keď
od ich zadováženia uplynula značná (niekoľkoročná) doba. Napokon nebyť protiprávneho
konania žalovaného 1/, žalobkyne by táto dôkazná povinnosť nezaťažovala. Za správne
treba považovať aj rozhodnutie súdu 1. stupňa o trovách konania v jeho zastavenej časti
(vo vzťahu k žalovanému v 2. a 3. rade), keď súd postupoval podľa ustanovenia § 146
O. s. p.“.
Z uvedeného krajskému súdu vyplynulo, že „rozsudok súdu 1. stupňa je
napadnutých častiach vecne správny a preto ho potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.“.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu
príslušných ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, ako aj
obsahu relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite
odôvodnené. Ústavný súd považuje preto postup krajského súdu pri preskúmavaní
rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne – v nevyhnutnom rozsahu –
korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Na základe uvedeného ústavný súd v danej veci dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok krajského súdu nie je svojvoľný. Podľa názoru ústavného súdu základné právo
na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)
nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich
záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného
súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne
neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateliek s postupom krajského súdu
ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom
a rozhodnutím krajského súdu a sťažovateľkami namietaným porušením označených práv,
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Navyše, ústavný súd dodáva, že z obsahu sťažnosti nie je zrejmé, v čom konkrétnom
vidia sťažovateľky porušenie svojich v petite označených práv; obmedzujú sa na tvrdenie,
že z dosiaľ uvedených skutočností a citovaných ustanovení právnych predpisov a judikatúry
ústavného súdu vyplýva, že napadnutým postupom a rozhodnutím krajského súdu boli
nepochybne porušené ich označené práva.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy.
Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných
náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody
sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právne
označením článkov ústavy alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovo.
Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia sťažnosti významné procesné
dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav,
z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem
opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne
argumenty a právne posúdenie predloženého sporu.
Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej
osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok
zo strany sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho
základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, prípadne inou
aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy,
územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podanie
sťažovateliek neobsahuje.
Subjektívny názor sťažovateliek o porušení ich práv nie je dostatočným dôvodom
na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti,
ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.
Sťažnosť, ktorá bola doručená ústavnému súdu, neobsahuje kvalifikované
odôvodnenie, a preto nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú
v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd
uvádza, že sťažovateľky sú zastúpené advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003
Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone
advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva
a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony
právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne
spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú
na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom
ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ako aj pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto
rozhodnutia neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateliek
uplatnených v petite ich sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2015